Panovník

V monarchiách stojí na čele štátu panovník, pričom zväčša má titul kráľ, cisár, princ, knieža, veľkoknieža, vojvoda, sultán, emir a pod. V histórii rôznych krajín sa objavovali aj iné tituly, ktoré sa dnes už nepoužívajú, ako napr. cár, faraón, chán, šach, padišach či kalif. Unikátne postavenie má medzi panovníkmi pápež ako hlava mestského štátu Vatikán a zároveň hlava katolíckej cirkvi.

Pomenovanie panovníckeho titulu je však druhoradé a priamo nevypovedá o skutočných právomociach hlavy štátu. Z tohto pohľadu je omnoho dôležitejšie rozlíšenie, či ide o absolutistickú alebo konštitučnú monarchiu.

Spôsob nástupníctva sa v rôznych krajinách viac či menej odlišuje. Zvyčajne sa trón dedí medzi členmi jednej rodiny. Medzi najznámejšie spôsoby nástupníctva patrí seniorát, primogenitúra a avunkulát.

Avunkulát je princíp, kde po smrti vládcu na trón nastupuje jeho synovec. Vláda sa teda nededí v priamej ale v bočnej línii. Na slovenskom území sa tento princíp používal v období Veľkej Moravy.

Seniorát (v staromaďarských podmienkach „oési jog“, v Čechách „stařešinství“) je princíp, že sa trón po smrti panovníka obsadzuje najstarším mužským potomkom aktuálne vládnuceho rodu. Tento princíp platil na území Slovenska vo včasnom stredoveku.

Primogenitúra znamená všeobecne „prvorodenstvo“ alebo špecificky dedičský poriadok, podľa ktorého má prednostné právo pri dedičskej postupnosti prvorodený syn. Takýto dedičský poriadok pre vládcov na území Slovenska sa začal uplatňovať už vo včasnom stredoveku a pokračoval aj vo vrcholnom stredoveku, pričom tu už mohli na trón nastúpiť aj ženy.

V niektorých krajinách (napr. Jordánsko), je zvykom že si panovník vyberie svojho nástupcu. Tento princíp sa istý čas uplatňoval aj v Rímskej ríši. Iným spôsobom voľby je, keď po smrti panovníka nejaký iný orgán vyberie jeho nástupcu. Taký postup sa uplatňoval aj na území Slovenska v období stavovskej monarchie, ale išlo skôr o formálnu voľbu.

V absolutistickej monarchii má panovník neobmedzenú moc nad štátom a jeho obyvateľmi. Aj táto koncepcia prešla historickým vývojom od kráľa Ľudovíta XIV., ktorý je známy pre svoj výrok „Štát som ja (L’état c’est moi)“ až po osvietený absolutizmus napríklad na dvore Márie Terézie, kde už môžeme vidieť korekcie dovtedy neobmedzenej moci panovníka.

Dualistická monarchia je akýmsi medzistupňom medzi konštitučnou a absolutistickou monarchiou. Panovník nemá neobmedzenú moc, no jeho postavenie naďalej zostáva pomerne silné. V súčasnosti sa medzi takéto monarchie zaraďujú napr. Jordánsko, Saudská Arábia a niektoré ďalšie arabské štáty (zväčša sultanáty a emiráty).

Konštitučné či parlamentné monarchie sú v súčasnosti najrozšírenejšie. Na ich čele stojí monarcha, ktorý je považovaný za symbol jednoty ľudu. Aj napriek tomu, že panovník nastupuje na trón na základe nástupníctva, v ústavách býva zakotvené, že všetka moc pochádza od ľudu (rovnako ako v republikách) a od neho odvodzuje svoju moc aj panovník. Najznámejším príkladom konštitučnej monarchie je Spojené kráľovstvo, ale konštitučnými monarchiami sú v podstate všetky európske monarchie.

• Hlava štátu
• Prezident
• Forma vlády
• Deľba moci
• Zoznam vládcov Slovenska
• Zoznam vládcov Uhorska

• Marian Posluch, Ľubor Cibulka: Štátne právo Slovenskej republiky, 2003, ISBN 80-89122-07-8
• Jozef Prusák: Teória práva, Bratislava, 1999, ISBN 80-7160-113-6