MiG-35

MiG-35
MiG-35 na Medzinárodnom letisku Žukovskij
Typ	viacúčelové stíhacie lietadlo
Výrobca	Letecký závod Sokol
Konštruktér	Nikolaj Buntin
Prvý let	24. novembra 2016
Zavedený	17. júna 2019
Charakter	v službe
Hlavný používateľ	Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie
Výroba	2019 – súčasnosť
Vyrobených	6 sériových a 2 testovacie lietadlá
Letecký portál

RSK MiG-35 (v kóde NATO: „Fulcrum-F“) je ruské dvojmotorové viacúčelové stíhacie lietadlo generácie 4++. Je určené nielen na vybojovanie nadvlády vo vzduchu, ale aj na ničenie pozemných a námorných cieľov.

Spočiatku sa uvažovalo, že moderné MiGy-35 by mohli v ruskom letectve nahradiť zastarané stroje MiG-29. No v roku 2011 sa objavila informácia, že Vojenské vzdušné sily RF od tohto zámeru ustúpili kvôli vysokým prevádzkovým nákladom a vysokej cene lietadla. Jednotkové náklady MiGu-35 vtedy predstavovali sumu 1 mld. rubľov, v prepočte asi 24 mil. eur. V priebehu nasledujúcich rokov začali ťažké stíhačky Su-30SM nahrádzať staré Migy-29. V súčasnosti plánuje Rusko obstarať 24 lietadiel, aby zvýšilo šancu na vývoz MiGu-35 na svetovom trhu. Šesť z týchto lietadiel nebude zaradených do ruského letectva, ale pripadne akrobatickej skupine Striži.^[1]

V roku 2007 spustila India výberové konanie v hodnote 10 mld. USD na nákup 126 viacúčelových bojových lietadiel, ktoré mali nahradiť zastarané MiGy-21.^[2] K 28. augustu 2007 predložilo svoje návrhy šesť leteckých spoločností, ktoré vstúpili do výberového konania s nasledovnou ponukou stíhačiek:

• Boeing F/A-18E/F Super Hornet
• Dassault Rafale
• Eurofighter Typhoon
• Lockheed Martin F-16
• RSK MiG-35
• Saab Gripen^[3]

Pre potreby indickej súťaže spoločnosť MiG prerobila dvojmiestny MiG-29M2 s palubným číslom 154. Keďže India požadovala, aby sa do súťaže zapojili dva exempláre, vznikla neskôr aj jednomiestna verzia. Prototypy získali v roku 2007 označenie MiG-35 (jednomiestna verzia) a MiG-35D (dvojmiestna verzia). Lietadlá boli v lete 2008 vybavené rádiolokátorom s aktívny vychyľovaním lúča Žuk-AE. Prototyp tohto radaru mal priemer 500 mm a na rozdiel od finálnej verzie obsahoval len 680 modulov. Ale aj tak Žuk-AE ukázal, že je schopný lokalizovať ciele na maximálnu požadovanú vzdialenosť, že vie detegovať skupiny cieľov, ako aj mapovať povrch zeme a vyhľadávať pozemné ciele. S protilietadlovou raketou R-77 demonštroval schopnosť, zasiahnuť bezpilotný letecký terč, ktorým bol dron Dan. V rámci ďalšieho testu bol zničený pozemný cieľ prostredníctvom bomby KAB-500.^[4] Informácie o dosahu rádiolokátora sa líšia, ale údajne bol schopný detegovať vzdušný cieľ s efektívnou odrazovou plochou 5 m² na vzdialenosť 130 - 150 km.^[5] Napriek tomu, že skúšky dopadli pre ruského výrobcu pomerne dobre, v roku 2011 bol MiG spolu s ďalšími tromi uchádzačmi zo súťaže vyradený. Vo výberovom konaní ďalej pokračovali len Eurofighter a Dassault, pričom víťazom sa o rok neskôr stal druhý z výrobcov so svojím lietadlom Rafale.

Od roku 2012 demonštrovalo Rusko schopnosti MiGov-35 na rôznych leteckých show, s cieľom nájsť iných perspektívnych záujemcov. Podľa vyjadrenia generálneho riaditeľa spoločnosti MiG Sergeja Korotkova sa v roku 2014 podarilo uzatvoriť zmluvu s Egyptom na nákup 50 lietadiel MiG-35.^[6] To bolo zrejme impulzom pre úplné ukončenie vývoja MiG-35 a avizovaného záujmu aj zo strany ruského letectva, ktoré chcelo objednať minimálne 37 lietadiel.

Prvé dva testovacie (predsériové) exempláre boli vyrobené na konci roka 2016. Jednomiestny MiG-35S (modrá 702) uskutočnil svoj prvý let 24. novembra 2016 a dvojmiestny MiG-35UB (modrá 712) vzlietol 1. decembra 2016. Továrenské skúšky oboch lietadiel sa oficiálne začali 26. januára 2017, pričom trvali do decembra 2017.

Vo februári 2017 bola zverejnená informácia, že ruské ministerstvo obrany podpísalo zmluvu na výrobu ďalších dvoch testovacích (predsériových) lietadiel. Tie sa mali zapojiť do štátnych skúšok, ktorých ukončenie bolo plánované na polovicu roka 2018. V skutočnosti sa však tieto skúšky v máji 2018 ešte len začali. Súčasný harmonogram počíta s ich ukončením do konca roku 2019.

Na medzinárodnom vojensko-technickom fóre "Armia-2018" podpísalo ruské ministerstvo obrany zmluvu o dodávke prvých šiestich sériových stíhačiek MiG-35S a MiG-35UB. K podpisu došlo 22. augusta 2018 a zmluva má byť kompletne zrealizovaná do roku 2023. Podľa vtedajších vyhlásení má byť prvé lietadlo dodané na konci roku 2019.

Je však otázne, akou avionikou budú tieto lietadlá vybavené. Pri propagácii stíhačiek MiG-35 ruské médiá často uvádzajú, že budú už vybavené novým radarom s aktívnym elektronickým skenovaním. Rádiolokátor Žuk-AME, známy tiež ako FGA50, bol však dokončený až v novembri 2018. V pláne bolo vyrobiť štyri exempláre týchto radarov a začať s ich testovaním začiatkom roku 2019. Skúšky by mali trvať do roku 2021 a po ich úspešnom ukončení sa spustí sériová výroba.

V prípade MiGu-35 nie je vôbec isté, či má ruské letectvo o tieto stroje záujem. V štátnom zbrojnom programe na roky 2011 - 2020 sa počítalo s nákupom 37 MiGov-35S, hoci potreba nových stíhacích lietadiel je oveľa vyššia. Od roku 2013 boli termíny podpisu zmluvy opakovane odkladané a začiatkom roku 2017 bol predpokladaný počet obstarávaných MiGov-35 znížený na 24. Plán nákupu 24 lietadiel bol následne presunutý do štátneho zbrojného programu na roky 2018 - 2027, zatiaľ však bolo záväzne objednaných iba šesť strojov.^[7]

MiG-35 vychádza konštrukčne z lietadiel MiG-29K/KUB a MiG-29M/M2, čo je zjavné už z vonkajších rozmerov draku. Dĺžka trupu je 17,32 m a rozpätie krídel 12 m. Drak MiGu-35 tvoria asi z 25 % kompozitné materiály, ktoré sú vytvorené z polyakrylových vlákien.^[8] Tým sa znížila radarová odrazová plocha lietadla oproti pôvodnému MiG-29, ktorý obsahoval iba 1% kompozitných materiálov. Použitím týchto nových materiálov sa zároveň dosiahlo zosilnenie krídel, čo umožňuje niesť viac výzbroje. Drak lietadla má protikoróznu úpravu, ktorá MiG-35 predurčuje aj na prevádzku za náročných klimatických podmienkach tropických oblastí.

Kabína pilota MiG-35 je vybavená tromi farebnými multifunkčnými LCD displejmi a jedným priehľadovým dislejom (HUD). Aby sa minimalizoval reakčný čas pilota pri náročných bojových podmienkach, v kabíne sa využil koncept HOTAS (Hands-On-Throttle-And-Stick), t. j. najdôležitejšie ovládacie prvky sú umiestnené na plynovej a riadiacej páke. Pilot ovláda lietadlo pomocou elektronického systému fly-by-wire.

MiG-35 by mal byť prvým ruským lietadlom, ktoré bude vybavené rádiolokátorom s aktívny vychyľovaním lúča (AESA). Ide o radar Žuk-AE, ktorý je v režime vzduch-vzduch schopný sledovať naraz 30 cieľov a zároveň na 6 z nich navádzať rakety. V režime vzduch-zem dokáže detegovať stacionárne a pohyblivé pozemné ciele, alebo námorné ciele. Popri detekcii je schopný súčasne sledovať 2 z týchto cieľov.^[9] Radar by mal pozostávať z 1016 modulov^[10] s výkonom 5 W,^[9] avšak údaje o jeho schopnostiach sa rozchádzajú. Bojové lode vo veľkosti torpédoborca by mal detegovať na vzdialenosť 200 - 250 km.^[11] Pri vzdušných cieľoch by táto vzdialenosť mala byť 130 - 160 km.^[12]

Ďalším dôležitým avionickým prvkom je elektro-optický senzor OLS-UEM, ktorý pracuje v infračervenom spektre. Na rozdiel od radaru ide o pasívny senzor, ktorý stíhačku neprezradí a umožňuje vyhľadávať aj stealth lietadlá na základe ich tepelnej stopy.

Senzor OLS-K je určený pre detekciu a sledovanie pozemných cieľov. Dokáže detegovať tank na vzdialenosť 20 km a loď na 40 km. Laserový diaľkomer, ktorý je súčasťou zariadenia, umožňuje vypočítať polohu cieľa na vzdialenosť 20 km. Následne môže laserovým značkovačom osvetliť daný cieľ a zaútočiť naň laserom navádzanou muníciou. OLS-K je namontovaný pod trupom na pravej gondole motora.

Pre vlastnú ochranu lietadla slúži rušička nepriateľského radaru ELT/568(V)2 od spoločnosti Italian Elettronici.

MiG-35 má tiež nainštalovaný optický výstražný systém SOAR, ktorý pozostáva z dvoch senzorov. Prvý sa nachádza na ľavej gondole motora a druhý v hornej časti trupu, za kabínou pilota. Systém deteguje štart rakety a ukazuje smer, z ktorého sa strela blíži. Okrem vizuálnej signalizácie je hrozba pilotovi signalizovaná aj zvukovým výstražným systémom. Dokáže odhaliť raketu, vystrelenú z prenosného kompletu (Stinger alebo Igla) na 10 km, rakety vzduch-vzduch na 30 km a veľké strely z pozemných protilietadlových systémov na 50 km.

Laserový varovný systém SOLO pokrýva plochu 360° a dokáže odhaliť laser, ktorý ožaruje lietadlo, zo vzdialenosti 30 km s presnosťou na 0,5°.

Navigáciu zabezpečuje inerciálny navigačný systém BINS-SP2, založený na troch laserových gyroskopoch. Tento systém dokáže pracovať pri teplotách v rozsahu od -60° C do + 60° C, v nadmorskej výške až 25 km. Jeho životnosť by mala byť 10000 hodín.

Lietadlo poháňajú dva dvojprúdové motory RD-33MK, ktoré v porovnaní so základným modelom RD-33 vyvíjajú o 7% vyšší ťah. Najvyšší ťah motora s použitím prídavného spaľovania je 88,3 kN. Motory umožňujú MiGu-35 vyvinúť najvyššiu rýchlosť 2 560 km/h. V ohlase na predchádzajúcu kritiku vytvárajú podstatne menej výfukových splodín a majú zníženú infračervenú stopu. RD-33MK môžu byť vybavené dýzami s 3D meniteľným vektorom ťahu, čo má za následok zvýšenie bojovej účinnosti o 12% až 15%. Toto vylepšenie umožňuje MiGu-35 dosahovať vysoký uhol nábehu aj pri lete v nízkej rýchlosti.^[13] Trysky môžu byť meniť polohu o - + 15° vo zvislej osi a - +8° v horizontálnej osi. Jedinými dvoma ďalšími lietadlami, ktoré sú vybavené motormi s meniteľným vektorom ťahu sú niektoré varianty Su-30 a americká F-22, aj to len v horizontálnom smere. V porovnaní s pôvodným MiG-29 má MiG-35 zväčšené palivové nádrže, je schopný dopĺňať palivo za letu alebo pôsobiť ako vzdušný tanker pre iné lietadlá. Cena letovej hodiny MiG-35 je takmer 2,5 krát nižšia ako u stíhačiek MiG-29.^[14]

• MiG-35S: jednomiestna verzia.
• MiG-35UB: dvojmiestna cvično-bojová verzia.

Rusko

• Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie objednali 22. augusta 2018 šesť lietadiel (MiG-35S a MiG-35UB). Prvé dve boli dodané v júni 2019 a zvyšné štyri by malo ruské letectvo získať do konca roku 2019.^[15]

• Posádka: 1 alebo 2
• Dĺžka: 17,32 m
• Rozpätie: 12 m
• Výška: 4,73 m
• Plocha krídel: 40 m²
• Hmotnosť prázdneho lietadla: 11 000 kg
• Vzletová hmotnosť: 17 500 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 29 700 kg
• Motor: 2 × dvojprúdový motor Klimov RD-33MK
  • suchý ťah: 2× 53 kN
  • ťah s prídavným spaľovaním: 2× 88,3 kN

• Maximálna rýchlosť: 2 560 km/h vo vysokej letovej hladine, 1 450 km/h pri zemi
• Dolet:
  • Bojový: 1 000 km
  • Preletový: 3 100 km
• Dostup: 16 800 m
• Preťaženie: 10

• Hlavňová: kanón GŠ-301 kalibru 30 mm
• 8 externých závesov s nosnosťou do 7 000 kg^[16]
  • Strely vzduch-vzduch:
    • R-27
    • R-73
    • R-77
• Strely vzduch-zem:
  • • Ch-31P/Ch-31A
    • Ch-29T/L
    • Ch-25
    • Ch-35^[17]
• Bomby:
  • • KAB-500Kr^[18]
    • KAB-500L

• Eurofighter Typhoon
• Dassault Rafale
• General Dynamics F-16 Fighting Falcon
• Čcheng-tu J-10
• Micubiši F-2
• HAL Tédžas

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému MiG-35