Rehoľa kazateľov

Rehoľa bratov kazateľov
znak dominikánskeho rádu
Základné informácie
Latinský názov	Ordo Praedicatorum, Ordo Fratrum Praedicatorum
Krátky názov	OP
Motto	Veritas (Pravda) Contemplata aliis tradere (Rozjímané odovzdať iným) Laudare, Benedicere, Praedicare (Chváliť, dobrorečiť, kázať)
Patrón	svätý Dominik Guzmán Mária Magdaléna svätá Katarína Sienska
Vznik	1206 ženský rád 1215 mužský rád 1216 vznik rádu potvrdil pápež Honorius III.
Typ	žobravý rád
Úloha	pastorácia, misie a vzdelávanie
Zakladateľ	svätý Dominik Guzmán
Sídlo	Rím (Bazilika Santa Sabina, Piazza Pietro d'Illiria 1)
Generálny predstavený	Gérard Francisco Timoner III.
Pôsobenie	celosvetová organizácia
Jazyk	taliančina, latinčina alebo miestne jazyky
Celkový počet členov	5 786
Odev	Čierny plášť cez biely habity, doplnený o škapuliar, kapucňu a kožený opasok, na ktorom je vľavo zavesený pätnásťdesiatkový ruženec.
Ďalšie informácie
Wikimedia Commons	Dominikáni
Webová stránka	https://www.op.org/

Rehoľa (bratov) kazateľov (lat. Ordo Praedicatorum, skratka OP), hovorovo rehoľa dominikánov alebo dominikáni, je katolícky žobravý rehoľný rád, ktorý založil v 13. storočí svätý Dominik Guzmán a jeho vznik potvrdil v roku 1216 pápež Honorius III. a dal mu meno „Bratia kazatelia“.^[1] Riadi sa regulou sv. Augustína, doplnenou vlastnými ustanoveniami. Po prvýkrát v dejinách cirkvi sa z poverenia pápeža stala integrálnou súčasťou života nejakého rádu služba vyhradená biskupom – kázanie Božieho slova. Rád mal biskupom pomáhať tým, že im poskytoval spoločenstvo vzdelaných a pripravených kazateľov.^[2]

Heslami dominikánov sú: "Veritas" (Pravda) a "Contemplata aliis tradere" (Rozjímané odovzdať iným).

Pochádzal zo Španielska, narodil sa okolo r. 1170 v Kastílii, v dedine Caleruega. V mladosti najskôr študoval u svojho strýka arcikňaza, potom navštevoval katedrálnu školu v Palencii, kde sa učil slobodné umenia a teológiu. V r. 1215 založil spoločenstvo kazateľov, ktorí mali vyučovať ľud vo viere a obracať bludárov.^[3]

Dominikáni podnietili rozvoj náboženského života v Európe vo vrcholnom stredoveku. V prvom rade sa zameriavali na boj s v tom čase rozšíreným hnutím katarov, prostredníctvom kázní v ľudovom jazyku. Povedľa boja proti zmieneným náukám boli tiež dominikáni neskôr zapojení pápežom Gregorom IX. (1227 – 1241) do služieb inkvizície, ktorej zriadeniu predchádzali horlivé vystúpenia práve v radoch dominikánov, požadujúce očistenie cirkvi od všetkých podľa cirkvi nesprávnych a bludných náuk. Odsúdili okrem iných aj Janu z Arku, Giordana Bruna či Jana Husa.^[4]

Predpoklad pre ich činnosť videl Dominik v dôkladnom štúdiu teológie. Rád sa sústredil na kázanie právd viery podporovaných modlitbou a štúdiom, dôveryhodnosť života v chudobe, vytváranie spoločenstva a na misijné poslanie. Vzhľadom na to, že hlavným zameraním rádu je kazateľstvo, pozostáva hlavne z kňazov.^[5]

V Anglicku a v niektorých iných krajinách sa im hovorí aj Black Friars (čierni bratia) kvôli čiernemu „cappa“ alebo plášťu, ktorý nosia cez biele habity. Odev dominikánov okrem toho pozostáva zo škapuliara a kapucne, a z koženého opaska, na ktorom je vľavo zavesený pätnásťdesiatkový ruženec.^[6]

Už po štyroch rokoch pôsobenia rádu kapitula zastupovala 25 kláštorov asi s troma stovkami rehoľníkov. Prenikali už aj k národom, ktorým kresťanstvo ešte nebolo hlásané.

Dominik ešte nejakú dobu pokračoval v kazateľskej službe, ale vyčerpanie a choroba ho zbavili síl. Koncom júna sa vrátil do bolonského kláštora, kde 6. augusta 1221 zomiera so slovami: "Zachoval som neporušenosť tela až do tejto chvíle; hľaďte aj vy pestovať čistotu; zotrvajte v pokore a dobrovoľnej chudobe; pamätajte, že Bohu slúžiť znamená panovať."^[7] Pohrebné obrady viedol kardinál Hugolín, jeho priateľ a podporovateľ, ktorý ho neskôr, už ako pápež Gregor IX., v r. 1234 kanonizoval.

V ikonografii je zobrazovaný ako kazateľ v dominikánskom odeve. Jeho atribútmi sú kniha, ľalia, vrabec, kameň, palica, hviezda a ruženec.^[7]

Misionári mali ako svoj oporný bod kláštor v Prouille, ktorý bol Dominikom založený pre ženy v r. 1216, aby tu mohli slúžiť „svätému kázaniu“ modlitbou a pokáním. Riadia sa regulou sv. Augustína a vlastnými konštitúciami. Dominikánky sú zamerané iba na kontemplatívny život. Mnoho bratov bolo viazaných starostlivosťou o potreby ženských kláštorov, ale keďže na jej vykonávanie bolo neustále vyžadovaných viac bratov, Svätý stolec ich zbavil tejto funkcie. Len dva kláštory – v Prouille a sv. Sixta v Ríme mali mať právo na starostlivosť zo strany bratov. Členky ostatných konventov mohli nosiť habit a riadiť sa rehoľnými pravidlami, ale nemali vyžadovať pomoc od dominikánov. V Ríme sa Dominik venoval reforme tamojších ženských kláštorov, ale popritom nezabúdal ani na kazateľské pôsobenie, predovšetkým v severnom Taliansku.^[8]

• ČERNUŠÁK Tomáš; PROKOP Augustin; NĚMEC Damián. Historie Dominikánů v českých zemích. Krystal OP: Praha, 2001. ISBN 80-85929-50-3
• FISCHER-WOLLPERT Rudolf. Malý teologický slovník: přehled papežů. Praha: Zvon, 1995. ISBN 8071131245
• DIAN Daniel; JUDÁK Viliam. Každý deň so svätými Spolok svätého Vojtecha: Trnava 2007. ISBN 978-80-7162-679-4
• HINNEBUSCH William A. Dějiny Řádu kazatelů. Praha: Krystal OP, 2002. ISBN 80-85929-54-6

• Zoznam generálnych predstavených Rehole kazateľov

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rehoľa kazateľov

• Rehoľa kazateľov na Slovensku
• DOMINIKÁNSKY KNIŽNÝ INŠTITÚT, Knihy na stiahnutie

Tento článok týkajúci sa kresťanstva je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.