Dóm svätej Alžbety

Dóm svätej Alžbety
katedrálny chrám
Patrocínium: Sv. Alžbeta Uhorská
Štát	Slovensko
Kraj	Košický kraj
Okres	Košice I
Mesto	Košice
Mestská časť	Staré Mesto
Náboženstvo
- cirkev	rímskokatolícka
- provincia	východná
- arcidiecéza	Arcibiskupstvo Košice
- farnosť	Farnosť svätej Alžbety
Adresa	Hlavné námestie 4, 040 01 Košice
- súradnice	48°43′13″S 21°15′29″V / 48,720278°S 21,258056°V / 48.720278; 21.258056
Dĺžka	60 m
Šírka	35,5 m
- hlavnej lode	36 m
Výška	42,2 m
- hlavnej lode	24 m
- najvyššej veže	59 m
Ďalšie údaje
- počet lodí	6
- počet veží	2
Kapacita	5 000  osôb
Celková	1 796 m²
- interiér	1 200 m²
Štýl	gotika
Výstavba	14. storočie – 15. storočie
- dokončenie	1508
Dátum
Vlastník	Rímskokatolícka farnosť svätej Alžbety Uhorskej
Národná kultúrna pamiatka SR
Pred r. 2002[1]
- názov	Dóm sv. Alžbety
- dátum vyhlásenia	1970
ÚZPF[2]
- číslo	1117
- dátum zápisu	16. 10. 1963
Poloha kostola na Slovensku
Poloha v rámci Košíc (interaktívna mapa)
Wikimedia Commons: Cathedral of St Elizabeth, Košice
Webová stránka: http://domsvalzbety.sk/
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Architektonický portál

Dóm svätej Alžbety alebo Metropolitná katedrála svätej Alžbety je najväčší kostol na Slovensku s plochou interiéru 1 200 m²^[3] (zastavaná plocha resp. rozloha parcely so stavbou je 1 796 m²)^[4] a kapacitou vyše 5 000 ľudí a zároveň je označovaná za najvýchodnejšiu gotickú katedrálu francúzskeho štýlu v Európe.^[5] Nachádza sa v strede Hlavnej ulice v Košiciach, pričom ju formuje do tvaru šošovky. Je katedrálnym chrámom Košickej rímskokatolíckej arcidiecézy a farským kostolom Farnosti svätej Alžbety v Košiciach. Vonkajšia dĺžka dómu je 60 m, šírka 36 m, výška severnej veže 59 m, hlavnej lode 24 m a bočných lodí 12 m. Stavba vrcholnej gotiky mala značný vplyv na staviteľskú činnosť v okolitých mestách Prešov, Bardejov, Sabinov, Rožňava a ovplyvnila aj výstavbu ďalších chrámov v Poľsku a Sedmohradsku (Sibiu, Brašov a Kluž).

Košická gotická katedrála sa začala stavať na konci 14. storočia a ukončenie výstavby sa datuje do roku 1508. Má svätyňu s päťdielnym uzáverom, dve veže, poschodovú sakristiu na severnej strane a dve kaplnky a predsieň na južnej strane. Jedinečná je vnútorná dispozícia chrámu, kde hlavnú loď a štyri bočné lode kríži v polovici ich dĺžky jedna priečna loď rovnakej výšky a šírky ako hlavná loď, s ktorou vytvára grécky kríž. Tým v strede katedrály vzniká objemný centrálny priestor a v exteriéri tri rovnocenné štíty s bohato dekorovanými portálmi, ktoré patria k vrcholom stredovekého kamenárskeho umenia v strednej Európe. Komplex Dómu a priľahlých stavieb Kaplnky svätého Michala a Urbanovej veže bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku v roku 1970.

Najstarší kostol Košíc vznikol pravdepodobne okolo polovice 11. storočia a zasvätený bol svätému Michalovi. Vystavali ho na mieste súčasného Dómu v románskom slohu. Už ako farský kostol ho spomína i najstaršia písomná zmienka o meste z roku 1230. Po usadení nemeckých hostí v Košiciach v 40. rokoch 13. storočia, kedy sa svätá Alžbeta stala patrónkou mesta, došlo aj ku zmene pôvodného patrocínia farského kostola a zasvätili ho práve svätej Alžbete. Pri tejto príležitosti bol kostol upravovaný v druhej polovici 13. storočia v gotickom štýle. Kostol si zachoval románsku vežu, ale dostal gotickú klenbu a uzáver svätyne. Listina pápeža Martina IV. z roku 1283 už uvádza kostol ako zasvätený svätej Alžbete.^[6]

Základy tohto románsko-gotického kostola sa našli pri veľkej rekonštrukcii Dómu v rokoch 1882 – 1884. Svätyňa orientovaná na východ mala 11,5 × 10,25 m a jeho hlavná loď 27,8 × 14 m, celý priestor mal plochu 520 m². Tento farský kostol vyhorel okolo roku 1380, bol však upravený a udržiavaný v prevádzke až do výstavby súčasného Dómu. Dodnes sa z neho zachovalo niekoľko románskych artefaktov, ako napr. soška leva, bronzová krstiteľnica a niekoľko náhrobných kameňov.^[7]

Požiar starého kostola svätej Alžbety okolo roku 1380 bol vhodnou príležitosťou na stavbu nového okázalého chrámu, ktorý by zodpovedal významu stredovekých Košíc. Košický obchod a remeslá prežívali po udelení početných privilégií mestu anjuovskými panovníkmi obdobie konjunktúry. Bohatí mešťania financovali výstavbu gotickej katedrály s aktívnou podporou panovníka Žigmunda Luxemburského. Ten na ňu venoval polovicu výnosov košického tridsiatku.^[8] Stavbu výrazne podporovala i pápežská kúria. V roku 1402 vydal pápež Bonifác IX. odpustkovú bulu. Všetkým pútnikom, ktorí prispeli na košický Dóm, mali byť odpustené hriechy v takom rozsahu, v akom boli odpustené návštevníkom Chrámu svätého Marka v Benátkach alebo kaplnky Porciunkuly v Assisi.

Presný dátum začiatku výstavby nového chrámu nie je známy, predpokladá sa obdobie medzi rokmi 1380 (požiar starého kostola) a 1402 (prvá písomná zmienka). Prvá fáza stavebných prác trvala do roku 1420. V tejto etape bol kostol stavaný prv ako päťloďová bazilika. Výstavba prebiehala za súčasnej existencie starého kostola svätej Alžbety systémom obstavania novej katedrály okolo pôvodného objektu. Ako prvé sa začali stavať južné polygonálne apsidy bočných lodí. Nasledovala stavba južného obvodového múru, južného portálu a západnej steny, kde rozostavali prvé dve poschodia oboch veží vtiahnutých do pôdorysu chrámu.^[9] Na chráme pracovala v tomto období vyspelá stavebná dielňa – huta s väzbami na sliezsku gotiku, ktorá sa už na konci 14. storočia podieľala na výstavbe františkánskeho kostola v severnom kvartáli mesta. Z roku 1411 existuje zmienka o majstrovi Mikulášovi a z roku 1420 o Žigmundovom dvornom architektovi Petrovi z Budína.^[10]

Výraznú zmenu v koncepcii výstavby katedrály priniesla nová stavebná dielňa – huta po roku 1420. Pre nedostatok písomných prameňov zostáva vedúci architekt huty anonymný. Päťloďová dispozícia bazilikálneho typu sa javila v čase neskorej gotiky už ako zastaraná. Snaha o vertikálnosť, odľahčenie hmoty a priestrannosť chrámu viedli k vybudovaniu trojloďovej katedrály, pričom zásadnou inovatívnou zmenou plánu bolo pridanie k hlavnej lodi rovnako vysokej priečnej lode. Táto bola situovaná netradične do stredu dĺžky hlavnej lode (v porovnaní s obvyklým krížením na styku so svätyňou), čím sa vytvoril unikátny centrálny halový priestor.

Do druhej stavebnej fázy spadá sochárska výzdoba portálov hlavnej a priečnej lode inšpirovaná gotickými dielami v Prahe a Krakove, ktorá predstavuje ukážku vrcholného gotického kamenárskeho umenia európskeho formátu. Vplyv parléřovskej huty pôsobiacej pri pražskej Katedrále svätého Víta, Václava a Vojtecha v druhej polovici 14. storočia sa prejavil aj pri tvorbe kráľovského oratória a naň vedúcich združených točitých schodov. Motív kružbového zábradlia oratória a kamennej pavlače nad sakristiou sú tiež pražské. Ďalej sa pokračovalo na výstavbe severného obvodového múru, polygonálnych apsíd severnej bočnej lode (paralely južných apsíd) a osembokých horných poschodí Žigmundovej veže. Na konci druhej stavebnej fázy bola katedrála pripravená na zaklenutie, a starý kostol bolo preto potrebné strhnúť. Dočasnú funkciu košického farského kostola prevzal paralelne budovaný, ale už okolo roku 1400 dokončený Kostol svätého Michala (dnes nazývaný kaplnkou).^[10]

Po zbúraní starého kostola svätej Alžbety bol chrám zaklenutý hviezdicovou klenbou. Jednotlivé symetrické útvary klenbových polí boli navzájom odlišné a neprekrývali sa z jedného poľa do druhého. Do tejto stavebnej fázy spadá i pôdorysne najmladšia časť – svätyňa a sakristia. Dokončovala sa Žigmundova veža, v roku 1453 na jej piatom poschodí nechali vytesať novoudelený prilepšený erb mesta od kráľa Ladislava Pohrobka. Rok 1462 vytesaný nad vstupným portálikom do veže je rok ukončenia prác na veži.

Po dostavbe Žigmundovej veže sa všetka pozornosť sústredila na dostavbu južnej veže, ktorá dostala pomenovanie po vtedajšom vladárovi a prispievateľovi na stavbu dómu Matejovi Korvínovi. Táto bola stavaná ornamentálnejšie a vertikálnejšie ako severná veža Dómu, pretože došlo k výmene stavebnej hute. Zároveň sa dokončoval južný štít a portál, na ktorom badať mnoho prvkov pripomínajúcich Matejovu donačnú štedrosť.

Od obdobia okolo roku 1464 do roku 1490 pôsobil na stavbe Dómu svätej Alžbety kamenár, ktorého meno uvádzajú historické pramene ako majster Stephan Lapicidus alebo Maister Steffen Staimecz werkmaister zu Khassaw.^[11] Bol chránencom kráľa Mateja a v meste vlastnil dielne s vlastnými pracovníkmi. Jeho vynikajúca povesť mu zaručila aj zákazku na stavbe nového chrámu v Bardejove v rokoch 1464 – 1465. Majster Štefan vystaval v košickom Dóme bočné kaplnky, ktoré pôvodne na plánoch nefigurovali. Financovali ich bohaté meštianske rodiny. V roku 1475 bola postavená Kaplnka svätého Kríža senátorom Augustom Cromerom, v roku 1477 Kaplnka Panny Márie rodom Satmáryovcov a ku koncu toho istého storočia i dnes už neexistujúca Kaplnka svätého Jozefa pri severnej stene Dómu.

Z vnútorného zariadenia je dielom majstra Štefana kamenné pastofórium a pravdepodobne aj reliéf svätej Alžbety na stene sakristie. Štvrtá etapa výstavby katedrály spadá do obdobia vlády Mateja Korvína, ktoré prialo rozvoju umeleckých diel. V tejto dobe bol Dóm zariadený bohatým gotickým mobiliárom, z ktorého sa dodnes mnoho nedochovalo. Zachoval sa však hlavný oltár svätej Alžbety z rokov 1474 – 1477 od neznámeho umelca.

Po smrti kráľa Mateja nastali v Uhorsku boje o trón, počas ktorých poľsko-litovský regent Ján Albrecht v roku 1491 obliehal Košice a prvýkrát v dejinách ich delostrelecky ostreľoval. Dóm ostal ťažko poškodený. Jeho obnovou bol poverený Nikolaus Krompholz z Nisy. Asistoval mu prizvaný staviteľ Václav z Prahy. Podľa dochovaných nápisov na rímse západného priečelia spadajú opravné práce do rokov 1496 – 1498. V rokoch 1496 – 1497 opravili Žigmundovu vežu, krov a štíty. Veža dostala hodiny. Pod ich vedením bolo dokončené aj presbytérium v roku 1508, ktorý sa pokladá za ukončenie výstavby Dómu. Dokladá to pergamenový zvitok s uvedeným rokom a menom staviteľa Kromholza nájdený v pilieri presbytéria po veľkej rekonštrukcii Dómu v roku 1908.^[10]

V roku 1556 zachvátil Košice rozsiahly požiar, ktorý poškodil aj Dóm. Zhorela strecha dómu aj s krovom a veľká časť vnútorného zariadenia.^[12] Potrebné opravy uskutočnil staviteľ Stanislav z Krakova, tesárski majstri Juraj a Gabriel a kamenár Matej. Po tomto roku pripadol Dóm do rúk protestantov. Tí ho vlastnili až do roku 1604, kedy ho násilne obsadili katolíci a jágerská kapitula, ktorá našla v meste útočisko od roku 1597. Incident sa stal jednou z hlavných rozbušiek následného protihabsburského povstania Štefana Bočkaja, ktorý venoval Dóm do rúk kalvínom. Jágerskej kapitule sa Dóm vrátil až v roku 1671 rozhodnutím cisára Leopolda I. Vtedy vykonali na Dóme nevyhnutné opravy a umiestnili doň kapitulný poklad. Počas povstania Imricha Tököliho v rokoch 1682 – 1685 prešiel Dóm opäť do rúk protestantov. Na Žigmundovej veži nahradili katolícky kríž pozláteným kohútom. V roku 1685 sa Dóm dostal natrvalo do vlastníctva katolíkov. Jágerská kapitula bola zmocnená potrestať tých košických mešťanov, ktorí v priebehu povstania olúpili katedrálnu pokladnicu o monštrancie, kalichy a iné klenoty.

V roku 1706 bol Dóm poškodený počas obliehania Františka II. Rákociho. Najviac poškodená zostala najmä jeho západná a južná strana. Po získaní mesta nechal Rákoci chrám v držbe katolíkov. Počas 18. storočia sa priebežne opravovali a skrášľovali jednotlivé časti katedrály. V druhej polovici 18. storočia mal kostol 14 oltárov (v porovnaní so súčasnými desiatimi). Barokovo-rokokovú helmicu s vyhliadkovou ochodzou dostala Žigmundova veža po požiari v roku 1775.

Po storočiach náboženských vojen a zanedbanej údržby bola obnova Dómu potrebná už na začiatku 19. storočia. V roku 1834 postihlo územie mesta zemetrasenie, v roku 1845 bolo zaplavené, pričom povodeň siahala až ku chrámu, ktorého dlažba sa na niektorých miestach prepadla. Pod vplyvom novogotického hnutia, šíriaceho sa v súvislosti s dostavbou katedrály v nemeckom Kolíne nad Rýnom, prevzal iniciatívu nad celkovou obnovou kostola biskup Ignác Fábry a zakladateľ umenovedy a pamiatkovej obnovy v Uhorsku Imrich Henszlmann.

V roku 1857 bol založený Spolok kostola svätej Alžbety, ktorého členovia prispievali na opravu katedrály. Tá sa konala v rokoch 1856 – 1863 pod dohľadom Cisársko-kráľovskej centrálnej komisie na ochranu a obnovu stavebných pamiatok a asistoval pri nej sám Henszlmann. Práce viedli stavitelia Karol Gerster a Ladislav Frey. Fábryho rekonštrukcia sa dotkla výmeny niektorých portálnych sôch, výmeny šindľov za keramické škridle, osadenia nových vitráží, opravy južnej predsiene a romantizujúcej výmaľby interiéru. Naopak neodstránila dôležité statické narušenie konštrukcie Dómu, ktoré bolo v tom čase už zjavné. Niektoré piliere boli vychýlené zo svojej osi. Ich základy stáli na vrstve štrku presiaknutej spodnou vodou. Praskliny v klenbách a na rebrách pri rekonštrukcii zamietli maltou alebo vyklinovali drevom. Neodborný postup mal za následok, že po víchriciach v roku 1875 zostala katedrála v takmer havarijnom stave. Klenbovému systému hrozilo zrútenie.

Na neblahý stav košického Dómu upozorňoval uhorskú vládu vtedajší biskup Ján Perger. V roku 1872 vznikla Uhorská dočasná pamiatková komisia, ktorej funkciu tajomníka zastával Košičan Imrich Henszlmann. Veľká rekonštrukcia Dómu, realizovaná v rokoch 1877 – 1896, sa stala jednou z priorít pamiatkovej komisie a financovaná bola prevažne uhorskou vládou zo štátneho rozpočtu.

Za hlavného projektanta prác bol vymenovaný profesor stredovekej architektúry na budapeštianskej Technickej univerzite, najvýznamnejší architekt uhorskej neogotiky, Imrich Steindl. Na základe prasklín v klenbách usúdil, že rozloženie pilierov v lodi je hlavnou príčinou havarijného stavu statiky chrámu. Vypracoval úplne novú puristickú projekciu prestavby Dómu, pričom došlo k prebudovaniu katedrály z trojloďovej na päťloďovú pridaním ďalšieho radu pilierov a arkád v bočných lodiach. Tvarom originálne stredoveké hviezdicové klenby tak hlavných, ako aj bočných lodí boli prebudované na sieťové. Starý chór bol odstránený, na jeho mieste Steindl vybudoval jeho predĺženú repliku s väčším počtom pilierov. Ďalšie zásahy sa týkali aj exteriéru – úprava obvodových múrov a štítov lodí, oporných pilierov, chrličov, ríms a okenných kružieb. Výrazne bola obnovená plastiková výzdoba portálov a vymenená strieška Matejovej veže. Neskorogotická Kaplnka svätého Jozefa na severnej strane bola odstránená ako slohovo nečistá. Vytvorená bola neogotická vežička na krížení hlavnej a priečnej lode (sanktusovník).

Pôvodným Steindlovým plánom bolo prestavať všetky negotické prímesi na katedrále. Navrhoval nahradiť rokokovú helmicu Žigmundovej veže osemhranným ihlanom s bohatou kamenárskou výzdobou. Počítal aj s dostavbou Matejovej veže v štýle objemných katedrálnych veží nemeckej neogotiky. Tieto zámery však pamiatková komisia odmietla a požadovala čo najúspornejšiu výmenu starých kamenných častí za nové. Regotizácia veží sa nerealizovala aj pre nedostatok finančných prostriedkov. Táto skutočnosť sa odrazila pri hľadaní čo najlacnejšieho stavebného materiálu. Pri výmene oporného systému svätyne v rokoch 1878 – 1882 bol použitý lacný, ale nekvalitný pieskovec z kameňolomu pri obci Spišské Vlachy. Jeho rýchlo zvetrávajúci povrch mal za následok, že už v 20. rokoch 20. storočia museli byť fiály a chrliče zo svätyne odstránené, pretože ohrozovali chodcov na Hlavnej ulici.^[13] Pri ďalších prestavbách po roku 1882 bol použitý už kvalitný pieskovec z Králikov pri Banskej Bystrici.^[14]

Hlavným stavbyvedúcim veľkej rekonštrukcie Dómu bol v rokoch 1877 – 1880 Jozef Weber, ktorý viedol aj práce na regotizácii Chrámu svätého Egídia v Bardejove. V rokoch 1880 – 1896 bol hlavným stavbyvedúcim viedenský staviteľ Fridrich Wilhelm Fröde. Dozor nad stavbou mal rakúsky architekt Friedrich von Schmidt, ktorý v tom čase novogoticky upravoval Dóm svätého Štefana vo Viedni a hrad Karlštejn v Čechách. Potom, čo hlavný architekt – von Schmidtov žiak – Imrich Steindl začal pracovať na budove budapeštianskeho parlamentu (v roku 1885), stal sa jeho nástupcom Otto Sztehló. Tento architekt už pri rekonštrukcii Matejovej veže uplatnil konzervačnú metódu, na rozdiel od puristickej metódy jeho predchodcu. Od novogotických prestavieb bola uchránená Žigmundova veža, Matejova veža (okrem striežky), vnútorné strany obvodových múrov, stredoveké portály s reliéfmi, kamenný inventár interiéru a celá svätyňa (iba interiérová časť).

Slávnostné posvätenie – konsekrácia – novozrekonštruovaného Dómu jágerským arcibiskupom Jozefom Samassom sa konalo pri príležitosti miléniových osláv príchodu Maďarov do vlasti v roku 1896. Do tohto roku sa datuje aj početné novododané neogotické zariadenie chrámu (oltáre, sochy, obrazy), ktoré pre košickú katedrálu zakúpil darom uhorský klérus, predovšetkým košický biskup a mecenáš Žigmund Bubics.

V roku 1906 postavili pod severnou bočnou loďou novú katedrálnu kryptu podľa projektu Frigyesa Schuleka pre uloženie prenesených pozostatkov kniežaťa Františka II. Rákociho a jeho spoločníkov z Turecka.

V roku 1970 bol areál Dómu svätej Alžbety vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Samotné vyhlásenie podnietilo následnú pamiatkovú starostlivosť o túto vzácnu stavbu, ktorej stav nebol ani po relatívne nedávnej veľkej rekonštrukcii z rokov 1877 – 1896 najlepší, práve pre nekvalitný pieskovec použitý pri výmene kamenných článkov na vonkajšej strane presbytéria. Všetky profilované architektonické útvary (fiály, chrliče, rímsa) boli buď zničené dažďovou vodou, alebo demontované. V značne zvetralom stave sa nachádzala kamenárska výzdoba severného portálu.^[13]

Rekonštrukčné práce na Dóme sa začali v septembri 1978 podrobnou architektonickou dokumentáciou, po kratšej prestávke sa opäť rozbehli v roku 1984. Medzitým úrady začali s komplexnejším riešením pamiatkovej obnovy centra Košíc, ktoré bolo v roku 1983 vyhlásené za najväčšiu mestskú pamiatkovú rezerváciu na Slovensku. Ďalším faktorom prispievajúcim ku zvýšenej starostlivosti o Dóm bolo vylúčenie automobilovej dopravy z Hlavnej ulice v roku 1984 a električkovej v roku 1986.

Pri opravách katedrály sa zvolil postup metódy zachovávania stavu z veľkej rekonštrukcie z konca 19. storočia.^[15] Najprv sa opravovala strecha hlavnej a priečnej lode, kde vymenili keramickú farebne glazovanú škridlu pri zachovaní pôvodného vzoru z konca 19. storočia. Rekonštruovaný bol sanktusovník, na ktorom bolo potrebné doplniť 264 kusov klampiarskych dekorácií. V roku 1989 sa predpokladalo, že rekonštrukčné práce budú stáť štvrť miliardy korún a potrvajú do roku 2005.^[16]

V rokoch 1985 – 1992 rekonštruovali najpoškodenejšiu stranu svätyne a sakristie. Práce boli zverené poľskej firme Pracownie Konserwacji Zabytkow z Wroclawi. Bolo potrebné vytvoriť nové korunné rímsy, chrliče a fiály – podľa dostupných pramenných materiálov a projektovej dokumentácie Archívu mesta Košice. Podobne boli zhotovené aj schodiskové vežičky na styku lode so svätyňou. Pri obnove chrličov sa vychádzalo z originálnych stredovekých vzorov zachovaných v muzeálnych zbierkach. Táto fáza rekonštrukcie zahrňovala aj opravu interiéru svätyne.

V rokoch 1992 – 1995 sa rekonštruovala južná fasáda (čistenie a konzervácia), vrátane vitráží svätyne a južnej fasády. Dôslednou obnovou prešla Žigmundova veža v rokoch 1995 – 1997, kedy bola vymenená medená rokoková helmica. Očistené pozlátené klampiarske ozdoby sú originálmi z roku 1775. V roku 2008 bola dokončená rekonštrukcia Rákociho krypty, v roku 2009 rekonštrukcia najvzácnejšieho severného portálu, v roku 2013 severného portálu a Matejovej veže. Tým sa po 35 rokoch rekonštrukcia exteriéru chrámu ukončila. V roku 2014 sa dokončila aj rekonštrukcia sprístupneného interiéru. V rokoch 2015 – 2016 sa bude rekonštruovať interiér Matejovej veže s labyrintom schodísk a tajnou relikviárnou miestnosťou, ktoré budú po oprave sprístupnené verejnosti.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Hlavný oltár Dómu svätej Alžbety

Oltár zhotovený v rokoch 1474 – 1477 patrí medzi najvýznamnejšie pamiatky stredovekého umenia na Slovensku. Je výnimočný tým, že pozostáva z dvoch párov pohyblivých krídel, pričom každé z nich nesie na jednej svojej strane šesť gotických malieb. Spolu tak vytvára súbor 48 scén, ktoré sú tematicky rozdelené do troch cyklov (alžbetínsky, pašiový a adventný). Takýto typ pôvodného oltára s trojakou kompozíciou cyklov na dvoch pároch krídel sa zachoval ako jediný v Európe.^[17]

Krídlový oltár z roku 1516 dal vyhotoviť bohatý košický kupec Michal Günthert. Ústredným motívom oltára je súsošie stretnutia Panny Márie a svätej Alžbety Biblickej, umiestnené v arche. Oltár má po stranách jeden pár pohyblivých krídel. Otvorené znázorňujú scény: Anjelské pozdravenie, Narodenie, Klaňanie troch kráľov a Útek do Egypta, zatvorené znázorňujú postavy svätých: Katarínu Alexandrijskú, Jána Krstiteľa, Barboru a Jána apoštola. Predela je maľovaná motívmi: Vir dolorum, Panna Mária, svätý Ján Evanjelista, svätý Michal a Margita Antiochijská. Poslední svätí boli zároveň patrónmi mecenášskej rodiny Günthertových. Na rozdiel od hlavného oltára svätej Alžbety je nadstavec oltára Navštívenia Panny Márie pôvodný neskorogotický. Zdobia ho tri súsošia – legenda o troch manželstvách svätej Anny, ďalej plastiky apoštolov a na vrchole plastika Madonny.

Zvláštnosťou tohto oltára je, že je zloženinou dvoch neskorogotických oltárov z prvej polovice 16. storočia, ktoré sa zachránili po veľkom požiari mesta v roku 1556. Maľby krídel sú najstaršie datované zo všetkých oltárnych malieb v katedrále. Znázorňujú po oboch stranách 16 svätých. Do pôvodnej archy umiestnili v roku 1860 oltárny obraz svätého Antona Paduánskeho od košického maliara Františka Klimkoviča.

Neogotický oltár z konca 19. storočia bol vyhotovený na objednávku košického biskupa Žigmunda Bubicsa pre umiestnenie novonájdeného neskorogotického obrazu Mettercie. Vzácna maľba tirolskej proveniencie, pochádzajúca z roku 1516, znázorňuje svätú Annu Samotretiu a rodokmeň starozákonného Izaiáša. Maľbu nechala vyhotoviť rodina lekárnika Bartolomeja Czottmana, pričom lekárnik a jeho manželka sú na maľbe vyobrazení aj so svojimi erbmi, medzi ktorými je umiestnený erb Košíc (podľa poslednej erbovej listiny). Za mestským erbom je mažiar – znak lekárnikov.

Je jedným zo série neogotických oltárov z roku 1896 zakúpených do katedrály pri príležitosti miléniových osláv príchodu Maďarov do vlasti a zároveň ukončenia reštaurácie Dómu. Oltár je darom vtedajšieho úradujúceho biskupa, mecenáša Žigmunda Bubicsa. Nachádza pri jednom z južných pilierov hlavnej lode. Oltáru dominuje socha svätej Anny poučujúcu malú Pannu Máriu. Po stranách sú sochy svätého Žigmunda Burgundského a svätého Michala. Na oltárnej polici dvaja anjeli rozvíjavú Veronikino rúcho.

Oltár daroval biskup Žigmund Bubics Dómu v roku 1896. Zakúpil ho v Paríži. Je umiestnený pri stene severnej lode v susedstve Žigmundovej veže. Znázorňuje troch východných mudrcov prinášajúcich dary Panne Márii s dieťaťom. Na vnútornej ploche krídel je po jednom reliéfe biskupa. Na predele oltára je vyobrazený reliéf svätej Anny, po bokoch sú reliéfové postavy svätej Alžbety Uhorskej a svätého Mikuláša s troma zlatými guľami.

Oltár daroval Dómu vacovský biskup Konštantín Schuster v roku 1896. Vyhotovil ho peštiansky sochár Ľudovít Lantay. Niektoré časti boli zakúpené v Bruseli. Oltárny stôl je vytesaný zo šiklošského mramoru. Ústredná socha svätého Jozefa vysoká 120 cm je vytesaná z karrarského mramoru.

Oltár je umiestnený v severnej bočnej lodi nad kryptou Františka II. Rákociho. Košický kanonik František Pagáč venoval oltár Dómu v roku 1896. Vyhotovil ho tirolský rezbár Ferdinand Stufflesser. Ústredným motívom oltára je reliéf kľačiaceho prvého uhorského kráľa svätého Štefana pred madonou s dieťaťom žehnajúcou uhorskú kráľovskú korunu. Pod oltárnou skriňou sa nachádzajú tri reliéfy: Narodenie Krista, Spasiteľov krst a Nanebovstúpenie. Po stranách skrine stoja sochy uhorských svätých Margitu, Ladislava, Imricha a Kunhutu. Jedna socha zdobí aj nadstavec oltára, ktorá spodobňuje svätú Alžbetu.

Svätí košickí mučeníci Melichar Grodecki, Marek Križin a Štefan Pongrác boli vyhlásení za blahoslavených v roku 1905. Im zasvätený oltár vyhotovil v roku 1923 v Banskej Bystrici Ľudovít Tihanyi. Je situovaný do juhovýchodného kríženia hlavnej a priečnej lode. V tabernákulu na predele oltára sú uložené ostatky mučeníkov v bohato zdobenom relikviári. Reliéfy po stranách oltárnej skrine znázorňujú výjavy zo života a mučenia košických mučeníkov.

Je najmladším oltárom katedrály. Nechal ho vyhotoviť kanonik Lajos Konrády. Bol zhotovený v Košiciach v roku 1931 Vojtechom Buchnerom na pamiatku obetí prvej svetovej vojny. Dve železné tabule pri oltári nesú mená všetkých ľudí, ktorí prispeli na oltár. Oltár je zhotovený zo zliatiny železa.^[18]

• Oltár Poslednej večere Pána – triptychový oltár z poslednej tretiny 15. storočia je rozkúskovaný v depozite Východoslovenského múzea.
• Oltár svätého Jána Krstiteľa – neogotický oltár, zhotovený pre vzácnu, olejovou temperou obojstranne maľovanú tabuľu z roku 1516. Stál v katedrále do roku 1944. Po rekonštrukcii v rokoch 1965 – 1970 tabuľu získalo Východoslovenské múzeum. Na jednej strane tabule je výjav Ježišovho krstu v Jordáne, na druhej strane Mučenie svätého Jána. Ide o mimoriadne kvalitné maľby s citeľným vplyvom nizozemského renesančného prúdu.
• Oltár Smrti Panny Márie – pôvodný gotický oltár nebol po roku 1943 inštalovaný, zachovala sa iba jeho predela, ktorá je toho času stratená v areáli skladu Dómu.

Románsko-gotická krstiteľnica zo 14. storočia je najstaršou pamiatkou zachovanou v Dóme, pochádza ešte zo starého Kostola svätej Alžbety, predchodcu dnešného Dómu. Noha krstiteľnice je dekorovaná trojuholníkmi, kalich zdobí zoomorfný reliéf s levmi, grifmi a orlami. Horný okraj lemuje nečitateľný majuskulný latinský nápis. Vrchnák je z roku 1914.

V roku 1892 pri veľkej rekonštrukcii Dómu bolo odhalených niekoľko pôvodných gotických fresiek, ktoré boli od čias reformácie ukryté pod omietkou. Tri v južnej bočnej apside: Spasiteľ v mandorle pri poslednom súde (sediaci Kristus držiaci meč, pod ním Panna Mária a svätý Peter), Dvanásť apoštolov a Zmŕtvychvstanie Krista (pravou rukou držiaci vlajku, ľavou žehnajúci). V severnej bočnej apside pri vstupe do sakristie sa nachádza ďalší súbor pôvodných gotických fresiek: Snímanie z kríža z polovice 16. storočia, ktorý bol koncipovaný ako nástenný krídlový oltár. Vpravo sú maľby: Bičovanie a Korunovanie tŕním, vľavo Pribíjanie na kríž a Kristus pred Pilátom.

Sochárska kompozícia Kalvárie pochádza z roku 1420, čím sa radí medzi najstarší inventár Dómu. Pozostáva z kríža vysokého 4,34 m, na ktorom je ukrižovaný Kristus veľkosti 3,12 m, napravo socha Panny Márie vysoká 2,73 m a naľavo socha svätého Jána evanjelistu vysoká 2,50 m. Pôvodne bola skupina umiestnená vo víťaznom oblúku hlavnej lode, do kráľovskej empory sa dostala až v roku 1936. Toto monumentálne rezbárske dielo sa vyznačuje hlbokou dramatickosťou emocionálneho prejavu dobovej kresťanskej kultúry.

Slohovému obdobiu vzniku hlavného oltára svätej Alžbety zodpovedajú aj štyri drevorezby, ktoré vznikli okolo roku 1470 a ich autorstvo je pripisované prešovskému drevorezbárovi Jánovi Weyszovi. Plastiky sú vysoké 108 – 112 cm a ich súčasné umiestnenie je sekundárne, t. j. na pilieroch chóru západného portálu. Pôvodne tvorili pravdepodobne súčasť bohatej plastickej výzdoby nezachovaného nadstavca hlavného oltára svätej Alžbety. Štyri polychrómované sochy predstavujú svätého Štefana kráľa, jeho syna svätého Imricha, svätého Ladislava kráľa a svätého Stanislava poľského biskupa.

Polychromovaná drevorezba z obdobia okolo roku 1500 je vysoká 112 cm. Nachádza sa na neskorogotickom točenom stĺpe, na hlavici ktorého je dobre viditeľná kamenárska značka v tvare písmen Y a A (bez strednej nožičky). Nad sochou je gotický baldachýn, vsunutý do južnej bočnej steny dodatočne. Plastika svojou expresívnosťou a usporiadaním záhybov rúcha svedčí o vysokej úrovni neskorogotického rezbárstva v Košiciach.

Gotická kamenná vežička vo forme fiály s výklenkom pre lampáš, postavená na kamennom stĺpe s točeným driekom, pochádza z konca 15. storočia. Tympanóny vežičiek zdobia erby mesta Košice, Huňadyovcov, kráľovstiev Uhorska, Čiech a Dalmácie a napokon jeden neidentifikovateľný erb. Pôvodne lampáš osvetľoval priestranstvo pred južným portálom Dómu smerom na okolitý cintorín. Ešte na začiatku 20. storočia slúžil svojmu účelu, keď bol upravený pre plynové osvetlenie. Na súčasné miesto pri stene Matejovej veže ho umiestnili až v roku 1940.

Organový chór bol kompletne vymenený počas veľkej rekonštrukcie Dómu na konci 19. storočia. Súčasný chór je o niečo dlhší a má viac pilierov ako originál, ktorého je replikou. Na pilieroch sú druhotne umiestnené štyri gotické polychrómované plastiky popísané vyššie, doplnené o štyri neogotické plastiky uhorských kráľov Karola Róberta, Ľudovíta Veľkého, Žigmunda Luxemburského a Mateja Korvína. Nový organ je dielom majstra Angstera z Päťkostolia. Ku organu sa pristupuje cez schodisko južnej veže.

Pôvodný chór, po vybúraní ponechaný ako druhotný stavebný materiál, objavil v Košiciach zberateľ originálnych stredovekých stavebných častí rakúsky gróf Johann Nepomuk Wilczek, ktorý ho odkúpil a nechal odviesť do svojho práve romanticky rekonštruovaného hradu Kreuzenstein pri Viedni, kde bol zabudovaný do prechodového mostíka medzi dvoma hradnými krídlami. Podľa toho dostal aj pomenovanie Kaschauer Gang (Košická chodba).^[19][20]

Kamenné pastofórium na ukladanie Sviatosti Oltárnej pri severnom pilieri víťazného oblúka je najprecíznejším kamenárskym dielom Dómu. Vyhotovil ho majster Štefan okolo roku 1477. Svätostánok na šesťuholníkovom pôdoryse je bohato zdobený zložitou kompozíciou pilierov, ríms, vlysov, arkád a oblúkov. Na prvom poschodí pastofória sa nachádza zamrežovaný výklenok na ukladanie Sviatosti Oltárnej. Kované dvierka pochádzajú z polovice 15. storočia a zdobia ich miniatúry erbov niektorých krajín a šľachticov. Drobné sadrové súsošia prorokov a kľačiacich anjelov nahradili na konci 19. storočia staršie chýbajúce diely. Od Tridentského koncilu stratilo pastofórium svoju funkciu, schodíky vedúce na jeho prvé poschodie stratili význam a boli odstránené v roku 1860.

Reliéf svätej Alžbety vznikol v rovnakej dobe ako kamenné pastofórium a vyhotovenie sa pripisuje taktiež majstrovi Štefanovi. Je zložený z troch častí, ktoré svojou kompozíciou do seba akoby nezapadali. Samotný reliéf patrónky Dómu, svätej Alžbety, je stroho zdobený, v kontraste so šesťuholníkovým baldachýnom so svorníkovitými ukončeniami, na ktorých sú filigrantské výjavy zo Starého zákona. Špica baldachýnu v tvare vežovitej fiály je ukončená kompozíciou uhniezdeného pelikána, ktorý je symbolom Kristovej krvi. Tretiu časť tvorí konzola reliéfu, kde je opäť vytesaný pelikán, naznačujúci kult Svätej krvi. V 19. storočí doplnili reliéf o pole s latinským nápisom S. Elisabeth ora pro nobis, umiestnený nad konzolou.

Jedným z mála negotických pamiatok zachovaných v Dóme patrí barokový epitaf rodiny mestského richtára Melichara Reinera zo začiatku 17. storočia. Medzi dvoma rodinnými erbmi je obraz Bičovanie, nad ním plastika Ukrižovaného a nad tympanónom barokové súsošie dvoch anjelov po stranách a Krista držiaceho Zem v strede.

Ďalšou barokovou pamiatkou Dómu, ktorá vhodne umocňuje estetickú výzdobu interiéru, je závesná mandorla z prvej polovice 18. storočia, umiestnená pod víťazným oblúkom. V jej strede je na dva pohľady (spredu i zozadu) riešené súsošie Madonny s dieťaťom.

Niektoré dómske lavice pochádzajú z 18. storočia a sú barokové, niektoré sú novšie z konca 19. storočia. V presbytériu sa nachádzajú oproti sebe situované kanonické lavice, ktoré nechali vyhotoviť počas veľkej rekonštrukcie Dómu podľa návrhov hlavného architekta Imricha Steindla. Ten navrhol aj patronátnu lavicu mešťanostu, na ktorej je nádherne vyrezávaný a vymaľovaný erb Košíc.

Jednou z dvoch kaplniek Dómu je Kaplnka Zvestovania Panny Márie, ktorá sa nachádza v priestore medzi Matejovou vežou a predsieňou južného portálu. Postavil ju v roku 1477 majster Štefan a jeho podobizeň je vraj na konzole krížových rebier. Staviteľ drží v rukách papierovú pásku. V kaplnke je umiestnený oltár Mettercie, preto má kaplnka aj iné meno – Kaplnka Mettercie. Vybudovať ju nechali rodičia neskoršieho uhorského prímasa Juraja Satmáryho. Z toho dôvodu jej tretie meno je Satmáryho kaplnka. Pod jej podlahou zriadili na začiatku 19. storočia kryptu košických biskupov, ktorých náhrobky sú vsadené do obvodových múrov. Pochovaní sú tu Ignác Fábry, Ján Pegrer, Žigmund Bubics, Augustín Fischer-Colbrie a Jozef Čársky.

Druhou kaplnkou Dómu je Kaplnka Svätého Kríža postavená v roku 1475. Jej donátorom bol mestský konzul a richtár Augustín Cromer, preto sa tiež nazýva Cromerova kaplnka. Dnes ju využíva košická kapitula ako svoju sakristiu, a preto je zamknutá a pre verejnosť neprístupná.

Do obdobia druhej etapy výstavby chrámu patrí výstavba kráľovského oratória, ktorého koncepciu ovplyvnil vzor z pražskej katedrály a tamojšej parléřovskej stavebnej hute. Empora bola vytvorená na prvom poschodí lomeného oblúka južného krídla priečnej lode. Jej zábradlie tvorí zložito prelamovaná kamenná mreža. Na stene pod emporou sa nachádza významná epigrafická pamiatka z doby pôsobenia Jána Jiskru z Brandýsa vo funkcii košického kapitána. Text z roku 1441 proklamuje vernosť Košičanov kráľovi Ladislavovi Pohrobkovi:

„V roku Pána 1440, v deň stolice blahoslaveného apoštola Petra, za ranej zory, na hrade Komárno, sa z najslávnejšieho kráľovského rodu, to jest od pána Albrechta, kráľa rímskeho, uhorského, českého, dalmátskeho a chorvátskeho a od pani Alžbety, vdovy, kráľovnej tých istých kráľovstiev, dcéry kedysi nepremožiteľného panovníka a pána, rímskeho cisára Žigmunda, narodil najslávnejší panovník, pán Ladislav, pravý kráľ a dedič trónu týchto kráľovstiev a vojvodstiev, ktoré má vlastniť dedičným právom. V tom istom roku bol tiež na sviatok Turíc so všetkou pompéznosťou a nádherou zákonite korunovaný svätou korunou uhorského kráľovstva v Székesfehervári.“^[21]

Zdvojené schodisko z prvej štvrtiny 15. storočia, vedúce na kráľovskú emporu, je ďalším dokladom vplyvu pražskej stavebnej hute v košickom prostredí. V Katedrále svätého Víta, Václava a Vojtecha postavili točité schodisko tiež v jej južnom priečelí, v Košiciach schodisko tvoria až dve točité ramená stretávajúce sa navzájom v piatich spoločných stupňoch. Západné rameno schodov pokračuje ešte ďalej a vedie až do podkrovia katedrály. Schodisko je napriek svojej majstrovskej konštrukcii značne nepohodlné a stiesnené, predpokladá sa, že malo predovšetkým dekoratívny charakter.

Združené točité schodisko košického Dómu je najstaršie jestvujúce v Európe. Krátko po svojom postavení inšpirovalo podobné projekty pri stavbe chrámov v sedmohradských mestách Kluž^[22] a Sighişoara^[23]. V rokoch 1499 – 1500 podľa vzoru košického schodiska postavili podobné v cisárskej rezidencii v rakúskom Grazi.^[24]

Vpravo pri Oltári svätého Štefana v severnej bočnej apside sa nachádza miestami čitateľný gotický nápis. Podľa útržkov sa dá usudzovať, že spomína udalosti obdobia vlády kráľov Žigmunda a Alberta (1387 – 1439).

Obraz sa nachádza na severnej stene chrámového obvodového múru. Pochádza zo začiatku 19. storočia.

Barokový obraz sa nachádza naľavo od chóru, vedľa lampáša kráľa Mateja. Pochádza z roku 1735 a v spodnej časti nesie latinský nápis: HAC.SVB.ICONE.IN.PRAGENSI.SEPVLCRO.COLITVR.SANCTVS.IOANNES.NEPOMVCENVS. (Na tomto obraze je v pražskom hrobe uctievaný svätý Ján Nepomucký.) Oválny obraz spodobuje svätca Jána Nepomuckého v rúchu kanonika s krížom v ruke a s piatimi hviezdami okolo hlavy, obkľúčeného okrídlenými hlavami anjelov.

Kamenný balkónik umiestnený na severnej stene hlavnej lode v priestore presbytéria patrí k pôvodnému vybaveniu chrámu. Predpokladá sa, že slúžil počas bohoslužieb pre spodobnenie nebies hercami a spevákmi rôznych stredovekých alegórií a mystérií. Prístup na tribúnu umožňujú malé dvierka v apside severnej bočnej lode, odkiaľ vedie točité schodisko v hrúbke piliera na podkrovie a následne na tribúnu.

Svätý Florián bol patrónom hasičov a chránil pred požiarmi. Mesto nechalo postaviť jeho sochu v roku 1748, tá stála najskôr pri Kaplnke svätého Michala, neskôr pri južnej stene Urbanovej veže, až v roku 1940 bola premiestnená na súčasné miesto, do predsiene južného portálu.

Stavba svätyne spadá do tretej etapy výstavby chrámu 1440 – 1462. Jej interiérovú časť nenarušila ani veľká rekonštrukcia z konca 19. storočia. Počas nej sa odkryli v dvoch klenbových poliach svätyne znaky cisára Žigmunda Luxemburského, vľavo dvojhlavého cisárskeho orla a vpravo jednohlavého luxemburského orla. Za hlavným oltárom je rekonštruovaná vzorka pôvodnej farebnosti a polychrómie chrámu na časti konzoly a rebra.

Vo svätyni na konzolách sa nachádzajú neogotické sochy od Jána Marschalka z konca 19. storočia. Predstavujú svätých: Katarínu Alexandrijskú, Barboru, Gregora, Ignáca biskupa, Dominika, Františka z Assisi, Štefana, Vavrinca diakona, Augustína, Ambróza, Benedikta opáta a Ignáca z Loyoly. Súčasné okenné vitráže vyhotovila dielňa Karla Geylinga vo Viedni v roku 1860. Na vitrážach sú vyobrazené aj erby kanonikov Sándora Dessewffyho (už ako čanádskeho biskupa), Józsefa Repaszkeho a Jánosa Volneho (oba tvorené len iniciálkami), Bartalana Merse (úplný rodový erb bez klobúka a strapcov), Eduarda Karola Medveckého, Štefana Lesska a Ferenca Pagácsa.

Najmladšou súčasťou katedrálneho inventára je obetný stôl celebrujúceho kňaza vo svätyni chrámu, pred hlavným oltárom. Je vytesaný z jedného kusa pieskovca v tvare dvoch svorných ramien vytvárajúcich elipsu. Obetný stôl stojí na podstavci tvaru srdca. Vedľa neho sa nachádza aj novovytvorený ambón (miesto pre kázania) a sedes (sedadlá). Všetky tri objekty zhotovili Michal a Tomáš Baníkovci v roku 1994.

Jedným z najvydarenejších počinov neogotickej prestavby Dómu je kamenná kazateľnica s drevenou strieškou, dielo sochárov W. Aubrama a R. Argentiho. Na točitom schodišti s kružbovým zábradlím sú na parapete rečništia umiestnené sochy prorokov a cirkevných otcov. Mreža okolo kazateľnice je kovaná.

Pri severnej stene Dómu bola vybudovaná v roku 1906 krypta pre ostatky Františka II. Rákociho a jeho druhov. Kryptu i štyri kamenné sarkofágy projektoval budapeštiansky profesor Frigyes Schulek. V prostrednom najvyššom sú spoločne pochovaní knieža, jeho matka Helena Zrínska a jeho starší syn Jozef. Južne od neho je sarkofág s telesnými pozostatkami generála grófa Antona Esterháziho, severne sarkofág Rákociho druha Mikuláša Šibrika. Vo štvrtom sarkofágu na druhej strane krypty je pochovaný gróf Mikuláš Berčéni a jeho druhá manželka Kristína Čákiová.

Monumentálna nástenná maľba nad severným vstupom katedrály pochádza z rokov 1914 – 1916 a jej autorom je Andor Dudics. Nástenná maľba oslavy života Františka II. Rákociho je riešená ako triptych. Maľba medzi oknom severného štítu a rímsou znázorňuje Rákociho smútočný pohrebný sprievod mestom. Ústredná maľba je oslavou života kniežaťa, od jeho narodenia, zatknutia na Šarišskom hrade, v roli vodcu stavovského povstania, po vyhnanstvo a smrť v Turecku. Tretia časť v poloblúku nad dverami severného portálu znázorňuje Rákociho sarkofág.

Riešenie severného portálu košického Dómu sa vymyká dobovému stredovekému úzu, podľa ktorého sa na severných stenách kostolných stavieb portály nestavali. Navyše jeho sochárska výzdoba je najdekoratívnejšia zo všetkých troch portálov chrámu, čo malo zodpovedať jeho obráteniu do hlavného priestoru verejného diania stredovekých Košíc, k hlavnému mestskému trhovisku a k mestskej radnici. Portál sa označuje aj termínom „Zlatá brána“, pretože v stredoveku bol pozlátený.

Severný portál tvorí dvojica vstupných dverí, nad ktorými je vimperkovaný oblúk s reliéfom Posledného súdu. Reliéf je delený na dve polia. V spodnom je zobrazený zástup ľudí, ktorí smerujú buď do nebeskej brány, kde spasených víta anjel, alebo do pekla v podobe leviatanovej papule, kam zatratených vlečú diabli v spútavajúcich reťaziach. V leviatanovej papuli končí i vysoký cirkevný hodnostár. Pokiaľ spodné pole znázorňuje pozemskú realitu posledných vecí, horné pole spodobňuje nebeskú realitu Posledného súdu. Tróniaci Kristus, vládnuci svetu (Slnko, Mesiac, hviezdy pod jeho nohami), je obklopený Pannou Máriou, Jánom Evanjelistom a dvoma anjelmi, ktorí držia v rukách nástroje mučenia (kríž a klince). Spodná dvojica anjelov trúbami ohlasuje koniec sveta. Ostatné figúry predstavujú Dvanástich apoštolov. Okolo vimperku reliéfu Posledného súdu je v troch stupňoch rozmiestnených päť rámcovitých reliéfov, zdobených fiálami, profiláciou a kružbovými motívmi. Dva spodné sa týkajú života svätej Alžbety, kde je spodobnená ako ošetruje, umýva a kŕmi chudobných. Ďalšie tri vytvárajú scénu Kalvárie. Na vrchu je ukrižovaný Kristus na kríži v tvare stromu života. Pozoruhodné je stvárnenie ďalších dvoch ukrižovaných na Golgote, naľavo spasená duša je odnášaná anjelom do neba, kým napravo dušu zatrateného odnáša diabol do pekla. Pod scénou Ukrižovania sú naľavo plačúce ženy okolo Panny Márie pod krížom, a napravo Ján Evanjelista obklopený rímskymi vojakmi.

Počas veľkej rekonštrukcie Dómu doplnili výklenky po stranách oboch brán severného portálu neogotickými sochami: svätý Imrich, svätý Štefan, svätá Alžbeta Uhorská, svätý Ladislav a svätý Henrich. Výklenky sú pôvodné a nevie sa, aké sochy stáli na nich v predchádzajúcich storočiach. Ďalšie neogotické sochy zdobia priečelie západného štítu. Sú nimi uhorskí králi Karol I. Róbert, jeho manželka Alžbeta Piastovská a Ľudovít Veľký. Neogotické sochy severného portálu sú dielom budapeštianskeho sochára Ľudovíta Lantaya.

Podľa liturgického zvyku je hlavným vchodom do chrámu západný portál. Hoci ho tvorí trojica brán, má najjednoduchšiu kamenársku výzdobu v Košiciach. Dva bočné vstupy sú bez figuratívnej dekorácie. Nad ústrednou bránou sa nachádzajú dva reliéfy. Jeden bezprostredne nad bránou zachytáva Krista v Getsemanskej záhrade úpenlivo sa modliaceho ku svojmu Otcovi vykúkajúcemu z pravého horného rohu reliéfu. Vľavo Krista sprevádzajú apoštoli Peter, Jakub a Ján, sprava prichádza skupina vojakov na čele s Judášom. V sedlovom ukončení portálu je scéna Piety, Panna Mária držiaca telo Kristovo, obklopená Máriou Magdalénou a Máriou Jozefovou. Najvrchnejší reliéf spodobňuje anjelov držiacich Veronikin ručník s odtlačkom Kristovej tváre. Celá symbolika portálu súvisí s miestnou tradíciou Svätej Krvi. Do ník ústrednej brány boli osadené na konci 19. storočia dve neogotické sochy, z ktorých sa zachovala iba jedna – socha svätého Jána Krstiteľa.

Južný portál sa od predošlých dvoch líši tým, že je zakomponovaný do predsiene pod kráľovskou emporou. Rovnako ako severný portál má dve brány. Nad nimi však nie sú figuratívne reliéfy, ale sú ukončené sedlami s trojuholníkovými kružbovými štítmi, nad ktorými je ďalší rad sediel. Portál tak vytvára dojem trojitého stupňovitého vstupu do katedrály, ku ktorému sa prichádzalo od priľahlého mestského cintorína a jeho Kaplnky svätého Michala.

Koncepčne zaujímavým prvkom portálu je visutý svorník gotickej klenby predsiene s listovou ornamentikou, ktorý prezrádza inšpiráciu košických majstrov pražskou parléřovskou hutou. Pozoruhodným je aj baldachýn stredovej sochy portálu, tvorený lietajúcimi havranmi. Ďalší havran a beštia držia nástroje umučenia. Podľa toho sa dá predpokladať, že pod baldachýnom stála pôvodne socha Krista. Dnes tu stojí socha Immaculaty z konca 19. storočia od sochára Jána Marschalka. Ďalšími neogotickými sochami portálu sú svätci cisár Konštantín Veľký, Alžbeta Uhorská, pražský biskup Vojtech, Ondrej apoštol (patrón Košickej arcidiecézy), čanádsky biskup Gerard, škótsky kráľovič Koloman, František Xaverský a biskup Teodor. So symbolikou portálu nemajú nič spoločné, predstavujú patrónov donátorov veľkej rekonštrukcie Dómu z konca 19. storočia. Pod rímsou kamennej balustrády sa nachádza päť hláv reštaurátorov Dómu. Stredný portrét patrí architektovi Imrichovi Steindlovi, ostatné patria Fridrichovi Wilhelmovi Frödemu, Imrichovi Seidenovi, Ľudovít Steinhausovi a Ottovi Sztehlóovi.

Severná veža stavaná v druhej etape výstavby chrámu v rokoch 1420 – 1440 za vlády Žigmunda Luxemburského a za kapitanátu Jána Jiskru z Brandýsa, kedy jej múry doviedli do výšky strešných ríms, bola dokončená v tretej etape do roku 1462. Svedčí o tom tesaný erb Košíc s rokom 1462 nad portálikom západnej fasády, ktorý je zároveň vstupom na vežu. Veža stojí na základe štvorcového pôdorysu, ktorý má tri podlažia. Od štvrtého sa zoštíhľuje do osemuholníkového pôdorysu, pričom pravotočivé schodisko prechádza z obvodových múrov prvých troch podlaží do postrannej rovnako osemuholníkovej tubusovej vežičky. Stroho zdobená veža má medzipodlažné rímsy dekorované vlysom s geometrickým motívom slepých kružieb. Medzi štvrtým a piatym podlažím je vlys doplnený o rozety – ružičky, pričom každá je profilovaná do iného tvaru.

Žigmundova veža bola ťažko poškodená pri obliehaní Košíc vojskom Jána Albrechta v rokoch 1490 – 1491. Vežu opravoval v rokoch 1494 – 1497 staviteľ Mikuláš Crompholz z Nisy pod dozorom Václava z Prahy. Na vežu v tom čase inštalovali hodiny. Po požiari v roku 1775 bola veža mierne nadstavaná a na jej vrchol umiestnili rokokovú prilbicu s ochodzou, ktorá tvorí šieste poschodie veže. Prilbica je pokrytá medeným plechom s pozlátenými klampiarskymi prvkami. Na samom vrchu veže je umiestnený medený kríž s výškou 3 metre.

V takejto podobe pretrvala veža do súčasnosti, jej výška so 160^[25] schodmi je 59,7 metrov. Na prvom poschodí sa nachádza mechanizmus veľkých hodín, na druhom konštrukcia na upevnenie zvonov, na treťom dva zvony z roku 1924. Staršie zvony v počte 5 kusov boli roztavené počas prvej svetovej vojny a použité na militaristické účely. V roku 1924 odlial Alexander Buchner zo zbierky veriacich nové zvony. Božské srdce vážiace 1 530 kg, má na svojom plášti vypísané mená padlých v prvej svetovej vojne. Zvon svätého Ondreja, patróna košickej kapituly, váži 450 kg. Dvojicu dopĺňa Umieráčik s hmotnosťou 40 kg. Na štvrtom poschodí je inštalovaná časť hodinového stroja z 19. storočia a nákladné lanovkovité zariadenie, ktoré sa používalo počas veľkej rekonštrukcie Dómu.

Južnú vežu začali stavať v druhej etape výstavby katedrály v rokoch 1420 – 1440 zároveň so severnou vežou taktiež na štvorcovom pôdoryse. Po prerušení prác sa na nej opäť začalo pracovať po roku 1462, kedy dostavali severnú vežu. Práce viedol majster Štefan do roku 1477, ktorý ju vystaval ozdobnejším a masívnejším spôsobom, než bola vystavaná severná veža, aj keď nebola dovedená do zamýšľanej výšky. Zakončená je na úrovni korunnej rímsy hlavnej lode dekoratívnym ochodzovým vencom, na ktorého južnej strane je pole s erbmi krajín kráľa Mateja a erbom mesta Košice. Veža je v súčasnosti zakrytá osemuholníkovou plechovou strieškou.

Zvláštnosťou veže je labyrint točitých schodísk navzájom prepojených chodbičkami, ktorého význam doteraz nie je spoľahlivo objasnený. Do veže sa vstupuje zo západného chóru katedrály a jej schodisko umožňuje takisto prístup k organu. Bohatá pôvodná kamenárska výzdoba exteriéru je doplnená plastikami stúpencov kráľa Mateja Korvína v nárožných výklenkoch, ktoré pochádzajú zo začiatku 20. storočia od budapeštianskeho sochára Františka Mikula. Sú nimi Štefan Zápoľský, Sebastián Rozgoni a Ján Vitéz zo Sredny.

Na vonkajšej stene južnej fasády chrámu, nad najväčším oknom Kaplnky Mettercie, sa nachádzajú zvislé slnečné hodiny poloorlojového typu z roku 1477. Majú goticko-arabské číslice a ukazujú čas od šiestej hodiny rána do šiestej hodiny večernej. Sú čiastočne poškodené, rekonštruované boli naposledy v roku 1886.^[26]

Mohutná korunná rímsa strešnej úrovne lodí s kamennou balustrádou je odvodňovaná pomocou početných chrličov. Súčasné zoomorfné chrliče sú výsledkom veľkej rekonštrukcie Dómu z konca 19. storočia, ale zachovalo sa niekoľko pôvodných kusov v zbierkach Východoslovenského múzea v Košiciach, Zemplínskeho múzea v Michalovciach a na hrade Kreuzenstein v Rakúsku. Dnešné chrliče vychádzajú z originálnych predlôh a touto cestou bolo obnovených aj niekoľko najnovších chrličov v rokoch 1985 – 1991 pri renovácii pilierového systému svätyne Dómu. Okrem odvodňovania dažďovej vody mali chrliče odstrašujúcu funkciu.^[27] Popri zvieracích motívoch (nohy leva, hlava krkavca) sa vyskytujú i motívy príšer (draky, vlkolaky). Výnimku tvorí jeden chrlič na západnej fasáde Matejovej veže, kde je spodobnená opitá žena s pohárikom v ruke a schovávajúca fľašu v ruke druhej. K tomuto chrliču sa viaže legenda, že takto nechal zvečniť a potrestať svoju manželku majster Štefan za jej pijanstvo.

Vežička na krížení hlavnej a priečnej lode je výsledkom neogotického skrášľovania počas veľkej rekonštrukcie Dómu na konci 19. storočia. Tvorí ju drevená konštrukcia, ktorá je oplechovaná meďou.

V roku 1906 boli ostatky Františka II. Rákociho a jeho druhov prenesené z Turecka do Košíc a uložené v katedrálnej krypte. 24. júla 1938, krátko pred Viedenskou arbitrážou a pripojením Košíc k horthyovskému Maďarsku, bol odhalený pamätník vodcu kuruckého povstania, ktorý navrhol Sipos a Vojtech Löffler. Z bronzu ho odlial Vojtech Buchner. Pamätník je písaný neutrálnym latinským písmom. V januári 1945 bol poškodený, následne deponovaný v múzeu a obnovený v roku 1967. Jeho slovenský preklad znie:

„V krypte tejto starobylej katedrály odpočívajú v Pánu kosti kniežaťa Františka Rákocziho II., jeho matky Heleny Zrínskej, jeho syna Jozefa a troch verných spoločníkov, ktorých vďačné potomstvo po dvestoročnom vyhnanstve, uvalenom na nich nepriaznivým osudom, pietne prinieslo zo zeme dlhodobého exilu a 29. októbra 1906 s pohrebnými obradmi zbožne a dôstojne uložilo na tomto posvätnom mieste na pokojný odpočinok. Postojte pútnici, sláva tých hrdinov je veľká a ich pamiatka skvelá. Tento pamätník dal zriadiť senát a ľud tohto mesta v roku Pána 1938.“^[28]

Dóm svätej Alžbety, budovaný od konca 14. storočia, je hlavnou dominantou mesta Košice. S rozlohou 1 200 m² je najväčším kostolom na Slovensku. V období stredoveku a novoveku bol zároveň najväčším chrámom v Uhorskom kráľovstve. Jeho stavba sa stala prestížnou záležitosťou košických mešťanov, bohatých kupcov a remeselníkov, symbolom ich prosperity. Potreba reprezentatívneho chrámu v najväčšom meste hospodársky mimoriadne rozvinutého Horného Uhorska bola podporovaná uhorskými kráľmi. Kráľ Žigmund Luxemburský, za ktorého vlády sa kostol začal stavať, venoval na jeho stavbu polovicu výnosov košického tridsiatku. Zároveň obdaril Košice mnohými privilégiami, ktoré nepriamo napomáhali financovaniu stavby z mestskej pokladnice.^[29] V tomto období pôsobila v Košiciach prvá stavebná huta, ktorej majstri boli pozývaní na stavbu Žigmundovej rezidencie na Vyšehrade. Kráľ Matej Korvín v roku 1468 venoval pravidelné novoročné dary od mesta na stavbu Dómu, a to po dobu piatich rokov. Po uplynutí tejto lehoty v roku 1472 bolo nariadenie predĺžené na ďalších desať rokov. Okrem toho venoval na kostol v roku 1476 celý výnos zo soli.^[8][10] Panovníkom záležalo na dobrom udržiavaní stavby i v nasledujúcich storočiach. Po veľkom požiari mesta v roku 1556, kedy bol značne poškodený i Dóm s vežou, oslobodil Ferdinand I. Košice od platenia daní na osem rokov. Výnos z košického tridsiatku určil na obnovu Košíc „v predošlej nádhere“.^[30] Leopold I. v roku 1675 osobne intervenoval u mestskej rady, aby Dóm opravila. Vtedy sa o ňom vyjadril, že nemá páru v Uhorsku.^[31] V 19. storočí, v čase Fábryho rekonštrukcie katedrály, prispel na jej opravu cisársky manželský pár František Jozef I. a Alžbeta Bavorská pri ich návšteve Košíc v roku 1857. Cisár venoval 5 000 a cisárovná 600 forintov. Pri tejto príležitosti nechala mestská rada zhotoviť pamätnú tabuľu, ktorá je dnes opretá o severnú stenu Dómu. Slovenský preklad jej latinského textu znie:„Jeho Veličenstvo František Jozef, cisár a apoštolský kráľ, keď na blaho svojich národov navštívil svoje krajiny, v rokoch 1852 a 1857 prišiel s Božou pomocou aj do tohto kostola a na jeho opravu spoločne s Jej Veličenstvom cisárovnou Alžbetou zbožne milostivo a veľkodušne prispel.“^[32]

Hoci chrám nebol pôvodne budovaný ako katedrála, svojou veľkolepou koncepciou prekonal svätostánky biskupských sídel. Urýchlenie jeho výstavby aktívne podporovala aj pápežská kúria. Rímsky pápež Bonifác IX. vydal v roku 1402 odpustkovú bulu, ktorá je zároveň najstarším dochovaným písomným prameňom o Dóme svätej Alžbety. Bula spomína Košice a ich kostol ako pútnické miesto, „v ktorom je slávna krv nášho Pána Ježiša Krista odpradávna prítomná zázračným spôsobom, a v ktorom sa zhromažďuje veľké množstvo neveriacich susedných Valachov a Rusínov pre často sa tam vyskytujúce zázraky a mnohí z neveriacich z Božej milosti prestúpili a každodenne prestupujú na pravú vieru“.^[29] Účelom buly bolo udelenie odpustkov tým hriešnikom, ktorí vykonali púť do košického chrámu a prispeli na jeho dokončenie. Pútnici mali dostať také isté rozhrešenie, aké sa dostávalo pri návšteve Chrámu svätého Marka v Benátkach alebo v kaplnke Porciunkuly v Assisi. Košice a ich kostol tak možno prirovnať k iným vtedajším pútnickým miestam v Európe: Rím, Aachen, Kolín nad Rýnom, Mohuč, Santiago de Compostela, Bat, Darnov či Veľký Varadín. O relikviách Kristovej Krvi sa nedochovali takmer žiadne pramene. Predpokladá sa, že tradícia púte zanikla v období náboženských vojen a reformácie. Na Farskom úrade sa však zachoval barokový obraz z 18. storočia s modlitbou, znázorňujúci vznik košických relikvií rozliatím konsekrovaného vína do tvaru Kristovho tela.^[33]

Dóm svätej Alžbety je dielo nadregionálneho charakteru, ktoré svojimi umeleckými hodnotami zaujalo prvoradé miesto v slovenskom stredovekom umení. Stavba chrámu si vyžadovala koncentráciu organizovanej pracovnej činnosti staviteľov, kamenárov, maliarov a umeleckých remeselníkov. V košických stavebných hutách sa sústreďovali majstri s linkami z viacerých miest Európy. Druhá stavebná huta s väzbami na sliezsky Vroclav, českú Prahu a malopoľský Krakov obohatila stavbu o najvzácnejšie architektonické detaily, z ktorých treba osobitne vyzdvihnúť trojicu portálových štítov s bohatou kamenárskou výzdobou, predstavujúcou výtvarne najhodnotnejší prínos Dómu pre slovenské umenie polovice 15. storočia. Pri košickom chráme sa tak v období neskorej gotiky vytvoril široký umelecký okruh, ktorého špecifikom bolo prelínanie vplyvov severoeurópskych ohnísk doznievajúceho gotického štýlu s podnetnými poznatkami nastupujúcej renesancie, prichádzajúcej z dvora hlavného mesta Budín.^[34]

Samotná stavba chrámu podnietila aj výstavbu priľahlých doplňujúcich stavebných objektov, bez ktorých by nebolo mesto s nedokončeným kostolom funkčné. Kaplnka svätého Michala a Urbanova veža sú samostatne stojace súčasti komplexu Dómu s veľkou umeleckou hodnotou.

Majstri košického umeleckého okruhu odchádzali pracovať do iných uhorských miest (Budín, Diósgyőr, Bardejov), kde získavali zákazky na stavbu miestnych cirkevných i svetských stavieb. To svedčí o značnej popularite košickej dielne. Podľa košického vzoru sa budovali kostoly v Prešove, Sabinove, Rožňave a Moldave. Kráľovská empora košického chrámu sa stala predlohou pre podobné projekty v Chráme svätého Jakuba v Levoči a Chráme svätého Egídia v Bardejove. Dosah košickej dielne siahal na ďalšie chrámy v Poľsku, Maďarsku a v Rumunsku (sedmohradská oblasť, mestá Brašov, Kluž, Sibiu).^[35]

Rovnako pompézne ako pri stavbe chrámu postupovala košická mestská rada aj pri zabezpečovaní hlavného oltára. Hlavný oltár Dómu svätej Alžbety má najrozsiahlejšiu maliarsku výzdobu v celej Európe (48 malieb na jednom oltári). Bol vzorom pre tvorbu ďalších oltárov v regióne, napr. oltára svätej Alžbety v Bardejove. Sochy košického hlavného oltára, najcennejšia pamiatka slovenského neskorogotického sochárstva, vykazujú mnohé podobnosti s dielom Nicolausa Gerhaerta v Kostnici a so švábskym umeleckým okruhom. Sloh oltára prevzal majster Ján Weiss pri zhotovovaní hlavného oltára Chrámu svätého Mikuláša v Prešove. Zvláštnu zmienku si zasluhujú plastiky súsošia košickej Kalvárie. Svojou dramatickou expresívnosťou presahujú rámec krásneho slohu a prinášajú záblesky novej orientácie európskeho umenia.^[36]

Dóm svätej Alžbety, najvýznamnejšia stavba uhorskej vrcholnej a neskorej gotiky, sa stal v 19. storočí predmetom záujmu romantických vzdelancov. Obdiv a štúdium Dómu odštartoval košický rodák Imrich Henszlmann v roku 1846 publikovaním monografie o miestnych stredovekých kostoloch. Dielo Kassa városának ó-német stylű templomairól (Košické kostoly staronemeckého štýlu)^[37] vynieslo Henszlmannovi titul zakladateľa umenovedy a pamiatkovej obnovy v Uhorsku. Od roku 1872 zastával funkciu tajomníka Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie, ktorej jednou z najvýznamnejších reštaurátorských akcií bola veľká rekonštrukcia Dómu v rokoch 1877 – 1896. Dozor nad pamiatkovou obnovou košickej katedrály bol zverený rakúskemu architektovi Friedrichovi von Schmidtovi, ktorý 15 rokov pôsobil na dostavbe chrámu v Kolíne nad Rýnom a v čase reštaurácie Dómu viedol reštauračné práce na Dóme svätého Štefana vo Viedni a na hrade Karlštejn v Čechách. Jeho žiak Imrich Steindl bol autorom novej prestavby Dómu v duchu purizmu. Predtým, ako sa venoval košickému Dómu, reštauroval hrad Vajdahunyad v Sedmohradsku a bol autorom nových neorenesančných budov v Budapešti (Nová radnica, Palác Obchodnej a priemyselnej komory). Na Slovensku boli pod jeho taktovkou neogoticky upravované chrámy v Bardejove a Spišskej Novej Vsi. Jeho najslávnejším dielom však zostáva budapeštiansky parlament.

V rokoch 1880 – 1896 bol hlavným stavbyvedúcim reštaurácie viedenský staviteľ Fridrich Wilhelm Fröde. V mnohých článkoch, v dennej tlači a odbornej spisbe, podal svedectvo o prebiehajúcich prácach. Po dokončení veľkej rekonštrukcie v roku 1896 sa Dóm svätej Alžbety stal učebnicovým príkladom pamiatkovej obnovy v Uhorsku. Gotická architektúra košickej katedrály bola študovaná ako norma uhorského stredovekého štýlu – národne orientovaného romantizmu. Prispeli k tomu mnohé teoretické práce od autorov Sándora Nyáriho, Kornela Divalda, Otta Sztehlóa alebo Ernő Marosiho.^[38] Veľká pozornosť bola v roku 1906 venovaná výstavbe novej krypty pre uloženie ostatkov uhorského vodcu kniežaťa Františka II. Rákociho. Úloha bola zverená budapeštianskemu architektovi Frigyesovi Schulekovi, ktorý sa preslávil neogotickou prestavbou Matyášovho chrámu a Rybárskou baštou na budínskom hradnom kopci. Na Slovensku realizoval i dotvorenie radnice v Levoči, rekonštrukciu františkánskeho kostola v Bratislave a regotizáciu veže hlavného chrámu v Prešove.

Rozmerná hmota katedrály a jej výnimočnosť spomedzi iných mestských stavieb sa odzrkadlili na vývoji miestneho historizujúceho štýlu v architektúre košických novogotických budov. Štúdium architektúry Dómu viedlo domácich architektov k uplatneniu získaných poznatkov v ich ďalšej tvorbe. Vitézov dom na Hlavnej ulici z roku 1849 bol prvým palácovým domom v Uhorsku s neogotickou fasádou. V roku 1860 ho nasledoval Makranského nájomný dom na Rooseveltovej ulici. Pri stavbe Jakabovho paláca sa dokonca použili niektoré vyradené chrliče z Dómu a zakomponovali sa do fasády tejto romanticko-eklektickej stavby.^[39] Iné architektonické časti skončili ako náhrobky a ozdoby na cintorínoch, prípadne ako dekorácie v záhradách.^[35]

V priebehu storočí sa okolo Dómu svätej Alžbety v Košiciach vytvorilo niekoľko legiend. Väčšina z nich má svoje korene v stredovekých časoch z obdobia výstavby chrámu. Konštrukcia takej náročnej stavby, trvajúcej viac ako jedno storočie, dala podnet na vznik legendy o dutom kameni, ktorý stavitelia umiestnili na neznáme miesto. Ak by bol vytiahnutý, spôsobil by kolaps celého kostola. Legendami je opradený jeden z chrličov Matejovej veže. Je zaujímavý tým, že na rozdiel od ostatných nespodobňuje zoomorfné bytosti, ale ženu s vypúlenými očami, držiacu v jednej ruke pohár a v druhej skrývajúcu fľašu. Vraví sa, že takto spodobnil majster Matejovej veže svoju ženu – alkoholičku. Keďže mu robila v meste hanbu, nechal ju naveky chrliť dažďovú vodu z veže. Legenda sa viaže aj k lampášu kráľa Mateja. Lampáš mal mať takú zázračnú moc, že ak sa každý, kto bol obvinený zo zločinu, vopchal do lampáša, mal byť oslobodený. Matejovu vežu zas vraj nedostavali kvôli pádu jedného staviteľa, čo sa považovalo za zlé znamenie. Do oblasti legiend sa posúva aj tradícia slávenia Kristovej Krvi v Košiciach. Tá vznikla počas jednej nedeľnej omše, keď nepozorný kňaz pri potknutí rozlial konsekrovanú čašu s vínom na dlážku, kde sa vytvoril obraz trpiaceho Krista. Niektorí veriaci vraj pritom počuli Ježišovo stonanie.^[40]

Už najstaršie veduty hlavného mesta Horného Uhorska Košíc z prelomu 16. a 17. storočia zobrazujú Dóm svätej Alžbety ako najvýraznejší mestský objekt. Výtvarné umelecké stvárnenie Dómu priniesol v období rozvíjajúceho sa romantizmu a historizmu viedenský maliar Jakub Alt. Na dvoch akvarelových maľbách Košický dóm a Námestie pred košickým dómom z roku 1839 zachytil zákutia okolia Dómu s detailným zobrazením architektúry katedrály a okolitého mestského života. Verným spodobnením Dómu v stave pred veľkou rekonštrukciou je oceľorytina norimberského ilustrátora Ludwiga Rohbocka publikovaná v diele Ungarn und Siebenburgen in Malerischen Original-Ansichten (Darmstadt 1856 – 1863). Domáci predstaviteľ romantizmu František Klimkovič je autorom akvarelu Hlavná ulica v Košiciach (1886) s pohľadom na Dóm od juhu. Ani predstavitelia progresívnej medzivojnovej košickej moderny sa nevyhli motívu perly gotickej architektúry (Eugen Krón: Dóm – 1921, Konštantín Bauer: Dóm svätej Alžbety – 1927, Elemír Halász-Hradil: Večer pred košickým dómom – 1943). Čaro košickej katedrály uchvátilo aj jedného zo zakladateľov tradičnej slovenskej výtvarnej moderny Janka Alexyho (cyklus Obrázky zo Slovenska – 1920 a Dóm v Košiciach – 1942). Ku klasike umeleckého stvárnenia košického Dómu patrí dielo Ľudovíta Felda Pohľad na košický dóm od juhu z roku 1970.^[41]

Dóm svätej Alžbety nevynechal pri návšteve Košíc žiadny cestovateľ. Chrám beletristicky opísal vo svojom cestopisnom románe bubeník a dobrodruh Daniel Speer alias Uhorský Simplicissimus na začiatku 2. polovice 17. storočia: „Farský kostol je vskutku obdivuhodnou stavbou, takisto bez strechy, na spôsob antiky, zložený čisto zo štvorhranných kameňov, ktoré držia pohromade železné svorníky zosilnené olovom. Na nich vidieť s veľkým umeleckým majstrovstvom vyhotovené sochy a čudné tváre, po ktorých steká dažďová voda. Ďalej sú v ňom majstrovské točité schodištia, aj také, na ktoré keď vstúpia dve osoby tými istými dverami schodmi vpravo a vľavo, jeden druhého nemôže zbadať, kým zvonku ich vidí každý. Ďalším točitým schodišťom možno ísť dlho hore, kým napokon namiesto dverí dôjde človek iba k nejakej soche, cez ktorú možno pozerať ako nejakým oknom. Tak zablúdi na schodištiach a chodbách, že celé hodiny z nich nemôže vyjsť.“^[42]

Svoju úctu k Dómu vyjadril aj košický rodák a svetoznámy spisovateľ maďarskej národnosti Sándor Márai. V životopisnom románe vyjadril nepomer medzi výstavnosťou Dómu a ostatnej zástavby mesta, keď ju chrám „trochu terorizuje“. „Tieto katedrály sa budovali s takou vôľou a pokorou, ktorá nechcela svet ujarmiť, ale vyjadriť, nie panovať, ale viesť,“ vyznal sa Márai v diele Košická pochôdzka (1941).^[43]

Po erigovaní Košickej diecézy v roku 1804 sa dóm stal katedrálou a v roku 1995 sa po vyhlásení východnej provincie stal aj metropolitným chrámom.^[12] Dóm svätej Alžbety je hlavným chrámom Košickej rímskokatolíckej arcidiecézy a farským kostolom Farnosti svätej Alžbety v Košiciach. Konajú sa tu tri celodiecézne slávnosti: Zelený štvrtok, sviatok svätého Ondreja – patróna arcidiecézy a sviatok Troch košických mučeníkov, ktorých relikvie sú uložené v rovnomennom oltári Dómu. Špeciálne sa slávia relikvie svätej Alžbety – patrónky katedrály v deň jej smrti (17. november). Ostatky patrónky sú uložené v barokovom relikviári chrámového pokladu.^[33] V bežný deň sa v katedrále konajú tri omše len v slovenskom jazyku. V nedeľu sa slúži sedem omší, z toho jedna v latinčine a jedna v maďarčine. Liturgické slávnosti sú sprevádzané Zborom svätej Cecílie, ktorý pri Dóme pôsobí.^[44] Štátna verejnoprávna televízia pravidelne vysiela slávnostnú vianočnú omšu z košickej katedrály. Dóm je miestom usporiadania občasných koncertov Štátnej filharmónie Košice a v septembri na jeseň Medzinárodného organového festivalu Ivana Sokola.

Dóm je voľne prístupný verejnosti. S postupujúcou rekonštrukciou sa sprístupnili turisticky veľmi atraktívne priestory chrámu. Návštevníci môžu za poplatok navštíviť tieto objekty:

• Žigmundova veža s expozíciou zvonového a hodinového zariadenia a vyhliadkovou ochodzou
• Rákociho krypta
• Kráľovské oratórium a združené točité schodisko
• Kaplnka svätého Michala

Dóm svätej Alžbety je hlavnou dominantou mesta. Obyvatelia si svoj „Kostol“, ako ho bežne nazývajú, zvolili za najväčší div Košíc. Jeho patrónka, svätá Alžbeta, zase získala prvenstvo v ankete Naj Košičan/ka.^[45]

• 
  Päťloďová katedrála s priečnou loďou
• 
  Južná fasáda s Kaplnkou sv. Michala
• 
  Pohľad od severozápadu
• 
  Pohľad od juhovýchodu
• 
  Detail svätyne
• 
  Biskupská krypta
• 
  Kalvária na kráľovskej empore
• 
  Epitaf Reinerovcov
• 
  Pastofórium majstra Štefana
• 
  Portrét stavbyvedúceho Webera
• 
  Južný štít priečnej lode
• 
  Slnečné hodiny
• 
  Svätá Alžbeta južného portálu
• 
  Vstup do Rákociho hrobky
• 
  Sošky anjelov kamenného pastofória
• 
  Dlažba slávy
• 
  Reliéf svätej Alžbety
• 
  Baroková socha svätého Floriána
• 
  Scéna kŕmenia chudobných svätou Alžbetou severného portálu
• 
  Drevorez 1857
• 
  Katedra
• 
  Katedrála počas festivalu Biela noc
• 
  Slávnostné nasvietenie dómu počas EHMK Košice 2013

• A kassai Szent Erzsébet Dóm rövid kalauza. Košice : "Szent Erzsébet" - Nyomda R.-T., 1942. (maďarsky)
• BORODÁČ, Ladislav. Košický dóm. Národná kultúrna pamiatka. Martin : Východoslovenské vydavateľstvo pre Mestskú správu pamiatok v Košiciach, 1975.
• Dóm sv. Alžbety v Košiciach. Košice : Sáša pre Arcibiskupstvo Košice a Farnosť sv. Alžbety Košice, 2000. ISBN 80-967096-4-X.
• JUDÁK, Viliam. Pútnik svätovojtešský : kalendár na rok 2011. Ed. Mária Vyskočová a Slavomír Ondica. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, ročník 139 (2010 tlač). ISBN 978-80-7162-824-8. Katedrála svätej Alžbety v Košiciach, s. 54 – 56.
• LUKAČIN, Alfonz. Staviteľ chrámu. Košice : PressPrint, 1999. ISBN 80-968272-1-9. (- beletristický príbeh staviteľa Štefana s niektorými faktografickými údajmi)
• LUKÁČOVÁ, Elena; POHRANIČOVÁ, Jana. Rozmanité 19. storočie. Bratislava : Perfekt, 2008. ISBN 978-80-8046-426-4.
• MARKUŠOVÁ, Kristína. Dóm sv. Alžbety. Sprievodca po košických kostoloch. Košice : Štroffek pre Historickú spoločnosť Imricha Henszlmanna, 1998. ISBN 80-967800-0-1 Chybné ISBN.

• MARKUŠOVÁ, Kristína. Sakrálne pamiatky v Košiciach. Košice : Združenie pre podporu a rozvoj kultúry na východnom Slovensku ASPRODECUS, 2009. ISBN 978-80-970152-4-4.
• POLÁKOVÁ, Mália. Dóm sv. Alžbety v Košiciach. Národná kultúrna pamiatka. Martin : Obzor pre Východoslovenský krajský výbor Združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris a Rímskokatolícky farský úrad sv. Alžbety v Košiciach, 1983.
• WICK, Vojtech. Dóm svätej Alžbety v Košiciach. Košice : Tlačiareň svätej Alžbety, 1936.
• ŽÁRY, Juraj. Severný portál Dómu sv.Alžbety v Košiciach. Pamiatky a múzeá, 2011,  3, s. 32 – 39. ISSN 1335-4353.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dóm svätej Alžbety v Košiciach

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Interiér Dómu svätej Alžbety v Košiciach

• Rímskokatolícka Cirkev. Farnosť svätej Alžbety Košice – Staré Mesto. Archivované 2011-10-10 na Wayback Machine – oficiálne stránky farnosti.
• Dejiny Dómu. – faktografické údaje na mestských stránkach cassovia.sk