Mehmed III. sa narodil v Manise v roku 1566, za vlády jeho prastarého otca, Süleymana I. Bol synom Murada III., ktorý bol synom Selima II., ktorý bol synom sultána Süleymana a Hürrem Sultán. Jeho matkou bola Safiye Sultán, pôvodnom Albánka. Jeho prastarý otec zomrel v roku kedy sa narodil, a jeho starý otec Selim II. sa stal novým sultánom. Jeho starý otec zomrel keď mal Mehmed 8 rokov, a Mehmedov otec, Murad III. sa stal v roku 1574 novým sultánom. Murad zomrel v roku 1595, keď mal Mehmed 28 rokov.
Po nástupe na trón nechal popraviť všetkých svojich devätnástich bratov.[1][2] Boli uškrtení jeho kráľovskými katmi, z ktorých mnohí boli hluchí, nemí alebo nechápaví, aby bola zabezpečená absolútna lojalita.[3] Mehmed III. je v osmanskej histórii preslávený kvôli tejto krutosti.
Mehmed III. bol nečinný vládca, ktorý prenechal vládu jeho matke Safiyi Sultán, ktorá bola v tom čase válide sultán.[4] Jeho prvým hlavným problémom bola rivalita medzi dvomi jeho vezírmi, Serdar Ferhadom Pašom a Koca Sinanom Pašom, a ich podporovateľmi. Jeho matka a zať Damat Ibrahim Paša podporovali Koca Sinana Pašu a zabránil Mehmedovi III. prevziať kontrolu nad samotným problémom. Táto situácia vyústila až k povstaniu janičiarov. 7. júla 1595 Mehmed III. nakoniec odvolal Serdar Ferhada Pašu z pozície veľkovezíra, kvôli jeho neúspechu vo Valašsku a nahradil ho Sinanom.[5]
Hlavnou udalosťou jeho vlády bola Rakúsko-osmanská vojna v Uhorsku (1593 - 1606). Osmanské porážky vo vojne spôsobili, že Mehmed III. prevzal osobné velenie nad armádou, čím sa stal prvým sultánom, ktorý tak urobil od roku 1566 (vtedy tak učinil Süleyman I.). V sprievode sultána dobyli Osmani v roku 1596 Jáger. Keď započul, že sa Habsburská armáda približuje, chcel rozpustiť armádu a vrátiť sa späť do Istanbulu.[6] Osmani sa však nakoniec rozhodli čeliť nepriateľovi a porazili habsburské a sedmohradské vojská v bitke pri Mezőkeresztesi,[7] počas ktorej musel byť sultán odvedený preč z bojiska v polovici bitky. Po víťaznom návrate do Istanbulu povedal svojim vezírom, že znovu pôjde do kampane.[8] O rok neskôr Benátčan Bailo nachádzajúci sa v Istanbule poznamenal, „lekári vyhlásili, že sultán nemôže odísť do vojny, kvôli jeho zlému zdraviu spôsobenému nadmerným jedením a pitím“.[9]
Ako odmenu za vojnové služby bol Cigalazade Yusuf Sinan Paša v roku 1596 vyhlásený veľkovezírom. Mehmed však pod tlakom dvora a jeho matky krátko nato vrátil Damata Ibrahima Pašu na túto pozíciu.[5]
Víťazstvo v bitke pri Mezőkeresztesi však bolo čoskoro potlačené niektorými dôležitými stratami, vrátane straty Győru Rakúšanmi a porážkami osmanských vojsk vedenými Hafızom Ahmetom Pašom sedmohradskými vojskami pod vedením Michala Chrabrého pri Nikopole v roku 1599. V roku 1600 obliehalo osmanské vojsko pod vedením Tiryaki Hasana Pašu 40 dní Veľkú Kanižu, pred tým ako ho dobylo a neskôr úspešne odolávali proti omnoho väčšej útočnej sile pri obliehaní Veľkej Kaniži.[10]
Ďalšou hlavnou udalosťou jeho vlády boli povstania Celali v Anatólii. Karayazıcı Abdülhalim, bývalý osmanský štátnik, zajal mesto Urfa a v roku 1600 deklaroval sám seba za sultána. Povesti o jeho nároku na trón sa rozšírili do Konštantínopola a Mehmed nariadil, aby sa s povstalcami zaobchádzalo tvrdo, aby rozptýlili zvesti, medzitým popravil Hüseyina Pašu, ktorého Karayazıcı Abdülhalim označoval za veľkovezíra. V roku 1601 utiekol Abdülhalim do blízkosti Samsunu, keď ho porazili vojská pod vedením Sokulluzada Hasana Pašu, guvernéra Bagdadu. Jeho brat Deli Hasan však zabil Sokulluzada Hasana Pašu a porazil vojská pod vedením Hadım Hüsreva Pašu. Potom pochodoval do Kütahye, ktorú zajal a vypálil.[5][10]
V roku 1599, v štvrtom roku vlády Mehmeda III., poslala kráľovná Alžbeta I. osmanskému dvoru konvoj darov. Tieto dary boli pôvodne určené pre predchádzajúceho sultána Murada III., ktorý však zomrel pred ich príchodom. Súčasťou týchto darov bol veľké hodiny. Tieto hodiny boli zničené nasledujúcim sultánom, Ahmedom I.
Mehmed zomrel 22. decembra 1603 vo veku 37 rokov. Podľa jedného zdroja bola príčinou jeho smrti úzkosť spôsobená smrťou jeho syna, Şehzade Mahmuda.[11] Podľa iného zdroja zomrel buď na mor alebo na mŕtvicu. Ďalší zdroj uvádza, že bol otrávený vedúcim stráže, Dervishom Mehmedom Pašom, a že jeho manželka Handan Sultán bola tiež zapojená pri smrti jej manžela.[12] Bol pochovaný v mešite Hagia Sofia. Jeho syn Ahmed I. sa stal novým sultánom.
↑FINKEL, CAROLINE.. Osman's dream : the story of the Ottoman Empire, 1300-1923. New York : Basic Books, 2006. Dostupné online.ISBN 0-465-02396-7.
↑KARATEKE, Tuncay; KARATEKE, Tuncay. İMAM-HATİP LİSELERİNDE İDARECİLERİN KARŞILAŞTIKLARI SORUNLARA YÖNELİK NİTEL BİR ÇALIŞMA. Amasya Üniversitesi İlahiyat Fakültesi Dergisi, 2015-02-19. Dostupné online [cit. 2020-03-16]. ISSN2147-7256. DOI: 10.18498/amauifd.21328.
↑SKELTON, O. D.. The Story of the Empire. By SirCharles Lucas. (New York: Henry Holt and Company. 1924. Pp. xvi, 286.) - The Constitution, Administration and Laws of the Empire. By A. Berriedale Keith. (New York: Henry Holt and Company. 1924. Pp. xxii, 355.) - The Resources of the Empire and Their Development. By Evans Lewin. (New York: Henry Holt and Company. 1924. Pp. xviii, 364.) - Health Problems of the Empire, Past, Present and Future. By Andrew Balfour and H. H. Scott. (New York: Henry Holt and Company. 1924. Pp. xxii, 413.). American Political Science Review, 1925-05, roč. 19, čís. 2, s. 399–401. Dostupné online [cit. 2020-03-16]. ISSN0003-0554. DOI: 10.2307/2938932.
↑ abBABELA, Dilshad. Turkish Newspaper Milliyet Position of the Kurdish Movement and September Revolution in Iraq (1958-1963). Humanities Journal of University of Zakho, 2016-12-30, roč. 4, čís. 3, s. 640–656. Dostupné online [cit. 2020-03-16]. ISSN2410-7557. DOI: 10.26436/2016.4.3.300.
↑CEYHAN, Âdem; YILMAZ, Hasan. Ünlü Arapça Güzel Sözler Derlemesİ Nesrü’l-leâlî’nin Mensur Bir Tercümesi. Celal Bayar Üniversitesi Sosyal Bilimler Dergisi, 2019-09-30, s. 114–154. Dostupné online [cit. 2020-03-16]. ISSN1304-4796. DOI: 10.18026/cbayarsos.514544.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mehmed III.
