Myšiarka ušatá

Myšiarka ušatá
Myšiarka ušatá (Asio otus) - dospelý vták
Stupeň ohrozenia
(globálne[1], na Slovensku[2])
Vedecká klasifikácia
Doména eukaryoty Ríša (regnum) živočíchy (Animalia) Vývojový stupeň epitelovce (Eumetazoa) Skupina dvojstranovce (Bilateralia) Vývojová vetva druhoústovce (Dueterostomia) Kmeň (phylum) chordáty (Chordata) Podkmeň (subphylum) stavovce (Vertebrata) Nadtrieda (superclassis) čeľustnatce (Gnathostomata) Stupeň štvornožce (Tetrapoda) Trieda (classis) vtáky (Aves) Podtrieda (subclassis) pravé vtáky (Ornithurae) Nadrad (superordo) letce (Neognathae) Rad (ordo) sovotvaré (Strigiformes) Podrad (subordo) sovy (Strigi) Čeľaď (familia) sovovité (Strigidae) Podčeľaď (subfamilia) sovorodé (Striginae) Skupina (tribus) asionini (Asionini) Rod (genus) myšiarka (Asio) Druh (species) myšiarka ušatá (A. Otus)
Vedecký názov
Asio Otus Linné, 1758
Synonymá
sova ušatá
Mapa rozšírenia myšiarky ušatej       Hniezdiaca, výskyt v letnom období       Hniezdiaca, celoročný výskyt       Nehniezdiaca       Výskyt, závislosť na sezóne nejasná
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Biologický portál

Myšiarka ušatá alebo sova ušatá^[3] (lat. Asio otus) je stredne veľký druh sovy z čeľade sovovitých hnedého a čierneho sfarbenia s charakteristickým predĺženým operením okolo ušných otvorov, vďaka ktorému získal svoj názov v mnohých svetových jazykoch.

Na území Slovenska ide o jednu z najčastejších a najrozšírenejších sov vôbec. Jej prirodzeným biotopom sú prevažne riedko porastené otvorené kultúrnej krajiny, cez deň sa často zdržiava v lesoch. Obýva všetky kontinenty severnej pologule a izolovane sa vyskytuje aj v Afrike, na svojom areáli rozšírenia pritom tvoria celkovo 4 poddruhy.

Je aktívna za súmraku a v noci, v zime cez deň, pritom sa často zdržiava v menších skupinách. V jej potrave sa najčastejšie objavujú hlodavce, vďaka čomu je považovaná za užitočnú, ale požiera aj iné cicavce, menšie druhy vtákov a hmyz. Na hniezdenie využíva najčastejšie opustené hniezda krkavcovitých vtákov, kam kladie 3 – 7 svetlých vajec.

Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov myšiarka ušatá patrí medzi najmenej ohrozené druhy, trend celkovej populácie je klesajúci, európska populácia má neznámy trend. V severnej Amerike jej početnosť nie je dobre známa, lokálne stavy stúpajú a klesajú, ale výsledky viacerých výskumov poukazujú na všeobecný pokles, často z dôvodu straty biotopov. Podľa tradičného "Vianočného sčítania vtákov" (Christmas Bird Count, najdlhšie organizovaná dobrovoľná aktivita, kedy sa výsledky z veľkého územia získavajú za pomoci amatérskych pozorovateľov z radov bežných občanov, tzv občianska veda) je za posledných 50 rokov v severnej Amerike zaznamenaný pokles o viac ako 50 %.^[1]

Myšiarka ušatá patrí medzi stredne veľké druhy sov. Čo do veľkosti je porovnateľná s holubom domácim (Columba livia f. domestica) alebo s blízko príbuznou sovou obyčajnou (Strix aluco), v porovnaní s ňou je však zreteľne štíhlejšia. Dĺžka jej tela je 35 – 40 cm, v priemere 38 cm a rozpätie krídel je 90 – 100 cm. Hmotnosť u samcov sa pohybuje medzi 220 – 305 g, u samíc potom medzi 260 – 435 g^[4]

Tak ako všetky druhy sov má aj myšiarka ušatá skvele vyvinutý sluch a zrak, svoju korisť dokáže dokonca lokalizovať aj v úplnej tme.^[5] Významne jej pritom napomáha asymetrické umiestnenie ušných dutín, kedy ľavá je výrazne vyššie položená ako tá pravá. Zaujímavé je aj to, že má zrak uspôsobený na videnie na väčšie vzdialenosti, pričom na blízko vidí zle. Ďalšími znakmi typickými pre väčšinu sov sú ostré pazúry na silných končatinách a ostrý zahnutý zobák.^[6]

Je porastená hustým, veľmi mäkkým perím svetlo až tmavo hnedého sfarbenia. Vrchná časť tela je pritom tmavšia s rôznorodou kresbou, spodná časť tela je zase posiata množstvom čiernych pozdĺžnych škvŕn. Jej charakteristickým znakom sú dlhé perá okolo uší, ktoré však, hoci tak vyzerajú, nemajú žiadny podiel na lepšej kvalite sluchu. Nápadný je tiež jej oválny tvar tváre s dobre viditeľným bielym perím v závoji okolo žltočervených očí v tvare písmena X.

Obe pohlavia sú si veľmi podobné, samice sú však na prednej strane tela nepatrne tmavšie, mláďatá v prachovom šate sú celé svetlé s tmavým operením okolo očí a mladí vtáci majú v porovnaní s dospelými zase voľnejšie perie.^[7] Lieta veľmi ticho. V lete sa dá rozoznať od iných sov podľa silnej hlavy, dlhých úzkych krídel a pomalého mávania krídel. Jej dlhé perá na hlave však viditeľné nie sú, za letu ich totiž drží tesne pri hlave.^[7]

Ozýva sa zriedkakedy, ale jej hlas je väčšinou počuteľný aj na väčšiu vzdialenosť. Samce vydávajú krátke, tlmené, pravidelne sa niekoľkokrát za sebou opakujúce temné „hú“, samice sa ozývajú ešte menej ako samce a ich hlasový prejav sa podobá pískaniu na hrebeň. Mláďatá v hniezde sa potravy dožadujú nariekavým kolísavým pískavým „Pui“.^[8][9]

Myšiarka ušatá je veľmi rozšírenou sovou vyskytujúcou sa na všetkých kontinentoch severnej pologule a izolovane aj na území severnej Afriky. Obýva takmer celú Európu, úplne chýba najmä v najsevernejších oblastiach, do Ázie zasahuje v podobe širokého pruhu siahajúceho od jej západnej časti až po Japonsko, v Severnej Amerike je potom zastúpená na väčšine územia Spojených štátov, na severe Mexika a tiež najmä na juhu Kanady. Vzhľadom k značnej rozlohe nie je doteraz známa veľkosť jej areálu rozšírenia, presne vyčíslená nie je ani jej globálna početnosť, je však predbežne odhadovaná zhruba na 1 500 000 – 5 000 000 jedincov. Počet hniezdiacich párov v Európe, ktorá predstavuje 25 – 49 % jeho globálneho rozsahu, je potom odhadovaný na 380 000 – 810 000, teda 1 140 000 – 2 430 000 jedincov.^[10]

U jej globálnej populácie bol v poslednej dobe zaznamenaný viditeľný pokles, nie je však považovaný za nijako drastický, a preto je v Červenom zozname IUCN stále radená do kategórie málo ohrozených druhov.^[10] Najčastejšími príčinami úmrtia tohto druhu pritom bývajú predátori (pozri nižšie), strata prirodzeného biotopu a nedostatok potravy, veľmi často aj kolízie s vozidlami.^[4]

Myšiarka ušatá je prevažne stály vták, severské populácie však migrujú, a to najmä na územie Mexika, Indie, severnej Afriky a južnej Európy.^[11]

Myšiarka ušatá prednostne obýva okraje lesov v blízkosti otvorených krajín s nízkou vegetáciou, ako sú polia alebo lúky, vyskytuje sa tiež v močiaroch, väčších parkoch, húštinách a skupinách ihličnatých stromov. V zime sa často sťahuje bližšie k ľudským obydliam a môže byť preto zaznamenaný aj v mestách.^[12][7]

Na území Slovenska je myšiarka ušatá po celý rok široko rozšírená. Je tiež vôbec našou druhou najhojnejšou sovou, hneď po sove obyčajnej, na Slovensku hniezdi po nadmorskú výšku 1 000 m.^[13] Cez zimu na naše územie navyše zalietavajú i vtáky zo severnej a východnej Európy. Jej populácia je tu však v súčasnej dobe, podobne ako na území mnohých štátov, na poklese.^[13] Odhadovaný počet hniezdiacich párov je 2 500 - 4 000, zimujúcich jedincov 7 000 - 10 000. Veľkosť populácie i územie na ktorom sa vyskytuje sú stabilné, maximálna zmena do 20%. Ekosozologický status v roku 1995 žiadny. V roku 1998 žiadny.^[14] V roku 2001 žiadny.^[15] V roku 2014 LC - menej dotknutý.^[2][16][17] Európsky ochranársky status nezaradený SPEC. Stupeň ohrozenia S - vyhovujúci ochranársky status.^[14]

Myšiarka ušatá je veľmi skryto žijúci vták s nočnou aktivitou (výnimku tvorí obdobie, keď migruje^[4] a obdobia, kedy obstaráva potravu pre mláďatá). Deň trávi väčšinou vysoko na stromoch v tesnej blízkosti kmeňa, kde je vďaka svojmu hnedému sfarbeniu a štíhlemu telu veľmi ťažko spozorovateľná. Pri priamom ohrození sa našuchorí, čím opticky zväčšuje svoju veľkosť, syčí a klape zobákom. Toto obranné správanie možno pozorovať už aj u mláďat v hniezde. V zime sa často združuje do malých skupín, ktoré cez deň oddychujú v tesnej blízkosti pri sebe.^[13]

Myšiarka ušatá sa občas stáva korisťou veľkých dravcov, ako sú napr. orly, jastraby, sokoly sťahovavé (Falco peregrinus) a občas dokonca aj iných druhov sov, najmä výra virgínskeho (Bubo virginianus). Pre vajcia a mláďatá v hniezde predstavujú najväčšiu hrozbu vtáky z čeľade krkavcovité (Corvidae) a medvedíky čistotné (Procyon lotor).^[7]

Viac ako 90 %^[12] všetkej potravy myšiarky ušatej tvoria drobné hlodavce, najčastejšie hraboše, myšice, norníci, mladé potkany hnedé (Rattus norvegicus) a potkany tmavé. Ďalej sú v jej potrave zastúpené aj iné malé cicavce, ako sú napr. veverice, mladé králiky, piskory, čipmankovia či krtkovia, ale svoje menšinové zastúpenie tu majú aj netopiere, vtáky až do veľkosti drozda čierneho alebo škorca (Sturnus sp.) (prevládajú tu však malé spevavce, ako sú vrabce (Passer sp.) alebo pinkovité (Fringillidae),^[12] hmyz (napr. chrobáky) a obojživelníky (najčastejšie žaby). Na svoju korisť číha z vyvýšeného miesta a potom, čo ju zaznamená, na ňu veľmi rýchlo útočí. Následne ju usmrcuje pomocou svojich ostrých pazúrov a silného zobáka a pokiaľ je to možné, tak ju prehĺta celú naraz, ak nie, odnáša ju vo svojich pazúroch na vyvýšené miesto, kde ju postupne požiera.^[18][11]

Nestráviteľných zvyškov, ako sú napr. kosti alebo srsť, sa následne zbavuje zhruba dvakrát za 24 hodín^[19] v podobe 5,1 x 1,9 cm veľkých,^[18] pozdĺžnych, šedých chuchvalcov známych ako vývržky (pozri obrázok). Tieto vývržky sú dobrým zdrojom informácií o hojnosti tejto sovy v rôznych lokalitách. Navyše z nich môžeme zistiť, aká korisť je v jej potrave v danej oblasti zastúpená najviac.

Pohlavne dospieva vo veku jedného roka. Už v novembri pritom samce začínajú vyhľadávať vhodné miesto na zahniezdenie. Pri dvorení, ktoré občas začína už počas januára,^[7] samec v tesnej blízkosti hniezda vo vzduchu tlieska krídlami pod telom, klape zobákom a snaží sa tak upútať pozornosť samice. Počas obdobia hniezda myšiarka ušatá stráži len malé teritórium v tesnej blízkosti hniezda, občas hniezdi aj niekoľko párov neďaleko od seba. Myšiarky sú monogamné, avšak bola u nich pozorovaná aj polygamia.^[7]

Hniezdi obvykle raz, v prípade veľkej hojnosti potravy aj dvakrát ročne, a to v rozmedzí od marca do júna. Vlastné hniezdo takmer nikdy nestavia, namiesto toho využíva už opustené hniezda krkavcovitých vtákov (prevažne vrán, havranov a strák), ale aj myšiakov, veveričie a volavčie, zriedkakedy zahniezdia aj v trhline v skale, v dutine stromu alebo na zemi.^[12][11]

Samica kladie vajcia každý druhý deň, 3 – 7 bielych, zaoblených, 40 x 32 mm veľkých a 23 g ťažkých (z toho 7 % tvorí škrupina)^[20] na vajciach, sedí sama po dobu 27 – 28 dní. Keďže však začína sedieť už na prvom vajci, medzi mláďatami je následne dobre viditeľný vekový rozdiel. Počas obdobia, kedy samicasedí na vajciach, jej samec do hniezda nosí potravu a následne z veľkej časti obstaráva potravu aj pre už vyliahnuté mláďatá, zatiaľ čo samica sa obvykle nevzďaľuje ďaleko od hniezda. V prípade, že je v blízkosti hniezda predátor, výhražne syčí a našuchorí perie alebo predvádza známu obrannú techniku, kedy predstiera neschopnosť letu a predátora odláka do bezpečnej vzdialenosti od vajec alebo mláďat. Vo veku 3-4 týždňov pomaly začínajú mladé Myšiarky opúšťať hniezdo a zdržujú sa na konároch v jeho blízkosti, po ktorých dokážu šplhať aj pomocou svojho silného zobáku. Vo veku približne 5 týždňov už dokážu vzlietnuť a o 1 – 2 týždne neskôr sa plne osamostatňujú.^[20][7][12]

Myšiarka ušatá sa vo voľnej prírode dožíva priemerne 4 roky,^[20] v zajatí sa však môže dožiť aj viac ako 20 rokov.^[7] Zatiaľ najstarší vo voľnej prírode zaznamenaný jedinec pochádza z Fínska s vekom 17 rokov a 11 mesiacov.^[21]

Myšiarka ušatá je typickým zástupcom radu sov (Strigiformes), čeľade Sovovitých (Strigidae) a rodu Asio, kam zaraďujeme celkom 7 druhov „ušatých“ sov. Jej binomické meno, Asio otus, ktoré druhu prisúdil švédsky prírodovedec Carl Linné roku 1758 vo svojom diele Systema naturae, je pritom odvodené z gréckeho asio, názvu použitom pri popise myšiarky ušatej Plíniusom starším, a otus, z latinského výrazu pre sovu s výraznými ušami.^[20]

Podľa fosílnych záznamov sa tu pritom vyskytoval už v období poslednej doby ľadovej, teda pred 10 000 – 120 000 rokmi.^[20] Bol prečítaný mitochondriálny génom Myšiarky ušatej a močiarnej;^[22] na základe týchto a ďalších dát sa zatiaľ javí ako najpríbuznejší myšiarke ušatej druh myšiarka krikľavá (Asio clamator), ale podpora je slabá a dát nie je veľa.^[23]

Tvorí celkom 4 poddruhy^[24][20] (niektoré zdroje však uvádzajú poddruhov až šesť, z toho posledný – Asio (otus) madagascariensis – býva niektorými zoológmi považovaný za samostatný druh),^[7] z toho 2 sú zastúpené na východnej a 2 na západnej pologuli (na Slovensku sa vyskytuje prvý zmieňovaný):

• Asio otus otus (Linnaeus, 1758) – Eurázia v rozmedzí od Britských ostrovov a Pyrenejského polostrova po Ochotské more, ostrovy v Stredomorí, Stredný východ, južný Pakistan a Japonsko; obýva aj Azory a severozápadnú Afriku (v rozmedzí od Maroka po severozápadné Tunisko).
• Asio otus canariensis Madarász, 1901 – Kanárske ostrovy.
• Asio otos tuftsi Godfrey, 1948 – vyskytuje sa v rozmedzí od západnej Kanady po Mexiko.
• Myšiarka ušatá americká - Asio Otus Wilsonianus (Lesson, 1830) - vyskytuje sa v rozmedzí od Kanady po Oklahomu a Virgíniu v USA.

Je zákonom chránená, spoločenská hodnota je 1000 € (Vyhláška MŽP č. 170/2021).^[25]

• Myšiarka
• Sovovité

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Myšiarka ušatá
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Myšiarka ušatá

• Článok o myšiarke ušatej na stránkach Natura Bohemica (po česky)
• Článok o myšiarke ušatej na stránkach BirdWeb (po anglicky)
• Článok o myšiarke ušatej na stránkach ARKive Archivované 2013-02-04 na Wayback Machine (po anglicky)
• Článok o myšiarke ušatej na stránkach British Garden Birds (po anglicky)
• Hlas myšiarky ušatej na webe xeno-canto Europe (po anglicky)
• Videá, fotografie a nahrávky zvukov o Asio otus na stránke eBird - Cornell Lab of Ornithology - Macaulay Library a podrobné informácie o Asio otus na stránke Birds of the World - Cornell Lab of Ornithology (v roku 2020 došlo k spojeniu s obsahom HBW online aj IBC, kompletný obsah je prístupný po registrácii)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kalous ušatý na českej Wikipédii.