Island

Island
Vlajka Znak
Národné motto: nie je
Štátna hymna: Lofsöngur
Miestny názov
• dlhý	–
• krátky	Ísland
Hlavné mesto	Reykjavík 64°08′ s.š. 21°56′ z.d.
Najväčšie mesto	Reykjavík
Úradné jazyky	islandčina
Demonym	Islanďan, Islanďanka
Štátne zriadenie Prezident Predseda vlády	parlamentná republika Halla Tómasdóttir Bjarni Benediktsson
Vznik	17. jún 1944
Rozloha  • celková  • voda (%)	102 775 km² (106.)   ? km² (2,7 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2018)  • hustota (2018)	350 710 (172.) 3.2/km² (233.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2018 25 mld. $ (105..) 54 288 $ (16.)
Index ľudského rozvoja (2015)	0,921 (9.) – veľmi vysoký
Mena	Islandská koruna (ISK)
Časové pásmo  • Letný čas	SČ (UTC) SČ (UTC)
Medzinárodný kód	IS
Internetová doména	.is
Smerové telefónne číslo	+354

Súradnice: 65°S 19°Z / 65°S 19°Z / 65; -19

Island (islandsky: Ísland) je severská ostrovná krajina medzi Severným Atlantikom a Severným ľadovým oceánom, na stredoatlantickom hrebeni medzi Severnou Amerikou a Európou. Je kultúrne a politicky prepojený s Európou a je najredšie osídlenou krajinou v regióne.^[1] Jeho hlavným a najväčším mestom je Reykjavík, v ktorom žije približne 36 % z približne 380 000 obyvateľov krajiny. Úradným jazykom krajiny je islandčina.

Geologická aktivita Islandu, ktorý sa nachádza v riftovej oblasti medzi tektonickými doskami, zahŕňa gejzíry a časté sopečné erupcie. Vnútrozemie tvorí sopečná plošina, ktorú charakterizujú pieskové a lávové polia, hory a ľadovce, a cez nížiny tečú do mora mnohé ľadovcové rieky. Island je ohrievaný Golfským prúdom a má mierne podnebie napriek tomu, že sa nachádza južne od polárneho kruhu. Vysoká zemepisná šírka a vplyv mora udržujú chladné letá a väčšina ostrovov má polárne podnebie.

Podľa starého rukopisu Landnámabók sa osídľovanie Islandu začalo v roku 874 n. l., keď sa nórsky náčelník Ingólfr Arnarson stal prvým stálym osadníkom na ostrove. V nasledujúcich storočiach sa na Island prisťahovali Nóri a v menšej miere aj iní Škandinávci, ktorí so sebou priviedli poddaných (t. j. otrokov alebo nevoľníkov) galského pôvodu.

Ostrov bol spravovaný ako nezávislé spoločenstvo pod vedením miestneho parlamentu Althing, jedného z najstarších fungujúcich zákonodarných zhromaždení na svete. Po období občianskych sporov Island v 13. storočí pristúpil k nórskej vláde. V roku 1397 nasledoval Island začlenenie Nórska do Kalmarskej únie spolu s Dánskym a Švédskym kráľovstvom a po jej zániku v roku 1523 sa de facto dostal pod dánsku vládu. Dánske kráľovstvo v roku 1550 násilne zaviedlo luteránstvo a Island bol formálne odstúpený Dánsku v roku 1814 Kielskou zmluvou.

Pod vplyvom ideálov nacionalizmu po Francúzskej revolúcii sa na Islande sformoval boj za nezávislosť, ktorý vyvrcholil v roku 1918 prijatím dánsko-islandského zákona o únii a vytvorením Islandského kráľovstva, ktoré sa prostredníctvom personálnej únie delilo o úradujúceho dánskeho panovníka. Počas okupácie Dánska počas druhej svetovej vojny Island v roku 1944 drvivou väčšinou hlasov rozhodol o tom, že sa stane republikou, čím sa ukončili zostávajúce formálne väzby s Dánskom. Hoci bol Althing v rokoch 1799 až 1845 pozastavený, ostrovná republika si napriek tomu robí nárok na udržanie jedného z najdlhšie fungujúcich parlamentov na svete.

Až do 20. storočia sa Island spoliehal prevažne na rybolov a poľnohospodárstvo. Industrializácia rybolovu a pomoc Marshallovho plánu po druhej svetovej vojne priniesli prosperitu a Island sa stal jednou z najbohatších a najrozvinutejších krajín sveta. V roku 1994 sa stal súčasťou Európskeho hospodárskeho priestoru; to ešte viac diverzifikovalo hospodárstvo do odvetví, ako sú financie, biotechnológie a výroba.

Island má trhovú ekonomiku s relatívne nízkymi daňami v porovnaní s ostatnými krajinami OECD,^[2] ako aj najvyšší počet členov odborov na svete.^[3] Udržiava severský systém sociálneho zabezpečenia, ktorý poskytuje svojim občanom všeobecnú zdravotnú starostlivosť a vysokoškolské vzdelanie.^[4] Island sa umiestňuje na popredných miestach v medzinárodných porovnaniach výkonnosti štátov, ako sú kvalita života, vzdelanie, ochrana občianskych slobôd, transparentnosť vlády a hospodárska sloboda. Island má najmenší počet obyvateľov spomedzi všetkých členov NATO a ako jediný nemá stálu armádu, disponuje len ľahko vyzbrojenou pobrežnou strážou.

Prvými obyvateľmi Islandu boli pravdepodobne Nóri a Kelti (írski a škótski), ktorí prichádzali na Island koncom 9. storočia a aj v 10. storočí. Vikingskí náčelníci zakladali tzv. „thingy“, čo boli miestne snemy, ktoré verejne urovnávali spory a konflikty medzi osadníkmi. Okolo roku 930 bol založený Althing a tento národný snem môžeme pokladať za najstarší európsky parlament. Jeho rozhodnutím bolo v rokoch 999 – 1000 prijaté kresťanstvo. Paradoxom uznesenia Althingu bolo, že hoci sa v zemi ustanovilo za náboženstvo kresťanstvo, v druhom bode uznesenia sa nariaďovalo všetkým lodiam, aby pri priblížení k zemi zložili z čelení dračie hlavy, aby neodstrašili ochranných duchov zeme. V 16. storočí po reformácii krajina prijala luteranizmus.

V 13. storočí sa islandskí náčelníci podrobili nórskej nadvláde, v roku 1380 sa Island spoločne s Nórskom dostal pod nadvládu Dánska a potom nasledovalo dlhé obdobie hospodárskeho úpadku. Až v roku 1874 bola dosiahnutá autonómia.

Následky výbuchu sopky Askja v roku 1875 zničili islandskú ekonomiku a spôsobili veľký hladomor. Počas nasledujúcich 25 rokov 20% obyvateľstva Islandu emigrovalo, hlavne do Kanady a Spojených štátov.

Potom sa hospodárska situácia krajiny začala pomaly zlepšovať.

1. decembra 1918 sa Island osamostatnil, s Dánskom zostal spojený iba personálnou úniou.

17. júna 1944 bol Island vyhlásený za republiku a personálna únia s Dánskom bola zrušená.

Väčšinu obyvateľov tvoria Islanďania germánskeho pôvodu. Ich počet na rozdiel od ostatných európskych národov pomaly stúpa. V poslednom čase sa však vďaka imigrácii cudzincov mení jednoliaty etnický obraz krajiny na multikultúrnu spoločnosť. Do krajiny prichádza veľa prisťahovalcov z iných krajín, ktorí na Island prinášajú nové náboženstvá a zvyky. Veľkej časti z nich sa podarilo získať trvalý pobyt a štátne občianstvo Islandu. V krajine žije oficiálne asi 4% Poliakov (2017). Približne rovnaký je aj počet prisťahovalcov z Filipín. Obe komunity vyznávajú rímskokatolícke náboženstvo. K nemu sa hlásia aj prisťahovalci z Litvy, Chorvátska, Talianska, Kolumbie, Portugalska, či Španielska. V štáte žijú aj prisťahovalci z Ruska, Srbska a Rumunska, ktorí vyznávajú pravoslávie. Stúpa aj počet prisťahovalcov z Maroka, Turecka, Kosova, Indonézie, ktorí sa hlásia k islamu. Prisťahovalci zo Srí Lanky, Thajska, Číny, či Vietnamu, sa hlásia k budhizmu a rôznym východným náboženstvám. Prisťahovalci z Indie priniesli do krajiny hinduizmus.

Väčšina obyvateľov sa hlási k Islandskej (evanjelickej) cirkvi. Jej príslušníci tvoria takmer 58,6 % obyvateľstva (2023).^[5] Island bol až do 16. storočia rímskokatolíckou krajinou a reformáciu tu násilím zaviedli Dáni. Počet katolíkov sa približuje k počtu 10 000. Tvoria ich hlavne prisťahovalci z Poľska, Filipín, Chorvátska, či Latinskej Ameriky. Stúpa aj počet konvertitov islandskej národnosti. Podľa údajov z roku 2009 tu žilo 9 625 rímskych katolíkov (cca 3 % obyvateľstva). V krajine žije aj 2 000 pentekostalistov (0,7 %). Pravoslávnych (prisťahovalcov z Ruska a Srbska) je asi 0,2 %. Približne rovnaký je aj počet moslimov a budhistov. Asi 0,4 % obyvateľov sa hlási k pohanskému kultu Asatru. Veľa obyvateľov sa nehlási k žiadnemu náboženstvu.

Islanďania sú hrdí na svoje vikingské korene a veľa z nich môže vysledovať svoj pôvod až k prvým osadníkom, ktorých mená sú zapísané v Knihe osadníkov (Ladnama bok). A pretože súčasná islandčina vychádza priamo zo starej nórčiny, čo bol jazyk Vikingov, môžu stredoveké vikingské ságy ľahko čítať aj dnešní Islanďania.

Na rozdiel od iných severských krajín, Islanďania kladú relatívne veľkú dôležitosť na nezávislosť. V štatistikách Európskej komisie viac než 85% Islanďanov považuje nezávislosť za “veľmi dôležitú” (na porovnanie - 47% Nórov, 49% Dánov a priemer v EÚ 53%). Islanďania majú taktiež veľmi silnú pracovnú etiku - pracujú najdlhšie zo všetkých vyspelých krajín.

Podľa prieskumu OECD, 66% Islanďanov bolo spokojných s ich životom, 70% verilo, že v budúcnosti budú ešte spokojnejší. Podobne 83% tvrdilo, že majú za deň viac pozitívnych zážitkov ako negatívnych (na porovnanie s priemerom OECD - 72%) to z Islandu robí jednu z najšťastnejších krajín v OECD. Podľa novšej štúdie z roku 2012 sú s ich životom spokojní tri štvrtiny respondentov (pre porovnanie, svetový priemer je okolo 53%).

Island je liberálnou krajinou, najmä keď sa pozrieme na LGBT partnerstvá. 11. júna 2010 Islandský parlament pozmenil manželské právo a definoval manželstvo ako zväzok dvoch jednotlivcov. Vďaka tomu je Island jednou z prvých krajín na svete, ktorá legalizovala manželstvo rovnakého pohlavia. LGBT majú teraz všetky práva rovnaké ako heterosexuálne osoby a manželstvá.

Egalitarizmus (rovnostárstvo) je Islanďanmi vysoko cenený, najmä ak si zoberieme príjmovú nerovnosť, ktorú majú jednu z najnižších na svete. Ústava vyslovene zakazuje pridelenie šľachtického titulu, privilégií a hodnosti. Podobne ako v ostatných severských krajinách, rovnosť medzi pohlaviami je veľmi vysoká; Island je pravidelne medzi prvými troma krajinami, v ktorej by ženy mali žiť.

• Island je závislý od zahraničného obchodu (predovšetkým dovoz potravín, aj keď si časť vyprodukujú Islanďania sami).
• V roku 930 bol na Islande vytvorený prvý parlament na svete, ktorý okrem krátkeho obdobia v 19. storočí existuje dodnes.
• Veľmi dôležitý je rybolov.
• Horúce pramene využívajú aj na vykurovanie.
• Iba malá časť Islanďanov má priezviská (napr. Laxness, Laxdal, Kvaran...). Islandské meno sa obvykle skladá z krstného mena a patronyma. Deti majú patronymum utvorené väčšinou z krstného mena otca (niekedy matky) v genitíve s pridaním koncovky "son" pre synov alebo koncovky "dóttir" pre dcéry, napr. Guðmundur má dcéru Björk, čiže jej celé meno je Björk Guðmundsdóttir. Hlavným menom je krstné meno (mená) a v zoznamoch (napr. telefónnom) sú osoby zoradené podľa krstných mien.
• V islandčine sa nepoužíva vykanie.
• Za prehrešok považujú domáci vstup do verejných kúpeľov bez dôkladného osprchovania sa každého návštevníka. Verejné kúpaliská a kúpele sú vyhrievané geotermálnou energiou, ich prevádzka je preto ekonomicky výhodná a vstupné je len minimálne. V každej sprche je dostupné mydlo a do spoločných bazénov ste vpustení až po kompletnej a dôkladnej očiste celého tela bez plaviek.
• Island je jedna z mála krajín sveta, ktorá nemá armádu.

Island má najviac výronov pár a plynov i horúcich prameňov na svete. Sústavná horúčava, ktorá sa udržiava pod zemským povrchom, vytvára bublajúce horúce pramene a bahniská. Na Islande nájdeme zaujímavosti hlavne v parku Þingvellir, dostaneme sa v ňom ku jedinečnému jazeru Mývatn, najväčšiemu európskemu ľadovcu Vatnajökull, pestrému južnému pobrežiu a, samozrejme, k vodopádu Gullfoss a gejzíru Strokkur. Najznámejší výver Geysir prepožičal svoje meno gejzírom. Teplú vodu vyvierajúcu z hlbín Zeme využívajú Islanďania na vykurovanie domov a skleníkov.

• Pre turistov, ktorí začínajú pomaly okupovať Island, je počasie jedným z veľkých strašiakov (jedným sú aj astronomické ceny) príslovie: „Zdá sa Vám, že je škaredé počasie? Počkajte 10 min. a bude ešte horšie.“ Najlepšie je navštíviť Island od polovice júna do konca augusta, kedy slnko zapadá len na niekoľko hodín. Podnebie ovplyvňuje Golfský prúd. Zimy na pobreží sú mierne, letá chladné. V strede ostrova je podnebie takmer polárne. Veľká oblačnosť a hmla trvá vyše polovicu roka.
• 1300 slnečných hodín
• magnet pre turistov: safari na veľryby
• fauna: islandský papagáj=mníšik bielobradý, prezývaný lundi. Odchytáva sa a je to vyhľadávaná špecialita.
• Národný park Þingvellir – vulkanická náhorná rovina, skanzeny (Glaumbær) – machom obrastené chalúpky, ľudové múzeum (Skógar)
• „Zem ohňa a ľadu“ – bahenné sopky a síra v Námaskarde a tyrkysovo-zelené jazero Viti (v preklade peklo)

Na Islande sú tiež jednými z najväčších atrakcií pre turistov aj výlety loďou za pozorovaním veľrýb, nočné výlety za polárnou žiarou (v čase zhruba od septembra do marca), alebo výlety na ľadovec. Pre jazdu po ľadovci Islanďania upravujú autá tak, že im zvyšujú podvozky a montujú obrovské pneumatiky s možnosťou regulácie tlaku v nich z miesta vodiča – pri jazde po ľade a snehu ich musia totiž "spustiť" asi na polovičný tlak.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam miest na Islande

Hlavné a najväčšie mesto Islandu je Reykjavík, ďalšie významné mesto je Keflavík.

Na Islande sa nachádza najväčší počet termálnych prameňov na Zemi. Na ostrove je cca 800 geotermálnych oblastí a 7 000 termálnych prameňov.^[6] Teplé pramene Islanďania využívali od pradávna. Používali ich na pranie bielizne, na kúpanie, niekedy sa v nich aj varilo. Siali tam zeleninu a obilie, ktoré rýchlejšie rástlo. Časom sa uskutočňovali prvé pokusné vrty na horúcu vodu. Prvá budova, ktorá bola vykurovaná geotermálnou vodou sa stala v roku 1930 škola v Reykjavíku. K tomuto potrubiu sa postupne pripájali ďalšie budovy. V súčasnosti už takto kúri 85 % všetkých domácností.

Island sa pripojil k NATO v roku 1949, americká základňa bola postavená na jeho území v roku 1951, päť rokov po odchode amerických vojsk. V roku 1970 krajina vstúpila do Európskeho združenia voľného obchodu (EFTA). Keď členovia združenia postupne začali vstupovať do Európskej únie, začala nadobúdať význam zmluva s Úniou. Po hospodárskej kríze v roku 2008 považuje väčšina obyvateľov vstup do EÚ za prospešný. 16. júla 2009 preto krajina podala prihlášku na vstup do EÚ a 27. júla 2010 oficiálne začali prístupové rokovania. Island je súčasťou Schengenského priestoru.

Po privatizácii troch najväčších islandských bánk a zavedeniu deregulácie bankovníctva, tieto 3 banky rozpožičali až 120 miliárd dolárov, čo je 10 násobok islandského HDP. Po zrútení sa islandských bánk v roku 2008 prišli ľudia o úspory a nezamestnanosť bola trojnásobne väčšia ako pred krízou. Konzervatívna vláda mala za úlohu vyčleniť zo štátneho rozpočtu, teda z peňazí daňových poplatníkov, peniaze na splatenie dlhov. Občania tak mali niesť zodpovednosť za skrachovanú banku Icesave a zaviazať sa splácaním dlhu vo výške 4 miliardy dolárov na 15 rokov s úrokom 5,5%. To väčšina ľudí odmietala a vyšli do ulíc. Po masívnych protestoch bola vláda zosadená. Nová vláda začala rôzne rokovania, no ľudia sa dožadovali referenda. Opäť začali masívne protesty a nakoniec sa referendum konalo. 93% ľudí odmietlo splácať dlhy banky z peňazí daňových poplatníkov. V druhom referende bolo proti už len 57,7%, lebo vláda vyjednala lepšie podmienky.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o islandské príslovia
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Island
• Wikislovník ponúka heslo Island