Bajkalské jazero
Bajkalské jazero alebo Bajkal (rus. Озеро Байка́л – Ozero Bajkal, buriat. Байгал – Bajgal) je najhlbšie a najstaršie jazero na svete.[1] V jazere je sústredená 1/5 svetových zásob povrchovej sladkej vody. Nachádza sa v Rusku, v južnej časti Východnej Sibíri. Po Kaspickom mori je druhým najväčším ruským jazerom. V roku 1996 bolo zapísané do svetového zoznamu dedičstva UNESCO.
| Lake Baikal* | |
|---|---|
| Lokalita Svetového dedičstva UNESCO | |
| |
| Bajkalské jazero | |
| Štát |  Rusko
|
| Typ | prírodná pamiatka |
| Kritériá | vii, viii, ix, x |
| Identifikačné č. | 754 |
| Región** | Severná Ázia |
| Súradnice | 53°15′S 108°02′V / 53,25°S 108,03°VSúradnice: 53°15′S 108°02′V / 53,25°S 108,03°V |
| História zápisu | |
| Zápis | 1996 (20. zasadnutie) |
| * Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO. | |
Údaje
upraviť- Poloha: juh východnej Sibíri
- Rozmery: 636 x 80 km
- Plocha vodnej hladiny: 31 500 km²
- Najväčšia hĺbka: 1 642 m
- Vek: 25 miliónov rokov
- Počet ostrovov na jazere: 27
- Priezračnosť: 40 m, v hĺbke do 60 m
- Dĺžka brehovej línie: 2 100 km
- Objem: asi 23 500 km³ = približne 20 % pitnej vody na Zemi
- Počet vtekajúcich riek: 337
- Vytekajúce rieky: Angara
Geografický opis
upraviťJazero Bajkal leží na juhu východnej Sibíri na hranici medzi Irkutskou oblasťou a Burjatskou republikou. Nachádza sa v ňom asi 1/5 všetkej pitnej vody Zeme, pritom veľmi čistej. Bajkal sa tiež vyznačuje veľmi pestrou živou prírodou.
Jazero je obklopené horami a vysokými sopkami, irkutská strana je strmšia a burjatská sa mierne zvažuje. Oblasť Bajkalu sa zaraďuje k územiam s vysokou seizmickosťou, sú tu veľmi časté zemetrasenia, aj keď mnohé z nich sú prakticky nepostrehnuteľné – ich sila sa pohybuje v rozpätí jedného až dvoch stupňov Richterovej stupnice.
Maximálna hĺbka jazera je 1 637 m, vďaka čomu sa Bajkal považuje za najhlbšie jazero na svete. Vzniklo počas oligocénu pred 30 až 25 miliónmi rokov zaplavením hlbokého zlomu v zemskej kôre, ktorý vznikol ako dôsledok zrážky Indickej a Eurázijskej platne počas Alpínskeho vrásnenia.
Podľa objemu vody patrí jazeru druhé miesto na svete (prevyšuje ho len Kaspické more). Je to vlastne obrovské vnútrozemské more, 636 km dlhé a 80 km široké.
Do jazera sa vlieva 336 riek a potokov. Najväčšie z nich sú Selenga, Horná Angara, Barguzin, Turka, Sarma a iné. Na jazere je 27 ostrovov, z toho 22 stálych a 5 periodicky zaplavovaných. Najväčšími sú ostrovy Oľchon (730 km²) a Veľký Uškanij (9,4 km²).
Geológia
upraviťV oblasti Bajkalského jazera dochádza k extenzii zemskej kôry a vzniku riftu. Nachádza sa tu tzv. Bajkalská riftová zóna. Bajkal sa nachádza na juhu Sibírskej platformy pozdĺž Sajano-Bajkalskej sutúry, kaledónskeho horstva. Rift sa začal vyvíjať v oligocéne.[2] Dnešný Bajkal je tvorený tromi menšími sedimentačnými panvami (južnou, centrálnou a severnou).
Život v jazere
upraviťV zime si na brehoch jazera môžeme všimnúť ľadové jaskyne a snehové nánosy. Ku koncu zimy dosahuje hrúbka ľadu na Bajkale asi 1 m a v zálivoch až 2 m. Pri silnom mraze trhliny lámu ľad a z neho vznikajú samostatné kryhy. Dĺžka takýchto trhlín je 10 – 30 km a šírka 2 – 3 m. Explózie nastávajú každoročne približne v tých istých oblastiach jazera. Sprevádza ich silný praskot, ktorý je podobný hrmeniu alebo výstrelu z pušky. Vďaka prasklinám v ľade ryby v jazere nezahynú od nedostatku kyslíka. Bajkalský ľad je, mimochodom, veľmi priezračný – a keďže cezeň prenikajú slnečné lúče, vo vode sa hromadne tvoria riasy nevyhnutné na tvorbu kyslíka.
Podľa údajov Limnologického inštitútu sa v jazere vyskytuje 2 630 rôznych druhov rastlín a živočíchov, pričom 2/3 z nich sú zriedkavé miestne endemity (teda organizmy, ktoré žijú len v tomto jazere, nenájdeme ich nikde inde na svete). Patrí medzi ne napr. jediný sladkovodný tuleň na svete či živorodá hlbokovodná ryba „golomjanka“, telo ktorej obsahuje do 30 % tuku. Z ďalších rýb sa v Bajkale vyskytujú najmä sih, lieň, jeseter, mieň, šťuka a iné.
Dejiny
upraviťBajkal k sebe odjakživa pútal pozornosť. Prvé vedomosti o jazere boli získané v polovici 17. storočia (Kurbat Ivanov, Vasilij Kolesnikov, Ivan Pochabov a iní). V 2. polovici 17. storočia bolo jazero prvýkrát geograficky popísané a boli podniknuté prvé pokusy o vytvorenie mapy (Nikolaj Spafarij, Fiodor Golovon, Ides Izbrandt, Semion Remezov a iní). V rokoch 1771 až 1772 vykonali účastníci expedície Ruskej akadémie vied I. Georgi a Alexandr Puškariov vymerania jazera a v roku 1773 zostavili mapu.
Veľkú úlohu pre výskum jazera zohralo založenie Východosibírskeho oddelenia ruského geografického ústavu (1851), ktoré stálo na čele výskumu Sibíri a Pribajkalska. Známe sú práce V. Dybovského, V. Godlevského, I. Čerského a ostatných. V rokoch 1896 až 1902 zostavila Hydrografická expedícia pod vedením F. Driženka atlas a lodnú mapu.
V roku 1916 bola zostavená stála komisia pre výskum Bajkalu pri akadémii vied (NV Nasonov, V. Č Dorogostajskij, II Mesjacev, GJ Vereščagin). Systematický celkový prieskum bol začatý v roku 1925 stacionárom bajkalského oddelenia Akadémie vied ZSSR, ktoré bolo v roku 1928 reorganizované na limnologickú stanici v Listvjanke. Tá sa v roku 1961 zmenila na Limnologický ústav Sibírskeho oddelenia Akadémie vied ZSSR. V januári 1969 rada ministrov ZSSR prijala špeciálne uznesenie o ochrane a racionálnom využívaní prírodného bohatstva povodia Bajkalu.
Referencie
upraviť- ↑ Fact Sheet: Lake Baikal — A Touchstone for Global Change and Rift Studies, júl 1993 (prístup 7. február 2007) (po anglicky)
- ↑ Delvaux, D., Moeys, R., Stapel, G., Petit, C., Levi, K., Miroshnichenko, A., Ruzhich, V., Sankov, V., 1997: Paleostress reconstructions and geodynamics of the Baikal region, Central Asia, Part 2. Cenozoic rifting. Tectonophysics, 282, s. 1 – 38
Iné projekty
upraviťCommons ponúka multimediálne súbory na tému Bajkalské jazero
Zdroj
upraviť- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bajkal na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).