Pravčická brána

Pravčická brána
národná prírodná pamiatka
Pravčická brána
Štát	Česko
Región	Úsťanský kraj
Okres	Děčín
Lokalita	Hřensko
Nadmorská výška	415 – 440 m n. m.
Súradnice	50°53′01″S 14°16′53″V / 50,8836367°S 14,2812808°V / 50.8836367; 14.2812808
Rozloha	1,1 ha
Vznik	18. december 1963
- Vyhlásil	Krajský úrad Úsťanského kraja
Správa	ONV Děčín
Kód AOPK ČR	339
Pravčická brána Poloha na mape Česka
Wikimedia Commons: Pravčická brána
Webová stránka: Oficiálne stránky
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Národná prírodná pamiatka Pravčická brána (nem. Prebischtor) je skalná brána, vytvorená v kvádrových pieskovcoch kriedového pôvodu.^[1] Nachádza sa v severozápadných Čechách na území Národného parku České Švýcarsko (od 9. 4. 2002 v prvej zóne NP České Švýcarsko),^[1] asi 3 km severovýchodne od obce Hřensko v okrese Děčín.^[2] S rozpätím 26,5 metra a výškou 16 metrov ide o najväčšiu pieskovcovú skalnú bránu v Európe.^[1] Je jedným z najnavštevovanejších miest a zároveň symbolom Národného parku České Švýcarsko, pod ktorého správu patrí.^[2] Chránené územie zahŕňa nielen samotnú pieskovcovú bránu, ale aj okolité skalné masívy a z časti zastavanú plochu (zámoček Sokolí hnízdo).^[1] Pravčická brána patrí okrem NP České Švýcarsko tiež k vtáčej oblasti Labské pískovce.^[3]

Pravčická brána bola navštevovaná už od konca 18. storočia a masy turistov spôsobovali zvýšenú eróziu vrchných partií a deštrukciu brány. Po zistení niekoľkých trhlín bol v roku 1982 vstup turistov na bránu zakázaný.^[1] Pravčická brána bola prvýkrát chránená od 18. decembra 1963, kedy bola uznesením Okresného národného výboru Děčín vyhlásená chráneným prírodným výtvorom (CHPV). 11. júna 1992 bola vyhláškou Ministerstva životného prostredia preklasifikovaná na národnú prírodnú pamiatku (IPA).^[3] Cieľom ochrany je zachovanie súčasného stavu a prirodzeného vývoja pieskovcových skalných masívov a minimalizácia negatívneho antropogénneho pôsobenia.^[1]

Pravčická brána sa v roku 2009 dostala do užšieho kola ankety New7Wonders o sedem prírodných divov sveta, keď postúpila medzi 71 semifinalistov. Do užšieho výberu 28 finalistov sa ale už neprebojovala.^[4][5][6]

Súčasný názov Pravčická brána je odvodený z jej nemeckého názvu Prebischtor (vo význame Tor ako brána). Prví obyvatelia oblasti nazývali bránu podľa jej vlastností a rozmerov, zaužívaný bol názov "Veľká brána" (nem. Grosses Tor), čo je dokumentované aj v prvej písomnej zmienke o bráne z roku 1410. Oproti tomu zoznam miestnych názvov, obsiahnutý v urbáre z roku 1722 uvádza „Das Thor“. Až v turistickej literatúre sa začalo objavovať pomenovanie Prebischtor, prevzaté z názvu najbližších terénnych útvarov Prebischgrund, Prebischkegel a Prebischhorn, uvádzaných už v popisoch hraníc zo 16. a 17. storočia a v zmluvách o delení panstva. Tieto označenia pochádzajú pravdepodobne z rozšíreného miestneho mena Prebisch.^[7]

S rozmachom turistiky postupne pribúdali aj českí návštevníci z česky hovoriaceho vnútrozemia a nemecký tvar slová tak bol pripodobnený podobnému slovu českému. Dialo sa tak sprvu nejednotne, čo ukazuje aj rozličnosť zachovaných názvov: Brána Přebišova, Přebišská brána, Velká brána Převýšovská a Převyšovská brána. Nakoniec sa v 30. rokoch 20. storočia ustálil súčasný tvar, ktorý však nijako nesúvisí s názvom obce Pravčice v okrese Kroměříž.^[7]

Existuje aj mnoho legiend a príkladov ľudovej etymológie, vysvetľujúcich pôvod názvu. Jednou z nich je povesť o pustovníkovi Prebischovi, ktorý tu údajne sídlil a dal bráne meno. Rovnako nepravdepodobný sa javí aj názor, že brána dostala názov od slovanského výrazu pre bránu či previs. Nemecké meno "Prebischtor" by tak bolo odvodené od slovenského slova "previs".^[7]

Národná prírodná pamiatka Pravčická brána sa nachádza v 1. zóne Národného parku České Švýcarsko, asi 3 km severovýchodne od obce Hřensko a 2 km severozápadne od obce Mezní Louka.^[2] Geomorfologicky patrí k Děčínskej vrchovine, konkrétne k podcelku Jetřichovické stěny a nachádza sa v nadmorskej výške 447 m.^[1][2] Je súčasťou skalného defilé Krídelné steny a zo skalnej plošiny vybieha šikmo v smere SV – JZ.^[1][8] S dĺžkou 26,5 metra, výškou 16 metrov, najmenšou hrúbkou klenby 2,5 metra a najmenšou šírkou 8 metrov je to najväčšia pieskovcová skalná brána v Európe.^[2][9] Plocha IPA Pravčická brána je 1,11 ha.^[3]

Vzhľadom na neprístupnosť terénu, nevhodné podmienky pre poľnohospodárstvo aj lesníctvo a inému pohľadu vtedajších ľudí na krajinu, nebola brána a jej blízke okolie pravdepodobne využívaná do 2. polovice 18. storočia. Na začiatku 19. storočia začali bránu navštevovať predovšetkým umelci zo susedného Saska, ktorí ju zachytávali vo svojich dielach.^[10] V roku 1826 bolo pri päte Pravčickej brány sprevádzkované prvé občerstvovacie zariadenie a o 11 rokov neskôr bola zriadená aj nocľaháreň. Medzi významné osobnosti, ktoré bránu v tomto období navštívili, patrí bezpochyby dánsky spisovateľ Hans Christian Andersen. Do tejto oblasti po prvýkrát zavítal v roku 1831 a spomína ju vo svojich zápiskoch z ciest.^[11] V 60. rokoch 19. storočia bol upravený chodník cez Dlouhý důl, určený predovšetkým pre prístup na koni, ďalšie jeho úpravy prebehli v roku 1880, kedy tu boli postavené kamenné mostíky, uľahčujúce cestu náročným terénom.^[12][13] Na pokyn majiteľa panstva, kniežaťa Edmunda Clary-Aldringena, začala v roku 1881 stavba hostinca Sokolí hnízdo (vtedy nazývaného Prebischtor). Dokončený a otvorený bol o rok neskôr a vtedy sa na Pravčickej bráne tiež začalo prvýkrát vyberať vstupné.^[14] Hotel Sokolí hnízdo je od roku 1992 v súkromnom vlastníctve.

Sedimenty na území Českosaského Švýcarska sa ukladali v období vrchnej kriedy v druhohorách. V tomto období sa tu vyskytovalo more, ktoré bolo v tejto svojej severnej časti pomerne plytké, a ukladali sa tu predovšetkým kremenné pieskovce. Došlo k prehĺbeniu panvy (zvýšeniu morskej hladiny) a ukladali sa naopak prachovce, ktoré dnes oddeľujú pieskovcové vrstvy. Samotná brána je tvorená jizerským súvrstvím, ktoré sa ukladalo od stredného do začiatku vrchného turónu a nadobudlo hrúbku od 350 do 420 metrov. Šikmé zvrstvenie pieskovcových vrstiev ukazuje na prevládajúci juhovýchodný smer morských prúdov, na rozdiel napríklad od západného prúdenia, zjavného na skalách bělohorského súvrstvia (napríklad v Hřensku).^[1][15] Po ústupe mora boli obnažené pieskovcové masívy exponované prírodným podmienkam; na erózii a odnose materiálu sa podieľalo viac faktorov. Predovšetkým to bola hĺbková riečna erózia, ktorá vytvorila strmé skalné svahy. Horniny boli následne vystavené zvetrávaniu, došlo k odnosu ich menej pevných častí, a tým k vzniku rôznych útvarov pieskovcového reliéfu. Pri formovaní skalnej brány najprv došlo k vytvoreniu tzv. skalnej steny postupným opadávaním kusov pieskovca a skalným rúcaním pozdĺž súbežných puklín v pieskovcovom masíve. V spodnej časti steny potom z oboch strán vznikol previs, ktorý sa postupne rozširoval v smere nahor a do strán, až došlo k úplnému prederaveniu steny. Ostré hrany po opadnutí materiálu boli časom zahladzované zvetrávaním (soľným či mrazovým) alebo bioeróziou.^[16]

Vzhľadom na to, že k ploche IPA patria aj okolité svahy, je tu zastúpených viac druhov biotopov; tie boli zistené v súvislosti s mapovaním biotopov sústavy Natura 2000. Na pieskovcovom substráte možno všeobecne nájsť skôr na živiny nenáročné acidofyty (t. j. kyslomilné druhy). Vo vegetácii prevláda spoločenstvo boreokontinentálnych borín, ktoré sa vyskytujú vo vrcholových partiách skál a zaberajú 46% rozlohy územia IPA. Zo stromov v ňom prevažujú borovica lesná (Pinus sylvestris) a breza previsnutá (Betula pendula), z bylín sú tu zastúpené metlička krivoľaká (Avenella flexuosa), hasivka orlia (Pteridium aquilinum), čučoriedka obyčajná (Vaccinium myrtillus), brusnica obyčajná (Vaccinium vitis-idaea) či vres obyčajný (Calluna vulgaris). Z machov je hojný napríklad dvojhrotec chvostnatý (Dicranum scoparium), paprutka meniaca (Pohlia nutans), dvojhrotec chvostnatý (Dicranum scoparium).^[9][17]

Samotná Pravčická brána je najviac pokrytá lišajníkmi. Častým rodom je dutohlávka, na pieskovcových skalách môžeme pozorovať terčovku zakrivenú (Arctoparmelia incurva), ktorá tvorí žltkasté stielky a patrí medzi vzácne lišajníky. Možno ju nájsť aj na samotnom útvare brány, spolu napríklad s drobnovýtruskou hnedastou (Acarospora fuscata), šialočkou čiernohnedou (Lecidea fuscoatra), terčovkou skalnou (Parmelia saxatilis) alebo terčovkou strechovitou (Parmelia omphalodes). Na stromoch nájdeme terčovku bublinatú (Hypogymnia physodes) alebo terčovku brázditú (Parmelia sulcata).^[18] V štrbinách Pravčickej brány sa vyskytuje tiež pečeňovka Calypogeia integristipula, z machov tu rastú Tetraphis pellucida, Dicranella heteromalla, Tortula muralis, Polytrichum piliferum alebo Schistostega pennata. Z vyšších rastlín tu nájdeme borovicu lesnú (Pinus sylvestris) a brezu previsnutú (Betula pendula), vres obyčajný (Calluna vulgaris), čučoriedku obyčajnú (Vaccinium myrtillus), brusnicu obyčajnú (Vaccinium vitis-idaea) a metličku krivoľakú (Avenella flexuosa).^[19]

Medzi suché spoločenstvá patrí štrbinová vegetácia silikátových skál, ktorej hojnými druhmi sú vres obyčajný (Calluna vulgaris), brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus) a brusnica obyčajná (Vaccinium vitis-idaea); z machov je to potom predovšetkým Campylopus flexuosus, Polytrichum piliferum, Ceratodon purpureus a Pohlia nutans.^[20]

Na hranách skál exponovaných severne sa vyskytujú vlhké spoločenstvá brusnicovej vegetácie, v ktorej sa vyskytuje čučoriedka (Vaccinium myrtillus) i rod rašelinníkov (Sphagnum sp.).^[21]

Na okolitých svahoch sa predovšetkým v nižších polohách nachádzajú acidofilné (kyslé) bučiny, ktoré boli v minulosti v Labských pieskovcoch dominantné, ale v súvislosti s lesným hospodárstvom boli nahradzované smrekovými monokultúrami alebo borovicami. Na území IPA dnes zaberajú 10% rozlohy. Stromové poschodie tvorí buk lesný (Fagus sylvatica), v menšej miere potom jedľa biela (Abies alba), dub letný (Quercus robur), dub zimný (Quercus petraea), javor horský (Acer pseudoplatanus), brest drsný (Ulmus glabra) a smrek obyčajný (Picea abies). Z bylín sa tu nachádzajú bika belavá (Luzula luzuloides), bika chlpatá (Luzula pilosa), metlička krivoľaká (Avenella flexuosa), papraď rozložená (Dryopteris dilatata) alebo pstroček dvojlistý (Maianthemum bifolium). Typickými zástupcami machov sú Atrichum undulatum, Dicranella heteromalla, Pohlia nutans a Polytrichastrum formosum.^[22]

Na prudkých svahoch a na skalách sa nachádza spoločenstvo subkontinentálnych borovicových dúbrav. Ide o svetlé lesy, obsahujúce borovicu lesnú (Pinus sylvestris), dub letný (Quercus robur), dub zimný (Quercus petraea), brezu previsnutú (Betula pendula) a jarabinu vtáčiu (Sorbus aucuparia), v podraste s brusnicou, čučoriedkou a vresom. Z kríkov sa tu vyskytuje krušina jelšová (Frangula alnus); častou papraďou je hasivka orlia (Pteridium aquilinum).^[23]

Najvýznamnejším bezstavovcovým živočíchom, ktorý sa na území IPA vyskytuje, je roháčik jedľový (Ceruchus chrysomelinus), ktorý patrí medzi kriticky ohrozené druhy. Jeho larvy sa vyvíjajú v hnijúcich kmeňoch stromov. Ďalším významným zástupcom je chrobák čierny (Typhaeus typhoeus), ktorého jediným areálom výskytu v Česku je práve okolie Hřenska. Po tom, čo tu nebol 40 rokov pozorovaný, bol tu znovuobjavený v roku 2002. Hojne sa tu vyskytuje mravcolev obecný (Myrmeleon formicarius), naopak ojedinelý je nález fúzača Pedostrangalia revestita. Z motýľov sa tu vyskytujú Charissa glaucinaria, Idaea contiguaria, Monochroa cytisella alebo Pempelia formosa.^[24]

Najpočetnejšou skupinou stavovcov na tomto území sú vtáky: sýkorka veľká (Parus major), sýkorka uhliarka (Parus ater), sýkorka belasá (Parus caeruleus), drozd čierny (Turdus merula), sojka obyčajná (Garrulus glandarius), červienka obyčajná (Erithacus rubecula), žltochvost hôrny (Phoenicurus phoenicurus), žltochvost domový (Phoenicurus ochruros), trasochvost biely (Motacilla alba), kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), sokol myšiar (Falco tinnunculus) alebo krkavec čierny (Corvus corax). Skalné steny sú príhodným stanovišťom pre sokola sťahovavého (Falco peregrinus), ktorý tu pravidelne hniezdil asi do 50. rokov 20. storočia. Potom jeho počty začali klesať, predovšetkým kvôli používaniu nadmerného množstva pesticídov v poľnohospodárstve. V rokoch 1989 – 1996 prebehla jeho reintrodukcia v susednom saskom Švajčiarsku, odkiaľ sa úspešne rozšíril späť aj do českej časti. Z cicavcov sa tu pravidelne vyskytuje plch veľký (Myoxus glis), veľmi zriedkavo plch záhradný (Eliomys quercinus); ďalej kuna skalná (Martes foina), veverica obyčajná (Sciurus vulgaris), netopier hrdzavý (Nyctalus noctula) a v skalných štrbinách netopier hvízdavý (Pipistrellus pipistrellus). Z triedy plazov sa tu zriedkavo vyskytuje jašterica obyčajná (Lacerta agilis).^[25]

Predmetom ochrany je pieskovcová skalná brána, no chránené sú aj okolité masívy a prirodzená skladba vegetácie. Rozpad brány je v budúcnosti nevyhnutný a je daný už samotným princípom jej vzniku. Cieľom ochrany je teda zachovanie súčasného stavu a prirodzeného vývoja pieskovcových skalných masívov a minimalizácia negatívneho antropogénneho pôsobenia. Veľký počet návštevníkov spôsoboval zvýšenú eróziu vrchných partií brány a odnos materiálu. Za obdobie turistického využívania brány bola z oblúka odnesená vrstva s hrúbkou 60 až 80 cm. V roku 1982 bolo navyše v spodnej časti objavených niekoľko prasklín, a tak bol vstup na Pravčickú bránu zakázaný.

Na zvetrávaní pieskovca sa podieľa niekoľko faktorov. Pieskovcový materiál Pravčickej brány patrí medzi horniny s nízkou pevnosťou, navyše miesto, kde sa brána nachádza je silne ovplyvňované.^[26] Veľkou mierou sa na zvetrávaní podieľa klíma – intenzita zrážok, zmeny teploty, slnečné žiarenie alebo mrazové zvetrávanie; ďalej ho ovplyvňuje činnosť organizmov. Priamy antropogénny vplyv je dnes vďaka zákazu vstupu minimalizovaný, nepriamo je hornina ovplyvňovaná v dôsledku vypúšťania antropogénnych emisií do ovzdušia (urýchľujú proces zvetrávania) a predovšetkým kyslé atmosférické depozície.^[27] Tie na povrchu brány spôsobujú tvorbu tzv. výkvetov solí (kryštalizované soli vzniknuté neutralizáciou), ktoré sa spolu s horninou drobia a opadávajú. Tým tiež porušujú ochrannú opálovú škrupinu pieskovca, ktorá pozitívne ovplyvňuje jeho súdržnosť.^[28] Dlhodobé antropogénne emisie tiež mimo iné zapríčinili tmavo šedé až čierne zafarbenie pieskovca.^[29]

Na Pravčickej bráne je pravidelne vykonávaný monitoring, zahŕňajúci rôzne merania. Sleduje sa vonkajšia teplota, náklon, spôsob a miera porušenia pieskovca, jeho zloženie, rozloženie vlhkosti, prípadné druhotné spevnenie horniny alebo jej vratné rozpínanie v dôsledku zmien teploty. Zo seizmického prieskumu, napríklad snímačmi (tzv. geofónmi) alebo geologickými radarmi, boli vytvorené rezy telesom brány, ukazujúce pevnosť masívu, intenzitu zvetrávania alebo skryté trhliny.^[30]

V bezprostrednej blízkosti brány bol v minulosti vysadený nepôvodný gaštan jedlý (Castanea sativa) ako okrasná drevina. Ten sa tu bohužiaľ dobre šíri, preto sa vykonáva jeho pravidelné odstraňovanie. Ďalšou nepôvodnou drevinou je silne invázna borovica hladká (Pinus strobus), vysádzaná v tejto oblasti v súvislosti s lesníckym využívaním. Je častejšia v okolí, priamo na území IPA sa nevyskytuje, je ale potrebný aj jej monitoring. Ďalej sú odstraňované náletové dreviny z povrchu brány, pretože by mohli spôsobiť jej poškodenie, a tiež z prístupových a vyhliadkových ciest z bezpečnostných dôvodov.^[9]

V zásade sa dá k Pravčickej bráne dostať dvomi prístupovými cestami, obe je možné absolvovať iba pešo. Kratšia, no náročnejšia z nich vedie po červenej turistickej značke z obce Hřensko. Po krátkom úseku vedúcom po ceste odbočuje pri križovatke Tři prameny, odkiaľ lesnou cestou 2 kilometre stúpa cez Dlouhý důl až k bráne. Dlhšia Gabrielina stezka začína v asi 2 kilometre vzdialenej obci Mezní Louka a pokračuje úpätím Křídelních stěn. Tento druhý variant je menej náročný vďaka miernejšiemu stúpaniu, jeho dĺžka je však až okolo 6,5 km.^[31][32]

Horolezectvo má v Českosaskom Švýcarsku dlhú tradíciu, siahajúcu do prvej polovice 19. storočia. O horolezeckom výstupe priamo na teleso brány však nie sú žiadne doklady a dnes by bol pochopiteľne zakázaný. MŽP udelilo v roku 1995 Českému horolezeckému zväzu výnimku, umožňujúcu prevádzkovať horolezectvo na štyroch už skôr využívaných okolitých lokalitách, a to na Starej Václavskej stene, Malom Pravčickom kuželi, Václavskej veži a Krížovej veži.^[9][33]

• 
  Pravčická brána okolo roku 1900
• 
  Reštaurácia Sokolí hnízdo
• 
  Pravčická brána, v pozadí Růžovský vrch
• 
  Pravčická brána zospodu
• 
  Pravčická brána
• 
  Mostík z roku 1880 na prístupovej ceste
• 
  Rázcestník Tři Prameny
• 
  Pieskovcové steny
• 
  Malý Pravčický kužel
• 
  Panoráma Pravčickej brány
• 
  Sprístupnená vyhliadka
• 
  Pohľad z vyhliadky na Děčínský Sněžník a Großer Zschirnstein

• Vařilová, Z., Belišová, N.: Pravčická brána: velká kniha o velké bráně, Krásná Lípa: Správa Národného parku České Švýcarsko; Praha: Academia, 2010

• Národný park České Švýcarsko
• Malá Pravčická brána

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pravčická brána

• Stránky o Pravčickej bráne
• Stránky Národného parku České Švýcarsko
• Virtuálna prehliadka Pravčickej brány Archivované 2010-02-01 na Wayback Machine
• Turistické informácie o Českosaskom Švýcarsku Archivované 2012-11-16 na Wayback Machine

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pravčická brána na českej Wikipédii.