Northrop B-2 Spirit

 

 

Na konci 70-tych rokov začal americké Ministerstvo obrany znepokojovať fakt, že u potenciálnych protivníkov USA došlo k výraznému zlepšeniu systémov protivzdušnej obrany. Hrozilo, že konvenčné strategické bombardéry, akými boli B-52 Stratofortress alebo v tej dobe vyvíjaný B-1 Lancer, sa stanú čoskoro zastarané. Preto sa americká vláda rozhodla pre začatie vývoja technologicky pokročilého bombardéra, ktorý by bol schopný preletieť veľké vzdialenosti, nepozorovane preniknúť nepriateľskou protivzdušnou obranou a zhodiť muníciu na cieľ. V septembri 1980 stanovilo americké letectvo požiadavky na tento nový bombardér, ktorý bol v USA známy ako „Advanced Technology Bomber (ATB)“. Do súťaže na vývoj nového lietadla sa prihlásili dva tímy, každý pozostávajúci z dvoch spoločností. Prvú dvojicu tvorili firmy Northrop a Boeing, druhý tím sa skladal z firiem Lockheed a Raytheon. Víťazom súťaže sa stal v októbri 1981 návrh lietadla od tímu Northrop/Boeing. Následne bola uzatvorená zmluva na dodávku dvoch testovacích konštrukcií draku lietadla, jedného lietajúceho prototypu a päť predsériových lietadiel. V 80. rokoch predstavovali náklady vývoj B-2 23 miliárd dolárov.

Pôvodný plán rátal popri piatich predsériových lietadlách s výrobou dodatočných 127 bombardérov. S rozpadom Sovietskeho zväzu a neskoršími škrtmi vo výdavkoch na obranu došlo k zredukovaniu pôvodne plánovaného počtu strojov B-2 na 75 kusov. Neskôr sa toto množstvo znížilo len na 20 lietadiel, ktoré doplnil jeden prototyp, nazvaný Spirit of America. Celková produkcia bombardérov B-2 „Spirit“ tak dosiahla 21 strojov.

Počas celého programu spoločnosť Northrop Grumman úzko spolupracovala s americkým letectvom, čo sa síce pozitívnym spôsobom odrazilo na konečnom výsledku, na druhej strane to však vývoj lietadla mierne spomalilo. V polovici 80-tych rokov totiž USAF upravilo zadanie, ktoré pôvodne požadovalo bombardér, prispôsobený na let vo vysokých letových hladinách. Nová požiadavka na lietadlo, ktoré by bolo schopné aj letu nízko nad terénom, spôsobila zvýšenie nákladov a oneskorenie celého projektu o dva roky. Prvé verejné predstavenie bombardéru B-2 sa uskutočnilo v roku 1988 a v júli 1989 sa vzniesol do vzduchu “Spirit of America”, ako prvý z bombardérov B-2. Počiatočných operačných schopností dosiahla letka B-2 v apríli 1997.

I keď vývoj B-2 patril k mimoriadne utajovaným vojenským projektom, aj napriek tomu boli zaznamenané dva incidenty, týkajúce sa úniku informácií. V decembri 1984 bol zatknutý zamestnanec firmy Northrop Thomas Cavanagh pri pokuse o predaj tajných materiálov o projekte B-2. Dokumenty zrejme pašoval z továrne Pico Rivera, kde sa stealth bombardéry vyrábali, a snažil sa ich predať sovietskej tajnej službe za 25 000 amerických dolárov. 42-ročný zamestnanec Northropu sa skontaktoval so sovietskymi diplomatmi netušiac, že jeho telefonát je odpočúvaný federálnymi agentmi. Tí ho následne vylákali na stretnutie a zatkli. I keď nakoniec k žiadnemu úniku informácii nedošlo, Thomas Cavanagh bol za tento pokus odsúdený na doživotie.^[3] V roku 2011 bol na 32 rokov odsúdený Noshir Gowadia, ktorý pracoval na vývoji pohonného systému pre B-2. Dôvodom bolo, že za úplatok 110 000 amerických dolárov vyzradil utajované technológie čínskej vláde, ktorá ich potrebovala pre vývoj riadenej strely so zníženým tepelným vyžarovaním.^[4]

 

 

 

 

Typ konštrukcie, ktorá bola použitá pri bombardéroch B-2, sa označuje ako lietajúce krídlo, keďže pri nej úplne absentuje trup a zvislé riadiace plochy. Pri tvorbe návrhu nového bombardéra firma Northrop prepracovala projekty lietadiel XB-35 a YB-49 z konca 40-tych rokov, ktoré sa nikdy nedočkali sériovej výroby.^[5] Zaujímavosťou je, že rozpätie krídel B-2 je 52,4 m, čo je identický rozmer, aký mal aj jeho o 40 rokov starší predchodca YB-49. Pozdĺž celej odtokovej hrany krídla, okrem výfukového priestoru bezprostredne za motormi, sa nachádza deväť veľkých ovládacích plôch. Vonkajší pár pohyblivých plôch plní funkciu brzdových kormidiel. Každá z týchto plôch pozostáva z dvoch častí, ktoré sa môžu pohybovať smerom nahor alebo nadol. Môžu pracovať symetricky ako aerodynamické brzdy alebo asymetricky ako kormidlá. Pohybujúce sa brzdové kormidlá však zvyšujú radarový odraz lietadla, preto v čase, keď B-2 vstupuje do bojovej zóny, musia byť zamknuté. Predpokladá sa, že v takej situácii lietadlo zatáča pomocou rozdielneho ťahu motorov. Ďalších šesť ovládacích plôch sa používa hlavne ako výškovky, ale najvzdialenejší pár môže pri nízkych rýchlostiach plniť aj funkciu krídelok. V priestore medzi výstupnými tryskami sa nachádza posledná ovládacia plocha, ktorá eliminuje nadhadzovanie, spôsobené vertikálnymi nárazmi vzduchu v nízkych výškach.

Spoločnosť Boeing, ako druhý člen tímu, sa podieľal na dodaní vonkajších krídel, zadnej centrálnej časti, palivového systému, zbraňového systému a podvozku. Northrop bol zodpovedný za prednú centrálnu časť lietadla, kokpit, nábežné a odtokové hrany, ovládacie plochy, ako aj finálnu montáž a celkovú koordináciu projektu. Z povrchu lietadla bolo odstránených množstvo hrán, bežne sa nachádzajúcich na konvenčných lietadlách, čím sa výrazne zredukoval odraz radarových vĺn. Niektoré plochy sú potiahnuté materiálom, absorbujúcim radarové vlny (RAM). Hlavný podvozok je štvorkolesový, umiestnený je hneď vedľa motorov a zaťahuje sa smerom dopredu. Predný dvojkolesový podvozok sa zaťahuje smerom dozadu.

V porovnaní s pedchádzajúcimi americkými bombardérmi došlo u B-2 k výraznému zníženiu posádky. Zatiaľ čo posádka B-52H Stratofortress pozostáva z 5 členov a posádka B-1B Lancer zo štyroch členov, lietadlo B-2 má len dvoch pilotov. Tí sedia v kabíne vedľa seba, pričom naľavo je miesto hlavného pilota a napravo sedadlo veliteľa misie. Veliteľ misie je primárne zodpovedný za navigáciu a za plnenie úloh v roli operátora zbraňových systémov, ale tieto funkcie môže v prípade potreby vykonávať aj pilot. Každý člen posádky má k dispozícii štyri farebné CRT monitory.

B-2 je vybavený rádilokátorom AN/APQ-181 od spoločnosti Hughes Aircraft (v súčasnosti Raytheon). Navigáciu lietadla zabezpečujú dva systémy, ktoré môžu pracovať samostatne, ale vyššia presnosť sa dosahuje pri použití oboch systémov súčasne. Jedným z nich je inerciálny systém Kearfott a druhým astronomicko-inerciálny systém Northrop NAS-26. NAS-26 bol pôvodne vyvinutý pre riadené strely dlhého doletu Snark. Určovanie aktuálnej polohy lietadla prebieha na základe vopred vybraných hviezd a funguje aj cez zamračenú dennú oblohu. Kľúčovým prvkom tohto systému je stabilizovaný elektro-optický teleskop, ktorý je umiestnený naľavo od kabíny posádky.

Lietadlo je poháňané štyrmi dvojprúdovými motormi General Electric F118-GE-100, z ktorých každý má ťah 77 kN. F118-GE-100 bol vyvinutý z motora F101-X, použitom v stíhacích lietadlách F-14. Maximálna rýchlosť B-2 je 915 km/h a maximálny dostup predstavuje 15 200 m. Bombardér preletí bez dotankovania 11 100 km, pričom s jedným natankovaním vo vzduchu dokáže predĺžiť túto vzdialenosť na 18 500 km. B-2 môže dotankovať palivo počas letu pomocou nadstavca, ktorý sa nachádza za kokpitom. Nasávacie otvory pohonnej sústavy sú esovitého tvaru, aby ukryli kompresor motora pred rádiolokátorom nepriateľa. Ich okraje sú zúbkované, aby sa rozptýlili vlny nepriateľských radarov a nedošlo k ich návratu späť k zdroju. Výfukové plyny z motora sú ochladzované, aby sa znížila tepelná stopa lietadla a minimalizovala možnosť odhaliť a sledovať bombardér nepriateľskými infračervenými detekčnými systémami.

Výzbroj je ukrytá v dvoch bombovniciach, z ktorých každá pojme 9 ton bômb alebo riadených striel. B-2 môže niesť širokú škálu konvenčnej munície, ale aj jadrové bomby typu B61 a B83^[6] v počte 16 kusov. Z konvečných neriadených bômb sú to Mk 82 s hmotnosťou 227 kg a Mk 84 s hmotnosťou 907 kg. Ich riadeným ekvivalentom, ktorý bol do B-2 integrovaný, sú bomby GBU-38 a GBU-31, vybavené systémom inerciálneho a satelitného navádzania. Plne naložený bombardér unesie až 80 kusov Mk 82/GBU-38 alebo 16 bômb Mk 84/GBU-31. Aby sa pri útoku na nepriateľské ciele zvýšili šance B-2 na prežitie, dostali bombardéry do výzbroje aj bomby AGM-154 JSOW. Tie pri odhodení vo vysokej letovej hladine dokážu kĺzavým letom prekonať vzdialenosť až 130 km. Presne zasiahnuť cieľ im umožňuje GPS navigácia v kombinácii s infračerveným navádzaním v záverečnej fáze letu. K ešte väčšej minimalizácii strát v prípade možného konfliktu prispieva integrácia riadenej strely AGM-158 JASSM. Tá umožňuje bombardéru zaútočiť na dobre chránené ciele zo vzdialenosti 370 km bez toho, aby sa vystavil väčšiemu riziku.

 

 

Bombardéry B-2 boli prvýkrát bojovo nasadené v operácii „Spojenecká sila“ (Operation Allied Force) dňa 24. marca 1999. Pri prvom nálete vzlietli dve B-2 zo základne Whiteman, preleteli do Európy a zhodili 32 bômb na niekoľko cieľov v Srbsku. Po ukončení bojovej fázy misie a po 31-hodinovom lete sa vrátili späť na domovskú základňu v Missouri. Okrem prvého nasadenia lietadiel B-2 mali bojovú premiéru aj satelitom navádzané bomby JDAM.

Hoci sa bombardéry B-2 zúčastnili len 1 % bojových misií, boli zodpovedné za zničenie 33 % všetkých srbských cieľov. Šesť lietadiel B-2, ktoré boli nasadené v operácii „Spojenecká sila“, zrealizovalo celkovo 45 náletov a zhodilo 656 bômb JDAM.^[7]

Dňa 7. októbra 2001 počas operácie „Trvalá sloboda“ (Operation Enduring Freedom) bol bombardér B-2 prvým, ktorý vletel do afganského vzdušného priestoru a bombardoval ciele teroristov hlboko vo vnútrozemí.^[8] Počas tejto misie absolvovali piloti B-2 časovo najnáročnejšiu bojovú operáciu v histórii, keď ich let trval celkovo 44 hodín a 18 minút.^[9]

V marci 2003 začali B-2 operáciu „Iracká sloboda“ (Operation Iraqi Freedom), počas ktorej šesť týchto bombardérov zničilo celkovo 92 cieľov. Jedným z týchto cieľov bol aj bunker v Bagdade, o ktorom sa americké velenie domnievalo, že slúži ako úkryt Saddáma Husajna.

Bombardéry B-2 vzlietali prvýkrát nie z územia USA, ale zo základne Diego Garcia v Indickom oceáne a z neznámej základne v Anglicku.^[10] Počas celej operácie uskutočnili lietadlá B-2 49 bojových misií, počas ktorých zhodili viac ako 680 000 kg munície.^[11]

Dňa 20. marca 2011 vzlietli tri bombardéry B-2 zo základne Whiteman v Missouri. V rámci operácie „Úsvit Odysey“ (Operation Odyssey Dawn) zhodili 40 bômb na letiská v Líbyi, s cieľom zničiť vzdušné sily Muammara Kaddáfiho.^[12]

Dňa 18. januára 2017 uskutočnilo americké letectvo v spolupráci s líbyjskou vládou národnej jednoty nálety na militantov z teroristickej skupiny Islamský štát v Líbyi. Cieľom bombardovania sa stali dva odľahlé tábory približne 45 kilometrov juhozápadne od mesta Syrta. Útok uskutočnila dvojica bombardérov B-2, ktorá vzlietla zo svojej domovskej základne Whiteman v Missouri. Celá misia, vrátane návratu späť na základňu, trvala 34 hodín. Zúčastnilo sa na nej aj 15 tankovacích lietadiel typu KC-135 a KC-10.^[13] Bombardéry pri nej zvrhli 108 bômb GBU-38 s hmotnosťou 227 kg. Po úvodnom nálete strategických bombardérov zaútočili na tieto ciele ešte bezpilotné lietadlá MQ-9 Reaper strelami AGM-114 Hellfire.^[14] Odhaduje sa, že o život prišlo asi 80 bojovníkov Islamského štátu. Vzhľadom na to, že letová hodina bombardérov B-2 stojí 130 000 USD, bola celá táto operácia mimoriadne drahá. Po zarátaní prevádzkových nákladov a ceny zhodenej munície možno konštatovať, že celkové náklady na misiu presiahli sumu 11,5 mil. USD.^[15]

 

Dňa 23. februára 2008 havaroval bombardér B-2, nazvaný Spirit of Kansas, pri vzlete zo základne Andersen na ostrove Guam. Príčinou havárie bola zistená vlhkosť v troch senzoroch, v dôsledku čoho dostával systém riadenia letu nesprávne informácie o rýchlosti letu a uhle nábehu. To spôsobilo, že lietadlo pri vzlete začalo prudko stúpať a zároveň sa nakláňať doľava. Z toho dôvodu sa ľavé krídlo dostalo do kontaktu so zemou a následne stroj havaroval. Obaja piloti sa stihli katapultovať a nehodu sa im podarilo prežiť.^[16]

  USA

United States Air Force mali k decembru 2015 k dispozícii 20 sériovo vyrobených lietadiel:

• 509. bombardovacie krídlo– základňa Whiteman, Missouri (v súčasnosti sa tam nachádza 19 strojov)
• 412. testovacie krídlo – základňa Edwards, California (v súčasnosti tu podstupuje 1 stroj letové skúšky, pri ktorých sa testuje modernizovaný softvér a zbraňové systémy)

 

• Posádka: 2
• Dĺžka: 21,03 m
• Rozpätie: 52,43 m
• Výška: 5,18 m
• Nosná plocha: 460 m²
• Hmotnosť (prázdny): 71 700 kg
• Vzletová hmotnosť: 152 634 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 170 600 kg
• Pohonná jednotka: 4 × dvojprúdový motor General Electric F118-GE-100, každý s ťahom 77 kN

• Maximálna rýchlosť: 915 km/h (0,85 Mach)
• Dolet: 11 100 km bez dotankovania, 18 500 km s jedným natankovaním vo vzduchu
• Dostup: 15 200 m^[17]
• Plošné zaťaženie: 329 kg/m²
• Ťah/hmotnosť: 0,205

• nosnosť 18 000 kg
  • Konvenčné bomby:
    • 80x Mk 82/GBU-38 s hmotnosťou 227 kg, v kazetovom bombovom závesníku BRA (Bomb Rack Assembly)
    • 36x CBU, z ktorých každá má hmotnosť 340 kg v kazetovom bombovnicovom závesníku BRA
    • 16x Mk 84/GBU-31 s hmotnosťou 907 kg, na rotačnom bombovnicovom závesníku RLA (Rotary Launcher Assembly)
    • AGM-154 JSOW
  • Atómové bomby:
    • 16x B61/B83 na rotačnom bombovnicovom závesníku RLA
  • Strely typu vzduch-zem:
    • 16x AGM-158 JASSM^[18]

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Northrop B-2 Spirit

Tupolev Tu-160

Letecký portál