Moskva

Myslíme si, že téma tohto článku je pre encyklopédiu dôležitá. Článok je však zatiaľ príliš krátky. Pozrite si prosím, stručnú príručku, odporúčanie načo dbať v prvom článku a tému zmeňte alebo doplňte.

Moskva
Москва
hlavné mesto Ruskej federácie
Zhora zľava: Chrám Krista Spasiteľa, Moskovský kremeľ, Lomonosovova univerzita, Boľšoj teatr, Moskva-City, Červené námestie
Vlajka Erb
Štát	Rusko
Fed. štát	Federálne mesto
Región	Moskovská oblasť
Rieka	Moskva
Nadmorská výška	118 – 255 m n. m.
Súradnice	55°45′20″S 35°37′03″V / 55,75556°S 35,61750°V / 55.75556; 35.61750
Rozloha	2 562 km² (256 200 ha)
Obyvateľstvo	13 149 803 (2024)
Hustota	5 133,63 obyv./km²
Prvá písomná zmienka	1147
Časové pásmo	UTC + 4 [1]
PSČ	101xxx-129xxx
Telefónna predvoľba	+7 495 , +7 499
Poloha Moskvy na mape Ruska.
Poloha Moskvy v rámci Európy.
Wikimedia Commons: Moscow
Webová stránka: mos.ru
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Moskva (rus. Москва) je hlavné a najväčšie mesto Ruska. Mesto leží na rieke Moskva v strednom Rusku a jeho populácia je väčšia ako 13 miliónov obyvateľov v rámci mesta, viac ako 18,8 milióna obyvateľov v mestskej oblasti^[2] a viac ako 21,5 milióna obyvateľov v metropolitnej oblasti. Mesto má rozlohu 2 511 km², mestská časť 5 891 km² a metropolitná oblasť viac ako 26 000 km². Moskva patrí medzi najväčšie mestá sveta, je najľudnatejším mestom v celej Európe, najväčšou mestskou a metropolitnou oblasťou v Európe a najväčším mestom podľa rozlohy na európskom kontinente.

Moskva, prvýkrát doložená v roku 1147, sa stala prosperujúcim a mocným mestom, ktoré slúžilo ako hlavné mesto Moskovského veľkokniežatstva. Po vyhlásení ruského cárstva zostala Moskva politickým a hospodárskym centrom po väčšinu svojej histórie. Za vlády Petra Veľkého sa hlavné mesto Ruska v roku 1712 presunulo do novozaloženého Petrohradu, čím sa vplyv Moskvy zmenšil. Po ruskej revolúcii a vzniku Ruskej sovietskej socialistickej republiky sa hlavné mesto v roku 1918 presunulo späť do Moskvy, kde sa neskôr stalo politickým centrom Sovietskeho zväzu. Po rozpade Sovietskeho zväzu zostala Moskva hlavným mestom novovzniknutej Ruskej federácie.

Moskva, najsevernejšie a najchladnejšie veľkomesto na svete, je spravovaná ako federálne mesto^[3] a slúži ako politické, hospodárske, kultúrne a vedecké centrum Ruska a východnej Európy. Ako alfa svetové mesto má Moskva jednu z najväčších mestských ekonomík na svete. Mesto je jednou z najrýchlejšie rastúcich turistických destinácií na svete a patrí medzi najnavštevovanejšie európske mestá. V Moskve žije šiesty najvyšší počet miliardárov spomedzi všetkých miest na svete.^[4] Moskovské medzinárodné obchodné centrum je jedným z najväčších finančných centier na svete a nachádza sa v ňom väčšina najvyšších mrakodrapov v Európe. Moskva bola hostiteľským mestom letných olympijských hier v roku 1980 a jedným z hostiteľských miest majstrovstiev sveta vo futbale v roku 2018.^[5]

Moskva ako historické jadro Ruska slúži ako domov mnohých ruských umelcov, vedcov a športovcov vďaka prítomnosti rôznych múzeí, akademických a politických inštitúcií a divadiel. V meste sa nachádza niekoľko pamiatok zapísaných na zozname svetového dedičstva UNESCO a je známe svojou ukážkou ruskej architektúry, najmä historickým Červeným námestím a budovami, ako sú Chrám Vasilija Blaženého a Moskovský Kremeľ, ktorý slúži ako sídlo ruskej vlády. Moskva je sídlom mnohých ruských spoločností v mnohých priemyselných odvetviach a je obsluhovaná rozsiahlou dopravnou sieťou, ktorá zahŕňa štyri medzinárodné letiská, desať železničných terminálov, električkový systém, jednokoľajový systém a predovšetkým moskovské metro, najvyťaženejší systém metra v Európe a jeden z najväčších systémov rýchlej dopravy na svete. Viac ako 40 % územia mesta pokrýva zeleň, čo z neho robí jedno z najzelenších miest na svete.^[6]

Archeologické vykopávky dokazujú, že miesto dnešnej Moskvy a okolie bolo osídlené od nepamäti. Medzi najstaršie nálezy patria pozostatky ljaľovskej kultúry, ktoré odborníci zaraďujú do obdobia neolitu, poslednej fázy doby kamennej.^[7]

Potvrdzujú, že prví obyvatelia tejto oblasti boli lovci a zberači. Okolo roku 950 n. l. sa tu usadili dva slovanské kmene, Viatiči a Kriviči. Je možné, že Viatičania tvorili jadro pôvodného moskovského obyvateľstva.^[8]

Prvá známa zmienka o Moskve pochádza z roku 1147 ako o mieste stretnutia Jurija Dolgorukého a Svjatoslava Olgoviča. V tom čase to bolo menšie mesto na západnej hranici Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva. V kronike sa píše: "Príď, brat môj, do Moskvy" (Приди ко мне, брате, в Москов).^[9]

V roku 1156 Jurij Dolgorukij opevnil mesto dreveným plotom a priekopou. Počas mongolského vpádu do Kyjevskej Rusi Mongoli pod vedením Batuchána mesto vypálili a jeho obyvateľov zabili.

Drevenú pevnosť na Moskvě (na rieke Moskve) zdedil v roku 1260 Daniil, najmladší syn Alexandra Nevského, a v tom čase ju považoval za najmenej cenný majetok svojho otca. Daniil bol v tom čase ešte dieťa a veľkú pevnosť spravovali tiunovia (zástupcovia), ktorých menoval Daniilov strýko z otcovej strany Jaroslav Tverský.

Daniil dosiahol plnoletosť v 70. rokoch 12. storočia a zapojil sa do bojov o moc v kniežatstve s trvalým úspechom, pričom sa postavil na stranu svojho brata Dmitrija v jeho snahe získať vládu nad Novgorodom. Od roku 1283 pôsobil ako vládca nezávislého kniežatstva spolu s Dmitrijom, ktorý sa stal vladimirským veľkokniežaťom. Daniilovi sa pripisuje založenie prvých moskovských kláštorov zasvätených Zjaveniu Pána a svätému Daniilovi.^[10]

Daniil vládol Moskve ako veľkoknieža do roku 1303 a vybudoval z nej prosperujúce mesto, ktoré do roku 1320 zatienilo svoje materské Vladimírske kniežatstvo.

Na pravom brehu rieky Moskvy, vo vzdialenosti 8 km od Kremľa, založil najneskôr v roku 1282 prvý kláštor s dreveným chrámom svätého Daniila-Stylitu, ktorý je dnes Danilovským kláštorom. Daniil zomrel v roku 1303 vo veku 42 rokov. Pred smrťou sa stal mníchom a podľa závetu bol pochovaný na cintoríne kláštora svätého Daniila.

Moskva bola dlhé roky pomerne stabilná a prosperujúca a priťahovala veľký počet utečencov z celého Ruska. Rurikovci si udržiavali rozsiahle pozemkové vlastníctvo praktizovaním primogenitúry, podľa ktorej všetka pôda prechádzala na najstarších synov, a nedelila sa medzi všetkých synov. V roku 1304 Jurij Moskovský súperil s Michailom Tverským o trón Vladimírskeho kniežatstva. Ivan I. nakoniec Tvera porazil a stal sa jediným vyberačom daní pre mongolských vládcov, čím sa Moskva stala hlavným mestom Vladimírsko-Suzdaľska. Platením vysokého tribútu získal Ivan od chána dôležitý ústupok.

Hoci sa chán Zlatej hordy spočiatku snažil obmedziť vplyv Moskvy, keď rast Litovského veľkokniežatstva začal ohrozovať celé Rusko, posilnil Moskvu, aby vytvoril protiváhu Litve a umožnil jej stať sa jedným z najmocnejších miest v Rusku. V roku 1380 viedol moskovský knieža Dmitrij Donský zjednotenú ruskú armádu k významnému víťazstvu nad Mongolmi v bitke pri Kulikove. Moskva potom prevzala vedúcu úlohu pri oslobodzovaní Ruska spod mongolskej nadvlády. V roku 1480 Ivan III. konečne oslobodil Rusov spod tatárskej nadvlády a Moskva sa stala hlavným mestom ríše, ktorá nakoniec zahŕňala celé Rusko, Sibír a časti mnohých ďalších krajín.

V roku 1462 sa Ivan III. (1440-1505) stal veľkokniežaťom Moskvy (vtedy súčasť stredovekého Moskovského štátu). Začal bojovať proti Tatárom, rozšíril územie Moskovska a obohatil svoje hlavné mesto. V roku 1500 malo 100 000 obyvateľov a bolo jedným z najväčších miest na svete. Podmanil si oveľa väčšie Novgorodské kniežatstvo na severe, ktoré bolo spojencom nepriateľských Litovcov. Takto sedemnásobne zväčšil územie zo 430 000 na 2 800 000 km². Ovládol starobylú "Novgorodskú kroniku" a urobil z nej propagandistický prostriedok svojho režimu.

Pôvodný moskovský Kremeľ bol postavený v 14. storočí. Prestaval ho Ivan, ktorý v 80. rokoch 14. storočia pozval architektov z renesančného Talianska, napríklad Pietra Antonia Solaria, ktorý navrhol novú kremeľskú hradbu a jej veže, a Marca Ruffa, ktorý navrhol nový palác pre knieža. Kremeľské múry v súčasnej podobe sú tie, ktoré navrhol Solarius a ktoré boli dokončené v roku 1495. Veľká zvonica Kremľa bola postavená v rokoch 1505-1508 a do súčasnej výšky bola zvýšená v roku 1600.

Východne od Kremľa, v oblasti známej ako Zaradye (Зарядье), vyrástla obchodná osada alebo posad. Za čias Ivana III. vzniklo Červené námestie, pôvodne nazvané Duté pole (Полое поле).

V rokoch 1508-1516 taliansky architekt Aleviz Friazin zariadil výstavbu priekopy pred východným múrom, ktorá mala spájať Moskvu a Neglinnaju a napĺňať sa vodou z Neglinnaje. Táto priekopa, známa ako Alevizovská priekopa, s dĺžkou 541 metrov, šírkou 36 metrov a hĺbkou 9,5 až 13 metrov bola obložená vápencom a v roku 1533 z oboch strán ohradená nízkymi, štyri metre hrubými múrmi z brúsených tehál.

V 16. a 17. storočí boli vybudované tri kruhové obranné objekty: Kitaj-gorod (Китай-город), Biele mesto (Белый город) a Východné mesto (Земляной город). V roku 1547 však dva požiare zničili veľkú časť mesta a v roku 1571 sa Moskvy zmocnili krymskí Tatári, ktorí spálili všetko okrem Kremľa.^[11] Kroniky uvádzajú, že z 200 000 obyvateľov prežilo len 30 000.

Krymskí Tatári opäť zaútočili v roku 1591, ale tentoraz ich zadržali nové obranné múry, ktoré v rokoch 1584 až 1591 postavil remeselník Fjodor Kon. V roku 1592 bol okolo mesta postavený vonkajší zemný val s 50 vežami, vrátane oblasti na pravom brehu rieky Moskvy. Ako vonkajšia obranná línia bola za hradbami na juhu a východe zriadená reťaz silne opevnených kláštorov, najmä Novodevičieho kláštora a Donského, Danilovho, Simonovho, Novospasského a Andronikovho kláštora, vo väčšine z ktorých dnes sídlia múzeá. Podľa svojich hradieb sa mesto začalo poeticky nazývať Bielokamennaja, "Bielokamenné". Hranice mesta, ako ich označovali hradby postavené v roku 1592, dnes označuje Záhradný okruh.

Na východnej strane kremeľského múru sa nachádzali tri štvorcové brány, ktoré boli v 17. storočí známe ako Konštantínovo-Eleninská, Spasská a Nikolská (za svoje názvy vďačili ikonám Konštantína a Heleny, Spasiteľa a svätého Mikuláša, ktoré nad nimi viseli). Posledné dve sa nachádzali priamo oproti Červenému námestiu, zatiaľ čo Konstantino-Elenenská brána sa nachádzala za chrámom Vasilija Blaženého.

Hladomor v Rusku v rokoch 1601-1603 zabil v Moskve asi 100 000 ľudí. V rokoch 1610 až 1612 obsadili Moskvu vojská Poľsko-litovskej únie, pretože jeho panovník Žigmund III. sa pokúšal získať ruský trón. V roku 1612 obyvatelia Nižného Novgorodu a ďalších ruských miest pod vedením kniežaťa Dmitrija Požarského a Kuzmu Minina povstali proti poľským okupantom, obľahli Kremeľ a vyhnali ich. V roku 1613 Zemskij sobor zvolil za cára Michala Romanova, čím bola založená dynastia Romanovcov. 17. storočie bolo bohaté na ľudové povstania, ako napríklad oslobodenie Moskvy od poľsko-litovských útočníkov (1612), Soľná vzbura (1648), Medená vzbura (1662) a Moskovské povstanie v roku 1682.

V prvej polovici 17. storočia sa počet obyvateľov Moskvy zdvojnásobil z približne 100 000 na 200 000. V neskoršom 17. storočí sa rozšírila aj za svoje hradby. Odhaduje sa, že v polovici 17. storočia 20 % obyvateľov moskovského predmestia pochádzalo z Litovského veľkokniežatstva, pričom prakticky všetci boli vyhnaní zo svojej vlasti do Moskvy moskovskými nájazdníkmi. Do roku 1682 bolo severne od hradieb založených 692 domácností Ukrajincov a Bielorusov, ktorí boli unesení zo svojich rodných miest počas rusko-poľskej vojny (1654 - 1667). Tieto nové okrajové časti mesta sa začali nazývať Meščanská sloboda, podľa rusínskeho meščan "mešťan".

Celé mesto z konca 17. storočia vrátane slobodární, ktoré vyrástli za mestskými hradbami, sa nachádza na území dnešného moskovského Centrálneho administratívneho okruhu.

Mesto postihli mnohé katastrofy. rokoch 1570 - 1571, 1592 a 1654 - 1656 Moskvu sužovali morové epidémie.^[12] V rokoch 1654 - 55 mor zabil až 80 % ľudí. V rokoch 1626 a 1648 zhorela veľká časť dreveného mesta pri požiaroch. V roku 1712 Peter Veľký presťahoval svoju vládu do novovybudovaného Petrohradu na pobreží Baltského mora. Moskva prestala byť hlavným mestom Ruska, s výnimkou krátkeho obdobia v rokoch 1728 až 1732 pod vplyvom Najvyššej tajnej rady.

Po strate štatútu hlavného mesta impéria sa počet obyvateľov Moskvy najprv znížil z 200 000 v 17. storočí na 130 000 v roku 1750. Po roku 1750 však počet obyvateľov počas zostávajúceho obdobia trvania Ruského impéria vzrástol viac ako desaťnásobne a do roku 1915 dosiahol 1,8 milióna. Ruský mor v rokoch 1770 - 1772 zabil v Moskve až 100 000 ľudí.^[13]

V roku 1700 sa začali stavať dláždené cesty. V novembri 1730 bolo zavedené trvalé pouličné osvetlenie a do roku 1867 malo mnoho ulíc plynové osvetlenie. V roku 1883 boli v blízkosti Prečistinskej brány nainštalované oblúkové lampy. V roku 1741 bola Moskva obkolesená 40 kilometrov dlhou barikádou, Kamer-Kolležskou bariérou, so 16 bránami, pri ktorých sa vyberalo colné mýto. Jej líniu dnes sleduje množstvo ulíc nazývaných val ("valy"). V rokoch 1781 až 1804 bol vybudovaný vodovod Mytiščinskij (prvý v Rusku). V roku 1813, po zničení veľkej časti mesta počas francúzskej okupácie, bola zriadená Komisia pre výstavbu mesta Moskva. Tá spustila veľký program obnovy vrátane čiastočného preplánovania centra mesta. Medzi mnohými budovami postavenými alebo zrekonštruovanými v tomto období bol Veľký kremeľský palác a Kremeľská zbrojnica, Moskovská univerzita, Moskovská manéž (jazdecká škola) a Veľké divadlo. V roku 1903 bol dokončený Moskvorecký vodovod.

Na začiatku 19. storočia bol oblúk Konštantínovej brány vydláždený tehlami, ale Spasská brána bola hlavnou vstupnou bránou Kremľa a používala sa na kráľovské vstupy. Od tejto brány sa cez priekopu tiahli drevené a (po vylepšení v 17. storočí) kamenné mosty. Na tomto moste sa predávali knihy a neďaleko boli postavené kamenné plošiny pre zbrane - "raskáty". Cár-puška sa nachádzala na plošine Lobnoje mesto.

Cesta spájajúca Moskvu s Petrohradom, dnes diaľnica M10, bola dokončená v roku 1746 a jej moskovský koniec nadväzoval na starú tverskú cestu, ktorá existovala od 16. storočia. Po jej vydláždení v 80. rokoch 17. storočia sa stala známou ako Peterburská cesta. Petrovskij palác bol postavený v rokoch 1776 - 1780 Matveiom Kazakovom.

Keď Napoleon v roku 1812 napadol Rusko, Moskovčania boli evakuovaní. Predpokladá sa, že požiar Moskvy bol najmä dôsledkom ruskej sabotáže. Napoleonova Grande Armée bola nútená ustúpiť a takmer ju zničila ničivá ruská zima a sporadické útoky ruských vojenských síl. Počas tohto obdobia zahynulo až 400 000 Napoleonových vojakov.

Moskovská štátna univerzita bola založená v roku 1755. Jej hlavnú budovu po požiari v roku 1812 zrekonštruoval Domenico Giliardi. Noviny Moskovskije Vedomosti vychádzali od roku 1756, pôvodne v týždenných intervaloch, a od roku 1859 ako denník.

Ulica Arbat existovala minimálne od 15. storočia, ale na prestížnu oblasť sa rozvinula až v 18. storočí. Bola zničená pri požiari v roku 1812 a začiatkom 19. storočia bola úplne obnovená.

V 30. rokoch 19. storočia generál Alexander Bašilov naplánoval prvú pravidelnú sieť mestských ulíc severne od Petrovského paláca. Smolenská železničná stanica (predchodca dnešného Bieloruského železničného terminálu) bola otvorená v roku 1870. Park Sokolniki, ktorý bol v 18. storočí sídlom cárskych sokoliarov ďaleko za Moskvou, sa v neskoršom 19. storočí pridal k rozrastajúcemu sa mestu a v roku 1878 sa stal verejným mestským parkom. Prímestský železničný terminál Savjolovskij bol postavený v roku 1902. V januári 1905 bola v Moskve oficiálne zavedená inštitúcia mestského guvernéra alebo starostu a prvým oficiálnym starostom Moskvy sa stal Alexander Adrianov.

Keď sa v roku 1762 dostala k moci Katarína II., pozorovatelia označovali špinu v meste a zápach splaškov za prejav neporiadneho životného štýlu Rusov z nižších vrstiev, ktorí nedávno prišli z fariem. Elity vyzývali na zlepšenie hygieny, čo sa stalo súčasťou Kataríniných plánov na zvýšenie kontroly nad spoločenským životom. Národné politické a vojenské úspechy v rokoch 1812 až 1855 upokojili kritikov a potvrdili úsilie o vytvorenie osvietenejšej a stabilnejšej spoločnosti. Menej sa hovorilo o zápachu a zlých podmienkach verejného zdravotníctva. Avšak po neúspechoch Ruska v krymskej vojne v rokoch 1855 - 56 sa narušila dôvera v schopnosť štátu udržať poriadok v chudobných štvrtiach a požiadavky na zlepšenie verejného zdravia vrátili špinu na program dňa.

V novembri 1917, keď sa dozvedeli o povstaní v Petrohrade, začali svoje povstanie aj moskovskí boľševici. Dňa 2. novembra (15. 11.) 1917 bola po ťažkých bojoch v Moskve nastolená sovietska moc.^[14]

Potom Vladimír Lenin v obave z možnej zahraničnej invázie presunul 12. marca 1918 hlavné mesto z Petrohradu späť do Moskvy.^[15] Kremeľ sa opäť stal sídlom moci a politickým centrom nového štátu.

So zmenou hodnôt, ktoré zaviedla komunistická ideológia, sa prerušila tradícia zachovávania kultúrneho dedičstva. Nezávislé ochranárske spolky, dokonca aj tie, ktoré bránili len svetské pamiatky, ako napríklad moskovský OIRU, boli do konca 20. rokov 20. storočia rozpustené. Nová protináboženská kampaň, ktorá sa začala v roku 1929, súvisela s kolektivizáciou roľníkov; ničenie kostolov v mestách vyvrcholilo okolo roku 1932. V roku 1937 bolo Ústrednému výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu napísaných niekoľko listov s požiadavkou premenovať Moskvu na "Stalindar" alebo "Stalinodar", pričom jeden z nich pochádzal od staršieho dôchodcu, ktorého snom bolo "žiť v Stalinodare" a tento názov si vybral ako symbol "daru" (dar) Stalinovho génia. Stalin tento návrh odmietol, a keď mu ho opäť navrhol Nikolaj Ježov, bol pobúrený a povedal: "Načo mi to je?". Stalo sa tak po tom, čo Stalin v roku 1936 zakázal premenovávanie miest na svoje meno.

Počas druhej svetovej vojny sídlil v Moskve sovietsky Štátny výbor obrany a Generálny štáb Červenej armády. V roku 1941 bolo medzi Moskovčanmi vytvorených 16 divízií národných dobrovoľníkov (viac ako 160 000 ľudí), 25 práporov (18 000 ľudí) a štyri ženijné pluky. Od októbra 1941 do januára 1942 bola nemecká skupina armád Stred zastavená na okraji mesta a potom v priebehu bitky o Moskvu zahnaná. Mnohé továrne boli evakuované spolu s veľkou časťou vlády a od 20. októbra bol vyhlásený stav obliehania mesta. Jeho zvyšní obyvatelia vybudovali a obsadili protitankovú obranu, zatiaľ čo mesto bolo bombardované zo vzduchu. Dňa 1. mája 1944 bola zriadená medaila "Za obranu Moskvy" a v roku 1947 ďalšia medaila "Na pamiatku 800. výročia Moskvy".

Nemecké aj sovietske straty počas bitky o Moskvu boli predmetom diskusií, keďže rôzne zdroje uvádzajú trochu odlišné odhady. Celkové straty v období od 30. septembra 1941 do 7. januára 1942 sa odhadujú na 248 000 až 400 000 v prípade Wehrmachtu a 650 000 až 1 280 000 v prípade Červenej armády.

V povojnových rokoch nastala vážna bytová kríza, ktorú vyriešil vynález výškových bytov. V Moskve sa nachádza viac ako 11 000 týchto typizovaných a panelových bytových domov, v ktorých býva väčšina obyvateľov, čo z nej robí mesto s najväčším počtom výškových budov.^[16] Byty boli postavené a čiastočne zariadené v továrni predtým, ako boli zdvihnuté a poskladané do vysokých stĺpov. Populárny komiksový film zo sovietskej éry Irónia osudu paroduje tento spôsob výstavby.

Mesto Zelenograd bolo vybudované v roku 1958 vo vzdialenosti 37 kilometrov od centra mesta na severozápade spolu s Leningradským pohorím a začlenené do moskovského administratívneho okruhu. Moskovská štátna univerzita sa presťahovala do svojho areálu na Vrabčích vrchoch v roku 1953.

V roku 1959 Nikita Chruščov začal svoju protináboženskú kampaň. Do roku 1964 bolo zatvorených viac ako 10-tisíc z 20-tisíc kostolov (väčšinou na vidieku) a mnohé boli zbúrané. Z 58 kláštorov a fungujúcich v roku 1959 ich do roku 1964 zostalo len šestnásť; z päťdesiatich moskovských kostolov fungujúcich v roku 1959 bolo tridsať zatvorených a šesť zbúraných.

8. mája 1965, pri príležitosti 20. výročia víťazstva v druhej svetovej vojne, bol Moskve udelený titul Hrdinské mesto.

Moskovský okruh (MKAD) bol otvorený v roku 1961. Mal štyri jazdné pruhy a viedol pozdĺž hraníc mesta v dĺžke 109 kilometrov. MKAD označovala administratívne hranice mesta Moskva až do 80. rokov 20. storočia, keď sa začali pripájať okrajové predmestia za okružnou cestou. V roku 1980 Moskva hostila letné olympijské hry, ktoré bojkotovali Spojené štáty a niekoľko ďalších západných krajín kvôli angažovanosti Sovietskeho zväzu v Afganistane koncom roka 1979. V roku 1991 sa Moskva stala dejiskom pokusu o štátny prevrat, ktorý uskutočnili konzervatívni komunisti odporujúci liberálnym reformám Michaila Gorbačova.

Po rozpade ZSSR v tom istom roku zostala Moskva hlavným mestom Ruskej federatívnej socialistickej republiky (25. decembra 1991 bola Ruská federatívna socialistická republika premenovaná na Ruskú federáciu). Odvtedy sa v Moskve vytvorilo trhové hospodárstvo, ktoré spôsobilo rozmach maloobchodu, služieb, architektúry a životného štýlu západného typu.

V 90. rokoch 20. storočia mesto naďalej rástlo a počet jeho obyvateľov sa zvýšil z menej ako deväť na viac ako desať miliónov. Mason a Nigmatullina tvrdia, že kontrola rastu miest zo sovietskej éry (pred rokom 1991) viedla ku kontrolovanému a udržateľnému rozvoju metropoly, typickému zeleným pásom vybudovaným v roku 1935. Odvtedy však došlo k dramatickému nárastu prímestskej zástavby s nízkou hustotou, ktorú vytvoril veľký dopyt po rodinných domoch namiesto preplnených bytov. V rokoch 1995 - 1997 bol obchvat MKAD rozšírený z pôvodných štyroch na desať pruhov.

V decembri 2002 sa stanica Bulvar Dmitrija Donského stala prvou stanicou moskovského metra, ktorá bola otvorená za hranicami MKAD. Tretí okruh, medzistupeň medzi Záhradným okruhom zo začiatku 19. storočia a vonkajším okruhom zo sovietskej éry, bol dokončený v roku 2004. Zelený pás sa čoraz viac fragmentuje a na jeho okraji vznikajú satelitné mestá. Letné chaty sa menia na celoročné obydlia a v súvislosti s rozšírením automobilov dochádza k veľkému preťaženiu dopravy. Viaceré staré kostoly a iné príklady architektonického dedičstva, ktoré boli zbúrané počas stalinskej éry, boli obnovené, napríklad katedrála Krista Spasiteľa. V roku 2010 moskovská administratíva spustila niekoľko dlhodobých projektov, ako napríklad program prestavby mesta Moja ulica^[17] alebo program renovácie rezidencie.^[18]

Územným rozšírením 1. júla 2012 na juhozápad do Moskovskej oblasti sa rozloha hlavného mesta viac ako zdvojnásobila z 1 091 na 2 511 km², čím sa Moskva stala rozlohou najväčším mestom na európskom kontinente a zároveň získala ďalších 233 000 obyvateľov.^[19][20] Pripojené územie bolo oficiálne pomenované Новая Москва (Nová Moskva).

Moskva leží na brehu rieky Moskva, ktorá preteká v dĺžke niečo vyše 500 km Východoeurópskou rovinou v strednom Rusku, neďaleko prirodzenej hranice lesného a lesostepného pásma. Rieku a jej kanály v rámci mesta preklenuje 49 mostov. Nadmorská výška Moskvy vo Všeruskom výstavnom centre (VVC), kde sa nachádza hlavná moskovská meteorologická stanica, je 156 metrov. Najvyšším bodom mesta je Teplostanská vrchovina s výškou 255 metrov.^[21] Šírka mesta Moskva (bez obmedzenia MKAD) od západu na východ je 39,7 km a dĺžka od severu na juh je 51,8 km.

Moskva slúži ako referenčný bod pre časové pásmo používané vo väčšine európskeho Ruska, Bieloruska a Krymskej republiky. Tieto oblasti sa v medzinárodných štandardoch označujú ako moskovský štandardný čas (MSK, МСК), ktorý je o 3 hodiny pred UTC alebo UTC+3. Letný čas sa už nedodržiava. Podľa zemepisnej dĺžky nastáva v Moskve priemerné slnečné poludnie o 12:30.^[22]

Moskva má vlhké kontinentálne podnebie s dlhými, chladnými (hoci na ruské pomery priemernými) zimami, ktoré zvyčajne trvajú od polovice novembra do konca marca, a teplými letami. Extrémnejšie kontinentálne podnebie na rovnakej zemepisnej šírke - ako napríklad časti východnej Kanady alebo Sibíri - má oveľa chladnejšie zimy ako Moskva, čo naznačuje, že napriek skutočnosti, že Moskva je ďaleko od mora, stále dochádza k výraznému zmierňovaniu vplyvu Atlantického oceánu. Počasie môže značne kolísať, pričom teploty sa pohybujú od -25 °C v meste a -30 °C na predmestiach až po viac ako 5 °C v zime a od 10 do 35 °C v lete.

Bežné vysoké teploty v teplých mesiacoch jún, júl a august sa pohybujú okolo príjemných 20 až 26 °C, ale počas vĺn horúčav (ktoré sa môžu vyskytnúť od mája do septembra) denné vysoké teploty často presahujú 30 °C, niekedy aj na týždeň alebo dva. V zime priemerné teploty zvyčajne klesajú na približne -10 °C, hoci takmer každú zimu sa vyskytujú obdobia tepla, keď denné teploty stúpajú nad 0 °C, a obdobia ochladenia, keď nočné teploty klesajú pod -20 °C. Tieto obdobia zvyčajne trvajú približne týždeň alebo dva. Vegetačné obdobie v Moskve zvyčajne trvá 156 dní, zvyčajne od 1. mája do 5. októbra.^[23]

Najvyššia teplota, aká bola kedy zaznamenaná, bola 38,2 °C na meteorologickej stanici VVC a 39,0 °C v centre Moskvy a na letisku Domodedovo 29. júla 2010 počas nezvyčajných horúčav na severnej pologuli v roku 2010. Rekordné vysoké a priemerné teploty boli zaznamenané v januári, marci, apríli, máji, júni, júli, auguste, novembri a decembri v rokoch 2007 - 2022. Priemerná júlová teplota v rokoch 1991 až 2020 je 19,7 °C. Vôbec najnižšia zaznamenaná teplota bola -42,1 °C v januári 1940. Sneh, ktorý sa vyskytuje približne päť mesiacov v roku, často začína padať v polovici októbra, pričom snehová pokrývka leží v novembri a topí sa začiatkom apríla.

V priemere je v Moskve 1731 hodín slnečného svitu ročne, od 8 % v decembri po 52 % od mája do augusta.^[24] Toto veľké ročné kolísanie je spôsobené tvorbou konvektívnej oblačnosti. V zime vlhký vzduch z Atlantiku kondenzuje v chladnom vnútrozemí kontinentu, čo vedie k veľkej oblačnosti. Avšak ten istý kontinentálny vplyv má za následok podstatne slnečnejšie letá ako oceánske mestá v podobnej zemepisnej šírke, napríklad Edinburgh. V rokoch 2004 až 2010 sa priemer pohyboval medzi 1800 a 2000 hodinami s tendenciou k väčšiemu slnečnému svitu v letných mesiacoch, a to až do rekordných 411 hodín v júli 2014, čo predstavuje 79 % možného slnečného svitu. December 2017 bol v Moskve najtmavším mesiacom od začiatku záznamov, keď svietilo len šesť minút.^[25][26]

Teploty v centre Moskvy sú často výrazne vyššie ako na predmestiach a v blízkom okolí, najmä v zime. Napríklad, ak je priemerná februárová teplota na severovýchode Moskvy -6,7 °C, na predmestiach je to približne -9 °C. Teplotný rozdiel medzi centrom Moskvy a blízkymi oblasťami Moskovskej oblasti môže byť počas mrazivých zimných nocí niekedy viac ako 10 °C.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pamätihodnosti Moskvy

V historickom centre Moskvy sa nachádza Moskovský Kremeľ, Katedrála Zosnutia presvätej Bohorodičky, Archanjelský chrám, Chrám Zvestovania (Moskva), Červené námestie, Chrám Vasilija Blaženého, Chrám Ikony Matky Božej Kazanskej, Katedrála Zjavenia Pána, Chrám uloženia rúcha presvätej Bohorodičky, Chrám dvanástich apoštolov, Zvonica Ivana Veľkého, Chrám Krista Spasiteľa, Kostol svätého Ľudovíta (katolícky) a mnoho iných pamiatok.

K unikátom mesta patrí Novodievčí kláštor, Veľké divadlo, Štátna Tretiakovská galéria, Múzeum Alexandra Sergejeviča Puškina, Kolomenskoje a televízna veža Ostankino.

Moskva je dôležitým dopravným uzlom - má metro, letiská, železničné stanice a riečne prístavy.

Mesto má rozvitú dopravnú sieť autobusov, trolejbusov a električiek. Denne sa týmito druhmi mestskej hromadnej dopravy odvezie vyše 12 miliónov cestujúcich. Najdôležitejšou súčasťou hromadnej dopravy v meste je moskovské metro (po rusky: Московский метрополитен). Návštevníci mesta môžu okrem taxíkov a maršrutiek využiť aj mestskú železnicu.

V Moskve sa nachádzajú štyri letiská - Domodedovo, Šeremetevo, Vnukovo a Žukovskij. Na rieke Moskva na území hlavného mesta funguje vodná doprava medzi dvoma stanicami. Tretí - nákladný prístav - sa nachádza na západe Moskvy. Vďaka rozvinutému systému riečnych kanálov má Moskva spojenie s piatimi morami.

Na území hlavného mesta sa nachádza deväť železničných staníc, z ktorých sa cestujúcich dopravia do/z Moskvy 11 smermi:

• Bieloruská železničná stanica (smer z/do Bieloruska)
• Kazanská železničná stanica (smer z/do Kazane)
• Kurská železničná stanica (smer z/do Tuly)
• Kyjevská železničná stanica (smer z/do Kyjeva)
• Pavelecká železničná stanica (smer z/do Domodedova)
• Rižská železničná stanica (smer z/do Rigy)
• Savelovská železničná stanica (smer z/do Dimitrova)
• Jaroslavská železničná stanica (smer z/do Jaroslavľu)
• Leningradská železničná stanica (smer z/do Petrohradu)

Moskva sa delí na 10 administratívnych oblastí, z ktorých jedna oblasť leží celkom za prstencovou automagistrálou. Moskovské oblasti sa delia na 123 mestských častí, na čele ktorých stojí starosta.

1. Hlavná administratívna oblasť
2. Severná administratívna oblasť
3. Severovýchodná administratívna oblasť
4. Východná administratívna oblasť
5. Juhovýchodná administratívna oblasť
6. Južná administratívna oblasť
7. Juhozápadná administratívna oblasť
8. Západná administratívna oblasť
9. Severozápadná administratívna oblasť
10. Zelenohradská administratívna oblasť

Podľa počtu obyvateľov je Moskva najväčším mestom Európy. Podľa údajov zo sčítania obyvateľstva k 1. januáru 2010 mala 10 562 099, v roku 2014 už 12 108 257 obyvateľov ^[27]. Toto číslo však nezahŕňa nelegálnych migrantov a turistov, ktorí Moskvu každoročne navštevujú.

Národnostné zloženie obyvateľov Moskvy na základe sčítania ruského obyvateľstva z roku 2002.

Umiestnenie	Národnosť	Počet	%
1	Rusi	8 809 009	84,83
2	Ukrajinci	253 644	2,44
3	Tatári	166 083	1,6
4	Arméni	124 425	1,2
5	Azerbajdžanci	95 563	0,92
6	Židia	79 359	0,76
7	Bielorusi	59 353	0,57
8	Gruzínci	54 387	0,52
9	Bez udania národnosti	54 387	4,02

1. Erb Moskvy
2. Vlajka Moskvy
3. Hymna Moskvy

Alžír, Alžírsko Ankara, Turecko Astana, Kazachstan Atény, Grécko Bangkok, Thajsko Banja Luka, Bosna a Hercegovina Bejrút, Libanon Belehrad, Srbsko Berlín, Nemecko Bratislava, Slovensko

Cusco, Peru Düsseldorf, Nemecko Dušanbe, Tadžikistan Havana, Kuba Chicago, USA Jerevan, Arménsko Káhira, Egypt Košice, Slovensko Krakov, Poľsko

Londýn, Anglicko Luxemburg, Luxembursko Ľubľana, Slovinsko Madrid, Španielsko Manila, Filipíny Nikózia, Cyprus Soul, Kórejská republika Tokio, Japonsko Paríž, Francúzsko

Peking, Čína Podgorica, Čierna Hora Praha, Česko Riga, Lotyšsko Teherán, Irán Tel Aviv, Izrael Tirana, Albánsko[28] Valenciennes, Francúzsko Varšava, Poľsko Viedeň, Rakúsko

• Najväčšie mesto Európy.
• Najdrahšie mesto roka 2006 a 2007.
• Existujú dve verzie pôvodu názvu mesta:
  • Jednou z nich je tá, že slovo Moskva pochádza z ugro-fínskej jazykovej skupiny a znamená mokré a blatisté miesto.
  • Druhá verzia ^[29] tiež pochádza z tej istej jazykovej skupiny, má však význam slova močarisko. Jeden z historických názvov mesta sa zachoval aj v prepisoch do iných jazykov (Moscow, Moscou).
• Križovatka Ulice Slobody a Volokolamskej cesty je jedna z mála miest v Moskve, kde sa stretávajú všetky druhy hromadnej dopravy v meste: železničná (smer Riga), automobilová, vodná, letecká.
• Rozpočet mesta je väčší ako rozpočet takej veľkej krajiny akou je Ukrajina.

Kliknite na obrázok pre jeho zväčšenie.

• 
  Monomachova čiapka 
• 
  Požiar mesta v roku 1812 počas invázie Francúzov
• 
  Chrám Vasila Blaženého
• 
  Chrám Krista Spasiteľa
• 
  Novodievčí kláštor.
• 
  Uspenský chrám
• 
  Kazaňská katedrála, 2005
• 
  Kostol sv. Ľudovíta (rímskokatolícky)
• 
  Historické múzeum
• 
  Štátna Tretiakovská galéria

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Moskva
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Moskva

• Interaktívna mapa Moskvy
• Fotogaléria Moskvy s popisom obrázkov (po slovensky)
• Galéria fotografií Moskvy Archivované 2009-01-31 na Wayback Machine (po rusky)
• Aj takáto vie byť Moskva - fotografie Archivované 2007-09-27 na Wayback Machine (po rusky)
• Predpoveď počasia pre Moskvu na najbližších 10 dní Archivované 2007-12-10 na Wayback Machine (po rusky)
• Užitočné informácie o Moskve (po rusky)
• Fotografie Moskvy

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Moscow na anglickej Wikipédii.