Pancir-S1

Pancir-S1
Systém Pancir-S1 na výstave „Technológie v strojárstve 2012“
Typ:	Protilietadlový systém
Miesto pôvodu:	Rusko
História služby
V službe:	2012
História výroby
Konštruktér:	KBP Tula
Základné údaje
Maximálny dostrel:	20 km

Pancir-S1 (rus. Панцирь-С1; v kóde NATO: SA-22 Greyhound) je ruský samohybný protilietadlový systém krátkeho a stredného dosahu. Je určený na obranu najdôležitejších vojenských a priemyselných zariadení, jednotiek a útvarov pozemných síl pred vzdušnými hrozbami. Ide o hybridný systém, ktorý kombinuje automatické kanóny a riadené strely zem - vzduch.

Vývojom systému Pancir bola v roku 1990 poverená konštrukčná kancelária KBP Tula. Išlo o rozvoj vtedajšieho systému 9K22 Tunguska, ktorý bol zavedený od roku 1982. Počas doby, ktorá uplynula od zavedenia komplexu Tunguska do služby, sa výrazne zmenili technické charakteristiky prostriedkov leteckého útoku. Objavili sa strely s plochou dráhou letu, diaľkovo ovládané lietadlá s mimoriadne malou efektívnou odrazovou plochou a rýchlosť letu vzdušných cieľov sa zvýšila až na 1 000 m/s. Rakety systému Tunguska sa pri boji s novými hrozbami ukázali ako neúčinné.

V roku 1994 bol vyrobený prvý prototyp bojového vozidla Pancir a začalo sa jeho testovanie. Prototyp bol postavený na podvozku terénneho vozidla 8x8 Ural-5323.4 a verejnosti bol predstavený v auguste 1995 na leteckej prehliadke v Žukovskom. V tejto dobe však v dôsledku hospodárskej krízy došlo k ukončeniu financovania nového systému. Práce na Pancire sa opäť obnovili až v druhej polovici 90. rokov. Dňa 24. mája 2000 bola podpísaná zmluva v hodnote 734 miliónov dolárov na dodávku 50 kompletov Pantsir-S1 do Spojených arabských emirátov.

Napriek mnohým technickým a organizačným problémom sa pomerne rýchlo podarilo vyvinúť raketu so stredným doletom, nahradiť kanón 2A72 za dvojicu 30-milimetrových kanónov 2A38M a vyvinúť hlavné subsystémy. Problém však nastal pri vývoji rádiolokátora, určeného na sledovanie vzdušných cieľov. Spočiatku sa počítalo s viacúčelovým rádiolokátorom 1L36 "Roman", ktorý vyvinula v roku 1995 spoločnosť Fazatron-NIIR, v roku 2005 však bol vyvinutý nový radar 1RS2-E. Nakoniec ale ani jeden z týchto radarov nebol konštruktérmi Pantsir-S1 považovaný za úspešný.

V dôsledku toho si vývoj vyžiadal viac času. Keďže išlo o prakticky iný systém, ako sa pôvodne uvažovalo, museli byť so Spojenými arabskými emirátmi dohodnuté nové podmienky zmluvy a dodávky prvých systémov boli preložené na rok 2006. Nový radar s fázovanou mriežkou však výrazne zlepšil vlastnosti celého systému.

Systém Pancir-S1 tvoria:

• bojové vozidlo (jedna batéria sa skladá zo 6 bojových vozidiel)
• protilietadlové riadené strely (2 bloky po 6 protilietadlových rakiet – celkovo 12 rakiet)
• dva kanóny 2A38M kalibru 30 mm
• mobilné nabíjacie zariadenie (jedno pre 2 bojové vozidlá)

Riadená strela 9M335/57E6 (exportné označenie 57E6-E) vyzerá podobne ako raketa 9M311 systému Tunguska. Táto dvojstupňová raketa dosahuje rýchlosť 1 300 m/s. Jej diaľkový dosah je 20 km a výškový 15 km. Štartovacia hmotnosť rakety je 74,5 kg, pričom hmotnosť bojovej časti je 20 kg.

Dvojica kanónov 2A38M strieľa striedavo, čo umožňuje dosiahnuť vysokú rýchlosť paľby (1950 až 2500 výstrelov za minútu). Kanóny dokážu zasiahnuť vzdušné ciele do výšky 4 km a na vzdialenosť 3 km. Palebný priemer je 1400 nábojov.

Rádiolokačná stanica dokáže automaticky sledovať 20 cieľov súčasne, pričom vie určiť, o aký typ cieľa ide (lietadlo, vrtuľník, malý cieľ). Pri streľbe na vzdušný cieľ, letiaci v mimoriadne nízkych nadmorských výškach, sa používa elektro-optický systém. Ten umožňuje detekciu a automatické sledovanie stíhačky F-16 na vzdialenosť 17 – 26 km, protiradarovej rakety AGM-88 HARM na 13 – 15 km a rakety s plochou dráhou letu AGM-86 ALCM na 11 – 14 km.^[1]

Šasi	KamAZ-6560	GM352M1E	BAZ-6309	DT-30PM
Obrázok
Pohon kolies	8x8	pásové	8x8	pásové
Maximálna rýchlosť	90 km/h	70 km/h
Balistická odolnosť	nepriestrelné	ochrana pred šrapnelmi z delostrelectva malého kalibru	nepriestrelné	ochrana pred šrapnelmi z delostrelectva malého kalibru
Dojazd	500 km	600 km

Počiatočná verzia systému Pancir, ktorá je zavedená od roku 2012. Do roku 2019 bola zároveň aj najpočetnejšou zo všetkých doteraz vyrobených verzií. Výzbroj Panciru-S1 pozostáva z 12 protilietadlových rakiet 9M335/57E6 a dvojice kanónov 2A38M kalibru 30 mm.

Modernizovaná verzia, ktorá má nový rádiolokátor s vylepšenými parametrami. Ruské ozbrojené sily začali Pancir-S2 zavádzať do služby v roku 2016.^[2]

Námorná verzia, ktorá sa nachádza na korvete Škval triedy Karakut (Projekt 22800). Škval bol spustený na vodu 5. mája 2018 a mal by vstúpiť do služby v roku 2019. Na rozdiel od predchádzajúcich verzií výzbroj Panciru-M pozostáva z 8 protilietadlových rakiet a dvojice 6-hlavňových rotačných guľometov Gš-6-30K/AO-18KD kalibru 30 mm (dostrel 5 km).^[3]

Arktická verzia, schopná prevádzky aj v extrémne nízkych teplotách (do -50^oC). Je postavená na podvozku pásového vozidla DT-30PM. Nemá síce žiadne kanóny, ale počet rakiet sa zvýšil z 12 na 18. Tento systém by mal byť zaradený do služby v roku 2019.^[4]

V marci 2017 zostrelil systém Pancir-S1 dve rakety Grad, odpálené teroristickou skupinou Islamský štát. K útoku došlo v provincii Hamá.^[5] V decembri 2017 zničil systém Pancir-S1 ďalšie dve rakety, vystrelené na ruskú leteckú základňu Humajmím.^[6] Koncom decembra 2017 ruský minister obrany Sergej Šojgu uviedol, že od začiatku pôsobenia ruských ozbrojených síl v Sýrii sa podarilo pomocou systému Pancir zničiť 54 rakiet a 196 bezpilotných lietadiel.^[7]

Dňa 10. mája 2018 bol počas izraelského náletu zničený jeden systém Pancir-S1. Systém bol v dobe útoku neaktívny a k jeho zničeniu bola použitá raketa Spike NLOS.^[8] Dňa 21. januára 2019 zaútočil Izrael na iránske objekty rozmiestnené v Sýrii. Počas útoku bol zničený aj jeden protilietadlový systém Pancir-S1, ktorý sa stal obeťou bezpilotného lietadla SkyStriker.^[9]

Dňa 3. marca 2020 bol systém Pancir-S1, patriaci sýrskej armáde, zničený tureckým bojovým bezpilotným lietadlom. K incidentu došlo v severosýrskom meste Sarakib.^[10]

Líbyjská národná armáda pod vedením Chalífa Haftara zostrelila 4. júla 2019 pomocou systému Pancir-S1 stíhačku MiG-23UB. Zostrelené lietadlo, ktoré patrilo vláde národnej jednoty, havarovalo v blízkosti mesta Tarhun, 80 km od líbyjského hlavného mesta Tripolis. Obaja členovia posádky údajne zahynuli.^[11]

Podľa dostupných zdrojov Rusko potvrdene stratilo niekoľko systémom Pancir-S1 na Ukrajine.^[12] Videá z frontu potvrdzujú aj straty spôsobené útokmi dronom Bayraktar, proti ktorým by mal jednotky brániť.

• Alžírsko: k roku 2013 malo 38 vozidiel systému Pancir-S1 a 750 rakiet 9M311.^[13]
• Irak: k februáru 2016 mal 24 kompletov Pancir-S1.^[14]
• Líbya - Líbyjská národná armáda pod vedením Chalífa Haftara získala systém Pancir-S1 pravdepodobne od Spojených arabských emirátov.
• Rovníková Guinea: v auguste 2017 objednala dva systémy Pancir-S1.^[15]
• Rusko – k novembru 2017 disponovalo Rusko 110 systémami Pancir-S1 a Pancir-S2.^[16]
• Srbsko - 6 systémov Pancir-S1.
• Spojené arabské emiráty: do konca roku 2013 im malo byť dodaných 50 systémov Pancir-S1.
• Sýria - k aprílu 2018 mali 40 systémov Pancir-S1.^[17]