Južná Afrika (štát)

Juhoafrická republika
Vlajka Znak
Národné motto: Unity In Diversity (Jednota v rozmanitosti)
Štátna hymna: National anthem of South Africa (Národná hymna Južnej Afriky)
Miestny názov
• dlhý	Republic of South Africa (angličtina) Republiek van Suid-Afrika (afrikánčina) iRiphabliki yeSewula Afrika (ndebelčina) Rephaboliki ya Afrika-Borwa (pedi) Rephaboliki ya Afrika Borwa (sothčina) iRiphabhulikhi yeNingizimu Afrika (svazijčina) Riphabliki ra Afrika Dzonga (tsonga) Rephaboliki ya Aforika Borwa (tswančina) Riphabuḽiki ya Afurika Tshipembe (vendčina) iRiphabliki yaseMzantsi Afrika (xhoština) iRiphabliki yaseNingizimu Afrika (zuluština)
• krátky	South Africa (atď.)
Hlavné mesto	Pretória (exekutíva) Kapské Mesto (legislatíva) Bloemfontein (justícia) 30°0′ j.š. 25°0′ v.d.
Najväčšie mesto	Johannesburg
Úradné jazyky	angličtina, afrikánčina, ndebelčina, pedi, sothčina, svazijčina, tsonga, tswančina, vendčina, xhoština, zuluština
Štátne zriadenie Prezident	prezidentská republika Matamela Cyril Ramaphosa
Vznik	31. máj 1910 (vznik domínia) 11. december 1931 (formálna nezávislosť) 31. máj 1961 (plná nezávislosť od Britského impéria)
Susedia	Namíbia, Botswana, Zimbabwe, Mozambik, Svazijsko, Lesotho
Rozloha  • celková  • voda (%)	1 221 037 km² (24.)    km² (0,38 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2018)  • sčítanie (2011)  • hustota (2018)	57 725 600 (24.) 51 770 560[1] 42,4/km² (169.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2018 371 miliárd $ (35.) 13 840 $ (90.)
Index ľudského rozvoja (2017)	▲ 0,699 (113.) – stredný
Mena	rand (ZAR)
Časové pásmo  • Letný čas	SAST (UTC+2) bez zmeny (UTC+2)
Medzinárodný kód	ZAF / ZA
Medzinárodná poznávacia značka	ZA
Internetová doména	.za
Smerové telefónne číslo	+27

Súradnice: 29°J 24°V / 29°J 24°V / -29; 24

Južná Afrika, dlhý tvar Juhoafrická republika (JAR, angl. RSA), je prímorský štát na južnom cípe Afriky medzi Atlantickým a Indickým oceánom. Južná Afrika je rozlohou 25. najväčší štát a podľa počtu obyvateľov (55-miliónov) je 24. najľudnatejší štát na svete. Asi 80 percent obyvateľov štátu je subsaharského afrického pôvodu, zvyšná pätina obyvateľov má pôvod v Európe, Ázii alebo sú to miešanci.

Juhoafrická republika je členom Spoločenstva národov (Commonwealth) a BRICS-u.

Dĺžka juhoafrického pobrežia je 2 798 kilometrov.^[2]

Južná Afrika susedí na severozápade s Namíbiou (1 005 km), na severe s Botswanou (1 969 km) a Zimbabwe (230 km), na severovýchode a východe s Mozambikom (496 km) a Svazijskom (438 km); Juhoafrická republika zároveň celkom obklopuje Lesotho (1 106 km), ktoré v nej tvorí enklávu.^[3]

Počet obyvateľov sa v roku 2015 odhadoval na takmer 55-miliónov Juhoafričanov.

Hlavné mesto je Pretória. Ďalšími významnými mestami sú Kapské Mesto (sídlo parlamentu), Bloemfontein (sídlo najvyššieho súdu), Johannesburg a Durban. Úradnými jazykmi sú angličtina, afrikánčina a 9 kmeňových černošských jazykov: ndebelčina, pedi, sothčina, svazijčina, tsonga, tswančina, vendčina, xhoština a zuluština.

Pôvodnými obyvateľmi Južnej Afriky boli Krováci a Hotentoti. Väčšiu časť územia, s výnimkou juhozápadnej časti osídlili kmene Bantu, ktoré žili na úrovni prvotnopospolnej spoločnosti.

V roku 1655 založila Holandská východoindická spoločnosť Kapské Mesto a Kapské kolónie. Európski, najmä holandskí kolonizátori, nazývaní Búrovia (farmári) alebo Afrikánci, vybili na tomto území takmer celé hotentotské a krovácke obyvateľstvo. Okrem Holanďanov, oblasť kolonizovali i Nemci a francúzski hugenoti, ktorý sa sem utiahli po zrušení Nantského ediktu v roku 1685. V roku 1795 sa Kapska na sedem rokov zmocnili Briti. Potom sa územie opäť až do roku 1806 vrátilo pod nadvládu Holanďanov. Mnohí Búrovia na protest proti britskej správe a zrušení otroctva opúšťali v 30. rokoch južné oblasti a obsadzovali severovýchodné vnútrozemie, pochod známy ako Veľký trek. Za riekami Vaal a Oranje založili v roku 1838 vlastnú Juhoafrickú republiku (neskôr premenovanú na Transvaal) a v roku 1854 Oranžský slobodný štát. Briti uznali samostatnosť oboch štátov, ale v 70. rokoch po objavení ložísk diamantov a zlata, prišlo k obrovskému prílivu nových osadníkov a následne k dvom vojnám medzi Búrmi a Angličanmi, ktoré skončili v roku 1902 víťazstvom britských vojsk. V roku 1910 uzatvorili zmluvu, na základe ktorej bola vytvorená Juhoafrická Únia, ktorá sa v nasledujúcom desaťročí zmenila na britské domínium. Počas 1. svetovej vojny juhoafrické vojská porazili nemeckú armádu v Nemeckej juhozápadnej Afrike (dnešná Namíbia), ktorá potom bola Spoločnosťou národov zverená JAU ako mandátne územie Juhozápadná Afrika.

Do roku 1961 bola Južná Afrika na základe Westminsterského statusu z roku 1931 členom Commonwealthu ako domínium Juhoafrickej únie (JAU), založenej v roku 1910. Hlavou JAU bola formálne britská kráľovná, ktorú zastupoval generálny guvernér menovaný na základe návrhu vlády Juhoafrickej únie z radov občanov JAU. Diskriminačná a rasistická politika vlády priviedla krajinu vo vnútri Spoločenstva národov do politickej izolácie, pretože viac ako dve tretiny jej členov boli vlády bývalých kolónií, ktoré požadovali odstránenie diskriminácie občanov JAU farebnej pleti. Britská vláda sa snažila riešiť vzniknuté napätie politikou kompromisov a vynucovaním vzájomných ústupkov. Jej cieľom bolo zachovať členstvo JAU, do ekonomiky ktorej investovali obrovské prostriedky a dosahovali tu i vďaka politike JAU, ktorá udržovala „farebných” v podmienkach koloniálneho vykorisťovania, obrovské zisky. Napriek enormnému úsiliu Londýna, vláda JAU usporiadala v roku 1960 referendum, v ktorom belošské obyvateľstvo o necelých 75 tisíc hlasov rozhodlo, o vzniku nezávislej republiky. Na základe príslušného zákona krajina vystúpila zo Spoločenstva a 31. mája 1961 bola jednostranne vyhlásená Juhoafrická republika.

Pojem apartheid úzko súvisí s Juhoafrickou republikou, avšak jeho politiku uplatňovali britskí i holandskí kolonizátori, dávno pred vznikom tohto pojmu. Už od druhej polovice 19. storočia sa začalo obmedzovať sťahovanie černošského obyvateľstva do belošských regiónov. Platili napríklad zákony určujúce počet rodín, ktoré sa môžu usadiť v okolí belošskej farmy. V oblasti Natalu vznikli rezervácie sústreďujúce černochov podľa kmeňovej príslušnosti. Avšak najväčší rozmach diskriminácie nastal po skončení druhej svetovej vojny, ktorá priniesla postupný rozpad koloniálneho impéria, demokratizačné procesy v mnohých krajinách, hospodársku prosperitu i štrajky. Vládne kruhy neváhali a začali hľadať prostriedky, ktorými by dokázali čo najkrutejšie potlačiť akékoľvek pokusy o odpor. Významnú úlohu pri realizácii týchto plánov hrala tajná organizácia afrikánskych (búrskych) krajných nacionalistov Broederbond (z holandčiny, čo znamená Bratstvo), ktorá vznikla roku 1918. Táto organizácia nikdy nevstupovala do popredia politického zápasu, a pôsobila prostredníctvom Nacionalistickej strany (ďalej len NS), ktorá existovala legálne a v parlamente počtom mandátov zaberala druhé miesto. NS reprezentovala záujmy najmä veľkých afrikánskych vlastníkov pôdy. Hlavným cieľom Broederbondu a NS však bolo upevniť rasistický režim. Nacionalisti nazvali svoj akčný program “apartheid”, čo v afrikánčine znamená “oddeľovanie”, “oddelená existencia a vývoj”. S týmto programom víťazne vstúpila do parlamentných volieb v máji roku 1948. Za hlavnú tézu prehlásila neprípustnosť rasovej integrácie. Nacionalisti zneužili náboženské cítenie Afrikáncov, ktorí boli vo väčšine presvedčení kalvinisti náležiaci k holandským reformným cirkvám. Stranícki ideológovia tvrdili, že každej rase je zhora daný osobitý osud, cesta vývoja, a teda aj spôsob života. Afrikánci sú „panský ľud“ a „vyvolený národ“, že všetko obyvateľstvo sveta tvorí pyramídu. Na jej vrchole sú Afrikánci, nižšie ostatní bieli, ešte nižšie Židia, potom miešanci, Indovia a najnižšie Afričania. Z ich „filozofie“ vyplývalo, že európsky spôsob života sa údajne nehodí pre Afričana a africký spôsob života sa nehodí pre Európana; že každá rasa môže dosiahnuť rozvoj len vtedy, ak pôjde vlastnou cestou, ktorá mu bola určená. Asimilácia, strata „čistoty krvi“ alebo porušenie predurčeného spôsobu života znamená pre každú rasu alebo národ osudný ústup z cesty. Biela „vyššia rasa“ v takom prípade degraduje. Apartheid, t. j. rasové oddelenie, poskytuje jediné správne riešenie rasového problému.

Za chrbtovú kosť celého programu je pokladaný Zákon o rasových oblastiach z roku 1951, ktorý rozdelil obyvateľstvo na štyri „rasové“ skupiny: Afričanov, miešancov (farebných), Indov a na belochov. Napríklad aj rodina, ktorá nemala všetkých predkov dostatočne bielych bola zaradená medzi farebné. Boli prijaté zákony o zákaze zmiešaných manželstiev, registrácii obyvateľstva, vyčlenených územiach pre jednotlivé skupiny obyvateľstva, oddelení spoločných zariadení, presídľovaní domorodcov. Zákony vypracoval Hendrik Verwoerd, ktorý bol v rokoch 1950-58 ministrom pre záležitosti domorodcov a od roku 1958 ministerským predsedom. Nebelošské obyvateľstvo bolo zbavené občianskych práv a jeho pohyb bol obmedzený. Tieto skupiny nemali možnosť podieľať sa na hospodárskom, politickom, kultúrnom ani sociálnom živote krajiny. Pre čiernych Afričanov bolo zriadených desať černošských štátov, tzv. „homelands“ alebo „domovín“, z ktorých štyri sa na prelome 70-80. rokov vyhlásili za zvrchované (tzv. bantustany), ale okrem juhoafrickej vlády ju žiadny iný štát diplomaticky neuznal. JAR s nimi nadviazala diplomatické styky a nepočíta ich do svojho územia. Diskriminovaní boli i Indovia, ktorí prišli do Južnej Afriky v druhej pol. 19. stor. ako nádenníci na cukrové plantáže v Natale. Podobne trpeli stratou občianskych práv i miešanci tzv. farební, ktorých je najviac v Kapsku. Dôsledná rasová segregácia sa v praxi nemohla uskutočniť, lebo čierni robotníci často pracovali s bielymi, hlavne v baniach a továrňach. Černosi však nemohli zastávať kvalifikovanú prácu a ich mzdy boli podstatne nižšie. Vo veľkých mestách, napr. v Johannesburgu, vznikli v blízkosti centra rezidenčné štvrte pre bielych Juhoafričanov, zatiaľ čo na periférii sa rozrastali chudobné černošské sídliská. Akýkoľvek odpor proti apartheidu bol stíhaný stále tvrdšie a v roku 1976 došlo pri potlačení vzbury černošskej mládeže v Sowete, jednom z chudobných sídlisk k usmrteniu a ťažkým zraneniam stoviek ľudí. Prvé kroky k odstráneniu apartheidu začal podnikať Pieter Willem Botha, ktorý sa stal v roku 1978 predsedom vlády a neskôr aj prezidentom. V roku 1989 sa konali v krajine posledné voľby na rasovom základe. Zvíťazila v nich Nacionalistická strana, avšak nezískala majoritu. Konzervatívna strana, ktorá sa odmietala deliť o moc so skupinami inej farby pleti získala 39 kresiel v parlamente a Demokratická strana 33 kresiel.Na základe týchto volebných výsledkov sa stal predsedom vlády Frederik Willem de Klerk, ktorý sa postaral o zrušenie ďalších rasistických zákonov.

Nasledujúci rok, umožnil prezident de Klerk po 27 rokoch prepustiť vedúceho predstaviteľa Afrického národného kongresu Nelsona Mandelu z väzenia. Ten sľúbil zastaviť ozbrojené partizánske útoky proti vláde. Referendum belošského obyvateľstva v roku 1992 schválilo postup de Klerka a súhlasilo z vypracovaním novej ústavy, ktorá po schválení všetkými politickými subjektami vrátane ANC a prevažne Zuluskej Strany slobody Inkatha vstúpila do platnosti ešte pred prvými všeobecnými demokratickými voľbami, ktoré sa uskutočnili v apríli 1994. Zároveň bolo dohodnuté, že nová vláda národnej jednoty bude zostavená bez ohľadu na volebné výsledky. Demokratizačný proces v JAR vyvrcholil v apríli 1994 prvými multirasovými voľbami s všeobecným hlasovacím právom, ktoré vyhral Africký národný kongres (ANC) Nelsona Mandelu. Vďaka úsiliu tohto muža, ktorý sa stal prvým černošským prezidentom JAR, a dovtedajšieho prezidenta de Klerka, prešla prevratná zmena viac-menej pokojne. Obom predstaviteľom sa dostalo uznania udelením Nobelovej ceny za mier. Zástupcami nového prezidenta sa stali – F. W. de Klerk a prezident z rokov 1999-2008 Thabo Mbeki, ktorý nahradil Mandelu v roku 1997 vo vedení ANC.

Južná Afrika je dnes demokratickou krajinou, časť belochov sa odsťahovala do Európy, Severnej Ameriky, či Austrálie, ale väčšina zostala. Údaje o emigrácii v 90. rokoch sa značne líšia; za najpravdepodobnejšie možno považovať odhad asi 10 000 vysťahovaných belochov v priemere za rok (roku 1996 žilo v JAR 4,4 mil. belochov). Černošské rezervácie boli zrušené, mnohí černosi sa sťahujú do miest, kde sa však sami rozdeľujú podľa kmeňovej príslušnosti. Pri mestách tak vznikajú tzv. townships (Soweto pri Johannesburgu), mestské prívesky bez kanalizácie, elektriny a vodovodu. Oblasti, do ktorých sa bojí vkročiť aj polícia a kde na podporu zníženia kriminality boli postavené vysoké stožiare, z ktorých celú noc svietia halogénové svetlá. Prvotný strach a obava z čiernej väčšiny striedajú prvé vzájomné kontakty. Černosi vstupujú tam, kde predtým nesmeli, belosi tam, kde sa predtým báli čo i len nahliadnuť. Kriminalita je stále obrovská, ale v posledných rokoch sa ju darí znižovať a dá sa povedať, že sa týka len určitých oblastí.

Až 80 % občanov tvoria potomkovia bantusky hovoriacich Afričanov, z ktorých najpočetnejší sú Zuluovia, Khosovia a Sothovia. Bielych Juhoafričanov je približne 8 %, väčšina z nich pochádza z rodín európskych kolonizátorov a hovoria prevažne afrikánčinou. Miešanci tvoria necelú desatinu populácie a obyvateľov pôvodom z Ázie, najmä Indov sú približne 2%. Zvyšky starobylých afrických národov sa nachádzajú hlavne v južnej Afrike kde žijú v zložitých podmienkach poľnohospodárov.

Asi 68% obyvateľov sa hlási ku kresťanstvu. Afrikánci sú oddanými stúpencami Holandskej reformovanej cirkvi. Približne 28% čiernych Juhoafričanov vyznáva animizmus a tradičné domorodé náboženstvá. V menšine sú zastúpené tiež hinduizmus a islam.

Krajina sa člení na 9 provincií: Západné Kapsko, Severné Kapsko, Východné Kapsko, Slobodný štát, Gauteng, KwaZulu-Natal, Limpopo, Mpumalanga, Severozápadná provincia.

JAR je priemyselne vyspelou krajinou, ktorá vďačí za svoje bohatstvo najmä obrovským zásobám nerastných surovín, ale donedávna i vďaka neľudskému zachádzaniu a vykorisťovaniu pôvodného obyvateľstva. V krajine sa ťaží zlato, diamanty, platina, železná ruda, mangán, meď, atď. Priemysel (najmä hutnícky, strojársky, textilný, potravinársky) sa podieľa na celkovom HDP 31,2%, poľnohospodárstvo 3,6% a služby 65,21%. Menovou jednotkou je juhoafrický rand (ZAR).

• Zoznam vládcov Južnej Afriky

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Južná Afrika (štát)