Rákociovci

Rákociovci (maď. Rákóczi alebo Rákóczy, slov. Rákoci) bol významný uhorský šľachtický rod, ktorých základné majetky sa nachádzali v údolí rieky Ondavy v obci Rakovec. V období 16. storočia došlo k oddeleniu abovskej vetvy zo samotného rodu. O čosi neskôr, od roku 1607 boli viacerí členovia vymenovaní do funkcie sedmohradských kniežat. V období 17. storočia získali dedične post šarišských županov. Rod napokon vymrel koncom 18. storočia.^[1]:225

Počiatky vzniku šľachtického rodu šarišských županov ale aj sedmohradských kniežat siahajú do začiatku 13. storočia, keď sa vyčlenili ako jedna zo zemplínskych vetiev veľmožského rodu Bogat-Radvan. Dôkazom samotného pôvodu je latinský spis pod názvom „De nobilibus advenis“ (O pôvode šľachticov) v ktorom je možné badať: „Sed illi, qui Radoan et Bagath Nominatur, eorum generatio de Boemia ortum habent“ (Tí však, ktorých nazývajú Radovan a Bogat, majú rodový pôvod z Čiech). Potomok tohto rodu menom Pavol zakúpil v roku 1282 pozemkové panstvo Rakovec na slovenskej strane Zemplína.^[2]:3 Spomedzi tu spomínaných členov rodiny a podľa listiny z r. 1328, otec Balazsa Mihály používal prímeno Rákoci (de Rakolch – Rakovecký), čo znamená, že bol majiteľom osady Rákócz, pričom tam pravdepodobne aj býval.^[3] Prešlo päť generácií, keď v roku 1505 zakúpili členovia šľachtického rodu Rákoci panstvo Felső Vadász, čím došlo k pribudnutiu nového prídomku a to Rákoci de Felső Vadász.^[2]:3

Na vrchol vysokej politiky sa rod vyšvihol začiatkom 17. storočia, keď prebiehalo prvé protihabsburské povstanie v rokoch 1604 až 1606 vedené Štefanom Bočkajom. Osoba, vďaka ktorej k tomu došlo, bol Žigmund Rákoci.^[2]:3 Ešte pred obsadením kniežacieho stolca sa zúčastnil viacerých bitiek proti armádam osmanských Turkov ale aj na protihabsburskom povstaní samotného Bočkaja.^[4]:172 Po Bočkajovom skone získal kniežací stolec, na ktorom vládol v rokoch 1607 až 1608. Žigmund je dodnes považovaný za zakladateľa rákociovskej dynastie kniežat Sedmohradska.^[2]:3

Syn Juraj I. Rákoci (* 1593 – † 1648) ako syn Žigmunda Rákociho pokračoval v šľapajach svojho otca. Zastával funkciu župana Boršodskej stolice. Neskôr sa mu podarilo získať sedmohradský kniežací stolec, pričom zároveň bol kapitánom Horného Uhorska, pričom v tejto funkcii sa zúčastnil povstania Gabriela Bethlena. Napokon sa z Juraja I. Rákociho stal najbohatší uhorský magnát.^[4]:172 Známy bol vďaka tomu, že stal vojenským veliteľom kniežaťa Bethlena, ktorému na čele predvoja obsadil mesto Košice.^[2]:3 Stalo sa tak dňa 7. septembra roku 1619, keď došlo taktiež k umučeniu dvoch jezuitov a to Štefana Pongráca Melichara Grodeckého ale aj ostrihomského kanonika Marka Križina, pričom práve tí odmietli zaprieť svoju katolícku vieru.^[5]:170

Vláda Juraja I. Rákociho v rokoch 1630 až 1648 sa vyznačovala „zlatým vekom Sedmohradska“. Išlo o skutočný kultúrny rozkvet samotnej krajiny. Podobne ako Bethlen tak aj Rákoci zameriaval svoje úsilie na zveľaďovanie komorských majetkov. Na druhej strane však rozdával, aj keď iba výnimočne, väčšie majetky svojim prívržencom. Zároveň vystupoval ako ten, kto viedol súdne spory s cieľom zmocniť sa majetku obžalovaných, pričom nemal ani najmenší problém pripraviť o statky vdovy a siroty najbližších prívržencov. Vo vnútornej politike budoval silný stavovský štát s prvkami absolutizmu. Výrazné pokroky pripísať Rákocimu aj v správe vojenstva, keďže počas jeho panovania došlo k vybudovaniu najsilnejšej armády v Sedmohradsku, ktorú tvorili jednak dvorskí žoldnieri, hajdúsi a Sikuli. Veľký úspech zaznamenalo knieža práve vďaka tomu, že prvýkrát vybudoval silné delostrelectvo. Delá boli v tom čase odlievané v dielňach Alba Iulie a Blatného Potoka. Juraj I. Rákoci bol známy taktiež aj prostredníctvom podpory vzdelania, pričom sám podporoval reformované stredné školy ale aj univerzity v meste Alba Iulia, Blatný Potok, Debrecín a Veľký Varadín. Podporu pre vzdelanosť iniciovala taktiež Rákociho manželka Zuzana Lorántffy ako prvá spisovateľka v dejinách Uhorska vôbec.^[6]:226 Práve počas vlády Juraja I. Rákociho došlo k hospodárskemu ale aj kultúrnemu pozdvihnutiu panstva v Blatnom Potoku, do ktorého pozvala jeho manželka tzv. „učiteľa národov“, ktorým bol český kazateľ Jan Amos Komenský.^[2]:3

Nevýhodou v čase vlády kniežaťa Juraja I. Rákociho bolo zapojenie sa do tridsaťročnej vojny ako vojenského spojenca Švédov. V roku 1637 nastúpil na uhorský kráľovský stolec Ferdinand III. ako syn Ferdinanda II. Ten sa snažil na sneme zvolanom v roku 1638 ukončiť nespokojnosť protestantov schválením náboženskej slobody z roku 1608.^[7]:121 Tá stanovovala, že každá uznaná cirkev v Uhorsku má právo zvoliť si svojich predstavených a že jezuitskí rehoľníci majú zakázané disponovať majetkom.^[7]:100 Obrat nastal v roku 1639, keď došlo k vojenskému vpádu švédskych vojsk do Čiech, dôsledkom čoho prestal panovník Ferdinand III. Habsburský zvolávať uhorský snem. To malo za následok ešte väčšie problémy pre protestantov.^[7]:121 Nádeje protestantských veriacich sa upierali na Juraja I. Rákociho, ktorému sa podarilo na diplomatickom poli presadiť spojenectvo jednak so Švédmi a Francúzmi.^[8]:174 V januári roku 1639 poveril Juraj I. Rákoci vlastných vyslancov v Istanbule pre tajné rokovania s vyslancami ďalších európskych mocností pre protihabsburskú koalíciu.^[5]:176 Plán zaútočiť na Moravu a Ferdinanda III. Habsburského (* 1608 – † 1658) musel počkať, keďže Juraj I. Rákoci nedostal ako osmanský vazal súhlas od sultána Ibrahima I. K tomu však došlo dňa 17. februára 1644, keď sa Rákoci vyhlásil za ochrancu nekatolíkov. Svojimi vojenskými výpravami spočiatku na území východného Slovenska sa usiloval o navrátenie územia Patrie späť k Sedmohradskému kniežatstvu, kde vlastnil rozsiahle majetky. V lete roku 1644 sa podarilo vojskám Juraja I. Rákociho obsadiť východoslovenské mestá ale pre posilnenie novými poľskými vojenskými silami v službách cisára Ferdinanda III. museli ustúpiť. Švédi opustili Moravu a tak vojenské akcie pre spojenie Juraja I. Rákociho už nemali pre útok na Viedeň zmysel.

V januári 1645 sa však sedmohradskému kniežaťu opäť podarilo získať financie od Francúzskeho kráľovstva a tým obsadiť celé územie stredného Slovenska. Vojaci povstaleckej armády sa ale správali bez disciplíny a na západnom Slovensku sa stretli s odporom civilného obyvateľstva.^{[7]:122, 123} Osmanský sultán Ibrahim I. však nebol ochotný podporovať Juraja I. Rákociho. Ten listom vyjadril voči osmanskému sultánovi Ibrahimovi I. nárok na Partium a Košice, ak prestane s akciami proti cisárovi. Vo februári 1645 došlo teda k uzavretiu kompromisnej dohody. V júni roku 1645 sa však Juraj I. Rákoci rozhodol pre opätovné obnovenie vojenských akcii, čím obsadil celú Trnavu. Dňa 18. júla 1645 sa švédske a povstalecké vojská spojili s cieľom dobyť Brno, pričom bol to práve generál Torstenson, s ktorým sa Juraj I. Rákoci spojil tak, ako to mal v pláne. Brno však povstalcom odolalo a do konfliktu sa zamiešali názory Osmanskej ríše, ktorá prostredníctvom veľvyslanca v Istanbule dala sedmohradskému kniežaťu jasne najavo, aby dodržiaval rozkazy sultána, ktorý si prial dodržať s cisárom Ferdinandom III. mier pre zaneprázdnenie v bojoch o Krétu.

Dňa 23. augusta roku 1645 sa boje prerušili a uhorskí povstalci ukončili obliehanie mesta. Rákoci sa následne dohodol s cisárskym vyslancom na podmienkach mieru.^{[1]:202, 203} Dňa 16. decembra roku 1645 bol podpísaný mier v Linci, ktorý mal za následok skončenie vojenských akcií medzi cisárom Ferdinandom III. a sedmohradským kniežaťom Jurajom I. Rákocim.^[5]:177 Linecký mier stanovil náboženskú slobodu voči uhorským protestantom, ktorá sa týkala taktiež poddaných. Uhorská šľachta mala zachované stavovské výsady. Z územného hľadiska sa Jurajovi I. Rákocimu podarilo rozšíriť územie jeho panstva o sedem stolíc. Mierová dohoda znamenala návrat protestantských chrámov, ktoré boli po roku 1606 násilne odobraté z rúk veriacich a to katolíckymi zemepánmi. Zo 400 kostolov, ktoré predstavovali požadovaný návrat sa protestantom podarilo získať iba 90.^[9]:134 Juraj I. Rákoci však zomrel v roku 1648, pričom Habsburgovci, ktorí vyšli z tridsaťročnej vojny ako oslabení, obrátili svoju politickú pozornosť na Uhorsko a nariadenia Lineckého mieru, ktorý deklaroval poddaným taktiež prestúpiť na inú konfesiu, už neboli o desať rokov platné.^[1]:203

Bližšie informácie v hlavnom článku: povstanie Juraja II. Rákociho

Ďalším významným predstaviteľom dynastie bol Juraj II. Rákoci (* 1624 – † 1660) ako knieža Sedmohradska v rokoch 1648 až 1660. Jeho panovanie sa spočiatku začalo sľubne. Počas voľby za knieža Sedmohradska sľúbil udržať bezkonfliktné vzťahy s Vysokou Portou. Okrem iného vyrovnal podlžnosti súvisiace s tribútom voči sultánovi z čias jeho otca, Juraja I. Rákociho. Zároveň odstúpil Ferdinandovi III. Habsburskému päť zo siedmich hornouhorských stolíc, pričom si pod svojou vládou ponechal iba Sabolčskú a Satmársku. Domáce stavy sa tešili jeho vláde a to vďaka ukončeniu politických procesov ale aj konfiškáciám majetkov. Zároveň sa mu podarilo zlepšiť hospodársku stránku a to obnovením slobody v obchodovaní. Osudnou sa mu však stala túžba po zisku poľskej kráľovskej koruny.^[6]:282 Juraj II. Rákoci sa napokon zapojil do tzv. severnej vojny (1655 až 1660) na stranu švédskej diplomacie, ktorá ho ako spojenca plánovala dosadiť na poľský trón. Vpád sedmohradských armád pod velením kniežaťa Juraja II. Rákociho v januári roku 1657 priniesol katastrofálne výsledky, pričom sám Rákoci si týmto aktom znepriatelil osmanského sultána Mehmeda IV. Po strate pomocných zborov museli sedmohradské armády ustúpiť späť, teda na pôdu rodnej krajiny. Osmanský sultán vykonal trest, ktorým bolo zmobilizovanie oddielov Krymských Tatárov proti kniežaťu. Tým sa napokon podarilo približne 20-tisícovú sedmohradskú armádu uniesť do zajatia.

Po tomto zásahu došlo v roku 1660 k vojenskému obsadeniu Veľkého Varadína zo strany osmanských armád, čím sa pre ne otvorila cesta smerom do Horného Uhorska.^{[7]:124, 125} To znamenalo pre Juraja II. Rákociho jednak stratu jeho kniežacej koruny ale aj vlastného života.^[2]:4 Dňa 7. júna roku 1660 Rákoci umrel vo Veľkom Varadíne na následky zranení^[5]:179. Tie utrpel po vojenskom vzdore proti armádam osmanských Turkov v bitke pri Gyalu.^[2]:4 Aj napriek tomu, že Osmanská ríša síce Sedmohradsko neobsadila, došlo k poklesu jeho politického významu. Sedmohradsko sa tak stalo novým osmanským vazalom^[7]:125. Juraj II. Rákoci bol teda chápaný ako ambiciózny diplomat no neúspešný politik.^[2]:4

Dňa 10. augusta roku 1664 došlo k uzavretiu mieru vo Vašvári blízko rakúskych hraníc medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou. Mier bol oficiálne ratifikovaný dňa 27. septembra toho istého roku zo strany cisára Leopolda I. Habsburského.^[7]:134 Osmanská ríša tak mohla získať pod vládu Nové Zámky, Novohrad a Veľký Varadín. Navyše v Nových Zámkoch bol zriadený najsevernejší vilájet, z ktorého jednak ohrozovali susedné teritória ako banské mestá, Žitný ostrov a Považie ale zároveň zdaňovali desiatky okolitých ale aj vzdialenejších dedín. Okrem iného sa po roku 1664 dostali pod osmanskú moc panstvá, mestečká a obce, ktoré patrili jednak magnátom ale aj ostrihomskému arcibiskupovi. Zároveň aj zemania patrili medzi tých, ktorí stratili veľkú časť vlastných majetkov.^[6]:297 Vašvársky mier tak vyvolal vlnu protestov a sťažností. Bol uzavretý narýchlo a bez vedomia a súhlasu uhorskej šľachtickej reprezentácie. Uhorskí krajinskí hodnostári na čele s palatínom Františkom Vešelénim boli zásadne proti tomu, aby do krajiny prichádzali nemeckí žoldnieri.^[8]:180 Tí sa správali voči civilnému obyvateľstvu na pôde Uhorska tak, ako keby pôsobili na nepriateľskom území.^[7]:135 Práve to bol dôvod formovania magnátskej opozície, ktorá si za svoj cieľ zaumienila skoncovať s vládou Habsburgovcov na území Uhorska. Jej hlavným lídrom sa stal palatín František Vešeléni, ktorý bol v spolupráci s ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lipajom, chorvátskym bánom Petrom Zrínskym ale aj Františkom I. Rákocim ako najvplyvnejším veľmožom na severovýchode Uhorska.^[8]:180

Práve František I. Rákoci počas formovania Vešeléniho sprisahania, ktoré malo prerásť do protihabsburského povstania, zdvihol zástavu na znak odboja na severovýchode Uhorska. Dňa 9. apríla roku 1670 sa na Rákociho výzvu podarilo zhromaždiť v Blatnom Potoku armádu v sile šesťtisíc ozbrojencov, ktorí úspešne zajali Ernsta Rüdigera von Starhemberga ako kapitána pevnosti Tokaj, lenže pevnosť však nedokázali dobyť. Oddiely husárov pod velením Rákociho sa snažili medzi poddaným ľudom vyvolať všeobecné povstanie, pričom tamojších obyvateľov nútili zložiť prísahu vernosti. Pokiaľ sa však objavilo podozrenie, ktoré naznačovalo, že niekto je odporcom odboja, dali ho zajať. Týmto aktom však šírili viac paniku než patriotické nadšenie. Po tom, ako sa František I. Rákoci dozvedel o uväznení jeho svokra a spolubojovníka Petra Zrínskeho ale aj o potlačení povstania v Chorvátsku, prikázala ustúpiť. Dňa 1. mája roku 1670 tak došlo k rozpusteniu povstaleckého vojska.^[10]:152

Dňa 30. apríla roku 1671 bol vo Viedni popravení František Nádašdy, Peter Zrínsky a František Frankopan ako vodcovia magnátskeho sprisahania proti Habsburgovcom.^[5]:181 Stalo sa tak aj napriek tomu, že za ich milosť žiadal aj pápež Klement X.^[7]:136 Františka I. Rákociho by rovnako čakala poprava.^[2]:4 Bol však amnestovaný vďaka príhovoru jezuitov^[7]:136. Zasiahla takisto aj jeho matka Žofia Báthory, ktorá mu vymohla domáce väzenie na hradnom panstve Makovica.^[2]:4 Do svojej pevnosti v Mukačeve však musel prijať posádku nemeckých žoldnierov.^[7]:136 František I. Rákoci však umrel v roku 1676 na hradnom panstve po vysilení z väzenských útrap, ktoré mali za následok podlomenie jeho zdravia. Ešte predtým než umrel však stihol splodiť syna ako dediča a pokračovateľa rodu ako aj neskoršieho vodcu posledného protihabsburského povstania, Františka II. Rákociho.^[2]:4

Bližšie informácie v hlavnom článku: povstanie Františka II. Rákociho

1.november roku 1700 sa pre Habsburskú monarchiu, ktorá ešte dňa 26. januára 1699 ukončila podpisom mieru v Karloviciach Veľkú oslobodzovaciu vojnu proti Turkom za ich vytlačenie z územia dnešného Maďarska a častí Chorvátska, niesol v znamení ďalšieho vojnového konfliktu za získanie Španielskeho kráľovstva a jeho zámorských dŕžav po úmrtí Karola II. ako posledného španielskeho Habsburga práve ten deň. Monarchia musela čeliť zásahom v krajinách po svojich vymretých príbuzných zo strany francúzskeho kráľovského rodu Borbounovcov, pričom práve jeden z nich, Filip, ako vojvoda z Anjou, sa vďaka podpore svojho starého otca Ľudovíta XIV. (* 1638 – † 1715) prezývaného ako kráľa Slnko („Le roi soi lei“) stal oficiálne 18. februára 1701 korunováciou v Madride španielskym kráľom. To znamenalo odsun cisárskych vojsk na západ európskeho kontinentu, pričom práve tieto rozpory sa snažila využiť časť príslušníkov vysokej šľachty na území severovýchodného Slovenska, ktorej vodcom bol mladý šarišský župan František II. Rákoci.^{[8]:177, 178}

Tento muž sa narodil v piatok, dňa 27. marca roku 1676 vo vinohradníckej dedine Borša ako syn bohatého východoslovenského veľmoža a stúpenca Vešeléniho sprisahania, Františka I. Rákociho a jeho manželky, Heleny Zrínskej (* 1643 – † 1703) ako chorvátskej šľachtičnej a poslednej príslušníčky šľachtického rodu Zrínsky, ktorá sa do dejín Uhorska vyznamenala ako druhá manželka kežmarského magnáta Imricha Tököliho.^[2]:4

Po jeho potlačení ju čakal exilový život v meste Nikomédia (dnešný Iznik v Turecku) po boku jej druhého manžela výmenou za zajatého vojenského plukovníka Sigberta Heistera, kde napokon obaja dožili. František prešiel vzdelaním, ktoré získal na jezuitských kolégiách v Prahe, Jindřichovom Hradci a Brne. Sám sa však nehodlal nečinne prizerať ako sa politika Viedne rázne vynakladá s jeho rodinnými majetkami.^{[2]:8, 9} Predlohou pre nespokojnosť uhorskej šľachty bola aj skutočnosť, že pri podpísaní mieru v Karlovci sa nezúčastnil ani jeden politický predstaviteľ Uhorska. Navyše domáce obyvateľstvo bolo znepokojené vysokými daňami, robotami a dávkami.^[8]:186

František II. Rákoci bol napokon ako osemnásťročný v roku 1694 vymenovaný za šarišského župana^[7]:168. Často sa zdržiaval vo Viedni ako aj doma, na svojich panstvách vo Veľkom Šariši, Zborove, Tokaji, Blatnom Potoku, Regéczi a Borši. V tom čase spoznal v Hornom Uhorsku o jedenásť rokov staršieho župana užskej stolice a v rokoch 1696 až 1698 hlavného veliteľa uhorských vojsk, Mikuláša Berčéniho, ktorý sám napriek katolíckej výchove svojho politického partnera nezaprel bojovú krv svojich predkov, čo Berčéni vycítil.^[2]:9

František II. Rákoci sa teda snažil prostredníctvom tajného listu nadviazať písomný kontakt s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. v rámci vojenskej podpory proti habsburskému absolutizmu. Dňa 1. novembra roku 1700 bol tajný list prostredníctvom francúzskeho emisára Longuevala prezradený čo malo za následok zatknutie Františka II. Rákociho. Stalo tak dňa 18. apríla 1701 vo Veľkom Šariši. O čosi neskôr, dňa 8. novembra roku 1701 sa mu však podarilo ujsť.^[5]:189 Išlo o pomoc zo strany jeho manželky, ktorá stavila na ľudskú chamtivosť a podplatila strážnika vo väzení.^[2]:10 Dňa 24. novembra sa však vypísal zatykač s odmenou, ktorý stanovil cenu 10 000 zlatých za chytenie živého Františka II. Rákociho, pričom suma za jeho nebohé telo predstavovala iba 6 000 zlatých.

Dňa 6. mája 1703 vydal František II. Rákoci uhorskému obyvateľstvu výzvu do boja za slobodu.^{[5]:189, 190} Nadviazal tak na malé sedliacke povstanie v Potisí v dedine Tarpa, ktoré viedol obchodník so soľou Tomáš Ese a zámožný sedliak Albert Kiss. Dňa 16. júna toho istého roku prekročili jeho vojská pozostávajúce iba z ozbrojených sedliakov Verecký priesmyk. Tak sa zo sedliackej rebélie bez podpory Turkov či podnecovania náboženských nepokojov stalo stavovské povstanie. V septembri toho istého roka obsadili kuruci Ožďany, Hajnáčku, Krásnu Hôrku, Fiľakovo, Lučenec, Rimavskú Sobotu a Sečianky. V čase najväčších vojenských úspechov povstania, počas ktorého sľuboval František II. Rákoci oslobodenie od poddanských povinností, teda medzi letom 1703 až po koniec roka 1707 získali kuruci celé územia historického Uhorska ale bez Chorvátska a Slavónie. Jediné mestá na území Slovenska, ktoré zostali verné katolíckemu cisárovi Leopoldovi I. Habsburskému boli Prešporok (Bratislava) spolu s Trenčínom. František II. Rákoci sa napokon dňa 8. júla roku 1704 stal na sneme sedmohradských stavov v meste Alba Iulia sedmohradských kniežaťom, čím obnovil vládu Rákociovcov na kniežacom stolci po takmer 40 rokoch prestávky.^[2]:10

Dňa 5. mája 1705 umrel cisár Rímsko-nemeckej ríše a kráľ Čiech a Uhorska, Leopold I.^[5]:191 Jeho najstarší syn, cisár Jozef I. (* 1678 – † 1711) sa usiloval ponúknuť Františkovi II. Rákocimu mať pod kontrolou jedno z kniežatstiev na území Svätej ríše rímskej s možnosťou účasti a hlasovania na ríšskom sneme. Sám cisár nemohol popustiť, aby bola stanovená a platná samostatnosť Sedmohradského kniežatstva. Rokovania teda začiatkom roka 1706 napokon stroskotali.^[2]:26

Zlyhania v mierových rokovaniach v Trnave napriek ponuke veľkorysých podmienok od cisára Jozefa I. viedli k vzniku šľachtickej opozície, v ktorej zohrala dôležitú úlohu Turčianska stolica. Jej predstavitelia nabádali od januára 1707 susedné stolice s myšlienkou ukončiť boj, ktorý aj tak prinášal napokon iba biedu a chudobu najmä vďaka razeniu bronzových mincí libertáše, ktoré nemali pre obyvateľov Uhorska veľkú hodnotu, keďže samotní vojaci, ktorých civilné vojsko zásobovalo, si za ne nemohli nič kúpiť. Dňa 31. mája roku 1707 sa v meste Onód uskutočnil snem, kde sa Rákociho prívrženci vrhli s vytasenými palošmi na dvoch vyslancov Turčianskej stolice, Krištofa Okoličányho a Melichara Rakovského za kritiku protihabsburského povstania pre žalostnú hospodársku situáciu. Išlo teda o predstaviteľov evanjelického zemianstva slovenského pôvodu. Rakovského rozsekali a ťažko raneného Okoličányho na ďalší deň popravili. Dňa 18. júna toho roku boli Habsburgovci vyhlásení za detronizovaných.^{[8]:189, 190}

Zásadný obrat v protihabsburskom povstaní nastal až v roku 1708. František II. Rákoci si zaumienil zapojiť do boja sliezske stavy. Podnecoval ich do boja proti Habsburgovcom, dôsledkom čoho by sa tak pripravila cesta na uhorský kráľovský trón pruskému kráľovi Fridrichovi Viliamovi I. (* 1688 – † 1740), ktorého otec Fridrich I. (* 1657 – † 1713) zaručil Rákocimu vojenskú podporu. Dňa 3. augusta 1708 sa medzi po rozpadajúcom násype medzi dvoma jazerami odohrala bitka pri Trenčíne, ktorá znamenala pre povstaleckých vojakov, na čele ktorých bol sám knieža František II. Rákoci, definitívnu porážku. Jeho kôň práve počas preskakovania jednej z priekop spadol, pričom sám Rákoci napokon upadol do bezvedomia. To malo za následok rozšírenie správy medzi bojovníkmi, ktorá dávala najavo, že vodca povstania padol. Tým sa zavŕšil zmätok v oveľa početnejšej armáde, ktorá sa rozhodla pre bezhlavý útek. Padlo až 3 000 kuruckých dôstojníkov a 400 vojakov, pričom ďalších dvadsaťpäť skončilo v zajatí. Sedmohradské knieža František II. Rákoci sa dal na útek cez Topoľčany, Balašské Ďarmoty až do Jágru, odkiaľ sa iba bezmocne prizeral, ako plukovník a generál cisárskych vojsk Sigbert Heister obsadzuje banské mestá, s tým, že sa mu podarilo obsadiť Nové Zámky. V lete 1709 stratili kuruci vedenie nad mestom Kežmarok. Do konca roka 1710 kapitulovali mestá Nové Zámky.^{[11]:136, 138}

Vo februári 1711 sa začali mierové rokovania medzi hlavným veliteľom kuruckých vojsk, Alexandrom Károlim a hlavným veliteľom cisárskych síl Jánom Pálfim. Zásluhou Károliho sa rokovania doviedli do konca tentokrát proti vôli sedmohradského kniežaťa, ktorý v tom istom čase mal snahu nadviazať spojenectvo s ruským cárom Petrom I. Veľkým z dynastie Romanovovcov ale bez úspechu. Dňa 30. apríla 1711 sa posledné protihabsburské povstanie ukončilo podpísaním Satumarského mieru, pričom armáde kurucov radšej zamlčali fakt, že cisár Jozef I. umrel dňa 17. apríla toho istého roku na kiahne. Na druhý deň zložilo zbrane až 12 000 kuruckých vojakov, ktorí prisahali novému cisárovi, Karolovi VI. (* 1685 – † 1740) vernosť. Zároveň sa zaručila amnestia všetkým účastníkom povstania a záväzok dodržať slobody Uhorska a Sedmohradska ako aj ich privilégií. Otázka slobody poddaných však zostávala v rukách feudálov. Satumarský mier teda ukončil viac než storočné obdobie protihabsburských povstaní, po ktorých zostalo spustošené práve územie Slovenska.^[7]:176

Františka II. Rákociho čakal dva roky v exil v Poľskom kráľovstve pod prezývkou „gróf Šaroš“, kde žil taktiež spolu s členmi kuruckého odboja, ktorí vystupovali počas posledného protihabsburského povstania ako aj najbližší druhovia. Išlo o generalissima Mikuláša Berčéniho, Adama Vaya, Šimona Forgáča ale aj Antona Esterháziho a Michala Čákiho, ktorí na rozdiel od Rákociho a Berčéniho síce dostali od nového cisára a kráľa Karola milosť, ktorú však odmietli. Dôležitým členom skupiny kuruckých exulantov bolo aj páža Klement Mikeš, známy neskôr ako spisovateľ spomienok Rákociho posledných chvíľ jeho života. Medzi ďalších exulantov je možné taktiež spomenúť verných pobočníkov ako Gašpar Benický, Adam Satmári-Kiraj a vojenský dvormajster Mikuláš Šibrik. Celý rad kuruckých exulantov alebo pre habsburských vládcov ako vyhnancov sprevádzali členovia ich vlastných rodín.

V novembri roku 1712 sa František II. Rákoci rozhodol opustiť politicky rozvrátené Poľské kráľovstvo nalodením na loď z mesta Gdansk do západnej Európy. Prvou zastávkou bolo územie Anglicka, ktorému sa však kráľovná Anna chcela vyhnúť, keďže stále bola spojencom Habsburgovcov. Smer teda zmenili do Francúzskeho kráľovstva s cieľom, že u starnúceho kráľa Ľudovíta XIV. budú prospešnejší a že vojna o španielske dedičstvo zmení priebeh na nádej pre návrat do vlasti. Dňa 13. júla roku 1713 sa na mierových rokovaniach v Utrechte a napokon 6. marca 1714 v Rastatte došlo k uzatvoreniu mieru medzi kráľom Ľudovítom XIV. a protifrancúzskou koalíciou. Dňa 1. septembra roku 1715 umrel sedemdesiatsedemročný francúzsky kráľ Ľudovít XIV. pričom vzťahy kuruckých exulantov s regentom budúceho kráľa Ľudovíta XV., Filipom II. Orleánskym pôsobili chladnejšie pričom sám sa k nim cítil bez viazanosti.

V septembri roku 1717 sa skončili rokovania s osmanským sultánom Ahmedom III. pre ktoré sa František II. Rákoci pokúšal vo vojne s Turkami, proti habsburským vojskám, ktoré sa snažili oslobodiť územie Belehradu a tzv. Malého Valašska, dostať späť do vlasti za podmienok víťazstva vojsk Osmanskej ríše. Vojenský maršal Eugen Savojský však víťazstvom pri Petrovaradíne zmaril ich nádeje, pričom nasledovali presuny do Carihradu a dediny Yenikoy, kde však mohlo dôjsť k ohrozeniu Františka II. Rákociho a jeho druhov zo strany rakúskych diplomatov. Exulanti teda tlačili na osmanského sultána Ahmeda III., aby im vybral bezpečnejšie miesto pre život. Novým a zároveň definitívnym miestom sa stalo Rodosto pod pohorím Tekir Dag na brehu Marmarského mora v európskej časti Turecka, kam sa František II. Rákoci spolu s exulantmi presťahoval v roku 1720.

Jar roku 1735 sa pre kuruckých exulantov, ktorí žili v blízkom kruhu bývalého sedmohradského kniežaťa a vodcu posledného protihabsburského povstania niesla v znamení strachu a obáv o jeho zdravie. František II. Rákoci začal chorľavieť. Jeho telo sa sfarbilo do žltej farby, navyše občas dostával zimnicu. Slabol a stratil chuť jesť. Zároveň sa nezaujímal ani o čítanie a písanie, čo dalo jeho prívržencom jasne najavo, že je s ním zle. V stredu, dva dni pred Veľkým piatkom, ho chytila silná slabosť, po ktorej iba spal. Napokon dňa 8. apríla roku 1735, práve počas veľkonočných obradov ukrižovania Ježiša Krista, umrel. Miestom posledného odpočinku Františka II. Rákociho, ako si ešte v posledných dňoch sám prial, bol Kostol Benediktínov v Galate, carihradskej štvrti, kde už od roku 1703, keď sa začalo povstanie, ktoré sám viedol, odpočívala jeho matka Helena Zrínska.^{[2]:80, 83}

V roku 1747 však kuruckým exulantom svitla nádej návratu domov pre povolanie mladšieho syna nebohého Františka II. Rákociho, Juraja (*1701) zo strany osmanskej Porty, ktorá ho povolala a má v pláne s ním obsadiť Sedmohradsko. Juraj Rákoci sa však zdržiaval v meste Carihrad, pričom Rodošto nenavštívil a zároveň nemal ani záujem o politiku. Žil pod falošným menom Terislaw v Paríži, pričom bol ženatý s markízou de Béthune. Sobáš sa uskutočnil v roku 1732. Bezdetný však ovdovel. Nasledoval druhý sobáš s grófkou Margarétou de Bois l´ Isle. Z tohto manželstva vzišla dcéra Jozefa Šarlota. Juraj Rákoci umrel dňa 17.júna 1756 v La Chapelle de Saint Denis. Jeho smrťou vymrel rod Rákoci po meči. Dcéra Jozefína Šarlota napokon vstúpila do parížskeho kláštora Navštívenia Panny Márie, kde sa jej životný okruh uzavrel dňa 3. júla roku 1780, pričom o čosi neskôr, dňa 29. novembra toho istého roku vymrel rod rakúskych Habsburgovcov, ktorí už niesli prídomok ako habsbursko-lotrinskí.

Povstanie Františka II. Rákociho sa po roku 1711 dostalo do postupného zabudnutia. Spočiatku nebadane, keďže udalosti boli aj naďalej živo v pamäti generácie, ktorá povstanie zažila. Známy uhorský polyhistor Matej Bel spomenul v roku 1749 samotného Rákociho vo svojom diele Kompendia uhorskej geografie ako iniciátora úprav košického opevnenia. Neskôr však prišlo obdobie, počas ktorého sa František II. Rákoci a jeho povstanie už nespomínajú^{[2]:87, 88}. Vlna maďarského patriotizmu spojeného s používaním samotného jazyka počas povstania upadla po uzavretí Satumarského mieru do zabudnutia. Šesťdesiat rokov po uzavretí Satumarského mieru je v maďarskej literatúre známych ako „Doba odpočinku národného ducha“ (maď. Nemzeti szellem pihenésének korszaka).^[8]:237 Dlhé desaťročia sa nenašiel nikto taký, kto by sa aktívne zaujímal o život kuruckých emigrantov, pričom ani František II. Rákoci nebol považovaný za hrdinskú postavu uhorských dejín.^[10]:269

Po roku 1860, keď sa neustále zvyšovalo súperenie medzi Viedňou a Pešťou pre autonómiu a zvrchovanosť Uhorska, došlo k rastu Rákociho popularity. Maďarskí historici začali uznávať Františka II. Rákociho za národného hrdinu, ktorý sa postavil na čelo boja za slobodu. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní začiatkom roka 1867 sa vyskytla vhodná príležitosť oživiť Rákociovskú tradíciu. Predlohou bola vedecká výprava v roku 1889 smerom do Osmanskej ríše na čele s historikom Kolomanom Thalym (* 1839 – † 1909), ktorý venoval časť štúdií povstaniu Františka II. Rákociho. Thalymu sa zároveň podarilo úspešne navštíviť mestá ako Carihrad, Rodosto ale aj Nikomédiu, teda miesta, kde kuruckí exulanti ako vyhnanci žili posledné roky svojho života. Zároveň vypátral miesta posledného odpočinku ako aj existenciu domov bývalej uhorskej kolónie v Rodoste. Koloman Thaly po vystavených artefaktoch v roku 1903, keď sa uskutočnilo 200. výročie od vypuknutia povstania Františka II. Rákociho, vystavoval zbierky predmetov, ktoré sám knieža používal a to na mieste terajšej Hviezdoslavovej ulice v Košiciach. Následne bola časť predmetov venovaná Košickému múzeu, ktoré bolo napokon od roku 1909 premenované na Hornouhorské Rákociho múzeum.^[2]:93 V roku 1904 nariadil cisár František Jozef I. formálne zrušiť platnosť, ktorá sa týkala výnosu o vlastizradcoch, čo znamenalo, že sa už nevyskytla nijaká prekážka preniesť telesné pozostatky Františka II. Rákociho a jeho kuruckých druhov z Carihradu do Uhorska.^[12]:49

Do rodného Uhorska, presnejšie do mesta Košice boli privezené truhly s telesnými pozostatkami Heleny Zrínskej ako matky Františka II. Rákociho, ďalej pozostatky samotného kniežaťa a telesných pozostatkov syna kniežaťa Jozefa. Ďalšie nebohé členstvo predstavovali telesné pozostatky generalissima Mikuláša Berčéniho a jeho druhej manželky Kristíny Čákiovej. V tretej truhle sa nachádzali telesné pozostatky generála Antona Esterháziho a napokon štvrtá obsahovala telo náležiace vojenskému dvormajstrovi Mikulášovi Šibrikovi. Výber mesta nebol len tak náhodný. V jezuitskom, neskôr premonštrátskom Kostole Najsvätejšej Trojice odpočívala stará matka Františka II. Rákociho, katolícka kňažná Žofia Bátori spolu s jeho otcom Františkom I. Rákocim. Budova Kapitánskeho paláca, ktorá patrí v súčasnosti Slovenskému technickému múzeu, predstavovala pre Františka II. Rákociho miesto jeho bývania a to v rokoch 1706 až 1707. Telesné pozostatky kuruckých exulantov boli napokon uložené do štyroch mramorových sarkofágov pri severnej bráne v gotickom Dóme svätej Alžbety piatej hodine večer.^{[2]:93, 99} V deň uloženia Rákociho telesných pozostatkov do hrobky bol vyhlásený štátny smútok, pričom slúžnovské úrady mali jasný príkaz dať pozor na tých, ktorí by smútok porušovali. Slovenské obyvateľstvo sa prejavilo tak, že malo odlišný, viac triezvy pohľad na nových národných hrdinov, než ich maďarskí spoluobčania jednak v meste ale aj uhorskej krajine.^[8]:340

Ide o rodový erb fyzických osôb ako šľachticov. Základom celého erbu je práve jeho hlavná časť tvorená štítom, ktorý je neskorogotický, s tým, že je umiestnený normálnej polohe, teda je vzpriamený a zároveň štiepený jednou vodorovnou a zároveň rovnou čiarou, pričom práve v hornom poli na červenom pozadí sa nachádza všeobecná prirodzená a zároveň životná figúra, ktorou je čierny s pohľadom vpravo so zlatou korunou na hlave a mečom pravej nohe. V päte, alebo nohe štítu, je možné rozoznať koleso hnedej farby na troch vrchoch (trojvrší) zlatej farby. Ďalšou časťou erbu je rytierska prilba, konkrétne turnajská so zlatým prikrývadlom. Klenotom, ktorý je na prilbe umiestnený, je zlatá koruna. Z turnajovej prilby vychádza prikrývadlo, ktoré je v kombinácii zlatej a modrej farby napravo a striebornej a červenej farby naľavo. Vedľajšiu časť erbu tvorí čierny havran umiestnený na zlatej korune čiernej farby s mečom v pravej nohe, ktorý smeruje taktiež smerom doprava.^{[13]:116, 123}

Zlomené koleso bolo charakteristické tým, že zobrazovalo trestnú moc a zároveň išlo o odkaz na stredoveký popravný nástroj. Koleso ako také predstavovalo vrtkavosť a krehkosť osudu. Skala vyjadrovala pevnú cnosť a lojalitu darcu. Orol symbolizoval duchovú veľkosť, lásku vlasti, kráľovi a jeho udatnosti. Zároveň je však dôležité podotknúť, že orol je tiež kráľom vtákov.

Koruna umiestnená na hlave orla slúži na oslavu všetkých zásluh.

Červená farba je odkaz na obetavosť krvi, odvahu a skutočnosť, že darca sa smrti nevyhýba. Za zmienku stojí zaujímavý fakt, že červená farba bola farbou boha Marsa, boha vojny, farbou vojenstva a bitiek, preto ju zvyčajne nosili muži. Meč znamená symbol odvahy, mužnosti a udatnosti. Erb, ktorý bol udelený Žigmundovi Rákocimu, je zaujímavý tým, že prešiel niekoľkými zmenami. Farba nedeleného erbu sa napríklad stala červenou, ale srdcový štít podobný kniežaciemu erbu Františka II. Rákociho bol modrý.^[14]

• narodený v roku 1544 v dedine Felsovadász
• prvý celoštátne známy člen rodiny
• od roku 1588 vystupoval s titulatúrou gróf
• po smrti prvej manželky držiteľ hradu Mukačevo v zálohe
• otec troch detí: Juraj, Žigmund a Pavol
• prívrženec veľkovaradínskeho vojenského kapitána Štefana Bočkaja
• v roku 1607 zvolený za knieža Sedmohradska
• 5. marec 1608 – abdikácia funkcie kniežaťa a návrat do Horného Uhorska
• rok 1608: skon v dedine Felsovadász
• pochovaný v Szerencsi

• sedmohradské knieža v rokoch 1630 až 1648
• narodený v roku 1593 na hrade Szerencs
• výchova od príslušníkov vysokej šľachty
• župan župy Boršód
• kapitán hradu Ónód ako osemnásťročný
• roku 1630 ako tridsaťsedemročný zvolený za knieža Sedmohradska
• manželstvom zdvojnásobnené majetky
• v tridsaťročnej vojne úspešné územné rozšírenie Sedmohradska
• rok 1648: skon vo veku 55 rokov

• narodený v meste Šarišský Potok (Sárospaták)
• uplatnenie kniežacej výchovy v detstve
• v roku 1640 zvolený za veľkovaradského kapitána
• od roku 1642 knieža Sedmohradska
• ku koncu roka 1656 precenil sily Sedmohradska
• nebral do úvahy súhlas Porty
• zapojenie do boja o trón Poľska
• spojencami opustený
• vláda známa vďaka koncu rozkvetu Sedmohradska a spečatenie osudu nájazdami osmanskej armády
• vzdor proti tureckým vojskám, ktoré vtrhli do Sedmohradska
• v bitke pri Szászfenes utrpenie zranení hlavy na následky o tri týždne neskoršie zomrel

• narodený dňa 27. februára 1645 v Gyulafehérevári (Alba Iulia v dnešnom Rumunsku)
• za knieža zvolený snemom vo veku sedem rokov
• po smrti otca Juraja II. Rákociho konvertovanie z protestantskej viery na katolícku
• v roku 1666 gróf Šariša
• účastník Vešeléniho sprisahania v nádeji pre zisk sedmohradského kniežacieho stolca
• od popravy zachránený finančnou obeťou
• v roku 1672 otec dcéry Juliany Rákoci
• umrel v roku 1676 pred príchodom druhého potomka, syna Františka

• sedmohradské knieža v rokoch 1704 až 1711 a vodca posledného protihabsburského stavovského povstania v rokoch 1703 až 1711
• v januári 1688, po kapitulácii ozbrojených povstalcov hradu Mukačevo, odlúčený od matky Heleny Zrínskej, ktorá hrad bránila tri roky
• absolvované štúdium v jezuitských kolégiách v Prahe, Jindřichovom Hradci
• výchova arcibiskupom Leopoldom Koloničom
• v roku 1694 získanie postu šarišského župana
• začiatkom novembra 1701 zatknutý a presunutý do väzenia vo Viedenskom Novom Meste pre nadviazanie kontaktu s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. pre spojenectvo v sedliackom povstaní v Potisí v rámci vojenskej podpory
• začiatkom mája 1703 vydal manifest, ktorým pre oslobodenie od platenia daní získal poddanskú masu ľudu pre povstanie
• v septembri 1705 zvolený za vodcu konfederovaných stavov v meste Sečany (Szécsény)
• dňa 3. augusta 1708 porazený v bitke pri Trenčíne vojskami generála Sigberta Heistera
• od roku 1712 život v poľskom exile
• v roku 1720 presťahovaný do tureckého mesta Rodosto kde umrel dňa 8. apríla roku 1735
• dňa 29. októbra 1906 slávnostne presunutý do mramorového sarkofágu mauzólea pri severnej bráne gotického Dómu svätej Alžbety

zdroj:^[15]

Ide o rodisko šarišského župana, sedmohradského kniežaťa a vodcu posledného protihabsburského stavovského povstania, Františka II. Rákociho. Budova bola pôvodne stredovekým vodným hradom. História predchodcu samotného hradu je však málo známa. Pravdepodobne bol postavený ešte počas vlády uhorského kráľa Bela IV. z dynastie Arpádovcov. O čosi neskôr bol v držbe rodu Peréni, taktiež Polóni, neskôr Lorántffi a napokon sa dostal do rúk Rákociovcov. Stavba kaštieľa bola dokončená v roku 1570 rukou majstra Mikuláša Zeleméryho Kamaráša. V roku 1602 získal kaštieľ šľachtický rod Lorántffi. O čosi neskôr, v roku 1616 ho získali Rákociovci. Kaštieľ sa rozšíril stavebne v roku 1630, keď došlo k pribudovaniu južnej a severozápadnej nárožnej veže ale aj severného a južného krídla budovy. Dôležitý medzník sa odohral dňa 27. marca roku 1676, keď sa v ňom narodil František II. Rákoci. V rokoch 1711 až 1712 bol kaštieľ skonfiškovaný z vlastníctva Rákociovcov pre kráľovskú komoru (štát). V priebehu 18. až 19. storočia došlo k viacnásobnému poškodeniu budovy. Počas druhej svetovej vojny sa v ňom nachádzalo múzeum. Po skončení tohto konfliktu začal kaštieľ pustnúť. V roku 1990 sa stal oficiálne majetkom obce Borša. O čosi neskôr, v roku 1998, sa uskutočnili výskumné a projekčné práce prostredníctvom zorganizovania spolupráce slovenských a maďarských organizácii v rámci rekonštrukcie pamiatok. Výsledkom týchto prác bola do roku 2005 postupná oprava severného krídla a severnej časti kaštieľa. V roku 2017 sa rozhodla maďarská vláda poskytnúť finančný príspevok 805 miliónov maďarských forintov (2 500 000 €). Dňa 26. septembra roku 2018 došlo k oficiálnemu začiatku rekonštrukcie. Napokon po takmer troch rokoch, došlo k slávnostnému otvoreniu samotnej pamiatky. Stalo sa tak dňa 19. júna roku 2021 za prítomnosti prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej a Jánoša Ádera ako prezidenta Maďarska.^[16]

Spočiatku išlo o dva stredoveké domy vybudované koncom 16. storočia, ktoré odkúpil šarišský župan a sedmohradské knieža Žigmund Rákoci. Ten mal v pláne tieto dva domy prebudovať na prepychový palác mestského charakteru s priečelím v renesančnom stavebnom štýle. Dôležitá udalosť sa tu odohrala v roku 1633, keď sa palác stal miestom rokovaní medzi zástupcami sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákociho (* 1593 – † 1648) s rímsko-nemeckým cisárom, kráľom Čiech a Uhorska Ferdinandom II. Habsburským (* 1578 – † 1637) v rámci podpísania Prešovského mieru. Začiatkom novembra roku 1701 bol v tejto budove väznený šarišský župan František II. Rákoci (* 1676 – † 1735). V súčasnosti je budova sídlom Krajského múzea Prešov.^[17]:347

Ide o repliku v podobe objektu (budovy) v areáli Katovej bašty na Hrnčiarskej ulici v Košiciach – Starom meste, ktorá svojím vonkajším vzhľadom a interiérom približuje posledné roky života Františka II. Rákociho vo vyhnanstve na území Osmanskej ríše. Výstavba budovy prebehla v rokoch 1940 až 1943 na mieste obytných priestorov za podpory firmy Kládek a bratia. Osadenie interiéru však zostalo nedokončené. Po skončení druhej svetovej vojny až do pádu komunistického režimu spĺňala budova účely depozitáru a pracovisko Východoslovenského múzea. V rokoch 1990 až 1991 došlo v uvoľneniu priestorov s realizáciou stavebných úprav a reštaurovania interiérového zariadenia pre vznik expozície povstania Františka II. Rákociho. Dňa 21. júna roku 1991 došlo k slávnostnému sprístupneniu expozície pre verejnosť. V roku 2012 došlo k zapojeniu Východoslovenského múzea do programu cezhraničnej spolupráce ENPI HUSKROUA s podporou cestovného ruchu v karpatskom regióne a vytvoriť tak základný produkt turistickej trasy „Po stopách Rákociho“. Dňa 13. júna roku 2013 sa otvorila nová nová expozícia bojových šablí ako jadro originálnych bojových militárii.^{[18]:48, 50}

Táto upravená krypta sa stala súčasťou jednej zo stredovekej miestnosti rímskokatolíckej katedrály a to v čase po rekonštrukcii gotického Dómu svätej Alžbety v roku 1896. Jej autorom bol budapeštiansky architekt Frigyes Schulek (* 1841 – † 1919) ako absolvent Vysokej školy technickej v Budapešti.

Zaujímavosťou v interiéri samotnej katedrály je obraz pod názvom „Rákociho životná púť“ nad kryptou v podobe fresky, ktorej autorom bol Andrej Dudits (* 1866 – † 1944).^[12]:49

• 
  Žigmund Rákoci (* 1544 – † 1608).
• 
  Košickí mučeníci
• 
  Ján Amos Komenský na olejomaľbe od humanistu Jürgena Ovensa z roku 1656.
• 
  Lennart Torstensson (* 1603 – † 1651).
• 
  Stretnutie armád sedmohradského kniežaťa Juraja II. Rákociho a švédskeho kráľa Karola X. Gustáva.
• 
  Príslušníci Vešeléniho sprisahania (zľava František Vešeléni, František II. Nádašdy, Peter Zrínsky a František Frankopán).
• 
  František I. Rákoci
• 
  Poprava magnátskych odbojníkov dňa 30. apríla roku 1671 vo Viedenskom Novom Meste.
• 
  Helena Zrínska na hrade Palanok. Olejomaľba Viktora Madarásza (1859).
• 
  Helena Zrínska na smrteľnej posteli a jej posledné rozlúčenie s Imrichom Tökölim.
• 
  gróf Mikuláš Berčéni. (* 1665 – † 1725) ako župan Užskej stolice, hlavný veliteľ vojsk v Uhorsku (1696 až 1698) a kurucký generalissimus.
• 
  Tomáš Esze ako vodca vzbúrených sedliakov v Potisí v roku 1703.
• 
  Jozef I. Habsburský (* 1678 – † 1711) ako rímsko-nemecký cisár (1705 – 1711) a uhorský kráľ (1687 až 1711).
• 
  Výjav kuruckého snemu v Ónode.
• 
  Poľný maršal Sigbert Heister ako strojca vojenskej porážky kuruckých vojsk v bitke pri Trenčíne.
• 
  Vyobrazenie uzavretia Satumarského mieru na kamennom reliéfe.
• 
  Filip II. Orleánsky, regent francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. (* 1710 – † 1774)
• 
  Osmanský sultán Ahmed III. vládol v rokoch 1708 až 1730.
• 
  Kostol svätého Benedikta v Galate.
• 
  Klement Mikeš, páža Františka II. Rákociho.
• 
  Maďarský historik Koloman Thaly (* 1839 – † 1909).

• Protihabsburské stavovské povstania
• František II. Rákoci

Historický portál