Nórsko

Nórske kráľovstvo
Vlajka Znak
Národné motto: Alt for Norge, Alt for Noreg (Všetci za Nórsko)
Štátna hymna: Ja, vi elsker dette landet
Miestny názov
• dlhý	Kongeriket Norge, Kongeriket Noreg
• krátky	Norge, Noreg
Hlavné mesto	Oslo 59°56′ s.š. 10°41′ v.d.
Najväčšie mesto	Oslo
Úradné jazyky	nórčina (bokmål a nynorsk), lapončina
Regionálne jazyky	severná saamčina, luleská saamčina, kvenčina, južná saamčina
Štátne zriadenie Kráľ Predseda vlády	konštitučná monarchia Harald V. Jonas Gahr Støre
Vznik	7. jún 1905
Susedia	Švédsko, Fínsko, Rusko
Rozloha  • celková  • voda (%)	385 207[1] km² (67.)   16 837 km² (5,7 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2024)  • sčítanie (2015)  • hustota (2024)	5 550 203[2] (120..) 5 165 800 14,0/km² (213.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2018 443 mld. $ (22.) 74 065 $ (4.)
Index ľudského rozvoja (2022)	0,966[3] (2.) – vysoký
Mena	nórska koruna (NOK)
Časové pásmo  • Letný čas	UTC+1 (v lete UTC+2) (UTC) (UTC)
Medzinárodný kód	NOR / NO
Medzinárodná poznávacia značka	N
Internetová doména	.no, .sj (pre Svalbard a Jan Mayen), .bv (pre Bouvetøya)
Smerové telefónne číslo	+47

Súradnice: 65°S 11°V / 65°S 11°V / 65; 11

Nórsko (nór. Norge, nór. Noreg), oficiálne Nórske kráľovstvo,^{[pozn. 1]} je severský štát v severnej Európe, ktorého pevninské územie zahŕňa západnú a najsevernejšiu časť Škandinávskeho polostrova. Súčasťou Nórska je taktiež vzdialený arktický ostrov Jan Mayen a súostrovie Špicbergy,^{[pozn. 2]} závislým územím je Bouvetov ostrov ležiaci v subantarktickej oblasti. Pevninské Nórsko susedí na východe so Švédskom a na severovýchode s Fínskom a Ruskom. Nórsko ma rozsiahle pobrežie otočené k Severnému Atlantickému oceánu a Barentsovmu moru. Krajina si robí nárok aj na Ostrov Petra I. v južnom Pacifiku a teritórium Zem kráľovnej Maud (Dronning Maud Land) v Antarktíde. Nórsko je unitárny štát a parlamentná monarchia. Rozkladá sa na celkovej ploche 385 207 km² a žije v ňom 5,5 mil. obyvateľov,^[1][5] má tak jednu z najnižších hustôt zaľudnenia v Európe. Hlavným a najväčším mestom Nórska je Oslo.

Nórsko je prevažne hornatá krajina, najvyššia hora Galdhøpiggen meria 2 464 metrov. V jej blízkosti ležia dva nórske ľadovce Jostedalsbreen a Jotunheimen, lákajúce každý rok tisíce turistov. Na medzinárodnej ceste E16, spájajúcej Oslo s Bergenom na západnom pobreží Nórska, sa nachádza Lærdalský tunel, najdlhší cestný tunel na svete (24 km dlhý).

Prvý nórsky otlačok do svetových dejín prišiel vo vikingskej dobe, keď ľudia z Nórska a ostatných severských krajín precestovali veľkú časť Európy a vydali sa na sever aj na západ. Vikingovia boli obchodníci aj nájazdníci a dostali sa okrem iného do Grónska a Severnej Ameriky. Jednotné Nórske kráľovstvo vzniklo v roku 872 zlúčením drobných kráľovstiev. Vikingskú dobu postupne vystriedalo kresťanstvo a nórsky vplyv vo vonkajšom svete, ktorý dosiahol svoj najväčší rozsah v polovici 13. storočia, postupne však slabol. Na konci 14. storočia sa spojilo s Dánskom a Švédskom do Kalmarskej únie, v rokoch 1537 až 1814 bolo súčasťou Dánsko-Nórska a v rokoch 1814 až 1905 bolo v personálnej únii so Švédskom, než sa úplne osamostatnilo.

Počas prvej svetovej vojny zostalo Nórsko neutrálne, ale napriek tomu utrpelo veľké straty, predovšetkým vo svojom veľkom obchodnom loďstve. Na začiatku druhej svetovej vojny sa Nórsko opäť snažilo zostať neutrálne, ale v roku 1940 bolo napadnuté nacistickým Nemeckom a okupované až do roku 1945. Po vojne Nórsko svoju neutralitu opustilo a stalo sa zakladajúcim členom Severoatlantickej aliancie. Objavenie veľkých zásob ropy na morskom dne pri Nórsku koncom 60. rokov 20. storočia viedlo k veľkej prosperite. V referendách v rokoch 1972 a 1994 sa nórske obyvateľstvo vyslovilo proti členstve krajiny v Európskej únii. Saamovia, žijúci prevažne na severe, majú určitú mieru sebaurčenia a vplyv na tradičnom území prostredníctvom Saamskeho parlamentu a zákona o Finnmarku.

Nórsko je vyspelá krajina, s vyspelou vysokopríjmovou ekonomikou s vysokou životnou úrovňou, má 2. najvyšší index ľudského rozvoja na svete^[6] a ôsmy najvyšší príjem na obyvateľa na svete. Nórsko zachováva severský model blahobytu so všeobecnou zdravotnou starostlivosťou a komplexným systémom sociálneho zabezpečenia a jeho hodnoty sú zakorenené v rovnostárskych ideáloch.^[7] Nórsky štát má rozsiahle vlastnícke podiely v kľúčových priemyselných odvetviach, disponuje rozsiahlymi zásobami ropy, zemného plynu, nerastných surovín, dreva. Ropný priemysel tvorí približne štvrtinu hrubého domáceho produktu krajiny.^[8] Má najväčší štátny investičný fond na svete, ktorého hodnota je 15,7 bilióna nórskych korún (k 11/2023).^[9][10] Nórsko je zakladajúcim členom Organizácie spojených národov, Severoatlantickej aliancie, Európskeho združenia voľného obchodu, Rady Európy, Zmluvy o Antarktíde a Severskej rady, členom Európskeho hospodárskeho priestoru, Svetovej obchodnej organizácie a Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj a schengenského priestoru.

Nórsku dali meno zrejme starí Góti alebo Dáni a v ich jazyku to znamenalo „cesta na sever“. V historickom zázname reči vikingského náčelníka Ottara k anglickému kráľovi Alfrédovi zhruba v roku 880 je dnešné územie Nórska nazývané Norðvegr. Až v 14. storočí sa začali používať formy mena krajiny Noreg(h)e, Norig(h)e, Norg(h)e alebo Norie. Oficiálny názov Noreg v jazyku nynorsk bol prijatý až po jazykovej reforme z roku 1938, zatiaľ čo názov Norge v jazykovej verzii bokmål je používaný zhruba už od roku 1450.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Nórska

Stopy po prvom ľudskom osídlení archeológovia dávajú do súvislosti s kultúrou nazývanou Ahrensburgien (pomenovanou po dedinke Ahrensburg, ležiacej 25 km severovýchodne od Hamburgu, v neskoršom nemeckom štáte Šlezvicko-Holštajnsko). Táto kultúra je lokalizovaná do severoeurópskych nížin v období 9 – 7 tisíc rokov pred n. l. Príslušníci tejto kultúry boli predovšetkým lovcami Sobov, ktorí žili v stanoch, alebo mierne vyhĺbených chatách. Používali štiepané hroty so stopkou, oštepy a luky. Tieto najstaršie stopy ľudského osídlenia v Nórsku sa nachádzajú pozdĺž pobreží, kde sa po poslednej dobe ľadovej, medzi rokmi 11 000 a 8 000 pred n. l., stiahol ľadovec.^[11]  

K najcennejším objavom patria tie z doby okolo roku 5000 pred n. l. zo severu Nórska, z Finnmarku, hlavne z obce Alta, kde boli objavené pozoruhodné skalné rytiny, znázorňujúce predovšetkým lov (dnes súčasť Svetového dedičstva UNESCO).^[12] Archeológovia v súvislosti s týmito objavmi niekedy hovoria o kultúre Komsa.^[13] Druhé centrum objavov z tejto doby sa nachádza na juhozápade krajiny, v Rogalande (kultúra Fosna).^[14] Veľká vzdialenosť týchto objavov dlho viedlo k presvedčeniu, že išlo o dve rôzne kultúry, to však býva od 70. rokov 20. storočia spochybňované. Dnes väčšina historikov predpokladá, že južné centrum bolo staršie a sever bol z tohto centra osídlený pochodom po pobreží. Objavy z Alty sú najrozsiahlejšími skalnými kresbami v celej Škandinávii. Prezradzujú, že miestni obyvatelia doby kamennej boli predovšetkým lovci a rybári.

Medzi rokmi 3000 až 2500 pred n. l. dorazili do východného Nórska noví osadníci, radení k tzv. kultúre so šnúrovou keramikou. Boli to indoeurópski poľnohospodári, ktorí už pestovali obilie a chovali kravy a ovce. Lov a rybolov sa stal pri nich až sekundárnym zdrojom obživy. Od roku 1500 pred n. l. sú zaznamenané stopy po použití bronzu, ale bronzové nástroje sa zrejme obmedzovali len na náčelníkov. Na skalných rytinách sa objavujú nové motívy, predovšetkým slnečný kotúč, ktorý bol zrejme uctievaný.^[15] Výrazným motívom sú lode, hlavne typ hjortspring.^[16] Tiež aj vztýčené kamenné monumenty sú usporiadané do tvaru, ktorý pripomína loď.

Na začiatku doby železnej (posledných 500 rokov pred našim letopočtom) došlo zrejme k populačnej kríze, lebo archeológovia nachádzajú len málo pozostatkov. Oživenie nastalo zhruba po začiatku nášho letopočtu, keď sa obyvatelia Nórska dostali do kontaktu s rímskou Gáliou. Bolo objavených asi 70 rímskych bronzových kotlov, často používaných ako pohrebné urny.

Z kontinentu sa tiež do Nórska zrejme dostalo runové písmo. Najstarší známy nórsky runový nápis pochádza z 3. storočia. K najstarším používaným slovám patrí „vik“ označujúci fjord či záliv. Práve toto slovo sa stalo koreňom pojmu Viking. O Vikingoch hovoria historici od 8. storočia, keď začali ich výboje. Za medzník je obvykle pokladané vikingské prepadnutie kláštora v Lindisfarne na severovýchode Anglicka v roku 793.^[17] Vikingovia potom prenikli takmer do všetkých častí Európy a tiež aj na pobrežie dnešnej Kanady. Vikingovia z územia dnešného Nórska boli najviac aktívni na britských ostrovoch a východných ostrovoch Severnej Ameriky. Dnešné írske mestá Dublin, Limerick a Waterford boli pravdepodobne založené práve osadníkmi z Nórska.^[18] Nórski Vikingovia v 9. storočí osídlili tiež aj Faerské ostrovy, Orkneje a Island.^[19] V roku 985 založili prvé osady v Grónsku.^[20]

V nórskom národnom povedomí je kľúčovým rok 872, keď Harald I. Krásnovlasý, po bitke pri Hafrsfjorde (neďaleko Stavangera), ako prvý zjednotil nórske drobné kráľovstvá (smårike) a stal sa prvým nórskym kráľom.^[21] Centrum Haraldovej ríše bolo na južnom pobreží. Po Haraldovi sa moci chopil jeho syn Erik Krvavá sekera, po jeho zosadení potom ďalší z Haraldových synov Hakon I. Ten už začal koketovať s kresťanstvom. Christianizácii však zabránilo to, že sa moci po Haakonovej smrti ujali veľkí ctitelia severských tradícií Harald II. a Haakon Sigurdsson. Až Olaf I. Tryggvason začal v krajine znovu presadzovať kresťanstvo, a to často veľmi násilne.^[22] Postavil aj prvý kostol, v roku 995 v Mosteri.^[23] Olaf I. Tryggvason preslávený aj ako vikingský dobyvateľ, keď s 390 loďami napadol Anglicko a obliehal Londýn.^[24] V jeho christianizačnom diele pokračoval inak pomerne neúspešný panovník Olaf II., neskôr prehlásený za svätého. Jeho nástupca Knut Veľký potom Nórsko po prvýkrát v jeho histórii zapojil do viacnárodnej ríše, tzv. Severskej ríše, ale len nakrátko.^[25] Po ňom sa opäť presadili lokálni vodcovia.

Veľkým problémom nórskeho štátu bolo nástupníctvo. Tradícia dávala právo nastúpiť na trón všetkým kráľovým synom, čo viedlo k mnohým bojom a tiež aj posilňovalo cirkev, ktorá si robila nárok do otázky nástupníctva hovoriť. Sériu nórskych občianskych vojen ukončil až v roku 1217 Hakon IV., ktorý nastolil jasný nástupnícky rád. Jeho vláda bola v znamení mieru, konsolidácie monarchie a definitívneho zjednotenia krajiny. Obdobie jeho panovania je považované za vrcholné obdobie stredovekého Nórska.

Rozvoj pokračoval aj v 14. storočí, hoci epidémia moru v roku 1349 vyhubila tretinu obyvateľstva.^[26] Spoločenská štruktúra, ktorá sa počas vrcholného stredoveku v Nórsku vytvorila, nebola typicky feudálna (ako aj v iných škandinávskych krajinách). Kráľ a šľachta síce získali mnoho pozemkov a pôvodne nezávislí poľnohospodári sa stali ich nájomcami, ale zostali v omnoho slobodnejšom postavení než poddaní na kontinente. Vzhľadom na nízku hustotu zaľudnenia (posilňovanú aj decimáciou obyvateľstva epidémiami) bolo pôdy stále dostatok, čo robilo oveľa silnejšiu vyjednávaciu pozíciu nájomcov. Tento rys sformoval rovnostársku tradíciu Nórska (aj celej Škandinávie), ktorá v istej transformácii pretrváva dosiaľ.

Veľkú rolu začal v 14. storočí zohrávať hanzový obchod, jeho centrom sa stal Bergen. Dlhší čas bol Bergen v dôsledku toho tak trochu „štátom v štáte“.^[27]

V roku 1380 Olaf II. spojil Nórsko a Dánsko do personálnej únie, v roku 1397 kráľovná Markéta I. pripojila aj Švédsko (sobášovou politikou) a vznikla Kalmarská únia. Jadro tejto ríše bolo ale v Dánsku a Nórsko tak začalo byť trochu periferizované. Nadvláda Dánov trvala ďalších 434 rokov, preto nórski nacionalisti v 19. storočí hovorili o „štyristoročnej noci“.^[28]

Po náraste daňového zaťaženia Nórov taktiež už krátko po vzniku únie vypuklo proti dánskej nadvláde prvé povstanie, ale neuspelo. Ekonomicky Nórsko pod Dánmi skutočne chradlo, čo ešte zhoršili silné pirátske útoky. Periferizácia ešte zosilnila s nástupom oldenburskej dynastie na trón. Nóri sa v roku 1502 pokúsili o vzburu vedenou šľachticom Knutom Alvssonom, ale tá bola opäť rozdrvená.^[29] Nóri si z Oldeburgovcov obľúbili len kráľa Kristiána II. Dánskeho, ktorý si v Nórsku našiel milenku a nejaký čas tam žil. Práve Kristián však začal čeliť švédskej vzbure a Švédsko taktiež stratil. Nóri sa švédsko-dánskeho sporu nezúčastnili. Keď však Švédi získali v roku 1521 nezávislosť, pokúsili sa znovu o vzburu aj oni, ale opäť boli neúspešní. Nový štát bez Švédov sa nazýval Dánsko-Nórsko.

Potom, čo dánsky panovník prijal v roku 1536 luteránstvo ako štátne náboženstvo, bolo zrušené arcibiskupstvo v nórskom Trondheime, čo ešte znížilo mieru nórskej samostatnosti, pretože cirkevné príjmy z pozemkov od tej doby mierili do Kodane. Pád katolicizmu taktiež znamenal koniec pútí k svätyni sv. Olafa v Nidare, čo znížilo kultúrnu výmenu Nórska s Európou. Ústupkom Dánov bolo, že v roku 1661 formálne obnovili nórske kráľovstvo (pri zachovaní personálnej únie), ale Nóri neustále platili za dánske katastrofálne porážky od Švédov stratou svojich tradičných území (Bohuslän, Jämtland, Härjedalen). O nedobrej kondícii Nórska svedčia aj hladomory z rokov 1695 – 1696, ktoré zabili asi 10 percent obyvateľov.

Veľkým prelomom v nórskych dejinách sa stali napoleonské vojny. Do nich sa dánsky kráľ nešťastne zaplietol a Dánsko bolo následne pokorené Britmi. Nóri túto situáciu využili a vyhlásili nezávislosť – vzniklo tak krátkodobé Nórske kráľovstvo.^[30] To 17. mája 1814 prijalo ústavu založenú na americkom a francúzskom vzore.^[31] Syttende Mai, 17. máj, je dodnes pre Nórov veľký štátny sviatok, Deň nórskej ústavy.^[32] Lenže udalosti nezávislosti nepriali. Švédi, spojenci Britov v napoleonských vojnách, Nórsko získali podľa mierovej zmluvy z Kielu. Navyše podľa tejto zmluvy Nórsko strácalo v prospech Dánska svoje tradičné zámorské oblasti, teda Island, Grónsko a Faerské ostrovy. To sa Nórom nepáčilo, ale vyčerpaní britskou námornou blokádou sa do vojenského konfliktu so Švédmi púšťať nechceli. Po zložitých politických rokovaniach 4. novembra 1814 novo zriadený nórsky parlament (Storting) zvolil švédskeho kráľa Karola XIII. aj kráľom nórskym, čím posvätil novú personálnu úniu – Švédsko-nórsku úniu. Panovník naproti tomu Nórom ponechal ich liberálnu ústavu aj mnoho správnych právomocí. Umenie politického kompromisu, neunáhlenosť a miernosť sa potom stali trvalejším rysom nórskej politickej kultúry.

Od 30. rokov 19. storočia sa začal rozvíjať moderný nórsky nacionalizmus, ktorým Nóri vymedzovali svoju identitu v rámci ríše so sídlom v Švédsku. Dôraz kladli na jazyk (výsledkom jazykových treníc sú taktiež dve spisovné nórštiny – bokmål a nynorsk^[33]) a kultúru. Tieto tendencie sa príliš nepáčili novému kráľovi Karolovi XIV., ktorý voči národnému hnutiu začal uplatňovať represie (ktoré ale nešlo porovnať napríklad s Metternichovými postupmi v Rakúskej ríši). Po Karolovej smrti v roku 1844 však tlak povolil a národne-liberálne hnutie protlačilo mnoho reforiem, hlavne týkajúcich sa žien: už v roku 1854 získali ženy právo na dedičstvo, v roku 1863 boli nezosobášené ženy oslobodené z područia otcov, čoskoro tiež stredostavovské ženy začali pracovať, typicky ako učiteľky. Toto na európske pomery včasné oslobodenie žien dalo nórskej spoločnosti feministický rys, ktorý je znateľný dosiaľ.

Úspešné postupné reformy spôsobili, že Nórsko v roku 1848 minula revolučná vlna. Druhou príčinou bolo, že v Nórsku bola slabá meštianska vrstva, politiku aj ekonomiku do značnej miery stále kontrolovali šľachtici, aj keď liberálne naladení. V roku 1884 bol kráľ prinútený rešpektovať parlament pri výbere premiéra a presadil sa tak reálny parlamentarizmus. Prvým demokraticky zvoleným premiérom bol Johan Sverdrup zo strany Venstre. V roku 1898 bolo zavedené všeobecné volebné právo (pre mužov, na ženy sa rozšírilo až v roku 1913), čím vyvrcholil nenásilný a postupný proces demokratizácie Nórska.

Rozhodujúcou politickou postavou na začiatku 20. storočia sa stal Christian Michelsen. V roku 1903 založil stranu Samlingspartiet, ktorá začala presadzovať odchod Nórska zo švédsko-nórskej únie. V roku 1905 sa stal premiérom a začal takticky pracovať na separácii. Keď kráľ Oskar II. odmietol podpísať zákon, ktorý by umožňoval nórskej časti federácie zakladať vlastné konzuláty v zahraničí, Michelsenova vláda na protest podala demisiu. Kráľ nového premiéra nevymenoval, pretože sa domnieval, že demisia je len prázdnym politickým gestom. Toto však Michelson využil a presadil v nórskom parlamente uznesenie konštatujúce, že tým, že kráľ nevymenoval novú nórsku vládu, spreneveril sa svojej základnej úlohe a nemá už právo v Nórsku vládnuť, čím Nórsko z personálnej únie vystupuje. Tento záver si Michelsen nechal ešte potvrdiť v referende. Prvé referendum v samostatnom štáte tak rozhodlo, že si Nóri ponechajú monarchistické zriadenie, čo Michelsena, veriaceho v republiku a prezidentský post, sklamalo, ale rešpektoval to. Dátum vzniku moderného nórskeho štátu je teda 7. jún 1905, aj keď formálne bola len vymenená dynastia.^[34] Nenásilné rozbitie švédsko-nórskej federácie býva uvedené ako ukážkový príklad takejto možnosti (ďalší bol až rozpad Česko-Slovenska v roku 1993). Sebavedomie mladého štátu ilustroval aj pozdvihoval úspech expedície Roalda Amundsena a jeho dobytie južného pólu v roku 1911.^[35]

Počas prvej svetovej vojny bolo Nórsko neutrálne. V roku 1940 bolo prepadnuté Nemeckom a aj cez odpor (o významný prístav Narvik na severe bojovali po boku Nórov aj Briti svojou plnou vojnovou silou) bolo obsadené. V tzv. Ríšskom komisariáte Nórsko sa potom zmocnil vlády kolaborant Vidkun Quisling a jeho strana Nasjonal Samling.^[36] Nórsky odboj predviedol niekoľko výnimočných operácií, ako bolo zničenie vodnej elektrárne Vemork spoločnosti Norsk Hydro a ich zásob tzv. ťažkej vody (Operácia Telemark), čím bol paralyzovaný nemecký jadrový program.^[37] Dôležité bolo aj to, že na stranu Spojencov sa dostalo takmer celé nórske obchodné loďstvo, pred vojnou štvrté najväčšie na svete. To sa zapojilo do mnohých operácií, vrátane evakuácie v Dunquerke a vylodenia v Normandii. Krajina bola okupovaná až do roku 1945.

Po vojne začali v nórskej politike dominovať sociálni demokrati, a ich Nórska strana práce mala v parlamente väčšinu od roku 1945 do roku 1962. Ich kľúčovou osobnosťou bol Einar Gerhardsen. Napriek socialistickej politike, nórski labouristi sa jasne dištancovali od sovietskeho bloku a stali sa v roku 1949 zakladateľmi NATO. Položili taktiež základy nórskeho sociálneho štátu s veľkou rolou štátnej kontroly nad ekonomikou.^[38] Napríklad cenová kontrola a štátny prídel bývania a automobilov trvali v Nórsku až do roku 1960. Životná úroveň však prudko rástla. V 70. rokoch začal štát ťažiť ropu (jej objav je datovaný k roku 1967) a nórske bohatstvo sa tak ešte znásobilo.^[39] Koncom deväťdesiatych rokov splatilo štátny dlh a prebytky rozpočtu začalo hromadiť v štátnom investičnom fonde, ktorý je dnes najväčším na svete.^[40]

Nórsko bolo dvakrát vyzvané, aby sa pripojilo k Európskej únii, ale občania vstup vždy odmietli, v referendách z rokov 1972 a 1994.^[41]

Sociálni demokrati už niekoľkokrát prepustili vládu konzervatívne-liberálnym stranám, napriek tomu je nórsky politický systém pomerne konsensualistický a zameraný na sociálny štát, nízke mzdové rozdiely, tolerancia voči všetkým menšinám a multikulturalizmus prestupujú politikou väčšiny vlád. Konsensus je atakovaný len výnimočne, ako v roku 2011, keď pravicový extrémista Anders Breivik napadol automatickou puškou letný tábor sociálnedemokratickej mládeže na ostrove Utøya a umiestnil bombu pred vládnu budovu v Osle, čo malo za následok 77 mŕtvych a 319 zranených.^[42]

Nórsko sa rozprestiera v západnej časti Škandinávskeho polostrova od mysu Lindesnes v Severnom mori po Severný mys v Severnom ľadovom oceáne, s celkovou dĺžkou približne 1 700 km. Nórske pobrežie je členité a dlhé až 2 650 km, Niektoré fjordy siahajú až 200 km do vnútrozemia. V blízkosti pobrežia sa nachádza množstvo malých ostrovčekov a skjärov (plochých skál vyčnievajúcich nad vodnú hladinu). Vnútrozemie je zväčša hornaté (celým Nórskom sa tiahne masív Škandinávskych vrchov), najvyšší vrch je Galdhøpiggen – 2 469 m, vyššie položené oblasti sú trvalo zaľadnené. Rieky sú krátke a prudké. V Nórsku sa nachádza aj vodopád Vinnufossen, ktorý je najvyšší v Európe.

Nórske kráľovstvo je rozvinutým priemyselno-poľnohospodárskym štátom. Významná je aj ťažba nerastných surovín, najmä ropy a zemného plynu na plošinách v šelfoch Severného mora. Ako jeden z najlesnatejších štátov Európy, významný podiel má aj ťažba dreva (okolo 10 miliónov m³ ročne), na čo nadväzuje drevársky a papierenský priemysel. Nezanedbateľným prvkom je aj rybolov a spracovanie rýb (z najvýznamnejších centier napr. Bergen, Stavanger alebo Trondheim) s ročným úlovkom cca 300 tis. ton. Z ostatných priemyselných odvetví majú významný podiel aj hutnícky, chemický, potravinársky a textilný priemysel.

V Nórsku sa 99,6 % elektrickej energie vyrába vo vodných elektrárňach, ktoré majú ideálne podmienky kvôli rýchlotečúcim a strmým riekam.

Keďže má Nórsko len veľmi malý podiel ornej pôdy (2,9 %), poľnohospodárska výroba sa zameriava predovšetkým na chov, najmä oviec, hovädzieho dobytka, kožušinovej zveri (líšky, norky a pod.) a na severe aj tradičný chov sobov.

Zahraničný obchod Nórskeho kráľovstva je trvale aktívny a zameriava sa najmä na vývoz ropy a ropných produktov, zemného plynu (podmorskými ropovodmi do Veľkej Británie, Nemecka, Švédska a pod.), rýb a výrobkov z rýb a papiera. Hlavným dovozným artiklom sú stroje, dopravné prostriedky, elektrotechnické výrobky a potraviny.

Poznámka: Údaje sú platné k roku 1994, ak nie je uvedené inak

• ťažba: ťažba ropy 139,8 miliónov ton, čierne uhlie 301 000 ton, železná ruda 1 599 000 ton
• rastlinná výroba: pestovanie pšenice 350 000 ton, jačmeň 650 000 ton, zemiaky 471 000 ton (rok 1995)
• živočíšna výroba: chov hovädzieho dobytka 1 003 000 kusov, ovce 2 316 kusov, soby 210 500 kusov, líšky 45 000 kusov, norky 294 000 kusov (rok 1995)
• rybolov: úlovok 2 551 476 ton
• ťažba dreva: drevo 10,1 miliónov m³
• elektrická energia: výroba 113,4 miliárd kWh (rok 1997)
• hutníctvo: výroba surového železa 70 000 ton, ocele 468 000 ton
• chemický priemysel: výroba kyseliny sírovej 615 000 ton, benzín 844 000 ton, nafta 843 000 ton, kapacita rafinérií ropy 14,7 miliónov ton,
• potravinárstvo: výroba masla 16 000 ton, spracované mlieko 1 863 000 ton, mäso 238 000 ton (rok 1995)
• textilníctvo: výroba bavlnených tkanín 1 500 ton, vlnené tkaniny 1 500 000 ton

Od reformácie sa drvivá väčšina obyvateľov hlási k luteranizmu, k Nórskej (evanjelickej) cirkvi. Väčšina moslimov, rímskych katolíkov a pravoslávnych sú prisťahovalci z arabských krajín, Poľska a balkánskych štátov.

Štatistika za rok 2011:^[43]

• Nórska cirkev (luteráni) – 3 911 622
• Moslimovia – 106 735
• Rímski katolíci – 83 018
• Reformovaní (kalvíni) – 39 599
• Evanjelická slobodná luteránska cirkev – 19 614
• Jehovovi svedkovia – 11 739
• Metodisti – 11 055
• Baptisti – 9 922
• Pravoslávni – 9 894
• Adventisti Siedmeho dňa – 5 066
• Evanjelické luteránske cirkevné spoločenstvo – 3 213

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Nórska

Vlastné Nórsko sa delí na 15 krajov 2024. Nórsko má aj dve integrálne zámorské územia, a to ostrovy Jan Mayen a Svalbard. Ďalej má tri antarktické a subarktické závislé územia: Bouvetov ostrov, Ostrov Petra I. a Zem kráľovnej Maud.

V Nórsku je 48 letísk, z nich dve medzinárodné. Krajina má jednu z najväčších obchodných flotíl na svete. Železničná doprava má menší význam. Cesty sú zväčša vyasfaltované. Významným zdrojom príjmov je turistický ruch.

Poznámka: Údaje sú platné k roku 1994, ak nie je uvedené inak

• železnice: 4 023 km železníc (z toho 2 422 km elektrifikovaných tratí)
• cestné komunikácie: 90 174 km spevnených ciest (z toho 512 km diaľnic)
• loďstvo: kapacita obchodných lodí 22 387 936 BRT (z toho 10 mil. BRT sú tankery)
• letectvo: počet nalietaných trás 102 mil. km (7 266 miliónov pasažierov/ km)
• turistický ruch: 3,3 miliónov návštevníkov (rok 1995)

V roku 2020 sa Nórsko stalo prvým štátom kde sa predalo viac elektromobilov ako áut na benzínový, naftový či hybridný pohon. Z celkového počtu 141 412 áut tvorili 54,3%.^[44]

• súostrovie Špicbergy (Svalbard) v Severnom ľadovom oceáne
• Medvedí ostrov (Bjornoya)
• ostrov Jan Mayen
• Bouvetov ostrov (Bouvetoya)
• ostrov Petra I. (Peter I. Oy)

Počet obyvateľov Nórska v štvrtom štvrťroku 2023 bol 5 550 203 osôb.^[45] Nóri sú etnickým severogermánskym národom. Celková miera plodnosti (CMR) sa v roku 2018 odhadovala na 1,56 dieťaťa narodeného na jednu ženu,^[46] čo je menej ako miera reprodukcie 2,1, ktorá zostáva výrazne pod maximom 4,69 dieťaťa narodeného na jednu ženu v roku 1877.^[47] V roku 2018 bol mediánový vek nórskej populácie 39,3 roka.

V roku 2012 oficiálna štúdia ukázala, že 86 % celkovej populácie má aspoň jedného rodiča,^[48] ktorý sa narodil v Nórsku. V roku 2020 bolo približne 980 000 osôb (18,2 %) prisťahovalcov a ich potomkov.^[49] Medzi nimi je približne 189 000 detí prisťahovalcov, narodených v Nórsku.^[49]

Z týchto 980 000 prisťahovalcov a ich potomkov:

• 485 500 (49,5 %)^[50] má západný pôvod (Európa, USA, Kanada a Oceánia).
• 493 700 (50,5 %)^[50] má iný ako západný pôvod (Ázia, Afrika, Južná a Stredná Amerika).

V roku 2013 tvorili približne 6 % obyvateľstva prisťahovalci z EÚ, Severnej Ameriky a Austrálie a približne 8,1 % pochádzalo z Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky.^[51] V roku 2012 malo z celkového počtu 660 000 osôb s prisťahovaleckým pôvodom 407 262 osôb nórske občianstvo (62,2 %).^[52]

Prisťahovalci sa usadili vo všetkých nórskych obciach. Mestá alebo obce s najvyšším podielom prisťahovalcov v roku 2012 boli Oslo (32 %) a Drammen (27 %). Podľa agentúry Reuters je Oslo "najrýchlejšie rastúcim mestom v Európe v dôsledku zvýšeného počtu prisťahovalcov".^[53] V posledných rokoch sa na náraste počtu obyvateľov Nórska najviac podieľalo prisťahovalectvo. V roku 2018 tvorili prisťahovalci 14,1 % obyvateľstva Nórska.^[54]

Saamovia pochádzajú z ďalekého severu a tradične obývajú stredné a severné časti Nórska a Švédska, ako aj oblasti v severnom Fínsku a v Rusku na polostrove Kola. Ďalšou národnostnou menšinou sú Kvenovia, potomkovia fínsky hovoriacich ľudí, ktorí sa od 18. do 20. storočia prisťahovali do severného Nórska. Od 19. storočia až do 70. rokov 20. storočia sa nórska vláda snažila asimilovať Saamov aj Kvenov a podporovala ich, aby prijali väčšinový jazyk, kultúru a náboženstvo. V dôsledku tohto "procesu nórskej integrácie" sa mnohé rodiny saamovského alebo kvenského pôvodu v súčasnosti identifikujú ako etnickí Nóri.

K národnostným menšinám v Nórsku patria Kvenovia, Židia, lesní Fíni a Rómovia.^[55]

V roku 2017 sa obyvatelia Nórska umiestnili na prvom mieste v rebríčku World Happiness Report.^[56]

Najmä v 19. storočí, keď boli v Nórsku ťažké hospodárske podmienky, sa desaťtisíce ľudí vysťahovali do Spojených štátov a Kanady, kde mohli pracovať a kúpiť si pôdu v pohraničných oblastiach. V roku 2006 sa podľa amerického úradu pre sčítanie ľudu takmer 4,7 milióna osôb označilo za nórskych Američanov, čo bolo viac ako počet etnických Nórov v samotnom Nórsku. Pri sčítaní ľudu v Kanade v roku 2011 sa 452 705 kanadských občanov prihlásilo k nórskym predkom.^[57]

K 1. januáru 2013 žilo v Nórsku 710 465 prisťahovalcov alebo detí dvoch prisťahovalcov, čo predstavuje 14,1 % celkovej populácie, pričom v roku 1992 ich bolo 183 000. Od roku 2005 sa každoročne zvyšuje počet prisťahovalcov. Kým v rokoch 2001 - 2005 bola ročná čistá imigrácia v priemere 13 613 osôb, v rokoch 2006 - 2010 sa zvýšila na 37 541 osôb a v roku 2011 dosiahla čistá imigrácia 47 032 osôb.^[58] Bolo to spôsobené najmä zvýšeným prisťahovalectvom obyvateľov EÚ, do roku 2012 najmä z Poľska a Švédska. Ďalšími dvoma najčastejšími krajinami pôvodu prisťahovalcov v tomto období boli Pakistan a Somálsko.^[59]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nórsko
• Wikislovník ponúka heslo Nórsko

• Norway.no - oficiálne stránky (nórsky - bokmål)