Evika Siliňová

V rokoch 1993 – 1997 absolvovala bakalárske štúdium práva na Lotyšskej univerzite (lot. Latvijas Universitāte) v Rige. Na Právnickej fakulte v Rige (lot. Rīgas Juridiskā augstskola) potom získala magisterský titul zo sociálnych vied, medzinárodného a európskeho práva.^[4]

V rokoch 2003 – 2012 pôsobila ako advokátka so zameraním na medzinárodné a domáce obchodné právo,^[2] pričom spolupracovala s právnymi oddeleniami telekomunikačných operátorov a venovala sa tiež poradenstvu pri zakladaní a prevádzke mimovládnych organizácií.^[2]

 

V parlamentných voľbách v roku 2011 kandidovala za stredopravú Zatlerovu reformnú stranu (lot. Zatlera Reformu partija, ZRP), nebola však zvolená.^[5] V rokoch 2011 – 2012 bola právnou poradkyňou lotyšského ministerstva vnútra.

Od januára 2013 do januára 2019 pôsobila ako parlamentná tajomníčka na ministerstve vnútra.^[6]

23. januára 2019 prevzala, po schválení vládou pod vedením premiéra Krišjānisa Kariņša, funkciu parlamentnej tajomníčky predsedu vlády.^[7][8]

 

V parlamentných voľbách v roku 2022 kandidovala za stredopravú stranu Nová jednota (lot. Jaunā Vienotība, JV) a bola zvolená za poslankyňu lotyšského parlamentu (Saeima).^[9] 6. decembra 2022 bola vymenovaná za ministerku sociálnych vecí vo vláde Krišjānisa Kariņša.^[10] Vláda získala dôveru 14. decembra.^[11]

Medzi jej hlavné ministerské agendy patrilo zvyšovanie minimálnej mzdy, na ktorú sú naviazané aj dôchodky a ďalšie štátne sociálne dávky.^[12] 23. februára 2023 ju premiér vymenoval za členku novovytvoreného výboru pre fondy Európskej únie.^[13] 4. júla 2023 jej ministerstvo prinieslo do Saeimy ratifikáciu Istanbulského dohovoru, hoci s určitými výhradami a bez podpory koaličnej Národnej aliancie (lot. Nacionālā apvienība, NA).^[14][15]

16. augusta 2023, po rezignácii Krišjānisa Kariņša, Nová Jednota nominovala Siliňovú ako kandidátku na post premiérky.^[16] Prezident Edgars Rinkēvičs ju 24. augusta poveril zostavením vlády.^[17] 1. septembra Siliňová naznačila, že má v úmysle získať novú parlamentnú väčšinu s Úniou zelených a farmárov (lot. Zaļo un Zemnieku savienība, ZZS) a Progresívcami (lot. Progresīvie).^[18] O 12 dní neskôr predstavila zloženie novej vlády, v ktorej má JV sedem ministerstiev, ZZS štyri a Progresívci tri, pričom na poste ministra zahraničných vecí pôsobí expremiér Kariņš.^[19] 15. septembra 2023 získala koaličná vláda pod vedením Siliňovej dôveru parlamentnej väčšiny v Saeime, kde za ňu hlasovalo 53 zo 100 poslancov.^[20][1]

Medzi priority novej vlády má patriť okrem iného integrácia 25-percentej ruskojazyčnej menšiny (z ktorej takmer polovicu tvoria tzv. „neobčania“ – osoby s trvalým pobytom na území Lotyšska, ktoré boli občanmi Sovietskeho zväzu až do jeho rozpadu v roku 1991, následne však nezískali občianstvo žiadnej krajiny a nemajú v Lotyšsku ani volebné právo), dobudovanie plotu na hraniciach s Ruskom a Bieloruskom a výrazné navýšenie rozpočtu na obranu v súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu.^[3]

Je vydatá, s právnikom Aigarsom Siliņšom majú tri deti.^[21][22] Jej rodnou rečou je lotyština a plynulo hovorí po anglicky a po rusky.^[2]

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Evika Siliňová

• Evika Siliňová na webe lotyšskej vlády (po lotyšsky)
• Evika Siliňová na Twitteri (po anglicky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Evika Siliņa na anglickej Wikipédii.