Nemecká literatúra

 

Z obdobia pred sťahovaním národov sa zachovali Merseburské zaklínadlá (Merseburger Zaubersprüche), ktoré však boli do písomnej podoby dané až v 10. storočí. A keďže boli objavené v 19. storočí v Merseburgskej knižnici, dostali podľa mesta aj svoj názov. Ide o dve zariekadlá – jedno má slúžiť na oslobodenie vojnových zajatcov, druhé je liečivé požehnanie.

Počas sťahovania národov vznikol nový básnický žáner – hrdinská pieseň. Tieto piesne prednášali speváci žijúci na dvoroch. Spev sprevádzala harfa. Hrdinské piesne ospevovali činy vladárov (chválospevy), alebo objasňovali osudy dávnych hrdinov (epické hrdinské piesne). Jedinou zachovalou hrdinskou piesňou v nemecky hovoriacej oblasti je Hildebrandova pieseň (Hildebrandslied).

Začiatok dejín nemeckej literatúry sa zvyčajne datuje od polovice 8. storočia. Okolo kráľa Franskej ríše Karola Veľkého (* 742 – † 814) sa vytvoril kruh učencov, ktorí vyvíjali svoju činnosť na dvorskej akadémii a v kláštoroch (Fulda, St. Gallen, Tegernsee, Freising, Reichenau a i.). Tieto inštitúcie patrili k vedúcim centrám vzdelanosti až do 12. storočia.

Medzi prvé písomné svedectvá patria slovníky. Popri slovníkoch vznikali glosy, čiže vysvetlivky neznámych latinských slov medzi riadkami a na okrajoch latinských manuskriptov. V glosách sa nachádzajú doklady o staronemeckej reči.

V kláštoroch vznikala tiež próza. Medzi najznámejšie diela kláštornej epiky patria dva veľké Biblické eposy z 9. storočia, starosaský Heliand a Kniha evanjelií Otfida von Weißenburga.

Po rozpade Franskej ríše vznikala načas znovu len literatúra písaná po latinsky. Vznikali rôzne legendy, prvé drámy, eposy, hádanky a porekadlá.

Na prelome 10. a 11. storočia vzniká v kláštore St. Gallen prekladová literatúra.

 

Literatúru tohto obdobia ovládala cirkev a jej ideológia. Prevládalo ospevovanie asketického života, kázne sú plné strachu zo smrti a posledného súdu.

Duchovní sa snažili pôsobiť aj na obyčajných ľudí, aby ich priviedli na cestu k večnosti. K tomuto zámeru upravovali aj reč, obsah a formu svojich diel. Písalo sa opäť po nemecky. Ide najmä o kázne, biblické príbehy, modlitby a legendy. Vznikali však nielen nábožné texty, ale aj príbehy, ako je Kronika cisárov (Kaiserkronik, okolo roku 1150), v ktorej sa epizodickou formou hovorí v okolo 17.000 veršoch o živote 54 Rimanov od počiatku Rímskej ríše až po prípravu druhej križiackej výpravy. Z tohto obdobia pochádza aj známa Rolandova pieseň (Rolandslied, okolo roku 1170), ktorá popisuje boj Karola Veľkého so Saracénmi v Španielsku.

V polovici 12. storočia však dochádza pod vplyvom rytierskej kultúry k postupnej zmene. Vďaka tomuto z Francúzska pochádzajúcemu vplyvu sa literatúra sa stáva žánrovo rozmanitejšou a autori spracúvajú rôzne témy, ktoré boli v predošlom období považované za nehodné písomného spracovania (dvorská lyrika, zábavné texty). Začína sa tiež prejavovať záujem o jedinca (legendy, hrdinský epos).

Lyrické diela vznikali najmä vo forme piesní a básnici boli nielen básnikmi, ale tiež komponistami, spevákmi a hudobníkmi (najčastejšie harfistami, či flautistami).

S francúzskym dvorským vplyvom dochádza k rozšíreniu dvorskej lyriky pestujúcej ľúbostnú lyriku (Minnesang). Rytier sa kvôli svojej vyvolenej vrhal do rôznych nebezpečných situácií a bol pripravený obetovať aj svoj život. Srdce svojej dámy však nikdy nemohol získať, pretože obaja pochádzali z iných stavovských sfér. Rytier sa mohol nanajvýš dočkať prejavu priazne ako napríklad pozdrav, či rukavička. Z pravej lásky sa stala spoločenská hra. K najznámejším nemeckým lyrikom vrcholného stredoveku patria Walther von der Vogelweide a Heinrich von Morungen.

Zatiaľ čo sa lyrika inšpirovala ľúbostnou lyrikou z južného Francúzska, epiku podnietili témy z Francúzska severného, ktoré nemeckí autori prispôsobili svojim podmienkam. Medzi najpočetnejšie pestované epické formy vrcholného stredoveku nesporne patril rytiersky román. Hlavným motívom diel tohto obdobia bola česť. Rytier bojoval za svoje ideály v mene božom a v službách svojho pána či dámy. K plodným autorom tohto obdobia patrili Hartmann von Aue a Wolfram von Eschenbach. V tomto období vznikol tiež najznámejší anonymný hrdinský epos Pieseň o Nibelungoch (Nibelungenlied)

V literatúre tohto obdobia sa prejavuje rozporuplnosť vtedajšej spoločnosti. Spolu so vznikom kniežatstiev sa stratil centrálny vplyv a idey rytierstva stratili svoj význam. Prvé diela teda čerpali námety zo života nižších stavov. Stúpol hospodársky význam miest a ruka v ruke s ním aj ich vplyv. Postupne sa stali centrami vzdelanosti. Začali vznikať prvé univerzity (Heidelberg 1386, Kolín 1388). Literatúru formovalo najmä meštianstvo. Na konci stredoveku došlo k rýchlemu vývoju papiera a Johann Gutenberg vynašiel kníhtlač. To umožnilo rýchle rozšírenie literárnych diel medzi relatívne širokú verejnosť, čo podporovalo rozšírenie reformných a revolučných myšlienok.

 

Prednes ustúpil do pozadia a namiesto veršov začala sa viac pestovať próza. Vznikali nové žánre ako napríklad bájka, novela, didaktická a odborná literatúra. Veľmi populárnou sa stala fraška. Obľúbené boli frašky s Tillom Eulenspiegelom.

Počas vlády Karola IV. sa Praha stala sídlom rímskeho cisára a Karlova univerzita sa stala centrom vzdelanosti. Odtiaľ prúdili nové humanistické myšlienky.

Z Talianska sa začal šíriť nový filozofický pohľad na svet humanizmus a nastúpila nová literárna epocha, renesancia. Stredobodom záujmu sa stal človek spoliehajúci sa na svoje vlastné sily a nie na božie spasenie. Človek si začal viac všímať svet okolo seba a empirickým skúmaním začal pochybovať o cirkevných dogmách. Vznikli nové vedecké metódy, ktoré sa presadzovali na všetkých vtedy známych poliach vedy.

Nemecký humanizmus sa začal, na rozdiel od ostatných európskych krajín, rozvíjať pomerne neskoro – až v druhej polovici 15. storočia a vyznačuje sa špecifickým poňatím v literatúre. Centrami vzdelanosti sa stali univerzity, veľké mestá, ale aj niektoré kniežatstvá (Viedeň, Augsburg, Norimberg, Kolín, či Lipsko a i.). Jeho zástupcovia pochádzali z vyšších vrstiev a písali prevažne po latinsky. Medzi veľkých humanistov sa radia Erazmus Rotterdamský a Johannes Reuchlin píšuci po latinsky a Ulrich von Hutten, či Sebastian Brant píšuci po nemecky.

Reformácia – hnutie s veľkými dôsledkami vyvolal Martin Luther svojím prekladom Biblie v rokoch 1522 a 1534. Okrem rozsiahleho spoločenského dopadu prispela jeho biblia k rozvoju dnešnej nemčiny.

 

Barok sa formoval v pochmúrnej spoločenskej situácii 17. storočia. Bolo to obdobie tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), tureckých nájazdov, stupňujúceho sa útlaku a protireformačného boja (náboženské spory medzi katolíkmi a protestantmi).

Kultúru v tom období pestovali predovšetkým na šľachtických dvoroch a spisovateľmi sa stávali učenci a mešťania. Zakladali sa rôzne literárne a jazykové spolky, čo súviselo aj so zjednotením nemeckého jazyka.

Martin Opitz (1579 – 1639) napísal podľa vzoru antických a talianskych renesančných autorov prvú nemeckú poetiku – Buch von der deutschen Poetery (1624), v ktorej pre nemeckú lyriku odporúča alexandrín, čo na dlhú dobu zásadným spôsobom ovplyvnilo nemeckú poetiku. S menším oneskorením prerazila do nemeckej literatúry aj pastierska lyrika, ktorú pestovali Opitzovi nasledovníci Paul Fleming (1609 – 1640) a Simon Dach (1605 – 1659), ale aj básnici Georg Philipp Hardsdörffer, Johann Klaj a Sigmund von Birken.

K dôležitým formám lyriky tohto obdobia patrí sonet, óda a epigram. Lyrické diela môžeme rozdeliť na náboženské a svetské. Náboženskú lyriku pestovali Friedrich Spee von Langenfeld (1591 – 1635), Paul Gerhardt (1607 – 1676), Angelus Silesius (1624 – 1677) a mystik Jakob Böhme (1575 – 1624). Svetskú poéziu nájdeme v dielach Andreasa Gryphiusa (1616 – 1664).

Baroková epika obsahuje rozsiahle diela ovplyvnené francúzskym, španielskym a anglickým románom. Prevažujú pastierske romány, dvorné romány a píkarske. Výraznou osobnosťou bol Hans Jakob Christoffel von Grimmelshausen (okolo 1625 – 1676), ktorého Simplicius (1669) sa presadil po celej Európe.

Barokové divadlo sa vyznačuje rozmanitosťou. Jezuiti uvádzali svoje predstavenia v latinčine. Vysoko cenená bola baroková opera.

Hnutie Sturm und Drang vystupovalo proti útlaku, neslobode, nadvláde rozumu a bojovalo za uplatnenie citov, vášní a lásky. Stúpenci tohto hnutia boli predstavitelia nemeckého preromantizmu. Obdivovali osvietenské hnutie a zavrhovali klasicizmus. Filozofom tohto hnutia bol Johann Gottfried von Herder, ktorý vyzdvihol úlohu ľudovej slovesnosti v literatúre ako zdroja inšpirácie.

Najvýznamnejšími predstaviteľmi tohto obdobia boli Johann Wolfgang von Goethe, Friedrich Schiller a Heinrich Heine.

 

Naturalizmus sa stal celoeurópskym fenoménom. Je spojený s rýchlo sa rozvíjajúcou industrializáciou, ku ktorej došlo v posledných desaťročiach 19. storočia a ktorá mala nemalý dosah na všetky oblasti života ľudí.

Pojem naturalizmus je v literatúre spojený so snahou autorov ukázať človeka v jeho prirodzenosti, to znamená bez príkras a idealizácie. Literárne diela ovládli témy, ktoré boli ešte pre realistov tabu: alkoholizmus, postavenie žien v spoločnosti, rodinné vzťahy, sexualita či práca vo fabrikách. Pre väčšie priblíženie sa realite postavy rozprávajú dialektom, používajú hanlivé slová a hovorový jazyk podľa toho, z akého prostredia pochádzajú. V centre pozorovania nestojí jedinec, ktorý má možnosť zvoliť si vlastnú cestu, ale kolektív, či človek ovplyvnený prostredím, pôvodom a osudovými udalosťami.

V nemeckej literatúre na rozdiel od iných európskych literatúr nájdeme menej románov, nemeckí spisovatelia však boli plodní na poli krátkej prózy a v lyrike. Medzi najznámejších nemeckých naturalistov sa radí Arno Holz (1863 – 1929, ktorý spolu s Johannesom Schlafom (1862 – 1941) napísal súbor krátkych čŕt Papa Hamlet. Známa je jeho prirovnanie „Umenie = Príroda – x“, pričom x sú schopnosti autora zobraziť verne realitu. Významné dramatické dielo Tkáči (Die Weber) od Gerharta Hauptmanna (1862 – 1946) malo medzinárodný ohlas. Hauptmann v ňom popisuje povstanie sliezskych tkáčov v roku 1944.

 

Na prelome 19. a 20. storočia sa začali v nemeckej literatúre presadzovať viaceré umelecké smery. Popri doznievajúcom naturalizme sa presadzuje impresionizmus, symbolizmus, novoromantizmus, či expresionizmus, ktoré dnes označujeme pojmom moderna.

Nemecký symbolizmus sa opieral o francúzske vzory (Charles Baudelaire, Stéphane Mallarmé, Arthur Rimbaud. Presadzuje sa najmä v lyrike. Symbolistické básne sú elitárne a kladú veľký dôraz na krásu a formu diela. K popredným nemeckým symbolistom patria Stefan Georg, Rainer Maria Rilke a Hugo von Hofmannstahl.

Impresionizmus prenikol najmä do výtvarného umenia. V literatúre sa pretavil do snahy spisovateľov zachytiť momenty a zvýrazniť silné dojmy. Prejavil sa najmä v poézii, kde nachádzame najmä slová zachytávajúce vnemy a rôzne neologizmy. K popredným impresionistom patria Arthur Schnitzler či Karl Kraus.

Expresionizmus sa stal dominantným literárnym smerom, ktorý ovplyvnil nielen nemeckú, ale aj svetovú literatúru. Vznikol v období zhoršujúcej sa ekonomickej situácie, úpadku spoločnosti a ovplyvnili ho udalosti 1. svetovej vojny. Prejavil sa najmä v poézii, kde sa uplatnila hyperbola, metafora, extrémne prirovnania, stupňovanie, opakovanie slov a pod. V próze vznikali najmä novely a poviedky. Medzi popredných expresionistov patria Ernst Stadler, Else Lasker-Schüler, Jakob von Hoddis, Franz Werfel, Georg Heym, Georg Trakl a iní.

Tento článok týkajúci sa literatúry je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.