Zimbabwe

Zimbabwianska republika
Vlajka Znak
Národné motto: Unity, Freedom, Work (Jednota, sloboda, práca)
Štátna hymna: Kalibusiswe Ilizwe leZimbabwe (Požehnaná buď krajina Zimbabwe)
Miestny názov
• dlhý	Republic of Zimbabwe
• krátky	Zimbabwe
Hlavné mesto	Harare 17°50′ j.š. 31°03′ v.d.
Najväčšie mesto	Harare
Úradné jazyky	angličtina
Štátne zriadenie Prezident Viceprezident	prezidentská republika Emmerson Mnangagwa Constantino Chiwenga
Vznik	11. november 1965 (ako Rodézia) 18. apríl 1980 (ako Zimbabwe)
Susedia	Zambia, Mozambik, Južná Afrika, Botswana
Rozloha  • celková  • voda (%)	390 757 km² (60.)   3 910 km² (1,0 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2016)  • sčítanie (2012)  • hustota (2016)	16 150 362 (73.) 12 973 808 26/km² (170.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2019 22 290 mil. $ (?.) 2 621 $ (?.)
Index ľudského rozvoja (2017)	0,535 (156.) – nízky
Mena	Americký dolár Juhoafrický rand (ZAR)
Časové pásmo  • Letný čas	CAT (UTC+1) bez zmeny (UTC+1)
Medzinárodný kód	ZWE / ZW
Medzinárodná poznávacia značka	ZW
Internetová doména	.zw
Smerové telefónne číslo	+263

Súradnice: 19°J 30°V / 19°J 30°V / -19; 30

Zimbabwe, dlhý tvar Zimbabwianska republika (1898/1901 – 1964 Južná Rodézia, 1964 – jún 1979 a december 1979 – 1980 Rodézia, jún – december 1979 Zimbabwe-Rodézia), je štát v Afrike. Rozprestiera na južnej pologuli vo vnútrozemí regiónu Južnej Afriky. Hraničí s Mozambikom, Botswanou, Juhoafrickou republikou a Zambiou. Počet obyvateľov Zimbabwe bol v roku 2005 vyše 12,7 milióna. Hlavným mestom je Harare.

Podľa sčítania y roku 2012 je až 99,7 % populácie afrického pôvodu.^[1] Až 98% občanov je čiernej pleti (najväčšia etnická skupina Shona (Šona) tvorí asi 82% populácie). Aziati tvoria 1% a belosi menej ako 1%. Asi polovica obyvateľstva verí tzv. synkretické náboženstvo, čo predstavuje zmes kresťanstva a domorodých kultov, 25 % vyznáva kresťanstvo, 24% domorodé kulty a 1% islam. Úradným jazykom je angličtina, okrem toho sú rozšírené niektoré africké jazyky.

Krajina sa administratívne člení na 8 provincií (Manicaland, Mashonaland Centra, Mashonaland East, Mashonaland West, Masvingo, Matebeleland North, Matebeleland South a Midlands) a 2 mestá (Bulawayo a Harare). Väčšina obyvateľov žije na dedinách.

Zimbabwe má veľké prírodné bohatstvo a je prakticky jednou z najbohatších krajín na nerastné suroviny v Afrike, najmä na zlato, azbest, nikel, chróm, meď, cín, železnú rudu a striebro. Významnou banskou oblasťou je intrúzia Great Dyke, tiahnúca sa naprieč krajinou. Vďaka týmto zásobám sa rozvíja najmä ťažobný a spracovateľský priemysel. Na celkovom hrubom domácom produkte (HDP), ktorý predstavuje 1900 USD na obyvateľa, sa priemysel podieľa 24,3%, poľnohospodárstvo 18,1% a služby 57,7%. Problémová je však vysoká, až 70% miera nezamestnanosti. Menovou jednotkou bol do roku 2009 zimbabwiansky dolár (ZWL), momentálne je oficiálna úradná mena americký dolár (USD), platí sa však aj juhoafrickými randmi (ZAR) a mnohými inými menami.

Na území dnešného Zimbabwe sa nachádzali štátne útvary – Monotapova ríša a Matabelský štát. Stará africká Monotapova ríša sa rozprestierala v medziriečí Zambezi a Limpopo. Jej zakladateľmi boli bantusky hovoriaci Wakarangovia, ktorí sa v oblasti usadili v prvom tisícročí nášho letopočtu. Obyvatelia sa zaoberali prevažne ťažbou zlata, medi a železnej rudy, stavali kamenné tvrdze a kultové stavby. Pôvodný kmeňový zväz sa neskôr pretransformoval na mocnú ríšu, na ktorej čele stál vládca s titulom Mwana Mutapa (Monomatapa). Krajina prekvitala a až do 17. storočia udržiavala nepriame obchodné styky s Arabmi. V tom období sa konečne Portugalcom podarilo ovládnuť severnú časť ríše. Južná časť sa osamostatnila pod nadvládou Čangamirov z kmeňa Rozwi. Po úpadku Monotapovej ríše v 17. storočí prešla hegemónia na kmeň Rozwi, ktorí pokračoval v budovaní kamenných stavieb, podľa ktorých dostala krajina názov. Ich ríša bola zničená v prvej polovici 19. storočia nájazdmi Angoniov a neskôr Matabelov, ktorí tam založili svoj štát a podrobili si Rozwi.

Matabelský štát sa stal najsilnejším v celej južnej Afrike. Bol založení zuluským vojvodcom Mzilikazim, ktorý sa odtrhol spolu so svojim vojskom od Zuluského štátu. Ich pôvodný sídlom bola oblasť Transvaalu, odkiaľ boli vytlačení v tridsiatych rokoch 19. storočia Búrmi medzi rieky Limpopo a Zambezi. Vďaka ich výbornej vojenskej organizácii si podrobili mnohé mašonské a bečuánske kmene. Až do roku 1890 úspešne vzdorovali britským snahám o ich podrobenie. Vtedy sa Britskej juhoafrickej spoločnosti, pod vedením Cecila Johna Rhodesa podvodom podarilo získať koncesiu na ťažbu zlata a na jej základe sa zmocnila časti územia kmeňa Rozwi. Ich potomkovia sa dnes nazývajú Mašonovia. Briti postupne začali zaberať väčšinu územia, čo viedlo k povstaniam Matabelov i Mašonov. Obe národnosti boli vytlačené do rezervácií a na väčšine územia sa začali usadzovať bieli prisťahovalci najmä zo Spojeného kráľovstva a Holandska.

Už na konci 19. storočia mali belošskí osadníci v Južnej Rodézii vlastnú zákonodarnú radu a ich postavenie sa neustále zlepšovalo na úkor afrického obyvateľstva. Postupne klesal vplyv zástupcov Britskej juhoafrickej spoločnosti a od roku 1903 mali bieli osadníci rovnaký, neskôr vyšší počet svojich volených zástupcov v zákonodarnej rade ako predstavitelia Spoločnosti. Vďaka tejto prevahe Zákonodarná rada odmietla požiadavku Spoločnosti získať vlastníctvo neosvojenej pôdy a otvorila možnosť ďalšej vlny prisťahovalectva. V roku 1923 odkúpila britská vláda od Britskej juhoafrickej spoločnosti. Pred názov Rodézia, ktorý dostala po svojom zakladateľovi C. Rhodesovi sa pridal prívlastok Južná. A ako taká sa stala samosprávnou kolóniou.

Od roku 1902 bolo černošskému obyvateľstvu zákonom prisúdené bývanie v rezerváciách, mimo ktorých sa mohli zdržiavať len Afričania pracujúci na statkoch Európanov. Pre rezervácie bola vyčlenená najmenej úrodná pôda a ak sa aj pôvodní obyvatelia postavili na odpor proti vykorisťovaniu a nespravodlivému rozdeľovaniu pôdy, boli bielou menšinou potlačení. Na základe zákonov im bola znemožnená i akákoľvek legálna politická činnosť, nemali volebné právo, nesmeli používať rovnaké dopravné a verejné zariadenia, v obchodoch i bankách boli obsluhovaní u rozdielnych prepážok, nesmeli navštevovať inštitúcie určené pre bielych. Pri sebe museli nosiť množstvo priepustiek a preukazov. Jednoducho vláda sa riadila heslom premiéra Hugginsa, že „bieli v Afrike nemôžu a nikdy nebudú považovať Afričanov rovných v politických a sociálnych vzťahoch“.^[2]

V päťdesiatych rokoch čelilo Spojené kráľovstvo rozkladu koloniálnej ríše. Vláda v Londýne odporučila vytvoriť Stredoafrickú federáciu oboch Rodézií a Ňašska (dnešné Malawi) a to i napriek značným ekonomickým rozdielom medzi krajinami a jednoznačne najvýhodnejšiemu postaveniu Južnej Rodézie. Vo federácii mala mať každá krajina svoj parlament a vládu, a okrem toho mal byť zriadený federálny parlament a vláda. Federácia mala mať úplnú autonómiu vo vnútorných záležitostiach, ale zahraničná politika mala byť riadená z Londýna. Proces zjednocovania nebol jednoduchý, problémové boli nielen protesty Afričanov, ale i ústava a spor usadlíkov s londýnskou vládou o rozsah právomocí. Nakoniec bol v roku 1953 proces zavŕšený, do platnosti vstúpila ústava a Južná Rodézia sa stala na 10 rokov súčasťou Federácie Rodézií a Ňašska.

Krok britskej vlády na udržanie, prípadne posilnenie vplyvu v oblasti sa obrátil proti nej. Federácia bola úplne v rukách rasistickej menšiny, rasová diskriminácia sa rozšírila i do Severnej Rodézie a Ňašska a oslabila vplyv Londýna.

Európania síce tvorili menej ako 5% obyvateľstva, ale v jednokomorovom Národnom zhromaždení, v ktorom mali prevahu juhorodézsky belosi získali približne 95% hlasov. Len 6 miest (po 2 z každého teritória) z celkového počtu 32 prináležalo Afričanom. V roku 1957 bol systém zmenený v pomere 44:12. Väčšina Afričanov nemala volebné právo. V prvej vláde, v ktorej nebol ani jeden Afričan, sa federálnym premiérom stal juhorodézsky premiér Huggins, neskôr ho vystriedal severorodézsky Welensky. Obaja boli neústupní, no najmä za vlády zarytého rasistu a prívrženca juhoafrického nacionalizmu Welenskeho sa pôvodní obyvatelia rozhodli protestovať, stávkovať a bojkotovať európsky tovar. Po masových zatýkaniach a brutálnych zákrokoch polície, no najmä po opakovanom, nevypočutom naliehaní na belošských rasistov, bola londýnska vláda nútená prehodnotiť svoju koloniálnu politiku a prikloniť sa k myšlienke úplného odstránenia kolonializmu. Britská vláda vyslala do Federácie komisiu, ktorá mala zistiť postoj Afričanov k Federácii.

V roku 1960 sa uskutočnila v Londýne konferencia o budúcom statuse a osude Federácie, ktorá nepriniesla žiadne výsledky. Trvalo ďalšie tri roky, pokiaľ sa Federácia Rodézií a Ňašska rozpadla na tri pôvodné územia, ktoré neskôr Afričania nazvali vlastnými menami: Zimbabwe (Južná Rodézia), Zambia (Severná Rodézia), Malawi (Našsko).

V roku 1966 sa biela menšina pod vedením farmára Iana Smitha zmocnila vlády, jednostranne vyhlásila nezávislosť od Británie, pomenovala svoju krajinu Rodézia. Štát ródskych rasistov nebol uznaný OSN, ktorá na krajinu uvalila sankcie. Rasová diskriminácia donútila černošské obyvateľstvo k zahájeniu národnooslobodzovacieho boja. Na čelo sa postavil Africký ľudový zväz Zimbabwe (ZAPU), vedený Joshuom Nkomom. Od ZAPU sa neskôr odtrhla časť politikov a vytvorila Africký národný zväz Zimbabwe – ZANU. Hlavnou politickou agendou oboch organizácií bolo vytvorenie vlády černošskej väčšiny. Obe organizácie mali základne v Mozambiku a Zambii, odkiaľ viedli partizánske akcie proti vláde. Smithova vláda podporovaná predstaviteľmi JAR pod nátlakom svetovej verejnosti zahájila rokovania s partizánmi. Tí v roku 1971 spoločne vytvorili Africkú národnú radu, ktorá slúžila ako politická inštitúcia a hovorca Afričanov. S taktických dôvodov do čela Rady menovali, nie príliš angažovaného reverenda Abela Muzorewu, ktorý mal za úlohu vyjednávať so Smithom. Sám sa neskôr neúspešne pokúsil odstrániť vedúcich predstaviteľov ZANU a ZAPU.

V snahe o vnútorné urovnanie sa v roku 1976 konala konferencia v Ženeve, na ktorej sa zúčastnili ZANU a ZAPU prostredníctvom svojho militantného krídla nazývaného Vlastenecký front (PF). Požiadavka PF bola jednoznačná, odovzdať vládu do rúk čiernej väčšiny. Na rokovania bol pozvaný aj Abel Muzorewa, so svojou novou stranou Zjednotená africká národná strana (UANC). Konferencia skončila dohodou medzi Smithom, Muzorewom, odštiepeným krídlom ZANU a kmeňovými náčelníkmi. Z dohody vyplýval vznik nezávislej krajiny Zimbabwe-Rhodézia, v ktorej 100 člennom parlamente mali mať belosi 26 kresiel a vo vláde štvrtinu kresiel. V senáte malo byť 10 černochov, 10 belochov a 10 náčelníkov. Vo voľbách v roku 1979 získali v parlamente 20 kresiel belosi (prevažne Rodézsky front), 51 kresiel UANC, 12 ZANU a 9 Zjednotené národné federálne strany. Vďaka sfalšovaným volebným výsledkom mohla vláda vykázať 63,9 % volebnú účasť. Predsedom vlády sa stal Muzorewa, ktorý pokračoval v Smithovej politike. Tá vyvolávala čoraz väčší odpor svetovej verejnosti, jediným spojencom Muzorewu bola JAR.

Pod nátlakom Británie bola v roku 1979 zahájená ústavná konferencia o Rodézii, ktorá vyústila do schválenia dohôd o prímerí, o novej ústave a o prechodnom období. Podpísali ju britský minister zahraničných vecí Carrington, Mugabe, Nkomo a Muzorewa.

V parlamentných voľbách na ktorých sa zúčastnilo 93,6 % oprávnených voličov zvíťazila strana ZANU-PF a jej vodca Robert Mugabe sa stal premiérom krajiny. Nezávislosť Zimbabwe bola vyhlásená 18. apríla 1980. Krajina sa však zo slobody netešila veľmi dlho. Spory medzi predstaviteľmi ZANU, ktorú tvorili prevažne Mašonovia a ZAPU, ktorých základňa sa nachádzala v Matebelelande, na juhu vyústili do partizánskej vojny. Vláda brutálne vraždila a mučila prívržencov ZAPU, jeho líder Nkomo, ktorého Mugabe vyhnal z vlády, utiekol do exilu vo Veľkej Británii. V krajine bol síce nastolený mier, no zároveň de facto vláda jednej strany. V roku 1987 bol uzavretý mier, ZAPU sa zlúčila so ZANU-PF a Nkomo sa vrátil do vlády.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zimbabwe