Mikuláš IV. Zrínsky
| Mikuláš IV. Zrínsky | |
| chorvátsky bán | |
 | |
| Pseudonym | „Šubič“ |
|---|---|
| Narodenie | asi 1508 Nový Zrín, Kráľovské Uhorsko (dnes Chorvátsko) |
| Úmrtie | 7. september 1566 Szigetvár, Kráľovské Uhorsko (dnes Chorvátsko) |
| Národnosť | chorvátska |
| Známy vďaka | Obliehanie Szigetváru (1566) |
| Odkazy | |
| Commons |  Mikuláš IV. Zrínsky |
Mikuláš IV. Zrínsky, prezývaný Šubič; maď. IV. Zrínyi Miklós, chorvátsky Nikola IV. Zrinski (* asi 1508, Nový Zrín – † 7. september 1566, Szigetvár) bol chorvátsky bán (1542 až 1556) a turkobijec. Do dejín najmä stredoeurópskej historiografie sa zapísal ako hrdinský obranca pevnosti Sihoť (Szigetvár), ktorá prebiehala v dňoch 5. augusta až 7. septembra roku 1556 v dolnom Zadunajsku na území terajšieho Maďarska.[1]:148, 149 Napokon po obliehaní, ktoré trvalo dovedna mesiac, došlo k výbuchu pušného prachu, dôsledkom čoho sa stala pevnosť neobrániteľná. Mikuláš IV. Zrínsky sa preto rozhodol vyraziť na čele niekoľko stoviek vojakov do posledného útoku, po ktorom všetci padli. Deň predtým skonal taktiež osmanský sultán Sulejman I. vo svojom stane pred bojiskom.[2]:202
Pôvod
[upraviť | upraviť zdroj]Mikuláš IV. Zrínsky prišiel na svet v roku 1508. Išlo o člena významnej šľachtickej rodiny, ktorá disponovala majetkami na uhorsko-osmanskom pomedzí v povodí rieky Una. Po skone vlastného otca sa spolu so svojím bratom Jánom Zrínskym rozhodol vypovedať dohodu o neútočení, ktorá znamenala ochranu majetkov Zrínskych, čím sa stal odvekým nepriateľom osmanských Turkov.
Prvé úspechy na bojovom poli
[upraviť | upraviť zdroj]Počas vnútorných bojov o uhorský kráľovský stolec po smrti Ľudovíta II. Jagelovského sa postavil na stranu rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda Habsburského[3]:157. Mikuláš IV. Zrínsky sa na bojisku objavil spočiatku ako vojak a to v roku 1529 počas obliehania Viedne. Za vojenské zásluhy, ktoré prejavil ako vojak obrany mesta bol obdarovaný koňom a zlatom a to zo strany cisára Karola V. Habsburského. O čosi neskôr začal viesť boje proti osmanským Turkom na území dnešného Chorvátska, dôsledkom čoho bol zo strany cisára Ferdinanda I. vymenovaný do funkcie veliteľa cisárskych posádok. V čase skonu svojho brata prebral štafetu vo vlastníctve majetku Zrínskych.
V roku 1542 sa opäť prejavil ako schopný bojovník počas obliehania Budína, ktoré sa však pre habsburskú stranu skončili nezdarom. Vtedy na seba upozornil útokom jazdectva, počas ktorého sa podarilo cisárskym vojakom odraziť výpad Turkov zo samotného hradu. Dôsledkom tejto udatnosti bol vymenovaný do funkcie chorvátskeho bána.
V roku 1543 sa pokračoval vo vojenskom ťažení proti armádam osmanských Turkov tentoraz v Komárne, pričom následne sa podieľal na obrane cisárskych vojsk pri Rábe (Gyor). Jeho vojenskou činnosťou tak došlo k zastaveniu plienenia tatárskych hord ale aj vyslobodeniu približne tisíc väzňov. Vo funkcii chorvátskeho bána sa na bojovom poli vyznamenal aj ako ten, kto vynaložil úsilie v budovaní obrany, pričom viackrát velil vpádom svojich vojsk na území Bosny, ktorú kontroloval bosniansky paša.
Rodina a nové majetky
[upraviť | upraviť zdroj]Ešte v roku 1543, teda v rovnakom čase, keď prebiehali boje o Komárno, sa Mikuláš IV. Zrínsky oženil s Katarínou Frangepánovou, čím získal ďalšie majetky a to v povodí riek Dráva a Mureš. Ak to bolo možné, rozširoval svoje panstvá aj na úkor iných chorvátskych šľachticov. V tých časoch išlo o bežnú prax všetkých veľmožov, ktorí mali k dispozícii mocenské prostriedky pre tieto skutky.[1]:145
Spory s veliteľmi a nové posty
[upraviť | upraviť zdroj]Mikuláš IV. Zrínsky sa však po čase rozhodol zrieknuť titulu chorvátskeho bána a to jednak z dôvodu rozporov s niektorými chorvátskymi veľmožmi či dokonca obmedzenej právomoci pri obrane hraníc. Panovník Ferdinand I. Habsburský mu ponúkol hodnosť hlavného kapitána Košíc, čo však odmietol. Napriek týmto sporným záležitostiam mu bol v októbri roku 1561 udelený titul kapitána pevnosti Sihoť. O čosi neskôr, v roku 1564 bol vymenovaný ako nový kapitán Zadunajska. Po tomto kroku sa mu podarilo úspešne vpadnúť na turecké územie, čím prekazil snahu armád Turkov vybudovať pevnosť, ktorá by pôsobila ako protiváha Sihote.[1]:146, 147
Dňa 25. júla roku 1564 umrel kráľ Ferdinand I. Novým nástupcom sa stal jeho syn Maximilián I. (II.).[4]:155 Ten však nemal záujem viesť ďalšiu vojnu proti Osmanom[2]:202. Sám Maximilián nemal žiadne sympatie k Zrínskemu. Panovník sa teda rozhodol, že bude presadzovať obrannú politiku rakúskych dedičných krajín a v záujme ich ochrany sa snažil udržiavať mierové podmienky s Turkami a to aj napriek tomu, že tí ich porušovali. Sám Zrínsky bol zástancom myšlienky, ktorá naznačovala, že takáto politika smeruje iba k vojenskému pustošeniu územia Uhorska. Zakrátko začal byť Mikuláš IV. Zrínsky podozrivý zo zneužívania svojho postavenia a že tvrdo postupuje proti podriadeným. To malo za následok začatie vyšetrovania v tejto záležitosti. Vyšetrovanie stále prebiehalo a to aj napriek tomu, že osmanská diplomacia pripravuje nový útok proti Viedni.[1]:147
Obranca
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1565 prebiehali intenzívne bojové potýčky medzi habsburskými žoldniermi a armádou nového sedmohradského vládcu a vazala Jána II. Žigmunda Zápoľského. Vojenské aktivity tak podnietili osmanského sultána Sulejmana I. zorganizovať novú vojnu, ktorá mu bola poslednou v jeho živote. Sulejman I. prikázal rozdeliť vlastnú armádu do dvoch prúdov. Tá druhá, ktorej velil on sám sa vydala do južného Zadunajska.[2]:202 V prvých augustových dňoch dorazila osmanská armáda pod velením sultána Sulejmana I. pred hradby pevnosti. Sám sultán dorazil do tábora dňa 5. augusta roku 1566. O dva dni neskôr sa začal útok proti novému mestu.[1]:147, 148 Obrancom, ktorých viedol chorvátsky bán Mikuláš IV. Zrínsky, sa podarilo už aj tak v zničenej pevnosti Sihoť odraziť všetky útoky.[2]:202 Neočakávaný obrat však nastal dňa 5. septembra roku 1566, keď z neznámych príčin došlo k výbuchu pušného prachu. Turecké vojská tak zatlačili už iba zvyšných 300 obrancov do vnútorného hradu. Zrínsky sa tak odhodlal na posledný zúfalý skutok. Obliekol sa do slávnostného šatu, prehovoril k svojim vojakom a následne prikázal spustiť padací most odkiaľ vyšiel v ústrety osudu. Napokon po protiofenzíve, v ktorej viedol už iba posledných 300 vojakov bol napokon usmrtený.[1]:149
Pamiatka a odkaz
[upraviť | upraviť zdroj]Obrana pevnosti Sihoť sa po čase stala námetom pre tvorbu zameranú na hrdinské spevy.[5]:254 Hrdinstvo Mikuláša IV. Zrínskeho je možné badať taktiež v slovenskom historickom speve „Pieseň o Sigetskom zámku“.[3]:157
„Politujež, kresťané, zámku tak slavného,
mesta tak tvrdého a pána Zríniho, obhájce silného.
Ó, Bože, všemohúci, jeho milej duši,
ráčiž milostiv byti, a v lúno své vzíti, radosti popríti.
Spolu s jeho rytíri, z vernými kresťany,
ráčiž milostiv byti a k sobe prijíti, večné radosti dati.“
(Záverečné verše z dobovej Písne o Sigetském zámku).[1]:146
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g DANGL, Vojtech; SEGEŠ, Vladimír. Vojvodcovia : 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012. 472 s. ISBN 978-80-7360-986-3.
- ↑ a b c d KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9.
- ↑ a b ŠVIHRAN, Ladislav. Kto nám vládol. 2. preprac. a dopl. vyd. Bratislava : Perfekt, 2016. 271 s. ISBN 978-80-8046-734-0.
- ↑ Dejiny Slovenska : dátumy, udalosti, osobnosti. 1. slov. vyd. Bratislava; Praha : Slovart, Libri. 882 s. (Dějiny států v datech.) ISBN 978-80-8085-596-3, 978-80-7277-187-5.
- ↑ KUČERA, Matúš. Novoveké Slovensko. 2. vyd. Bratislava : Perfekt, 2017. 287 s. ISBN 978-80-8046-822-4.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- MRVA, Ivan; SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2012. 397 s. ISBN 978-80-8046-586-5.
- BADA, Michal. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok II : 1526 – 1780. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9.