Hypatia

O rovnomennej planétka pozri 238 Hypatia.

Hypatia (starogr. Ὑπατία – Hypatia; * 350 – 370, Alexandria – † 415, Alexandria) bola pohanská helenistická novoplatónska filozofka, astronómka a matematička, žijúca na prelome štvrtého a piateho storočia v egyptskej Alexandrii, vtedy súčasti Rímskej, resp. novovznikajúcej Východorímskej ríše. Bola poprednou mysliteľkou novoplatónskej školy v Alexandrii, kde učila filozofiu a astronómiu. Je prvou ženou matematičkou, ktorej život je v rozumnej miere zaznamenaný. Počas života bola známa ako učiteľka a poradkyňa. Napísala komentár k Diofantovmu dielu Arithmetica, ktorý sa mohol čiastočne zachovať vložený do Diofantovho originálneho diela, a komentár k pojednaniu Apollónia z Pergy o kužeľosečkách, ktorý sa nezachoval. Mnoho ľudí tiež na základe názvu komentára jej otca Theóna k tretej knihe Almagestu verí, že Hypatia mohla upraviť aj text Ptolemaiovho Almagestu.

Hypatia
grécka filozofka
Narodenie	medzi 350 až 370
Úmrtie	415 Alexandria, Egypt
Odkazy
Commons	Hypatia
Biografický portál

Hypatia je známa tým, že konštruovala astroláby a hustomery; avšak nevynašla ich, pretože sa používali už dlho pred jej narodením. Hoci bola pohankou, tolerovala kresťanov a učila aj kresťanských žiakov, vrátane neskoršieho biskupa Synesia. Staroveké pramene hovoria o tom, že bola obľúbená medzi pohanmi aj kresťanmi a vytvorila si veľký vplyv na politickú elitu Alexandrie. Ku koncu života radila Orestesovi, rímskemu prefektovi Alexandrie, ktorý mal spor s biskupom Kyrillom. Šírilo sa o nej, že to ona bráni Orestesovi zmieriť sa s Kyrillom a v marci roku 415 bola zavraždená zberbou spomedzi kresťanov, vedenou lektorom menom Peter.

Vražda Hypatie šokovala a vytvorila z nej „mučeníčku pohanstva“. Viedla budúcich novoplatonikov, ako bol Damaskios, k tomu, aby sa stali horlivejšími v kritike kresťanstva. Od 18. storočia (najmä v deistických a osvietenských kruhoch) sa život Hypatie opakovane objavuje ako predmet interpretácií autorov novovekej a modernej literatúry, ktorí si o nej často vytvárajú svoj vlastný a skutočnosti nie úplne zodpovedajúci obraz. Stáva sa symbolom kritiky katolicizmu, hoci žila v období prvotnej cirkvi a katolicizmus, pravoslávie, ani protestantizmus ešte neexistovali. V 19. storočí Hypatiu európska literatúra, zvlášť novela Charlesa Kingsleyho Hypatia z roku 1853, romantizuje ako „poslednú z Helénov“. V 20. storočí sa Hypatia začína zobrazovať ako ikona boja za ženské práva a predchodkyňa pre feministické hnutie. Koncom dvadsiateho storočia niektoré zobrazenia spojili jej smrť so zničením Alexandrijskej knižnice napriek historickému faktu, že Alexandrijská knižnica neexistovala už počas Hypatiinho života.