Mikojan-Gurevič MiG-25

MiG-25
Dvojmiestna cvičná verzia MiG-25PU
Typ	prepadové stíhacie lietadlo prieskumné lietadlo
Výrobca	Gorkovský letecký závod Ordžonikidzeho
Prvý let	6. marca 1964 (Je-155R-1) 9. septembra 1964 (Je-155P-1)
Zavedený	13. apríla 1972
Charakter	v službe
Hlavný používateľ	Alžírske vzdušné sily Sýrske arabské vzdušné sily
Výroba	1969 – 1985
Vyrobených	1 186
Cena za kus	15 mil. USD (v roku 1984)
Varianty	MiG-25P MiG-25R
Letecký portál

Mikojan-Gurevič MiG-25 (rus. Микоян и Гуревич МиГ-25; v kóde NATO: „Foxbat“) je jednomiestne nadzvukové prepadové stíhacie a prieskumné lietadlo vyvinuté v Sovietskom zväze v 50. a 60. rokoch 20. storočia.

Koncom 50. rokov 20. storočia začali USA zavádzať do služby nadzvukový strategický bombardér B-58 Hustler a spustili vývoj prieskumného lietadla SR-71 Blackbird, ktoré mohlo dosiahnuť rýchlosť až Mach 3,3. Sovietsky letecký priemysel sa tak musel vysporiadať s neľahkým zadaním, ktorého úlohou bolo vytvorenie účinných prostriedkov na boj s týmito novými hrozbami. V tej dobe už mala konštrukčná kancelária A. I. Mikojana isté skúsenosti s vývojom moderných nadzvukových stíhacích lietadiel (projekty I-3U, I-7U, I-75 a Je-150). Hlavne ich posledné prototypy (Je-150 a Je-152) dokázali lietať v dostatočnej výške a potrebnou rýchlosťou. Avšak chýbal im patričný dolet, výkonný rádiolokátor a rakety s väčším dosahom.

Vývoj lietadla s uvedenými požiadavkami bol spustený v roku 1961 a projekt dostal meno Je-155. Okrem záchytnej stíhačky (Je-155P) prebiehal ešte vývoj prieskumného variantu (Je-155R) a stíhacieho bombardéra, ktorý mal byť schopný niesť aerobalistickú raketu. Prvé dva návrhy, záchytného a prieskumného lietadla, boli dňa 5. februára 1962 podporené vedením ministerstva obrany. V tom istom roku bola spustená výroba štyroch testovacích exemplárov – dvoch vo verzii záchytnej stíhačky (Je-155P1 a Je-155P2) a dvoch v prevedení prieskumného lietadla (Je-155R1 a Je-155R2). Ako prvý bol v lete 1964 hotový Je-155P1, s ktorým testovací pilot Ostapenko vzlietol dňa 9. septembra 1964. O rok neskôr bol otestovaný aj prototyp Je-155P2. V roku 1966 už podstupovali štátne skúšky ďalšie dva stíhacie prototypy, Je-155P3 a Je-155P4, ktoré boli testované so štyrmi zavesenými raketami (prvé dve lietadlá mohli niesť len jeden pár rakiet K-40). Pre doladenie kompatibility rádiolokátora a rakiet bol používaný aj prototyp Je-155P5, postavený na báze lietadla Tu-104A.

Dňa 5. októbra 1967 dosiahol skúšobný pilot A. V. Fedotov na prototype Je-155P1 svetový rekord. S užitočným zaťažením 1 – 2 tony sa dostal do výšky 29 977 m m a prekonal tak vtedajší rekord USA o 4 000 m.

V roku 1967 bol vyrobený prototyp Je-155P6 s viacerými konštrukčnými vylepšeniami. Išlo hlavne o lepšie vybavenie kabíny pilota, predĺženie prednej časti trupu, použitie vylepšených motorov a modifikovaného systému riadenia prívodu vzduchu. K ďalším zmenám patrilo zväčšenie plochy kýlu a spevnenie krídel. Následne bolo pre potreby štátnych skúšok vyrobených ďalších 5 prototypov, ktoré boli testované až do roku 1970. Onedlho na to získalo sovietske letectvo prvé sériové MiG-25P a podrobilo ich vojskovým skúškam. Dňa 13. apríla 1972 boli stíhacie lietadlá MiG-25P prijaté do služby.^[1]

O zaradení MiG-25 do výzbroje sa uvažovalo v roku 1979 (na žiadosť sovietskej strany) aj v ČSĽA. Sovietský návrh bol 24 kusov, česko-slovenský 4 kusy prieskumnej verzie.^[2]

MiG-25P je veľké prepadové lietadlo, ktorého dĺžka je 22,30 m. 80% draku stroja pozostáva z nerezovej teplu odolnej ocele VNS-2, VNS-4 a VNS-5. Zvyšných 8% konštrukcie je z titánu a 11% z hliníkovej zliatiny D19. Lietadlo má dve vertikálne chvostové plochy a lichobežníkové krídla s rozpätím 14,06 m. Krídla majú šípovitosť 42.5° na nábežnej hrane a 41° na odtokovej hrane.

Pohon MiGu-25P zabezpečovali dva motory Tumansky R-15B-300 s prídavným spaľovaním. Ťah každého z motorov bol 73,5 kN, pri použití forsáže až 109,8 kN. Lietadlo dosiahlo maximálnu rýchlosť 3 000 km/h, bolo to však bez výzbroje a vo výške 13 000 m. V reálnych podmienkach neprekračovali piloti rýchlosť 2 750 km/h a v nízkych nadmorských výškach je to len 1 200 km/h. MiG-25P mal vo vnútoných palivových nádržiach 14 570 kg paliva. Lietadlo vyzbrojené raketami dokázalo pri nadzvukovej rýchlosti preletieť 940 km.

MiG-25P mal pod krídlami štyri závesníky, na ktorých mohol niesť dva typy rakiet. Na vnútorných pylónoch mal zvyčajne zavesenú dvojicu striel R-40T s infračerveným navádzaním a dosahom 25 km. Na vonkajších to boli dve R-40R s poloaktívnym navádzaním a dosahom 30 km. Stíhačka bola vybavená rádiolokátorom Smerč-A, ktorý dokázal detegovať ciele s efektívnou odrazovou plochou 16 m² na 100 km. Radar mohol zameriavať ciele na vzdialenosť 50 km.^[3]

Alžírsko

• Alžírske vzdušné sily disponujú 13 lietadlami MiG-25 (k januáru 2017).

Sýria

• Sýrske arabské vzdušné sily disponujú 2 lietadlami MiG-25 (k januáru 2017).^[4]

• Posádka: 1
• Dĺžka: 22,30 m
• Rozpätie: 14,06 m
• Výška: 6,50 m
• Nosná plocha: 61,90 m²
• Prázdna hmotnosť: 18 800 kg
• Normálna hmotnosť: 36 720 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 41 000 kg
• Motor: 2 × Tumansky R-15B-300 s prídavným spaľovaním, každý s maximálnym ťahom: 73,5 kN, ťahom s forsážou: 109,8 kN
• Zásoba paliva: 14 470 kg

• Maximálna rýchlosť: 3 000 km/h (Mach 2,83)
• Dolet: 1 730 km pri podzvukovej rýchlosti
• Preletový dolet: 2 575 km
• Dostup: 20 700 m (so 4 raketami)
• Stúpavosť: 260 m/s
• Dĺžka vzletovej dráhy: 1 250 m
• Dĺžka pristávacej dráhy s brzdným padákom: 800 m
• Maximálne preťaženie: 4,5 g

• 4 externé závesy
• Rakety vzduch-vzduch:
  • 4x R-40 (AA-6 Acrid) (2x R-40T a 2x R-40R)^[3]

• Convair F-106 Delta Dart
• English Electric Lightning

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mikojan-Gurevič MiG-25

Letecký portál Ruský portál