Grumman F-14 Tomcat

 

 

V 60. rokoch 20. storočia začalo americké námorníctvo hľadať nové palubné stíhacie lietadlo, ktoré by bolo vhodným nástupcom lietadiel F-4 Phantom. US Navy nakoniec podporilo spoločný projekt firiem General Dynamics a Grumman, ktorý bol nazvaný F-111B. Táto stíhačka s meniteľnou geometriou krídel vychádzala konštrukčne zo strojov F-111 Aardvark. Celkovo bolo vyrobených 7 prototypov F-111B, konštruktérom sa však nepodarilo splniť jednu z podstatných technických požiadaviek, akou bola nižšia hmotnosť. Lietadlo bolo pre operácie z paluby lietadlovej lode príliš ťažké a tak bol projekt v roku 1968 zrušený.

Následne vypísalo americké námorníctvo novú súťaž, v rámci ktorej sa do užšieho výberu dostali dvaja uchádzači – McDonnell Douglas a Grumman. Kým McDonnell Douglas predstavil modifikovanú verziu F-15, Grumman prišiel so svojím Modelom 303. Grumman navrhoval vyvinúť lietadlo s meniteľnou geometriou krídel, ktoré by bolo vybavené moderným rádiolokátorom Hughes AWG-9. Grumman získal značné skúsenosti s technológiou meniteľnej geometrie krídel pri predchádzajúcom vývoji lietadla XF10F Jaguar, ktoré však bolo postavené len ako prototyp.^[1] V januári 1969 prebehlo záverečné vyhodnotenie oboch návrhov a o mesiac neskôr bola so spoločnosťou Grumman podpísaná zmluva na vývoj stíhačky F-14A.^[2] Firma Grumman nadviazala na svoju tradíciu v pomenovaní svojich lietadiel po mačkách. Dala preto stíhačke F-14 prezývku Tomcat, pričom išlo odkaz na mačku admirála Thomasa Connollyho (Tom’s cat).^[3]

F-14 sa vzniesla prvýkrát k oblohe dňa 21. decembra 1970, len 22 mesiacov potom, ako vyhrala firma Grumman súťaž na vývoj tohto lietadla. Prvý prototyp absolvoval svoj prvý let o 16:00, čo bolo pomerne neskoro, keďže v decembri sa na východnom pobreží USA stmieva už o 17:00. Počasie taktiež nebolo ideálne, ale Grumman potreboval vykonať prvý let do konca roka 1970, inak by musel zaplatiť námorníctvu pokutu za porušenie zmluvy. V súvislosti s blížiacimi sa Vianocami si firma uvedomovala, že veľa ľudí začne čerpať dovolenku, aby si predĺžili vianočné sviatky, takže to bolo "buď teraz alebo nikdy". Dňa 30. decembra 1970, počas druhého letu, sa prvý prototyp zrútil pre poruchu hydraulického čerpadla. Posádka úplne stratila kontrolu nad riadením lietadla, napriek tomu sa im podarilo bezpečne katapultovať. Následne bolo vyrobených ešte 11 prototypov pre účely ďalšieho testovania. Podobný osud, ako v prípade 1. prototypu, postihol ešte dve lietadlá. Dňa 20. júna 1973 havaroval 6. prototyp, na ktorom prebiehalo testovanie zbraní. Nehodu zapríčinila raketa AIM-7, ktorá po vystrelení zamierila smerom hore a prerazila palivovú nádrž. To spôsobilo požiar a posádka musela núdzovo opustiť kokpit. 8. prototyp sa kvôli požiaru motora zrútil 13.05.1974.

Sériová výroba lietadiel sa po úspešnom absolvovaní všetkých testov spustila v roku 1972^[4] a 22. septembra 1974 boli stroje F-14 zaradené do služby v americkom námorníctve. Lietadlá sa počas 32 rokov zúčastnili vojny v Perzskom zálive, v Iraku, ale aj v Afganistane. Nakoniec boli v roku 2006 vyradené z aktívnej služby a úplne nahradené stíhačkami F/A-18 Hornet.

 

 

 

 

 

 

Stredná a zadná časť trupu pozostáva z dvoch oddelených v priestorov pre motory, spojených dohromady plochou konštrukciou, prezývanou „palacinka“. Tá prispieva k vyššiemu vztlaku lietadla, umožňuje pripojiť viac zbraňových závesníkov a poskytuje priestor pre palivo a vybavenie. V zadnej časti „palacinky“ sú aerodynamické brzdy, nachádzajúce sa v hornej i spodnej časti, pričom sa môžu roztvoriť pod uhlom až 60 stupňov. Spodná brzda je rozdelená na dve časti kvôli uloženiu aretačného háku. Po stranách trupu sa nachádzajú dva veľké obdĺžnikové prívody vzduchu. Predná časť prívodov vzduchu je ostro skosená smerom dolu, aby mal motor dostatok vzduchu aj pri manévroch s vysokým uhlom nábehu. Hlavný jednokolesový podvozok sa zaťahuje dopredu do konštrukcie, v ktorej sú uchytené krídla a otáča sa o 90 stupňov, aby boli kolesá uložené vo vodorovnej polohe. Dvojkolesový predný podvozok sa zasúva smerom dopredu do šachty v nose lietadla. V trupe Tomcatu sa nachádzajú tri celistvé palivové nádrže, ktoré pojmú celkovo 6185 l paliva. F-14 je tiež vybavená zaťahovacím nadstavcom na tankovanie počas letu, ktorý sa nachádza na pravej strane trupu. Tomcat nemá elektronický systém fly-by-wire alebo mechanizmus umelej stability. Riadiaci systém pozostáva z konvenčných tyčí a káblov, pružín, serv a posilňovačov. Všetky z riadiace plochy sú poháňané mechanicky, iba spojlery majú elektrický pohon.

Koncept meniteľnej geometrie krídel umožňuje ich nastavenie v rozsahu od 20 do 68 stupňov. Pre potreby skladovania lietadiel na palube lietadlovej lode je možné manuálne sklopiť krídla pod uhlom 75 stupňov. Toto je možné vďaka tomu, že krídla sú pripevnené k trupu o niečo vyššie, než horizontálne chvostové plochy. Nastavenie geometrie krídel je automaticky riadené centrálnym počítačom AiResearch CP-1166B/A. Počas vzletu a pristávania, ako aj pri nízkych rýchlostiach letu, sú krídla nastavené pod uhlom 20 stupňov a dosahujú tak maximálne rozpätie 19,1 m. Pri lete nadzvukovými rýchlosťami sú nastavené pod uhlom 68 stupňov. V prípade núdze môže však pilot odstaviť systém a prebrať kontrolu nad nastavením krídel.

Dvojmiestna kabína posádky F-14 pozostáva z dvoch samostatných kokpitov s tandemovým usporiadaním. Pilot sedí v predu a v zadnej časti je sedadlo dôstojníka zbraňových systémov. Obaja členovia posádky sedia na vystreľovacích sedačkách Martin-Baker GRU-7A s raketovým pohonom, ktoré môžu byť použité už v nulovej nadmorskej výške a pri nulovej rýchlosti. Pilot má tri displeje pre sledovanie letu, navigáciu a taktické dáta, vrátane ovládacích prvkov letu a výzbroje. Dôstojník v zadnej časti má ovládacie prvky a displeje pre riadenie paľby prostredníctvom systému AWG-9. Má tiež určité prístroje, poskytujúce základné informácie o lete, ale nemôže prebrať kontrolu nad lietadlom. Jeho hlavnou náplňou je obsluha radaru, identifikácia protivníka a vedenie prenasledovania nepriateľa. Na rozdiel od Phantomu, môže každý člen posádky vystrelovať rakety.

Pohon variantu F-14A zabezpečovala dvojica motorov Pratt & Whitney TF30, vyvinutých pôvodne pre F-111B. Každý z motorov disponoval pri forsáži výkonom 92,9 kN a Tomcaty, vybavené týmto pohonným systémom, dokázali vyvinúť maximálnu rýchlosť 2,34 M.^[5] Motory TF30 však pre svoju nespoľahlivosť zožali vlnu kritiky už pri ich použití v počiatočnej produkčnej sérii Tomcatov. Tieto námietky sa ukázali ako opodstatnené už počas vojny v Perzskom zálive. V plne naložených Tomcatoch, ktoré tankovali počas letu vo výške asi 7 000 m, dochádzalo k pumpáži (nesprávne fungovanie kompresora), čo bolo často sprevádzané výšľahmi plameňov z motorov. Preto boli ďalšie verzie F-14 vybavené spoľahlivejšími a navyše výkonnejšími motormi F110-GE-400. Každý z týchto motorov od firmy General Electric poskytoval pri zapnutí prídavného spaľovania výkon 123,7 kN.

F-14 je vybavený pulzným dopplerovským rádiolokátorom Hughes AN/AWG-9, ktorý bol odvodený z radaru AN/ASG-18, vyvinutého pre F-108 Rapier a F-111B. AWG-9 umožňuje pilotovi páliť takmer simultánne na 6 nepriateľských lietadiel, pričom dokáže sledovať ďalších 24 cieľov. Radar je v podstate tanier s priemerom 92 cm, ktorý môže byť naklonený smerom dolu a sledovať tak aj nízko letiace objekty. AWG-9 vie detegovať lietadlo na viac ako 200 km a sledovať na 130 km.

Prvá produkčná séria Tomcatov bola vybavená infračerveným senzorom AN/ALR-23, ktorý sa nachádzal pod nosom lietadla a umožňoval vyhľadávať nepriateľské stroje na základe tepelných emisií. Ten sa však ukázal ako neúčinný, a preto bol neskôr nahradený TV kamerou Northrop AAX-1, vybavenou stabilizovaným teleobjektívom.

V prvej polovici 90. rokov boli americké F-14 vybavené navigačným a zameriavacím systémom LANTIRN, ktorý im umožňoval zhadzovať na ciele laserom navádzané bomby.

Digitálny prenos dát medzi Tomcatom a veliacim strediskom na lodi zaisťovalo zariadenie Harris ASW-27B. Tento systém bolo možné tiež použiť na dátovú komunikáciu medzi F-14 a lietadlom včasnej výstrahy E-2C Hawkeye. Vďaka nemu si mohli lietadlá vzájomne odovzdávať informácie o vzdušných cieľoch, čo pomáhalo posádkam Tomcatov získať širší obraz o taktickej situácii. A navyše, ak to taktika vyžadovala, ASW-27B umožňoval lietadlu F-14 operovať bez použitia vlastných senzorov.

Tomcaty boli spočiatku vybavené radarovým výstražným systémom AN/APR-25 a AN/APR-27. Tie boli neskôr nahradené systémom AN/ALR-45 alebo AN/ALR-50 a záverečná produkčná séria dostala AN/ALR-67. Tieto systémy boli navrhnuté tak, aby varovali posádku pred raketami protilietadlového kompletu, akým je napríklad 2K12 Kub. Ochranu posádky F-14 pred prilietajúcimi raketami zabezpečujú aj výmetnice klamných cieľov Goodyear AN/ALE-39.

K ďalšiemu avionickému vybaveniu F-14 patril inerciálny navigačný systém Asn 92 Kainovia II a komunikačný systém, ktorý pozostával z UHF rádia ARC-51 (neskôr nahradený ARC-159).

Primárnou výzbrojou Tomcatov boli protilietadlové strely dlhého dosahu AIM-54A Phoenix. Raketa letí v nízkych nadmorských výškach rýchlosťou Mach 3.8, hoci vo vysokej letovej hladine je schopná vyvinúť rýchlosť až Mach 5. Radar AWG-9 dokáže uzamknúť vzdušný cieľ na vzdialenosť 130 km a raketa môže byť vystrelená na 100 km. AIM-54A letí po vystrelení po predprogramovanej dráhe, asi v polovici dráhy sa zapne poloaktívne navádzanie a zhruba 20 km od cieľa spúšťa svoj vlastný radar. F-14 má schopnosť niesť až šesť rakiet Phoenix, avšak stroje amerického námorníctva takto vyzbrojené zvyčajne nelietali. Stíhačky v tejto konfigurácii mali neúmerne zvýšenú hnotnosť a v prípade, že strely neboli použité, vyústilo to do veľmi tvrdých pristátí na palubách lietadlových lodí. V obvyklej bojovej konfigurácii boli Tomcaty vyzbrojené 4 strelami Phoenix, 2 AIM-7 Sparrow a dvojicou AIM-9 Sidewinder.

Strela stredného dosahu Sparrow bola do Tomcatov integrovaná od verzie AIM-7E-2. Sparrow mala len poloaktívne navádzanie, čo znamenalo, že F-14 musela celý čas ožarovať cieľ svojím radarom. Na rozdiel od rakiet Phoenix, mohla byť v danom okamihu na cieľ navádzaná len jedna strela AIM-7. Sparrow mala dolet asi 45 km a F-14 mohla byť vyzbrojená maximálne 6 raketami tohto typu.

Infračervená strela krátkeho dosahu Sidewinder bola do Tomcatov integrovaná od verzie AIM-9J. Sidewinder má maximálny dolet 35 km a F-14 môže niesť až 4 tieto strely.

Hoci lietadlá F-14 neboli primárne konštruované s cieľom ničiť pozemné ciele, dostali do výzbroje klasické voľne padajúce bomby, ako Mk 83 a Mk 84. Neskôr k nim pribudli aj laserom navádzané bomby rodiny Paveway a JDAM (GBU-31, GBU-38).

 

 

 

 

 

Vojna sa oficiálne začala 22. septembra 1980, keď po dlhotrvajúcich cezhraničných konfliktoch uskutočnilo iracké letectvo útok na šesť základní iránskeho letectva a štyri kasárne pozemného vojska. Ako odpoveď na tento nečakaný iracký nálet vykonalo 23. septembra 140 iránskych lietadiel masívny útok, ktorého cieľom sa stala rafinéria, dvojica kasární a niekoľko leteckých základní v okolí Bagdadu, Mosulu, Karkúku a [[Kút (Irak)]|Kút]]. Stíhacie krytie pred nepriateľskými lietadlami poskytovali Phantomom stíhačky F-14, ktoré si v niekoľkých vzdušných súbojoch pripísali štyri potvrdené zostrely irackých MiGov a jeden nepotvrdený. Rozsiahla letecká kampaň iránskeho letectva, namierená proti irackej infraštruktúre a letiskám, pokračovala takmer celý týždeň, počas ktorého Tomcaty zostrelili ďalšie dva stroje MiG-23.

Dňa 2. decembra 1980 jedna F-14 počas rutinného hliadkovacieho letu dostala do potýčky so štvoricou lietadiel MiG-21MF. Pilotovi F-14 sa podarilo zostreliť prvý zo skupiny MiGov na vzdialenosť 16 km, na čo sa zvyšné tri dali na útek.

Dňa 7. januára 1981 vystrelil pilot F-14 raketu AIM-54 Phoenix na vodcu štvorice MiGov-23BN. Masívny výbuch zmietol prvý MiG z oblohy a ďalšie dva poškodil.

O tri týždne neskôr, 29. januára, zaútočil Tomcat na nepriateľský Su-22. Na vzdialenosť menej ako 50 km vystrelil raketu Phoenix, ktorá rozlomila iracký Suchoj na dve polovice.

Počas prvých šiestich mesiacov vojny zaznamenali iránske F-14s viac ako 50 víťazstiev vo vzdušných súbojoch proti irackým MiG-21, MiG-23, Su-20 a Su-22. Zatiaľ čo straty na strane Iránu predstavovali iba jednu F-14A. Tá bola poškodená troskami z MiG-21, ktorý explodoval priamo pred Tomcatom.^[6]

V auguste 1981 nariadil Ronald Reagan námorné cvičenie “Freedom of Navigation” v zálive Veľká Syrta, ktorý Líbya považovala za svoje výsostné vody. Cvičenia sa zúčastnila lietadlová loď USS Forrestal (CV-59) so stíhačkami Phantom a USS Nimitz (CVN-68), ktorá niesla na palube stroje F-14 Tomcat. Dňa 19. augusta 1981, počas hliadkovacieho letu pri pobreží Líbye, zachytili americké F-14 na svojich radaroch blížiacu sa dvojicu Su-22. Jedno z líbyjských lietadiel vystrelilo na Tomcaty raketu, tá však minula cieľ. Piloti F-14 opätovali streľbu a pomocou rakiet AIM-9L zostrelili oba nepriateľské Suchoje. Celý vzdušný súboj trval len 45 sekúnd.^[7]

Od 17. januára 1991 sa americké F-14 zapojili do plnenia rôznych úloh v rámci operácie Púštna búrka (Operation Desert Storm) v Perzskom zálive. Na misie do Kuvajtu a Iraku štartovali z piatich lietadlových lodí: USS John F. Kennedy (CV 67), USS Saratoga (CV 60), USS America (CV 66), USS Ranger (CV 61) a USS Theodore Roosevelt (CVN 71). V čase, keď začínala operácia Púštna búrka, boli F-14 jedinými americkými stíhačkami v aktívnej službe, ktoré mali za sebou skutočné vzdušné súboje s potvrdenými zostrelmi nepriateľských lietadiel. Paradoxne však počas vojny v Perzskom zálive vykonávali prevažne hliadkovacie lety. Vybavené zariadením TARPS (Tactical Airborne Reconnaissance Pod) boli Tomcaty vysielané taktiež na prieskumné misie, počas ktorých vyhľadávali iracké mobilné raketové systémy Scud. Keďže hlavnú rolu pri potláčaní irackého letectva zohrali stíhačky F-15C, pripísali si F-14 len jediný zostrel vzdušného cieľa. Išlo o vrtuľník Mil Mi-8, ktorý bol zničený strelou AIM-9 Sidewinder. K tomuto zostrelu došlo 6. februára 1991 a išlo o posledné vzdušné víťazstvo Tomcatov v službách US Navy.^[8] Počas celej leteckej kampane stratilo americké námorníctvo len jeden stroj F-14A+, ktorý bol 21. januára 1991 zostrelený irackým protivzdušným systémom S-75 Dvina. Obaja piloti sa stihli katapultovať, ale len jedného z nich americké špeciálne jednotky zachránili. Druhého zajala iracká armáda a bol väznený až do konca vojny.^[9]

Do ozbrojeného konfliktu v Kosove, ktorý prebiehal medzi silami Juhoslovanskej zväzovej republiky a povstaleckou skupinou kosovských Albáncov známou ako Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK), sa zapojila v roku 1999 aj Severoatlantická aliancia (NATO). Bombardovacia kampaň NATO trvala od 24. marca do 11. júna 1999 a angažovali sa v nej hlavne vzdušné sily USA. Tomcaty vzlietali z lietadlovej lode USS Theodore Roosevelt a zhodili celkovo 350 laserom navádzaných bômb. Stroje F-14 spolu so stíhačkami F/A-18 zničili alebo poškodili 477 taktických cieľov a 88 pevných cieľov.

Dňa 7. októbra 2002 vzlietli americké F-14 (z lietadlovej lode USS Enterprises) a stíhačky F/A-18 (z lietadlovej lode USS Carl Vinson) na prvú bombardovaciu misiu v Afganistane. Hlavnými cieľmi boli teroristické základne, zbrane a vozidlá, výcvikové tábory a vojenské jednotky Tálibánu.^[10]

Na rozdiel od operácie Púštna búrka, kde sa Tomcaty zapojili do bojových akcií minimálne, bolo pôsobenie F-14 v kampani Iracká sloboda, ktorá prebiehala v Iraku o 12 rokov neskôr, oveľa masívnejšie. 52 stíhačiek F-14D sa okrem lokalizovania irackých oddielov a systémov protivzdušnej obrany zapájali výrazne viac do útokov na pozemné ciele. Popri Super Hornetoch, ktoré sa zúčastnili bojových akcií prvýkrát, ničili nepriateľské pozemné ciele 900 kg bombami JDAM (GBU-31).^[11]

F-14A

Počiatočná produkčná séria, vyrábaná od roku 1972. Lietadlá v tejto verzii boli vybavené rádiolokátorom AWG-9 a motormi TF30.

F-14B

Označenie lietadiel F-14A, ktorých modernizácia začala v marci 1987. Stroje, ktoré boli spočiatku nazvané F-14A Plus (alebo F-14A+), získali v rámci modernizácie nové motory GE F110-GE400 a nový radarový výstražný systém ALR-67. Dňa 1. mája 1991 boli tieto lietadlá premenované na F-14B a navyše bolo pod týmto označením vyrobených 38 nových stíhačiek.

F-14D

Modernizácia lietadiel F-14A, ktoré neboli zmodernizované na úroveň F-14B. Táto verzia dostala taktiež spoľahlivé motory GE F110-GE400, novú digitálnu avioniku so "skleneným kokpitom" a radar AWG-9 bol nahradený modernejším AN/APG-71. Navyše bolo vyrobených 37 nových strojov v tomto štandarde.

 

  Irán

• Vzdušné sily Iránskej islamskej republiky – k decembru 2015 mali 24 lietadiel F-14A

  Spojené štáty

United States Navy

 

 

• Posádka: 2
• Dĺžka: 19,1 m
• Rozpätie:
  • roztiahnuté: 19,55 m
  • stiahnuté: 11,58 m
• Výška: 4,88 m
• Nosná plocha : 54,5 m²
• Hmotnosť (prázdny): 19 838 kg
• Vzletová hmotnosť: 27 700 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 33 720 kg
• Pohonná jednotka: 2 × dvojprúdový motor General Electric F110-GE-400 s prídavným spaľovaním
  • Suchý ťah: 2× 73.9 kN
  • Ťah s forsážou: 2× 123.7 kN

• Maximálna rýchlosť: 2 485 km/h vo vysokej letovej hladine
• Bojový dolet: 926 km
• Preletový dolet: 2 960 km s 3 prídavnými palivovými nádržami
• Dostup: 15 200 m
• Stúpavost: 229 m/s
• Plošné zaťaženie: 468,7 kg/m²
• Ťah/Hmotnosť: 0,88

• 1 kanón M61A1 Vulcan kalibru 20 mm so zásobou munície 675 ks
• 10 externých závesov – s nosnosťou do 6 600 kg
  • Strely vzduch-vzduch:
    • 6× AIM-7 Sparrow
    • 4× AIM-9 Sidewinder
    • 6× AIM-54 Phoenix
  • Bomby:
    • rodina bômb Mark 80
    • Mk 20 Rockeye II
    • Paveway
    • JDAM^[12]

• Suchoj Su-33
• McDonnell Douglas F/A-18 Hornet

Letecký portál