Fólkvangr

Fólkvangr (stará nórčina: [ˈfoːlkˌwɑŋɡz̠], „pole hostiteľa“^[1] alebo „pole ľudí“ alebo „pole vojska“^[2]) je v nórskej mytológii lúka alebo pole, nad ktorým vládne bohyňa Freyja, kam ide polovica z tých, ktorí zomreli v boji, zatiaľ čo druhá polovica ide k bohovi Odinovi do Valhaly. Iní boli po smrti privedení do Fólkvangru. Napríklad v Egilsovej ságe vyhlásila svetom unavená ženská postava, že už nikdy neochutná jedlo, kým nebude obedovať s Freyou. Fólkvangr je dosvedčený v Poetickej Edde, zostavenej v 13. storočí zo skorších tradičných zdrojov, a v Prozaickej Edde, ktorú v 13. storočí napísal Snorri Sturluson. Podľa Prozaickej Eddy sa v rámci Fólkvangru nachádza Freyjina sieň Sessrúmnir.

V básni Grímnismál zhromaždenej v Poetickej Edde Odin (preoblečený, alebo Grímnir) hovorí mladému Agnarovi, že Freyja prideľuje miesta vo svojej sále Fólkvangr polovici tých, ktorí zomrú, zatiaľ čo Odin dostane druhú polovicu (Fólkvang je tu poangličtinovaný na Fôlkvang a Folkvang).

V kapitole 24 Prozaickej Eddy Gylfaginning, High hovorí Ganglerimu (opísanému ako kráľ Gylfi v prestrojení), že Freyja je „najslávnejšia z asov “, že Freyja má príbytok v nebesiach nazývaný Fólkvangr a že „kedykoľvek jazdí do boja dostane polovicu zabitých a druhú polovicu Odin. High potom pokračuje popisom Freyinej siene Sessrúmnir.^[3]

V Egilsovej ságe, keď Egill Skallagrímsson odmietne jesť, jeho dcéra Þorgerðr (tu poangličkovaná ako „Thorgerd“) hovorí, že zostane bez jedla, a tak zomrie od hladu, a potom sa stretne s bohyňou Freyou.

Britt-Mari Näsström hovorí, že „ako prijímateľka mŕtvych je jej [Freyjin] príbytok otvorený aj pre ženy, ktoré utrpeli vznešenú smrť“. Näsström poukazuje na potenciálne ďalšie spojenie v ságe Hervarar sága ok Heiðreks, kde sa kráľovná obesí v dísarsalre (stará nórčina „sieň Dís “) po tom, čo zistila, že jej manžel zradil jej otca aj brata. Näsström poznamenáva, že "tým Dísom by sotva mohol byť niekto iný ako samotná Freyja, prirodzená vodkyňa kolektívnych ženských božstiev nazývaných dísir, a miesto kráľovninej samovraždy sa tak zdá byť spojené s Freyjou."^[4]

John Lindow hovorí, že ak sa má Fólkvangr chápať ako „armáda“, potom sa Fólkvangr javí ako alternatíva k Valhalle. Lindow dodáva, že podobne ako Odin, aj Freyja má spojenie s bojovníkmi v tom, že vedie večný boj Hjaðningavíg.^[2]

Rudolf Simek teoretizuje, že meno Fólkvangr „určite nie je oveľa staršie ako samotný Grímnismál“ a dodáva, že popis Gylfaginning sa drží blízko popisu Grímnismál, no opisy Gylfaginning dodávajú, že Sessrúmnir sa nachádza vo Fólkvangre.^[5] Podľa Hildy Ellis Davidsonovej je Valhalla „dobre známa, pretože hrá veľkú úlohu v obrazoch boja a smrti“, no význam iných sál v nórskej mytológii, ako napríklad Ýdalir, kde prebýva boh Ullr, a Freyjin Fólkvangr, je stratený.^[6]

Britt-Mari Näsström kladie dôraz na to, že Gylfaginning hovorí, že „kedykoľvek ide do boja, berie polovicu zabitých“ a interpretuje Fólkvangr ako „pole bojovníkov“. Näsström komentuje, že:

Freyja prijíma zabitých hrdinov bojiska celkom s úctou ako Odin. Jej dom sa volá Sessrumnir, „plný mnohých miest“ a pravdepodobne plní rovnakú funkciu ako Valhalla, „sieň zabitých“, kde bojovníci po boji jedia a pijú pivo. Napriek tomu sa musíme pýtať, prečo sú v staroseverskom pohľade na posmrtný život dva hrdinské raje. Mohol to byť dôsledok rôznych foriem zasvätenia bojovníkov, kde sa zdalo, že jedna časť patrila Odinovi a druhá Freyji. Tieto príklady naznačujú, že Freyja bola vojnová bohyňa a dokonca sa objavuje ako valkýra, doslova „tá, ktorá si vyberá zabitých“.^[4]

Siegfried Andres Dobat poznamenáva, že „vo svojej mytologickej úlohe vyberačky polovice padlých bojovníkov pre svoju ríšu smrti Fólkvangr sa však bohyňa Freyja ukazuje ako mytologický vzor pre Valkýr a dísir“.^[7]

V dokumente z roku 2012 Joseph S. Hopkins a Haukur Þorgeirsson navrhujú spojenie medzi Fólkvangrom, Sessrúmnirom a mnohými kamennými loďami nájdenými po celej Škandinávii. Podľa Hopkinsa a Haukura Fólkvangr a Sessrumir spoločne vykresľujú obraz lode a poľa, čo má širšie dôsledky a môže spájať Freyju s „Isis“ Suebov.

Hopkins a Haukur okrem toho navrhujú spojenie medzi Fólkvangrom a množstvom iných germánskych slov odkazujúcich na posmrtný život, ktoré obsahujú rozšírenia protogermánskeho *wangaz, vrátane staroanglického Neorxnawang, čo potenciálne poukazuje na skorý germánsky '*wangaz mŕtvych'.^[8]

Začiatkom 20. storočia vytvoril Karl Ernst Osthaus „Folkwang-Gedanke“ alebo „Folkwang-Konzept“, že umenie a život môžu byť zladené. Na tomto koncepte bolo založených niekoľko kultúrnych inštitúcií nesúcich názov Folkwang (nemecký zápis Fólkvangr). Medzi tieto inštitúcie patrí Museum Folkwang v Essene (otvorené v roku 1902), vydavateľstvo Folkwang-Verlag (založené v roku 1919), Folkwang Kammerorchester Essen (založené v roku 1958), Folkwang-Musikschule v Essene (založené v roku 1974) a Folkwang Universität der Künste o hudbe, divadle, tanci, dizajne a akademických štúdiách.^[9]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Fólkvangr na anglickej Wikipédii. 

1. ↑ Orchard (1997:45).
2. ↑ ^{a b} Lindow (2001:118).
3. ↑ Faulkes (1995:24).
4. ↑ ^{a b} Näsström (1999:61).
5. ↑ Simek (2007:87).
6. ↑ Davidson (1993:67).
7. ↑ Dobat (2006:186).
8. ↑ Hopkins and Haukur (2012:14-17).
9. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2023-06-26]. Dostupné online. Archivované 2021-10-28 z originálu. (po anglicky)