Čierna smrť

Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Toto je článok o celosvetovej pandémii, ktorá vypukla v polovici 14. storočia. O príčine tejto pandémie pozri mor (pestis).

Čierna smrť
Šírenie čiernej smrti v Európe a na Blízkom východe (1346 – 1353)
Ochorenie	bubonický mor
Obdobie	1346 – 1453
Rozšírenie	Eurázia, časti Afriky
Štatistika
Počet úmrtí	75 000 000 – 200 000 000 (odhad)

Čierna smrť bola obrovská pandémia, pravdepodobne pľúcneho moru (pôvodcom je baktéria Yersinia pestis^[1]), ktorá zasiahla Európu a Áziu v polovici 14. storočia. V širšom zmysle mor vôbec. Existujú však i odlišné názory na pôvodcu pandémie (pozri kapitolu Príčiny pandémie).

Všeobecne sa predpokladá, že názov „čierna smrť“ má pôvod v jednom výraznom príznaku ochorenia, ktoré sa odborne nazýva akrálna nekróza (odumretie končekov prstov a ušných lalôčikov pre poruchu cievneho zásobenia a podkožné krvácanie, ktoré má čierne sfarbenie). V skutočnosti sa názov skôr vzťahuje na ďalšie významy slova „čierna“ ako prejavu smútku, trúchlenia a nešťastia.^[2]

V Európe sa objavila v rokoch 1347 – 51 a zahubila asi polovicu populácie (25 až 34 miliónov ľudí; odhady sa pohybujú medzi jednou až dvomi tretinami celkového počtu obyvateľov kontinentu). V približne rovnakom čase sa nákaza objavila aj vo veľkej časti Ázie a Blízkeho východu. Celkovo táto pandémia zahubila asi 75 miliónov ľudí. Rovnaké ochorenie sa v rôznom rozsahu a stupni úmrtnosti do Európy vracalo opakovane až do 18. storočia. K najvýznamnejším epizódam patrila epidémia v Taliansku (1629-1631), Londýne (1665–1666), Viedni (1679), Marseille (1720-1722) a v roku 1771 v Moskve. Mor bol v Európe naposledy zaznamenaný na začiatku 19. storočia, no dodnes sa objavujú menšie ložiská infekcie inde vo svete (Severná a centrálna Afrika, Madagaskar, Ázia, severná i južná Amerika — vrátane USA).

Okrem zdecimovania európskej populácie zmenila pandémia i sociálnu štruktúru kontinentu, vážne poškodila dovtedy dominantnú politickú i ekonomickú silu - katolícku cirkev, viedla k rozsiahlym perzekúciám niektorých skupín obyvateľstva - Židov a malomocných, a vytvorila celkový pocit neistoty a ohrozenia zdravia, vedúci k spôsobu života, ktorý nemyslel na budúcnosť (opísaný v diele Dekameron (1353) od Giovanniho Boccacia).

Mor, ktorého pôvodcom je Yersinia pestis, je dnes endemická infekčná choroba, vyskytujúca sa najmä v oblastiach strednej Ázie, kde žije veľké množstvo menších hlodavcov. Nie je však dodnes úplne jasné, kde pandémia „čiernej smrti“ v 14. storočí začala. Dnes sa považuje za najpravdepodobnejšie miesto jej vzniku stepi strednej Ázie, hoci zaznievajú i názory, ktoré ohnisko umiestňujú do oblasti severnej Indie. Odtiaľ sa pravdepodobne nákaza šírila na západ a východ prostredníctvom obchodníkov a mongolských armád pozdĺž Hodvábnej cesty. V Európe sa prvýkrát objavila v obchodných prístavoch na Sicílii.

Bez ohľadu na správnosť teórie o mieste vzniku je zrejmé, že závažnosť a rozsah pandémie bol výrazne umocnený vojnami, hladom a počasím, ktoré v tom období sužovali rozsiahle oblasti Európy a Ázie. Ničivá občianska vojna v Číne medzi domácim obyvateľstvom a mongolskými hordami sa odohrala v období rokov 1205 až 1353. Dlhotrvajúci konflikt vážne narušil poľnohospodárstvo a obchod a viedol k opakovaným hladomorom. Na konci 13. storočia vypukla tzv. „Malá doba ľadová“. Katastrofické počasie dosiahlo svoj vrchol v prvej polovici 14. storočia, so závažnými celosvetovými dôsledkami.
V rokoch 1315 až 1322 postihol severnú Európu katastrofický nedostatok potravín, známy ako Veľký hladomor. Nedostatok jedla a jeho extrémne vysoké ceny boli tvrdou životnou realitou minimálne storočie pred vypuknutím pandémie. Pšenica, ovos, seno a následne i domáce zvieratá boli nedostatkovým tovarom - následkom bol hlad, podvýživa, oslabenie imunitného systému a znížená odolnosť obyvateľstva proti chorobám. Európska ekonomika sa začala točiť v bludnom kruhu, v ktorom hlad a chronické choroby znižovali produktivitu poľnohospodárstva, ktoré produkovalo nedostatok obilia, dostupného preto len za stále sa zvyšujúce ceny. Hladomor tak sám zvyšoval svoju intenzitu a rozsah, a v oblastiach ako Flámsko a Burgundsko ničil populáciu takým spôsobom, ako neskôr „čierna smrť“ devastovala celú Európu.

Epidémia brušného týfu v tomto období sa dá označiť za prvé znamenie prichádzajúcej katastrofy. Zahynulo mnoho tisíc ľudí v husto obývaných mestských oblastiach, najmä v Ypres. V roku 1318 postihla zvieratá v Európe epidémia neznámeho ochorenia (pravdepodobne sneť slezinná - antrax). Infekcia najviac postihla ovce a dobytok, a ešte viac zhoršila už i tak hrozivý nedostatok potravy a produktivitu poľnohospodárstva. Čoraz medzinárodnejší charakter európskej ekonomiky viedol k tomu, že jej útlm sa šíril celým kontinentom. V dôsledku epidémie došlo k výraznému zníženiu exportu ovčej vlny z Anglicka, a to malo za následok pád flámskeho textilného priemyslu. Nezamestnanosť šla ruka v ruke s rastúcou kriminalitou a chudobou.

Teóriu o prvotnom ohnisku pandémie v centrálnej Ázii podporujú prvé známe zmienky o chorobe z Číny okolo roku 1330. Mor udrel na čínsku provinciu Chu-pej v roku 1334. V rokoch 1353 až 1354 došlo k podstatnému rozšíreniu a zhoršeniu epidémie. Čínske záznamy z tohto obdobia hovoria o ôsmich vzdialených ohniskách - Chu-pej, Ťiang-si, Šen-si, Chu-nan, Kuang-tung, Kuang-si, Che-nan a Suiyuan (historická čínska provincia, ktorá dnes tvorí časť provincie Che-pej a Vnútorného Mongolska) - roztrúsených vo vtedajšej Číne a Mongolsku. Podľa historika Williama McNeilla sa z tých časov zachoval značný počet čínskych záznamov, no podrobne ich nikto dodnes nepreštudoval.

Je pravdepodobné, že Mongoli a kupecké karavány neúmyselne zavliekli mor z centrálnej Ázie na Blízky východ a do Európy. V roku 1347 bol mor zaznamenaný v obchodných mestách Konštantínopol a Trebizond. V tom istom roku bola Janovská dŕžava Kaffa, veľké obchodné stredisko na Krymskom polostrove, obľahnutá mongolskou armádou na čele s Jani Begom. Počas dlhotrvajúceho obliehania bola jeho armáda postupne decimovaná morom. Útočníci sa nakoniec rozhodli použiť mŕtve telá ako biologickú zbraň a pomocou katapultov ich prehadzovali cez hradby do mesta.^[3] Janovskí obchodníci z postihnutého mesta utiekli, „exportujúc“ infekciu svojimi loďami na juh Európy, kde sa rýchlo šírila. Podľa záznamov v Kaffe zahynulo toľko ľudí, že živí nestíhali pochovávať mŕtvych a telá boli naskladané ako kmene stromov pozdĺž múrov mesta.

V októbri 1347 dosiahla skupina janovských obchodných lodí utekajúca z Kaffy prístav v Messine. Počas plavby bola posádka všetkých lodí infikovaná alebo mŕtva. Predpokladá sa, že lode boli plné infikovaných krýs a/alebo bĺch. Niektoré z plavidiel sa našli uviaznuté na pobreží, bez jediného živého človeka na palube. Vykrádanie týchto „plávajúcich hrobiek“ len pomohlo rozšíreniu infekcie. Z Messiny a okolia sa mor na prelome rokov 1347/48 dostal do Janova a Benátok.

Z Talianska pokračovala choroba v šírení severozápadným smerom – v júni 1348 zasiahla Francúzsko, Španielsko, Portugalsko a Anglicko. Potom zmenila smer a pokračovala počas rokov 1348–1350 na východ cez Nemecko do Škandinávie, aby nakoniec v roku 1351 dorazila do severozápadnej časti Ruska. Mor relatívne ušetril veľké oblasti Európy - najmä oblasť Poľska a časti Čiech, Belgicka a Nizozemska.

Pandémia postihla viaceré krajiny Blízkeho východu, čo viedlo k výraznému poklesu ich populácie a trvalým zmenám v ich ekonomických a sociálnych štruktúrach. Ochorenie sa do regiónu dostalo z oblasti južného Ruska. Na jeseň roku 1347 postihlo Alexandriu v Egypte, pravdepodobne prostredníctvom lodného obchodného spojenia s Konštantínopolom a prístavmi v Čiernom mori. Počas roka 1348 sa choroba šírila na východ do Gazy a na sever pozdĺž východného pobrežia do miest v Libanone, Sýrii a Palestíne - vrátane Aškelonu, Akko, Jeruzalema, Sidónu, Damašku, Emesy, a Aleppa. V rokoch 1348-1349 postihla Antiochiu. Obyvatelia mesta utiekli na sever a hoci väčšina z nich zahynula už počas cesty, šíreniu infekcie v Malej Ázii to nezabránilo.

Mekka bola epidémiou zasiahnutá v roku 1349. Jej obyvatelia zo zavlečenia choroby obviňovali neveriacich, ale pravdepodobnejšie sem bola zavlečená moslimskými pútnikmi z okolitých postihnutých oblastí. V tom istom roku bola zaznamenaná rozsiahla epidémia v meste Mosul a na mesto Bagdad udrela druhá vlna ochorení. V roku 1351 sa mor objavil v Jemene. Časovo to súvisí s návratom kráľa Mujahida z Jemenu zo zajatia v Káhire. Jeho skupina mohla zavliecť chorobu do Jemenu z Egypta.

Infekcia sa v období medzi 14. a 17. storočím do Európy a Stredomoria opakovane vracala. Za poslednú veľkú epidémiu sa považuje Veľký londýnsky mor v rokoch 1665-1666. Nakoniec Veľký londýnsky požiar v roku 1666 zlikvidoval prakticky všetky infikované krysy a blchy, čo viedlo k ústupu epidémie.
Zničenie čiernych krýs počas požiaru sa mohlo tiež podieľať na vzostupe populácie hnedých krýs v Anglicku. Jedným z možných vysvetlení vymiznutia moru z Európy môže byť práve vymiznutie rezervoára choroby v podobe čiernej krysy (Rattus rattus), ktorú nahradila populácia nórskej alebo hnedej krysy (Rattus norvegicus), ktorá nie je takým ideálnym hostiteľom pre blchy prenášajúce pôvodcu infekcie (Appleby a Slack).

K neskorším väčším lokálnym epidémiám v Európe patrili Taliansky mor (1629-1631), ktorý bol spojený s pohybmi vojska počas Tridsaťročnej vojny a Veľký viedenský mor v roku 1679, pravdepodobne sem znovu zavlečený z východných obchodných prístavov.

Bubonický a septikemický mor sa prenášajú na človeka priamym kontaktom s blchou morovou. Baktéria sa množí v tráviacom trakte blchy, kde nakoniec zablokuje jej žalúdok a blcha začne hladovať. Blcha sa márne snaží nakŕmiť a bodá i živočíchov, ktorí nie sú jej bežnými hostiteľmi - napríklad človeka. Počas sania krvi sa Yersinia pestis uvoľňuje do ranky a infikuje tak nového hostiteľa. Blcha nakoniec zahynie od hladu.

Pľúcny mor má odlišnú formu prenosu. Šíri sa v drobných kvapôčkách, ktoré vykašliavajú nakazení ľudia s postihnutím pľúc alebo sepsou - tzv. kvapôčkovou infekciou. Spočiatku sú zdrojom infekcie ľudia s bubonickým morom, u ktorých sa baktéria dostane do pľúc a krvného obehu, potom sa však podstatne viac šíri pľúcna forma - takýto prenos je ľahší a rýchlejší.

Súčasný vedecký a historický výskum viedol niektorých výskumníkov k pochybnostiam nad všeobecným presvedčením, že „čierna smrť“ bola epidémiou bubonického moru. V roku 2000 Gunnar Karlsson (Iceland's 1100 Years: The History of a Marginal Society) upozornil na fakt, že „čierna smrť“ zabila polovicu až dve tretiny obyvateľov Islandu, hoci na ostrove v tom čase neboli žiadne potkany. Tie sem boli náhodne zavlečené až v 19. storočí, a nikdy ich nebolo viac ako ojedinelé skupinky v mestských oblastiach v blízkosti prístavov. V 14. storočí na Islande nebolo žiadne mestské osídlenie. Ostrov nebol postihnutý žiadnou z neskorších epidémií, o ktorých sa s istotou vie, že boli šírené potkanmi.

Ďalšie pochybnosti priniesol test zubnej drene z cintorína, ktorý vznikol počas epidémie v 14. storočí v Montpellier. Test bol pozitívny na molekuly, ktoré sú súčasťou Yersinia pestis. Tento nález sa však nikdy nepodarilo potvrdiť v žiadnom z ďalších podobných cintorínov, nepodarilo sa nikdy získať ani dostatočné vzorky DNA. V septembri 2003 testovala skupina vedcov z Oxfordskej univerzity 121 zubov zo 66 kostier, nájdených v masových hroboch zo 14. storočia. Nenašli sa žiadne „genetické stopy“ po Yersinia pestis a vedci preto považujú výsledky z Montpellier za nehodnoverné.

V roku 1984 uverejnil Graham Twigg dielo The Black Death: A Biological Reappraisal, kde argumentoval, že podnebie a ekológia Európy a najmä Anglicka bolo v tom čase pre krysy a blchy veľmi nevhodné. Spojením informácii o biológii Rattus rattus, Rattus norvegicus, Xenopsylla cheopis a Pulex irritans a súčasných znalostí o epidemiológii moru, najmä v oblasti Indie, kde je R. rattus domácim druhom a sú tu ideálne podmienky pre šírenie moru, Twigg usudzuje, že je takmer nemožné, aby Yersinia pestis bola kauzálnou príčinou, ktorá vyvolala „čiernu smrť“ a jej explozívne šírenie Európou. Twigg tiež dokazuje, že klasická teória šírenia vzdušnou cestou neobstojí. Na základe znovu-preskúmania príznakov choroby navrhuje možnosť, že by príčinou „čiernej smrti“ mohla byť pľúcna forma antraxu, vyvolaná baktériou Bacillus anthracis.

V roku 2001, epidemiológovia Susan Scottová a Christopher Duncan z Liverpoolskej univerzity prišli s teóriou, že „čierna smrť“ by mohla byť spôsobená vírusom podobným Ebole a nie baktériou. Odôvodňujú to faktom, že táto pandémia sa šírila príliš rýchlo a inkubačná doba bola oveľa dlhšia ako u iných potvrdených morových epidémii. Dlhšia inkubačná doba umožnila nosičom infekcie cestovať ďalej a nakaziť viac ľudí. Prieskum zápiskov Anglikánskej cirkvi dokazuje neobyčajne dlhú inkubačnú dobu presahujúcu 30 dní, ktorá mohla byť príčinou rýchleho šírenia (až 5 km za deň). Pandémia sa navyše objavila v oblastiach Európy, kde sú potkany vzácne (ako už spomínaný Island). Epidemiologické štúdie predpokladajú, že choroba sa šírila medzi ľuďmi (čo je v prípade moru vzácne a ešte vzácnejšie v prípade antraxu). Navyše niektoré gény, ktoré určujú imunitu voči vírusom podobným Ebole sú v Európe rozšírenejšie ako inde vo svete. Ich výskum a závery sú uvedené v práci Return of the Black Death: The World's Greatest Serial Killer. V súčasnosti vedci uverejnili počítačovú analýzu (Journal of Medical Genetics: marec 2005), ktorá ukazuje, ako „čierna smrť“ spôsobila odolnosť 10% Európanov voči vírusu HIV.

Historik Norman F. Cantor sa vo svojej knihe In the Wake of the Plague (2001) domnieva, že „čierna smrť“ mohla byť kombináciou pandémií, ktoré zahrňovali aj formu antraxu známu ako dobytčí mor. Uvádza viacero dôkazov: popísané symptómy choroby, ktoré nezodpovedajú klinickému obrazu bubonickej ani pľúcnej formy moru; objav spór antraxu v morovej jame v Škótsku a fakt, že mäso infikovaného dobytka sa pred vypuknutím pandémie predávalo v mnohých vidieckych oblastiach Anglicka. Za zmienku tiež stojí, že spôsob prenosu infekcie bol v rôznych oblastiach zreteľne odlišný: od prenosu z človeka na človeka na Islande (vzácne u moru a kožnej formy antraxu) až k prenosu pri chýbaní živých či čerstvo zomrelých ľudí na Sicílii (čo zasa svedčí proti vírusovej teórii).

Napriek tomu medzi historikmi prevláda názor, že „čierna smrť“ bola pandémiou moru. Netypicky rýchle šírenie infekcie dávajú do súvislosti so spôsobom prenosu kvapôčkovou infekciou a s nízkou úrovňou imunity vtedajšej populácie Európy. Za pravdu im dávajú historické príklady epidémií iných chorôb u skupín obyvateľstva, ktoré sa s daným infekčným agens ešte nikdy nestretli – napr. epidémie varioly a tuberkulózy u amerických Indiánov. Navyše sa mor objavoval znovu a znovu a bol považovaný stále za tú istú chorobu až do doby, než sa podarilo identifikovať baktériu Yersinia pestis ako jej pôvodcu.