Ľudovít II. (Uhorsko)

Ľudovít II. Jagelovský
uhorský kráľ, český kráľ
Portrét kráľa Ľudovíta II. Jagelovského
Panovanie
Dynastia	Jagelovci
Panovanie	1516 – 1526
Predchodca	Vladislav II.
Nástupca	Ferdinand I. Habsburský Ján Zápoľský
Biografické údaje
Narodenie	1. júl 1506 Budín, Uhorsko
Úmrtie	29. august 1526 (20 rokov) Moháčske polia, Uhorsko
Rodina
Manželka	Mária Habsburská
Otec	Vladislav II.
Matka	Anna de Foix a Candale
Odkazy
	Ľudovít II. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Ľudovít II. (* 1. júl 1506, Budín, † 29. august 1526, Moháč) bol český (ako Ľudovít) a uhorský (ako Ľudovít II.) kráľ. Jeho otcom bol český a uhorský kráľ Vladislav II. Jagelovský, matkou francúzska grófka Anna z Foix a Candale, ktorá za pôrod túžobne očakávaného mužského dediča zaplatila životom.

V čase Vladislavovej smrti mal Ľudovít len desať rokov. Jeho otec, ktorý bol dlhé roky vážne chorý, ho však dokázal napriek svojej vnútropolitickej bezmocnosti presadiť a dať korunovať už v roku 1508 (dvojročného) za uhorského kráľa a o rok neskôr aj za kráľa českého. V Uhorsku musel jeho otec Vladislav II. ešte pred korunováciou sľúbiť, že v prípade jeho náhlej smrti sa nestane tútorom jeho syna (v Uhorsku) cudzí panovník, najmä nie cisár Maximilián I. Pozri aj dole „Otázky nástupníctva“.

Poručníkom nedospelého panovníka sa až do jeho dospelosti stal poľský kráľ a litovské veľkoknieža Žigmund I. Starý, Vladislavov brat.

Životnú družku, Máriu Habsburskú, mu určili podľa jagelovsko-habsburských dohôd už pred narodením.

Otec Ľudovítovi zanechal dve rozvrátené krajiny (Česko a Uhorsko) a závratné dlhy – v Uhorsku vyše 400 000 zlatých, v Česku 208 901 českých grošov.

Rovnako ako Vladislav sa Ľudovít zdržoval predovšetkým v uhorskom Budíne, do Čiech zavítal len výnimočne. Českú politickú scénu vtedy ovládali spory medzi vplyvnými skupinami panstva a rytierov. Najväčší vplyv získali skupiny, na ktorých čele stáli najvyšší hradný gróf českého kráľovstva Zdeněk Lev z Rožmitálu, ktorý bol de facto zástupcom kráľa v čase jeho neprítomnosti, a jeho súper najvyšší dvorný majster Viliam z Pernštejna. Ľudovítove opakované snahy zasiahnuť do vnútropolitických problémov Českého kráľovstva a zmierniť vyhrotené spory boli neúspešné, lebo panovnícka moc za vlády jeho otca v českom kráľovstve veľmi zoslabla a tento pokles autority sa ďalej prehlboval. Roku 1520 dokonca hrozila občianska vojna. Kráľ však prišiel do krajiny až o dva roky neskôr (1522). Vtedy sa pokúsil reštaurovať panovnícku moc reorganizáciou českej komory. Snažil sa primäť stavy, aby jej vrátili rozkradnutý kráľovský majetok (predovšetkým hrady) a odňal im správu kráľovských financií. Prepustil krajinských úradníkov, vrátane Zdeňka Leva z Rožmitálu, ktorý bol obvinený zo sprenevery krajinských peňazí, a dosadil do úradov nových ľudí. Na dobu, kedy bude kráľ mimo krajiny, bola ustanovená krajinská vláda na čele s kniežaťom Karolom z Münsterbergu, vnukom Juraja z Poděbrad, ako hajtmanom. Len čo však kráľ opustil krajinu, vrátilo sa všetko do starých koľají a rozbroje vypukli znovu.

Rovnako ako český štát, zmietalo sa aj Uhorsko za jagelovskej vlády v úplnej anarchii. Na stavovskom sneme získala prevahu stredná šľachta, ktorá mala prvotný záujem na zvyšovaní povinností poddaných, čo viedlo k formovaniu a utužovaniu tzv. druhého nevoľníctva.

V čase Ľudovítovej maloletosti mali podľa závetu jeho otca a rozhodnutia kráľa Žigmunda a cisára Maximiliána byť opatrovníkom a tútorom Ľudovíta Tomáš Bakóc, (ostrihomský arcibiskup kardinál), Ján Bornemisa (manžel vdovy po Jánovi Korvínovi) a gróf Juraj Brandeburský. Sebavedomá uhorská šľachta, neznášajúca cudzincov (najmä Nemcov, Čechov a Talianov), im však vôbec nedovolila ujať sa aj regentskej vlády a zvolila si vlastnú kráľovskú radu, zloženú zo 6 prelátov, 6 veľmožov (barónov) a 16 nižších a stredných šľachticov (zemanov). Jej zloženie je dôkazom veľkého zastúpenia nižšej šľachty na uhorskom sneme. V roku 1518 bol počet prelátov a barónov ešte znížený na 8. V rade ustavične prepukali spory. Aj v sneme sa vytvárali rôzne skupiny a strany, z ktorých najznámejšia bola Zápoľskovská strana. Pre ilustráciu: Snemy sa v tom čase schádzali každoročne spravidla na Rákošskom poli pri Pešti, mali na ne prístup všetci šľachtici (čiže aj niekoľko desiatok tisíc ľudí) a tí po sebe vyvreskovali, hádali sa a na záver „rokovania“ snemu sa často vzájomne povraždili. Stávalo sa aj, že si jednotlivé skupiny zorganizovali zasadania „svojho“ snemu, ktorých výsledky si potom vzájomne neuznávali. Verejné úrady krajiny sa v takejto situácii bezvládia zneužívali najmä na osobný prospech príslušných aktérov. Úradníci sa často vymieňali a vedúce osoby krajiny sa vzájomne odsudzovali na smrť a fyzicky sa likvidovali. Skutočnú ústrednú moc, ak o nej vôbec možno hovoriť, mal v rukách kancelár Juraj Szatmári (z Košíc).

Zároveň nastal hospodársky úpadok. Razili sa málohodnotné mince a ľudia sa búrili. Známa je napríklad sada vzbúr baníkov v Banskej Bystrici (1517 – 1519, 1522, 1525 – 1526)

Úpadok uhorského štátu sa prejavil nielen vo vnútropolitickej slabosti, ale aj v ústupe z pozície stredoeurópskej mocnosti, ktorú mal za vlády Mateja Korvína. Veľkým zahranično-politickým problémom, ktorý v tom čase muselo Uhorsko riešiť, boli útoky osmanských Turkov, ktorí z Balkánu vážne ohrozovali strednú Európu. Tlak zosilnil najmä, keď roku 1521 dobyli uhorskú pohraničnú pevnosť Belehrad, ako aj Šabac a Zemun, a otvorili si tak prístup do uhorských nížin. Vyslané uhorské vojsko otáľalo s útokom, až kým Turci neodtiahli. Aj tak sa však ukázalo, že krajina je bezmocná, pretože sa podarilo nazbierať len niekoľko tisíc vojakov, kým Turci mali vyše stotisícovú armádu. Roku 1521 rozhodol uhorský snem o vyberaní daní na nájom žoldnierov, ale väčšina vybraných peňazí skončila v rukách šľachty a šľachta a iní páni boli oslobodení od povinnosti nastúpiť do vojska. Uhorská šľachta, na rozdiel od ostatnej Európy, pre svoju obmedzenosť turecké nebezpečenstvo maximálne podceňovala. Okrem toho sa od roku 1521 spoliehala na zahraničnú pomoc, ktorá však nemohla prísť, lebo jednak mnoho krajín bojovalo proti expanzii Habsburgovcov, na čo uzavreli spojenectvá aj s Osmanmi, a jednak samotní Habsburgovci (Rakúsko), od ktorých sa pomoc najviac očakávala, boli zamestnaní bojom cisára Karola V. s francúzskym kráľom Františkom I., pápežom a Benátkami.

Práve keď vrcholila veľká banskobystrická vzbura a práve keď došlo k intenzívnym rozporom vo vládnucej triede a zosadený palatín Štefan Verböci sa chystal zorganizovať prevrat, prišla správa, že sa Turci chystajú zaútočiť na Uhorsko. Práve zasadajúci uhorský snem sa „uzniesol“, že veľmi bojovať nebude a schválil len skromné financovanie vojny. Ľudovít sa obrátil o pomoc na viacero európskych vládcov, na pápeža, benátskeho dóžu, anglického kráľa Henricha VIII. a aj na svojich príbuzných, poľského kráľa Žigmunda I. a rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda I. Napriek hroziacemu nebezpečenstvu ju však dostal len vo veľmi obmedzenej miere. Pápežská kúria poslala finančnú sumu, ale kládla si zároveň podmienku, že časť týchto peňazí musí byť využitá v boji proti v Uhorsku sa už šíriacemu luteránstvu. Uhorsko zostalo v prípravách na vojnu s Turkami osamotené. Ľudovítovi sa nepodarilo postaviť dostatočne veľkú armádu, ani mnohé jeho výzvy uhorská šľachta nesplnila.

V júli padla pevnosť Petrovaradín a 29. augusta nasledovala osudná bitka pri Moháči. Na bitke sa nezúčastnilo vojsko sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského, ani vojská z Chorvátska, a posily z Česka boli v čase bitky ešte len v Stoličnom Belehrade. Ani pomoc z rakúskych krajín, ktorú prisľúbil arcivojvoda Ferdinand, sa nedostavila včas. Navyše vojsko bolo beztak malé, nemotivované, a jagelovské vedenie nemalo pre nastávajúci boj jasne stanovenú taktiku. Zrážka uhorského vojska (25 000 mužov) s viac než dvojnásobne početnou a výborne vycvičenou armádou tureckého sultána Süleymana I. (60 000 mužov) dopadla katastrofálne. 29. augusta 1526 bola pechota (naverbovaní študenti, tovariši a mestská chudoba) takmer kompletne rozdrvená a šľachtická jazda „takticky“ ustupovala a pred vyvraždením pechoty ušla. Príznačné je, že Turci po víťaznej bitke celú noc čakali na príchod „hlavnej“ uhorskej armády (ktorú v skutočnosti práve porazili) a sultán si ešte dlho po bitke nebol istý, či naozaj zvíťazil, lebo nevedel pochopiť, že proti nemu postavili takú malú armádu.

Keď Ľudovít II. videl, že je boj stratený, utiekol z bojiska. Vo všeobecnom chaose však pri kráľovi ostali len dvaja dvorania. Pri prechode cez potok Cselle pri Moháči kráľ padol z koňa a utopil sa. Jeho osobou vymrela uhorsko-česká vetva jagelovskej dynastie.

Na základe tzv. viedenských sobášnych zmlúv z r. 1515, uzavretých medzi Ľudovítovým otcom Vladislavom II. a rímskonemeckým cisárom Maximiliánom I. Habsburským, sa Ľudovít oženil s Maximiliánovou vnučkou Máriou (manželstvo ostalo bezdetné) a Ľudovítova sestra Anna sa stala manželkou Máriinho brata a Maximiliánovho vnuka arcivojvodu Ferdinanda. Týmito dynastickými sobášmi mali Habsburgovci právo uplatňovať si nárok na český a uhorský trón, čo sa im po Ľudovítovej smrti v r. 1526 podarilo. Na rozdiel od Uhorska však české stavy dedičské nároky Ferdinanda Habsburského neuznali a trvali na slobodnej voľbe.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ľudovít II. Jagelovský.