Dejiny Argentíny

Dejiny Argentíny je možné rozdeliť na štyri hlavné časti: predkolumbovská éra (do 16. storočia), španielska koloniálna vláda (cca 1530 až 1810), éra budovania nezávislého štátu (1810 až 1880) a ako posledná éra modernej Argentíny (zhruba od 1880). Prvé náznaky ľudskej činnosti na území súčasnej Argentíny je možné datovať až 13 000 rokov do minulosti. Písaná história začala až s príchodom španielskych kolonistov, čím začala španielska vláda nad oblasťou Río de la Plata. Následne bolo toto územie spravované prostredníctvom rôznych lokálnych územných jednotiek (resp. štátov podriadených Španielsku) až po Miestokráľovstvo Río de la Plata, ktoré bolo posledným španielskym subjektom na území regiónu. Vlastná vláda miestnych obyvateľov bez španielskeho vplyvu začala de facto tzv. Májovou revolúciou v roku 1810, čím začal proces prechodu k nezávislosti nie len Argentíny, ale aj iných štátov v regióne. Nasledovalo vyhlásenie nezávislosti 9. júla 1816 a víťazný vojenský konflikt so Španielskom a jeho rojalistickými podporovateľmi. Vývoj pokračoval vnútornými konfliktami, ktoré sa prejavili dokonca v občianskej vojne. O počiatkoch modernej Argentíny na jej súčasných základoch je možné hovoriť od roku 1861.

Prvé stopy ľudskej činnosti z územia súčasnej Argentíny pochádzajú ešte z Paleolitu, ďalšie stopy pochádzajú z období Mezolitu a Neolitu. Väčšina územia Argentíny však bola dlhú dobu podľa súčasných poznatkov vyľudnená. Na území modernej Argentíny žilo pred príchodom Európanov približne 20 kmeňov pôvodných obyvateľov^[1]. Počet obyvateľov sa v súčasnosti odhaduje medzi 300 000 až 900 000 ľudí^[2]. V Argentíne žili dva druhy pôvodných obyvateľov, jedni boli nomádi, ktorí boli na úrovni lovcov a zberačov (kmene Alakalufovia, Yamanaovia či Yaghanovia a Tehuelčeovia). Práve Tehuelčeovia inšpirovali meno Patagónie, pretože ich chodidlá obuté do ich typickej obuvi zanechávali veľké stopy a tak im Španieli začali hovoriť Patagónčania, teda Veľké nohy. Časť z týchto kmeňov do súčasnosti žije na juhu Argentíny, vrátane Ohňovej zeme. Vzhľadom na nomádsky spôsob života nezanechali tieto kmene po sebe žiadne stavby, resp. obdobné stopy, ako indiáni v Peru či Mexiku. Medzi riekami Uruguaj a Paraná žili kmene (Mepeneovia, Coreatesovia, Chanaesovia, atď.), ktoré sa živili lovom, rybolovom a zberom rastlín^[2].

O niečo vyspelejšie žil kmeň Guaraníov na severe súčasnej Argentíny. Tento žil hlavne v oblasti Misiones a Corrientes a z hľadiska európskych dejín by sa dal zaradiť na úroveň doby Bronzovej. Títo sa dokázali živiť aj poľnohospodárstvom, pestovali zemiaky a kukuricu. Guaraníovia vďaka tomu žili na jednom mieste oveľa dlhšie, než iné kmene v oblasti. Vytvárali tak osady s väčším množstvom domov^[3].

Druhou skupinou a zrejme najvyspelejšou boli indiánske kmene, ktoré žili na západe súčasnej Argentíny, v okolí pohoria Andy. Tieto kmene však netrovili jednotný celok, alebo boli veľmi rozdielne a rozprávali rôznymi jazykmi^[4]. Túto odlišnosť spôsobovala izolácia jednotlivých andských údolí, v ktorých jednotlivé kmene žili. Ale časť z týchto kmeňov žila taktiež nomádskym spôsobom života na úrovni lovcov a zberačov (podobne ako indiáni na východe a juhu krajiny). Časť z týchto nomádskych kmeňov však časom zmenila spôsob svojho života a začala sa venovať poľnohospodárstvu, kmeň Diaguitov dokonca vytvoril zavlažovací systém a terasovité polia, ktoré sa už blížili Inkom. Tieto pozitívne vývojové zmeny však súviseli s postupom Ríše Inkov, ktorá sa postupne posúvala smerom na juh. Okrem vojakov sa tak do oblasti dostávali aj inkskí obchodníci a úradníci. Známa Inkská cesta sa v priebehu 16. storočia dostala až na územie súčasnej argentínskej provincie Mendoza. Už vtedy okolité indiánske kmene a osídlenia vykazovali znaky inkského vplyvu^[4].

Zrejme najvýznamnejším indiánskym kmeňom, ktorý žil na území súčasnej Argentíny je kmeň Mapuče, ktorý je však známy aj pod označením Araukáni^[5]. Tento kmeň dorazil na územie Argentíny zo susedného Čile až v priebehu 17. storočia. Ale v priebehu veľmi krátkej doby ovládli veľké územia Patagónie a pampy (nížiny v Južnej Amerike). Po tom, čo od Španielov získali kone, stali sa rýchlo veľmi zručnými jazdcami. Zaoberali sa chovom dobytka, nie poľnohospodárstvom. Postupne však začali organizovať lúpežné nájazdy na iné kmene a neskôr aj na bielych osadníkov. Araukáni odolali európskym kolonizátorom najdlhšie, svoju moc nad rozsiahlymi južnými územiami udržali až do polovice 19. storočia^[5].

V roku 1453 dobyl osmanský sultán Mehmed II. Konštantínopol. Vďaka tomu sa Osmanskej ríši podarilo výrazne obmedziť obchod medzi Európou a Ďalekým východom, na ktorý uvalila veľmi vysoké clo a poplatky. Z tohto dôvodu bolo pre európske kresťanské štáty potrené nájsť nové cesty, ktoré by sa vyhli územiu Osmanskej ríše. Až Krištof Kolumbus presvedčil španielskych vládcov, že do Ázie dokáže doplávať západnou cestou^[6]. Ale ešte pred reálnym objavením Nového sveta sa začali spory medzi Španielskom a Portugalskom o nepreskúmané územia. Tieto rozhodol pápež, no neskôr pokračovali vzájomné rokovania medzi zástupcami oboch kráľovstiev, ktoré vyvrcholili podpísaním Tordesillaskej zmluvy v roku 1494^[7]. Táto stanovila deliacu líniu nových území na 350 námorných míľ na západ od ostrovov Zeleného mysu, vďaka čomu získalo Portugalsko rozsiahle územia budúcej Brazílie. K samotnému objaveniu Ameriky došlo v roku 1492, no až Talian Amerigo Vespucci rozpoznal, že skutočne ide o nový svetadiel a na jeho počesť dostal nový svetadiel svoje meno^[8]. Najväčším lákadlom pre objaviteľov boli drahé kovy, ktoré vlastnili jednak miestne indiánske civilizácie a ktoré sa hojne nachádzali aj v zemi niektorých častí Ameriky^[9].

V roku 1512 bol na miesto vrchného kráľovského lodivoda Španielska menovaný Juan Díaz de Solís^[10]. V roku 1514 španielsky (vtedy stále formálne aragónsky kráľ) kráľ Ferdinand II. vyslal Solísa preskúmať novoobjavený Tichý oceán. Solís sa plavil pozdĺž východného pobrežia Ameriky až narazil v roku 1515 na veľkú riečnu deltu, ktorú nazval Mar Dulce, teda Sladké more (dnešné Río de la Plata)^[11]. Na počiatku roka 1516 sa dostal až k dolnému toku rieky Uruguaj. Tu však padol do zajatia členov domorodého kmeňa Charruov, ktorí jeho a niekoľko jeho vojakov pred zrakmi zvyšných členov expedície (ktorí zostali na lodiach) zabili a následne zjedli^[12]. Napriek tragickému koncu výpravy sa v Španielsku šírili chýry o bohatom vládcovi, ktorý sa mal nazývať Argentino, teda kráľ striebra. Z toho vznikli predpoklady, že územia Río de la Plata sú bohaté na striebro (čo sa však neskôr nepotvrdilo), pričom práve tieto fámy dali následne aj meno regiónu, ktorému sa začalo hovoriť Argetnína (z latinského "argentum", teda striebro) a veľkému vodnému ústiu zas Río de la Plata, teda Strieborná rieka (zo španielskeho "la plata", teda striebro)^[13].

Po trase, po ktorej sa plavil Solís sa neskôr vydali dvaja Portugalci a to Fernão de Magalhães^[14] a Rui Faleiro^[15], obaja však v službách španielskeho kráľa. V roku 1520 sa im podarilo objaviť prieliv, ktorému dali meno Prieliv Všetkých svätých. Neskôr však tento dostal pomenovanie Magalhaesov prieliv. Následne sa dostali až do Tichého oceánu, ktorý sa však vtedy nazýval Južné more, až Magalhães ho premenoval na Pacifik, teda Pokojné more. V roku 1526 dosiahli (no neobjavili a nepreskúmali) členovia ďalšej expedície Hornský mys, čo je najjužnejšia časť súostrovia Ohňová zem. Kráľ Karol V. rozdelil spodnú časť Južnej Ameriky na vodorovné pásy, ktoré sa tiahli od západu k východu. Jeden z týchto pásov pridelil kráľ Pedrovi de Mendozovi, ktorý následne v roku 1535 začal veľkú expedíciu (17 lodí a 1 600 ľudí), ktorej úlohou bolo osídlenie Río de la Plata a následne sa mala expedícia po riekach preplaviť až do Peru a následne Tichého oceánu (keďže sa vtedy domnievali, že je to možné). Vo februári 1536 dosiahla expedícia na miesto súčasného Buenos Aires. Tu sa členovia výpravy vylodili a nazvali toto miesto Nuestra Señora del Buen Ayre, teda Naša pani dobrého vetra^[16].

Územie okolo novej osady však bolo skôr nehostinné. Miestni indiáni boli spočiatku k Španielom priateľskí a pomáhali im poskytovaním potravy. Neskôr sa však vzájomné vzťahy (hlavne vinou Španielov) veľmi zhoršili. Na mieste bolo nedostatok potravy, čo nútilo Španielov správať sa voči indiánom ešte viac nepriateľsky v snahe získať jedlo^[17]. To viedlo k prvému obliehaniu Buenos Aires v júni 1536. Ani indiáni však nemali na mieste dostatok potravy a tak obliehanie osady po nejakom čase ukončili. Aj bez toho však z pôvodnej expedície zostala iba tretina členov. Na indiánov v oblasti nepôsobil ani psychologický efekt jazdy, ktorý veľmi pomohol Španielom v boji proti Inkom a iným vyspelým indiánskym civilizáciám severnejšie. Časť z osadníkov na čele s Mendozom sa neskôr presunula severnejšie, kde vybudovala novú osadu. V roku 1537 sa však Mendoza rozhodol oblasť opustiť. V Buenos Aires tak zostalo zhruba 100 ľudí. Vzhľadom na veľmi zlé životné podmienky zostalo Buenos Aires v roku 1541 úplne opustené, jeho obyvatelia sa presunuli severnejšie do mesta Asunción, ktoré sa v tej dobe stalo centrom španielskej kolonizácie regiónu. O prienik do Peru cez Río de la Plata sa následne pokúšalo viacero ďalších výprav, no tiež neúspešne. V polovici 16. storočia však už Španieli prestali podnikať výpravy, ktorých cieľom mal byť Tichý oceán cez La Platu^[18].

Postupne začali vlastné výpravy do oblasti organizovať aj Španieli z Peru, ktoré bolo v tej dobe už stabilné a pomerne bohaté. V roku 1542 španielsky kapitán Diego de Rojas ako prvý Európan preskúmal vnútrozemie súčasnej Argentíny^[19]. Ďalší prieskumníci boli zo susedného Čile. Jeden z nich a to Francisco de Aguirre založil v roku 1553 osadu Santiago del Estero^[20]. Následne začali čiľskí kolonisti zakladať osady v kraji Cuyo (región na západe súčasnej Argentíny) v snahe o získanie lepšieho prepojenia s oblasťou Río de la Plata. Tu založili v roku 1561 osadu Mendoza, v roku 1562 zas osadu San Juan. V roku 1573 bolo o niečo východnejšie založené mesto Córdoba. V ďalších rokoch došlo k založeniu aj iných významných miest ako Salta (1582), La Rioja (1591), či San Salvador de Jujuy (1593)^[21].

V roku 1580 sa rozhodol baskický Španiel Juan de Garay usporiadať novú výpravu, ktorá by išla z Paraguaja smerom na juh, resp. juhovýchod. 11. júna 1580 sa expedícia dostala na miesto bývalej osady Buenos Aires, kde sa Garay rozhodol túto osadu založiť znova^[22]. Tento dátum je tak považovaný za druhé a konečné založenie mesta Buenos Aires. Túto expedíciu tvorilo iba 66 mužov, z nich bolo iba 10 Španielov, zvyšok boli tzv. Mestici, teda miešanci medzi belochmi a indiánmi^[23]. Noví osadníci sa poučili z chýb prvých osadníkov a s domorodými obyvateľmi vychádzali oveľa lepšie. Postupne sa založilo niekoľko desiatok nových osád, napriek tomu bolo toto územie osídlené iba niekoľkými tisíckami nových osadníkov. Keďže územie súčasnej Argentíny neoplývalo striebrom (ktoré tam všetci hľadali) a neboli tam ani iné zaujímavé suroviny (ktoré by objavitelia vtedy našli), začali sa stavať nové osídlenia predovšetkým v miestach indiánskych osád, lebo pôvodní obyvatelia boli v podstate jediné, čo vedeli európski osadníci využiť. Výnimku tvorili iba dve prístavné mesta a to Buenos Aires a Santa Fe (riečny prístav), ktoré neboli postavené na predchádzajúcej indiánskej osade^[24]. Typické nové mestá boli všetky zakladané na rovnakom princípe, teda uprostred bolo hlavné námestie (plaza), kde sa nachádzal kostol, cabildo (teda budova mestskej rady) a ďalšie dôležité budovy, okolo námestia sa v šachovnicovom rozložení nachádzali miesta pre obytné domy osadníkov.

Prosperita každého nového sídla v oblasti (keďže tu neboli drahé kovy ako v Peru) závisela od množstva a zručnosti domorodých obyvateľov, ktorých začali Španieli veľmi rýchlo zneužívať na ťažké nútené práce. Kvôli ťažkej práci a európskym chorobám, voči ktorým nemali pôvodní obyvatelia imunitu, začali čoskoro títo vo veľkom umierať^[25]. Toto spôsobovalo ekonomike oblasti La Plata veľké problémy, nakoľko sa tu veľmi neobjavovali otrokári, ktorí nosili čiernych otrokov z Afriky (pričom do iných častí Španielskeho impéria ich nosili vo veľkom), ktorí by indiánov nahradili. Z tohto dôvodu sa osadníci preorientovali z poľnohospodárstva (ktoré vyžadovalo veľa pracovníkov) na chov dobytka. Ale dobytok a iný tovar, ktorý sa v oblasti La Plata vyprodukoval, sa musel na základe príkazu Španielov do Európy voziť cez Peru, čo jednak predlžovalo cestu tovarov (tak z La Platy, ako aj do nej) a zároveň aj veľmi zvyšovalo cenu^[26]. Tento stav veľmi vadil miestnym osadníkom, na čo sa aj korune sťažovali, no neúspešne. Keďže nenašli odozvu v Španielsku, začal sa veľmi rozširovať pašerácky systém, čo veľmi podporovali Portugalci. Vďaka nelegálnemu obchodu sa postupne autorita Peru a vzájomné prepojenie medzi La Platou a Peru stávali menej dôležitým a Río de la Plata sa obracala smerom k atlantickému obchodu. Buenos Aires ako najväčší španielsky prístav na atlantickom pobreží sa tak postupne stal najvýznamnejším centrom v oblasti Río de la Plata^[27].

Bližšie informácie v hlavnom článku: Miestokráľovstvo Peru

Veľmi skoro pochopili aj obchodníci z mesta Potosí, čo bolo centrum ťažby striebra v španielskej Južnej Amerike, že je pre nich výhodnejšie posielať striebro cez Buenos Aires, než cez Limu. Vďaka tomu začalo Buenos Aires rýchlo rásť a zvyšovať svoje bohatstvo^[28]. V priebehu 16. storočia padlo rozhodnutie, že je potrebné ukončiť chaotický a rôzny spôsob vlády v kolóniách a španielsky kráľ pristúpil k vytvoreniu miestokráľovstiev, ktoré by mali presne stanovené územia a právomoci. Jedným z nových miestokráľovstiev sa stalo Miestokráľovstvo Peru. Na jeho čele stál miestokráľ, ktorý bol reprezentantom kráľa v oblasti^[26]. Keďže bola v tej dobe veľmi rozšírená korupcia, dostal miestokráľ veľa obmedzení. Nesmel sa oženiť s miestnou ženou, nesmel vlastniť nehnuteľnosti v miestokráľovstve a ani tu obchodovať. Miestokráľ bol najvyšším predstaviteľom administratívy, zodpovedal za výber daní, bol na čele miestnej cirkvi, predsedal súdu a velil armáde. Ale reálne boli niektoré jeho právomoci iba teoretické (napr. v cirkvi). V oblastiach, kde ešte stále prebiehali boje s indiánmi (resp. neskôr s pirátmi a banditmi) boli vytvorené generálne kapitánstva (capitanía general). Na ich čele stál guvernér, ktorý sa v prípade potreby mohol obrátiť priamo na kráľa napriek tomu, že spadal pod miestokráľa^[29]. Miestokráľovstvo sa ďalej delilo na tzv. corregimientos, ktoré spravovali správcovia, teda corregidores, ktorí predsedali cabildu, teda mestskej rade. Corregimientos boli spravidla osady a územia okolo nich. Samotnú správu mesta malo na starosti práve cabildo, teda mestská rada. Členovia cabilda volili každý rok starostu osady (alcalde). Právomoci cabilda boli veľmi široké. Na súdne záležitosti dohliadali tzv. Reales Audiencias, teda Kráľovské audiencie. Týmto predsedal miestokráľ, resp. guvernér^[30].

Keďže bolo potrebné budovať a pracovať v baniach a noví osadníci neboli veľmi ochotní sa na tomto podieľať, vznikol systém repartimientos, čo bolo prideľovanie pôdy Španielom za ich služby korune. Na to sa viazalo tzv. encomiendas, čo znamenalo, že k pridelenej pôde bol pridelený aj určitý počet indiánov. Vlastníci takejto pôdy mali právo žiadať od im pridelených indiánov daň a to buď vo forme naturálnej (napríklad poskytnutie poľnohospodárskych produktov) alebo vo forme práce^[31]. Ale pracovný systém encomiendas sa veľmi rýchlo stal doslova otroctvom, pričom na jeho následky zomieralo indiánske obyvateľstvo vo veľkých počtoch (v niektorých oblastiach Ameriky v jeho dôsledku bolo domorodé obyvateľstvo prakticky úplne vyhubené). Systém encomiendas tak bol radšej zrušený a nahradený iným. K ďalšiemu pracovnému systému patrila tzv. mita. Tá prikazovala každému indiánskemu náčelníkovi, aby posielal svojich mužov na verejnoprospešné práce. V skutočnosť sa však za verejnoprospešnými prácami rozumela práca v baniach, kde sa ťažilo striebro a zlato. Indiáni v rámci systému mita odpracovali často viac ako 200 dní do roka^[32]. Ďalším pracovným systémom zneužívajúcim pôvodné obyvateľstvo bolo tzv. yanaconazgo. Týmto pojmom sa označovali indiáni, ktorí prestali byť súčasťou určitého kmeňa. V podstate išlo o presuny indiánov do oblastí, kde boli miestni indiáni veľmi zdecimovaní a nemal tak kto pracovať^[33].

Bližšie informácie v hlavnom článku: Guvernérstvo Río de la Plata

Región Río de la Plata zostával počas 16. a 17. storočia najzaostalejším regiónom Španielskeho impéria. Z toho vyplývalo aj stále veľmi riedke osídlenie oblasti, čo bolo v protiklade s rýchlo rastúcou oblasťou Peru, hlavne okolia baníckeho mesta Potosí. Skoro všetky významnejšie sídla vo vtedajšej Argentíne tak boli postavené práve na ceste z Río de la Plata do Potosí. Následne bolo taktiež v 16. storočí v oblasti vytvorené tzv. guvernérstvo, ktoré malo spravovať oblasť. Vzniklo tak Guvernérstvo Río de la Plata a Paraguaj^[34]. Formálne sa guvernér La Platy zodpovedal miestokráľovi z Miestokráľovstva Peru. Ale Peru bolo veľmi ďaleko a tak reálnu moc držali stále miestni conquistadori. Ani jeden z guvernérov však nevydržal vo funkcii dlhší čas, mnohí boli zvrhnutí vzburami, iní sa radšej zo strachu vrátili do Peru. Situácia sa zmenila až na konci 16. storočia, kedy dostali guvernéri konečne reálne právomoci. No aj tu sa prejavila veľká vzdialenosť miestokráľa z Peru a tak sa guvernér stal prakticky neobmedzeným vládcom regiónu, ktorý dokonca neuplatňoval ani mnohé príkazy samotného kráľa.

Veľkú úlohu v rozvoji oblasti začala hrať katolícka cirkev, ktorá nie len rozširovala kresťanstvo, pomáhala s rozširovaním španielskeho vplyvu a pomáhala rozvoju obchodu a priemyslu. V roku 1618 bola v meste Córdoba postavená prvá katedrála v Argentíne. Cirkevní predstavitelia sa tiež pričinili o zmenu spôsobu života niektorých indiánskych kmeňov, ktoré sa pod ich vplyvom usadili a prestali tak kočovať. Veľké plochy nížin nazývaných pampy sa stali pre oblasť veľmi dôležité. Stali sa priestorom pre veľké stáda dobytka, oviec či koní, ktoré sa stali dôležitým zdrojom príjmov pre oblasť. Začali sa budovať tiež poľnohospodárske usadlosti, tzv. estancias (ktoré sa vďaka veľkému územiu rozkladali často na obrovskom priestore), čím sa začala aj intenzívnejšia poľnohospodárska činnosť^[35]. Miestni roľníci pestovali napríklad cukrovú trstinu či vinič. Nad tradičným roľníctvom však absolútne prevládal chov dobytka, čím sa oblasť Río de la Plata odlišovala nie len od Španielska, ale aj od ostatných kolónii.

Na počiatku 17. storočia začali vznikať konflikty medzi portugalskými obchodníkmi, ktorí žili v Buenos Aires a vplyvnými španielskymi kolonistami. Tieto konflikty vyvrcholili núteným odchodom Portugalcov z Buenos Aires, čo úplne paralizovalo miestny obchod, keďže v ňom dominovali práve Portugalci. To spôsobilo veľké straty pre miestnych bohatých osadníkov, ktorí v roku 1617 presadili autonómiu pre Buenos Aires. Vzniklo tak Guvernérstvo Río de la Plata, ktoré bolo oddelené od Paraguaja, čo znížilo vplyv Paraguajcov^[34]. Vyhnaní Portugalci sa tak mohli znova vrátiť do Buenos Aires. Konflikty však pokračovali a v roku 1640 sa španielski osadníci znova pokúsili vyhnať Portugalcov z mesta. Vytvorenie samostatného guvernérstva však bolo podporované aj samotným Španielskom, ktoré si tak chcelo posilniť vojenský vplyv v oblasti, predovšetkým bolo potrebné chrániť španielske lode pred pirátmi, ktorí boli v oblasti. Ale španielska podpora sa veľmi skoro zmenila na povinnosť platiť vysoké dane. No keďže sa oficiálny obchod musel stále realizovať cez Limu, nemali obyvatelia Buenos Aires dostatok peňazí, aby dane zvládali platiť. To vyvolalo v meste veľkú nespokojnosť, časť obyvateľov dokonca hrozila, že ho opustí. Na druhej strane tento stav iba posilnil nelegálny obchod. Vďaka tomu postupne nelegálny obchod vysoko prevýšil oficiálny. Buenos Aires sa začalo postupne rozvíjať, v roku 1680 tu žilo už 5 000 ľudí^[36]. Zvyšok územia súčasnej Argentíny však stagnoval, keďže osady boli veľmi závislé na Peru, neskôr na Buenos Aires. Práve závislosť na centrálnej moci spôsobila stagnáciu jednotlivých osád. To spôsobilo vznik veľmi izolovaných oblastí, čo viedlo k rastu silného regionalizmu. Práve regionalizmus v ďalších storočiach komplikoval vznik a fungovanie neskoršieho nezávislého argentínskeho štátu.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Miestokráľovstvo Río de la Plata

Zlá životná a ekonomická situácia v oblasti Río de la Plata sa začala meniť k pozitívnemu v priebehu 18. storočia. V Európe práve skončila vojna o španielske dedičstvo, do ktorej sa zapojili všetky mocnosti. Nasledovala postupná obnova, čo znamenalo trh pre tovary z kolónii a posilnilo atlantický obchod. Buenos Aires sa vďaka tomu stalo jedným z najvýznamnejších obchodných stredísk impéria. Vďaka tomu mohlo Buenos Aires rozširovať svoj vplyv aj do odľahlých a málo osídlených oblastí^[37]. Darilo sa ale aj Portugalcom, ktorí postupne taktiež obnovili svoje obchodné trasy a na druhom brehu Río de la Plata, prakticky hneď oproti Buenos Aires vybudovali pevnosť a osadu Colonia del Sacramento^[38]. Portugalci tak chceli konkurovať obchodnému centru v Buenos Aires. Španieli novú osadu považovali predovšetkým za vojenskú hrozbu a preto guvernér Buenos Aires José de Garro zorganizoval vojenskú výpravu. Táto bola úspešná, vyhrala nad miestnymi Portugalcami, zajala ich guvernéra a vyhnala ich na sever^[39]. Ako reakciu Portugalci pohrozili Španielsku vojenským konfliktom, na čo Španieli ustúpili a Portugalci sa tak mohli znova vrátiť do Colonia del Sacramento, ktoré sa stalo pašeráckym centrom oblasti. V Buenos Aires sa tak začal rozširovať trh s otrokmi z Afriky. Miestnym obyvateľom sa to však nepáčilo, keďže sa obávali hrozby chorôb a preto predaní otroci okamžite putovali na sever do Potosí, kde ťažili striebro. Napriek obavám miestnych sa Buenos Aires stalo v prvej polovici 18. storočia najväčším otrokárskym prístavom Južnej Ameriky. V roku 1739 však boli britskí obchodníci s otrokmi z mesta vyhnaní. V nasledujúcich rokoch sa symbolom prosperity mesta stali poschodové tehlové domy, ktoré sa začali po Buenos Aires stavať. V roku 1744 už v meste žilo viac ako 11 000 ľudí, v roku 1776 dokonca 20 000 obyvateľov^[40].

Vyhnanie britských otrokárov uvoľnilo miesto pre španielskych obchodníkov, ktorí podporovali rast mesta. Práve títo začali podporovať ukončenie podriadenosti voči Peru. Zvyšné osídlenia mimo Buenos Aires však zostávali stále zaostalé a závislé na rozhodnutiach centra v Peru, resp. Buenos Aires. V roku 1750 podpísali Španieli a Portugalci tzv. zmluvu o výmene na základe ktorej odovzdali Španieli Portugalcom sedem najvýchodnejšie položených jezuitských misii na toku rieky Paraná výmenou za portugalskú osadu Colonia del Sacramento, ktorú dostalo Španielsko^[41]. Jedným z dôvodov tejto výmeny bola snaha oboch štátov o zníženie vplyvu Jezuitov, ktorých osadám sa v oblasti darilo oveľa viac, než osadám španielskych kolonistov. Aj indiáni, ktorí zostali, sa húfne pokúšali dostať práve do jezuitských osád, keďže tam bol život pre pôvodných obyvateľov znesiteľný. Práve skutočnosť, že misiám sa darilo, že vďaka indiánom dokázali produkovať veľmi kvalitné výrobky a mali výbornú úrodu podnietilo španielskych kolonistov k podobným opatreniam. Jezuiti proti dohode, ktorá ich misie prisudzovala Portugalsku protestovali, no neúspešne. Následkom toho sa indiánski obyvatelia misii vzbúrili a nasledovala tzv. guaraníjska vojna, kde však indiáni drvivo prehrali proti španielsko-portugalskej prevahe^[42]. Vojenský odpor indiánskych obyvateľov misii však prispel v roku 1767 k rozhodnutiu, keď kráľ Karol III. nariadil vyhnanie Jezuitov z celého Španielskeho impéria. Tým začal rýchly úpadok osád, ktoré boli pred tým jezuitskými misiami. Následne bola ich správa zverená Františkánom^[43].

Španieli potrebovali vyriešiť problém s nelegálnym obchodom v oblasti Río de la Plata. Zrušili obchodný monopol Limy a umožnili viacerým americkým prístavom obchodovať priamo s európskymi španielskymi prístavmi, taktiež znížili daňové zaťaženie La Platy. Ale obchod mohli vykonávať iba španielske lode a tých bolo v tej dobe nedostatok. Na výrobky z nešpanielskych krajín, ktoré boli dovážané do kolónii bolo uvalené veľké clo. Následne Bourbonovci, ktorí vládli Španielsku, pristúpili aj na administratívne reformy. Vytvorili tzv. intendencias, čo boli menšie územné celky v rámci miestokráľovstva. Na ich čele stáli intendanti, ktorí dostali značné právomoci^[44]. Po Sedemročnej vojne získali Španieli znova kontrolu nad osadou Colonia del Sacramento (ktorú pred tým znova obsadili Portugalci). Zároveň sa však začali obávať možnej britskej invázie, keďže pred tým Briti vytlačili Francúzov z viacerých miest. Briti začali kontrolovať všetky obchodné cesty v severnom Atlantiku a tak sa začal zvyšovať význam Buenos Aires. Vznikli tak prvé reálne plány na skutočné povýšenie Buenos Aires, ktoré by tak nebolo už iba guvernérstvom. S tým však nesúhlasili Španieli v Lime. Napriek tomu v roku 1776 oficiálne vzniklo Miestokráľovstvo Río de la Plata s hlavným mesto Buenos Aires^[37]. Pod nové miestokráľovstvo patrili oblasti Paraguaja, Tucumánu, Cuyo a Horné Peru (kde boli strieborné bane Potosí). Vďaka tomu už nebolo striebro posielané cez Limu, ale cez Buenos Aires. Hlavným predstaviteľom zmien bol prvý miestokráľ Pedro Antonio de Cevallos^[45]. Miestokráľovstvo sa rozdelilo na osem intendancii. Zmeny sa pozitívne prejavili, keď znova výrazne vzrástol počet obyvateľov Buenos Aires a rozsah vývozu tovaru sa zdvojnásobil.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Argentínska vojna za nezávislosť

Prakticky už od polovice 18. storočia si úradníci Španielskeho impéria uvedomovali, že nadvláda Španielska nad jeho americkými kolóniami je v aktuálnej forme ťažko udržateľná. V kolóniách vládla dlhodobá nespokojnosť s mnohými rozhodnutiami koruny. Predovšetkým daňové zaťaženie či nutnosť obchodovať iba prostredníctvom španielskych lodí vytvárali v Amerike napätie^[46]. Španielsko nebolo schopné zásobovať La Platu dostatkom vlastných výrobkov a preto bola oblasť zásobovaná hlavne zahraničným tovarom, no ten bol zaťažený vysokými daňami zo strany Španielov. To spôsobovalo v Buenos Aires rast cien. Taktiež menovanie európskych úradníkov na koloniálne funkcie vyvolávalo rozporuplné reakcie, nakoľko títo nemali potrebný prehľad o situácii v oblasti. Španieli sa preto snažili postupne poskytovať kreolom (criollos), teda potomkom španielskych prisťahovalcov narodeným už v Amerike, viac autonómie, no v rámci zachovania nadvlády a spojenia so Španielskom. Padli tiež návrhy, aby sa v Amerike vytvorilo niekoľko formálne nezávislých kráľovstiev, na čelo ktorých by boli dosadení princovia z rodu Bourbonovcov. Tento návrh však nebol schválený. Myšlienky osvietenstva ovplyvnili aj miestnych kreolov. Mnohí z nich totiž študovali v Španielsku a iných európskych štátoch a videli úpadok Španielskeho kráľovstva a zároveň v ostatných európskych krajinách úpadok španielskej reputácie.

Udržanie španielskej nadvlády nad oblasťou La Platy malo zaistiť i vytvorenie Miestokráľovstva Río de la Plata v roku 1776, do ktorého bolo investované veľké množstvo peňazí^[47]. Ale do tohto okrem iného veľmi negatívne zasiahlo bezvládie v Španielsku v roku 1808, kedy začala španielska vojna za nezávislosť. Tým začali diskusie o tom, kto a ako by mal vládnuť nie len v samotnom Španielsku, ale i v jeho kolóniách. Vtedy sa začali objavovať úvahy o nezávislosti, no toto bola iba jedna z viacerých možností. Prvou možnosťou bolo uznať za legitímnu vládu chunty, ktorá vznikla v Španielsku. Ďalšou možnosťou bolo uznať za kráľovnú sestru posledného kráľa Ferdinanda VII. Šarlotu. Možnosťou bolo tiež vytvoriť vlastnú chuntu, ktorá by vládla v mene posledného kráľa Ferdinanda VII., čo by znamenalo v podstate určitú formu autonómie. Postupne získala najviac zástancov myšlienka autonómie a vlastnej chunty^[48].

V rokoch 1806 a 1807 sa predchádzajúce obavy z britskej invázie do La Platy ukázali ako opodstatnené. Britom sa podarilo obsadiť Buenos Aires^[49]. Mestu však neprišli na pomoc Španieli, ale miestni si museli poradiť vlastnými silami. To ukázalo neschopnosť Španielov ochrániť vlastné územie. Hlavnú úlohu v oslobodení mesta získali miestni kreoli, ktorým tak stúpla nie len prestíž, ale i sila a politický vplyv. Na ich čele stál Santiago de Liniers, Francúz v španielskych službách, ktorý získal pomerne veľký vplyv^[50]. Navyše myšlienka slobodného prístavu Buenos Aires, ktorý by mohol voľne obchodovať s celým svetom podľa vlastného uváženia bola veľmi lákavá. Otázku, kto by mal vládnuť nakoniec rozhodla miestna vláda La Platy, ktorá prisahala vernosť chunte v Seville. Sevillská chunta vládla oficiálne v mene zvrhnutého kráľa Ferdinanda VII. na základe teórie o zvrchovanosti ľudu počas neprítomnosti kráľa. Táto myšlienka sa však veľmi pozdávala aj ľuďom žijúcom v amerických kolóniách. Títo tak dospeli k názoru, že i oni by mali mať rovnaké právo na vytvorenie vlastných orgánov tak, ako tomu bolo v Španielsku. Začali sa tak tvoriť vlastné lokálne chunty. V roku 1808 bola zriadená takáto chunta v Montevideu^[51]. Na jej čelo sa postavil španielsky guvernér mesta a za cieľ si dal vymanenie sa z vplyvu Buenos Aires a jeho miestokráľa Santiaga de Liniers (bonapartistu), nie však Španielska. Keď bol však Liniers zbavený moci a nahradený novým miestokráľom Baltasarom Hidalgom de Cisnerosom, rozpustila sa chunta z Montevidea sama^[52]. Francúzi však boli na európskych bojiskách úspešní a vládnuca chunta sa musela zo Sevilly presunúť do Cádizu. Tá sa však sama rozpustila a bola nahradená tzv. regentskou vládou. Tá presadzovala myšlienku rovnosti Španielov a Američanov, no zároveň tvrdila, že americké kolónie sú neoddeliteľnou súčasťou Španielska. S týmto však nesúhlasili mnohí Američania, ktorí tvrdili, že americké kolónie sú viazané na španielsku korunu, nie na španielsky národ a teda keď nie je kráľ, právo vládnuť prechádza na americký ľud. Z tohto dôvodu začali vznikať v kolóniách nové chunty, ktoré mali vládnuť do návratu legitímneho kráľa.

Španielski úradníci však považovali vznik chúnt za vzburu a rozhodli sa všetky zrušiť a potlačiť odpor. Ale na mnohých úradníckych postoch už boli miestni kreoli, ktorí boli zástancovia vlastnej vlády. Tým sa začali zhoršovať vzťahy medzi kreolmi a Španielmi, nazývanými "peninsulares", čo znamená niečo ako obyvatelia polostrova (Pyrenejský polostrov). Obe skupiny sebou navzájom veľmi pohŕdali^[53]. No Španieli pristúpili aj k zmenám, kedy povolili prístavom v oblasti Río de la Plata voľne obchodovať so spojeneckými a neutrálnymi krajinami a tovary mohli nosiť aj lode z daných štátov. Nebola už potrebná ani formálna zastávka v niektorom španielskom prístave. V prvých rokoch 19. storočia tak obchod medzi Španielskom a La Platou prestal fakticky existovať, lebo Španielov nahradili iné štáty, ktoré boli schopné plniť požiadavky obchodníkov z La Platy. Ako jediný faktor, ktorý bol ešte v prospech kráľovstva boli zlé vzájomné vzťahy v kolónii, kde na jednej strane stálo Buenos Aires a na druhej strane Montevideo a provincie. Potom, čo Španielsko prevzalo väčšinu ziskov zo strieborných baní v Potosí pod vlastný rozpočet, bolo Buenos Aires (ktorého zisk vtedy tvorili hlavne bane v Potosí) nútené viac zdaniť okolité provincie, čo vzájomné vzťahy ešte viac zhoršilo^[54].

Bližšie informácie v článkoch: Májová revolúcia, Prvá chunta, Veľká chunta, Prvý triumvirát (Argentína) a Druhý triumvirát (Argentína)

V roku 1808 donútil francúzsky vládca Napoleon Bonaparte španielskeho kráľa Karla IV. abdikovať a jeho dediča Ferdinanda nechal uväzniť. Na španielsky trón Napoleon dosadil svojho brata Jozefa^[55]. Tým sa Španielsko dostalo do vojny, čo spustilo obdobie bezvládia, ktoré vyplnili vlády chúnt, resp. regentskej vlády, čo zapríčinilo debaty o tom, kto má v prípade neprítomnosti kráľa právo vládnuť a ktorému územiu. Dovtedajší miestokráľ Santiago de Liniers musel odstúpiť a na nového sa muselo určitý čas čakať. Následne zo Španielska prišiel Baltasar Hidalgo de Cisneros, ktorý sa ujal funkcie miestokráľa La Platy^[56]. Tohto však nevymenoval kráľ, ale odbojová chunta zo Sevilly, ktorá neuznávala autoritu kráľa Jozefa, ale naopak prisahala vernosť zosadenému kráľovi. V tej dobe mala veľmi silné postavenie v Buenos Aires miestna milícia, keďže celá oblasť bola od času britských invázii veľmi militarizovaná. Z dôvodu nedostatku peňazí, keďže Španielsko sa nachádzalo v kríze, sa nový miestokráľ rozhodol znížiť rozpočet na milíciu. To sa nepáčilo miestnym kreolom, ktorí tvorili väčšinu miestnej milície, keďže toto rozhodnutie považovali za pokus oslabiť a následne odstrániť patriotov (ako sa podľa severoamerického vzoru nazývali). Na ich čele bol Manuel Belgrano, ktorý začal pripravovať možnú revolúciu^[57]. V priebehu mája 1810 bola chunta v Seville donútená pred Francúzmi odísť do Cádizu. Patrioti si vynútili zvolanie schôdze cabilda (mestskej rady), kde chceli prerokovať postup po tejto udalosti. Cisneros súhlasil a na 22. mája 1810 cabildo skutočne zvolal. Tu si obyvatelia Buenos Aires odhlasovali ustanovenie vlastnej chunty. Na jej čelo bol zvolený miestokráľ Cisneros. Toto sa však nepozdávalo radikálnemu krídlu patriotov a tak bola o pár dní vytvorená nová chunta, kde už miestokráľ nebol. Následne kreoli miestokráľa zatkli. Nová chunta je v súčasností známa ako prvá chunta a na jej čelo bol zvolený člen milície a obchodník Cornelio Saavedra^[58].

Napriek silnému zastúpeniu patriotov prisahala chunta vernosť kráľovi Ferdinandovi, ale ak sa vráti na trón. Na druhej strane už neuznávala autoritu tzv. regentskej vlády, ktorá vznikla v Cádize po odchode chunty zo Sevilly. Nová laplatská chunta mala ambíciu vládnuť celému územiu miestokráľovstva. K udalostiam z Buenos Aires sa však zvyšné provincie miestorkáľovstva nepridávali, čo bolo okrem iného aj výsledkom silnej regionálnej nevraživosti a roztrieštenosti miestokráľovstva. Montevideo dokonca prisahalo vernosť regentskej vláde v Cádize a odmietlo zmeny z Buenos Aires. Nová chunta pristúpila i k zmenám v súdnictve, kedy odvolala dovtedajších sudcov a nahradila ich vlastnými. Prvé väčšie vystúpenie proti zmenám sa udialo v meste Córdoba, kde sa pred tým stiahol Santiago de Liniers^[59]. Predstavitelia chunty sa rozhodli, že voči vzbúrencom budú postupovať tvrdo a po ich porážke popravili vodcov kontrarevolúcie vrátane Liniersa^[60]. Ale na konci roka 1810 sa prejavili rozpory medzi členmi prvej chunty, ktorá bola nahradená tzv. veľkou chuntou, v ktorej už najradikálnejší členovia nemali miesto^[61]. Na konci roka 1811 bola zrušená aj táto chunta a nahradená prvým triumvirátom^[62]. Predstavitelia triumvirátu sa rozhodli rozpoltenosť provincii riešiť radikálnejšie než chunty a chceli provincie prinútiť k poslušnosti voči Buenos Aires silou. Tu sa však začali prejavovať prvé spory medzi unitaristami a federalistami. Na čele unitaristov, ktorí vtedy pripúšťali aj vládu španielskeho kráľa stáli Manuel Belgrano a Bernardino Rivadavia^[63]. Na čele federalistov, ktorí presadzovali vytvorenie voľnej federálnej republiky stál José Gervasio Artigas^[64]. Ale skutočná nezávislosť nebola ani po niekoľkých rokoch vyhlásená, čo sa nepáčilo mnohým patriotom. V roku 1812 sa dokonca niekoľko rojalistov pokúsilo o zvrátenie revolúcie, no neúspešne, pričom ich vodcovia boli popravení^[65].

V tomto období sa do Buenos Aires z Európy vrátil vojak José de San Martín. Tento však nepatril k milicionárom, ale k bývalým kráľovským vojakom, ktorí sa rozhodli vyvažovať vplyv milícii^[66]. Práve vojaci boli oveľa viac radikálni a stali sa hlavnou silou budúcich zmien. To viedlo k pádu prvého triumvirátu a nástupu druhého triumvirátu^[67]. Zároveň s tým vzniklo ústavodarné zhromaždenie. V oboch orgánoch mali rozhodujúce slovo práve radikálni armádni predstavitelia a ich spojenci. V tej dobe došlo aj k formálnemu premenovaniu miestokráľovstva na Spojené provincie La Platy^[68]. Ústavodarné zhromaždenie schválilo vzhľad vlajky, prijalo vlastnú menu a hymnu a deklarovalo zvrchovanosť (nie však nezávislosť). Aj ďalšie opatrenia boli protikráľovské. V roku 1814 začal krajine vládnuť tzv. Director supremo, teda niečo aj najvyšší riaditeľ^[69]. Director supremo začal otvorene podporovať a presadzovať opatrenia vedúce k nezávislosti. Ako veľmi dôležité sa ukázalo zriadenie vlastnej námornej flotily, na čelo ktorej bol dosadený pôvodom Ír William Brown^[70].

Následne sa Argentínčania zamerali na elimináciu pozemnej hrozby. Za prvý cieľ zvolili Horné Peru so striebornými baňami v Potosí. Nasledovala bitka pri Suipacha (7. novembra 1810), kde patrioti porazili rojalistov. Následne obsadili dôležité Potosí^[71]. Nasledovali vzbury patriotov v mestách La Paz a Chuquisaca, kde miestni patrioti vyhnali rojalistov. Ale územie Horného Peru sa od Buenos Aires veľmi odlišovalo, predovšetkým v etnickom zložení, pretože kým v Buenos Aires bolo minimum indiánov, v Hornom Peru ich bol veľký počet. Rovnosť medzi belochmi a indiánmi, ktorú prijali v Buenos Aires sa tak v Hornom Peru nestretla s pochopením. Z Peru však vyslali armádu, aby potlačila vzbury v Hornom Peru a vytlačila (zničila) armádu patriotov. 20. júna 1811 sa uskutočnila bitka pri Huaqui, kde rojalisti porazili patriotov^[72]. Súčasne sa argentínske oddiely pokúšali presadiť svoju vôľu v Paraguaji, no miestne milície ich porazili a následne vyhnali, čím nový štát stratil aj Paraguaj, ktorý vyhlásil samostatnosť. Na čelo armády bol preto menovaný vojak José de San Martín. Tento vytvoril novú jazdeckú jednotku známu ako "Regimiento de Granaderos a Caballo", teda regiment horských granátnikov^[73]. Viac sa stúpencom revolúcie darilo v Banda Oriental, teda Východnom brehu (súčasný Uruguaj). Na čelo miestnych vzbúrencov sa postavil José Gervasio Artigas, ktorého podporovali hlavne vidiečania a statkári, ktorí nesúhlasili s rozhodnutiami Montevidea, ktoré ich poškodzovali. Tieto rozhodnutia presadzovali obchodníci, ktorí pochádzali zväčša priamo zo Španielska. Logicky sa preto statkári pripojili k snahám o ich vyhnanie a vytvorenie vlastnej vlády. Práve vojenské úspechy Artigasa boli povzbudením pre vládu z Buenos Aires po neúspechu v Paraguaji a zlých výsledkoch v Hornom Peru. To umožnilo predstaviteľom Spojených provincii začať s obliehaním rojalistického Montevidea, ktoré začalo v roku 1812^[74]. Toto sa Španieli pokúsili prelomiť v pozemnej bitke už vo februári 1813, no boli porazení San Martínom a jeho granátnikmi^[75].

Prvým directorom supremo sa stal v roku 1814 bývalý člen druhého triumvirátu Gervasio Antonio de Posadas. Jedným z jeho prvých krokov, ktorý sa neskôr ukázal ako veľmi dôležitý, bolo vytvorenie vlastnej námornej flotily Spojených provincii^[76]. Na čelo flotily sa Posadas rozhodol v máju 1814 menovať írskeho prisťahovalca Williama Browna. Už o niekoľko dní po jeho vymenovaní sa uskutočnila námorná bitka pri Buceo, kde nová flotila patriotov porazila španielsku flotilu, ktorá sa pokúšala prelomiť obliehanie Montevidea, poslednej veľkej bašty rojalistov na pobreží Río de la Plata^[77]. Mesto bolo obkľúčené v tej dobe už dva roky, nemalo teda už dlhšie dostatok zásob, ktoré mohli prichádzať iba z mora. A preto sa porážka španielov na mori ukázala ako fatálna pre ďalšiu prítomnosť rojalistov v meste. V tej dobe už nebol niekoľko rokov menovaný žiadny miestokráľ, keďže posledný miestokráľ Francisco Javier de Elío opustil mesto už v roku 1811. Miestnu vojenskú posádku a teda aj obranu mesta viedol Gaspar de Vigodet, čo bol vojenský veliteľ v hodnosti "kapitána generála"^[78]. Montevidejská posádka sa preto 23. júna 1814, teda zhruba mesiac po námornej bitke pri Buceo, rozhodla vzdať. Táto udalosť je považovaná sa definitívny koniec Miestokráľovstva Río de la Plata a zároveň začiatok reálnych krokov vedúcich k vyhláseniu nezávislosti od Španielska. Pád Montevidea zároveň znamenal ukončenie existencie skutočnej hrozby španielskeho útoku voči Buenos Aires, keďže bez takéhoto dôležitého prístavu by sa už Španielom nepodarilo skonsolidovať loďstvo pre účinný útok.

V roku 1815 začali Argentínčania ďalšiu snahu o vojenské ovládnutie Horného Peru. Samotná výprava však bola skôr súkromným rozhodnutím neoficiálneho veliteľa severnej armády Josého Rondeaua, než oficiálnym rozhodnutím vedenia Spojených provincii^[79]. Skutočným veliteľom vojska menovaným vedením krajiny bol Ignacio Álvarez Thomas^[80]. Zmätky vo velení a absencia poverenia od directora supremo znamenali, že armáda patriotov sa postupne prepadla do anarchie. Nasledovala strata dôležitej podpory provinčnej armády z mesta Salta, čo bola ďalšia negatívna správa pre Rondeaua. Oslabená armáda tak prehrala v bitke pri Venta a Media (21. októbra 1815), no definitívnu porážku znamenala až bitka pri Sipe-Sipe (28. november 1815), kde armáda rojalistov drvivo vyhrala^[81]. To znamenalo definitívny koniec snáh o získanie Horného Peru a zároveň začiatok procesu neskoršieho získania nezávislosti Horného Peru pod názvom Bolívia. Neúspešná snaha o získanie Horného Peru a zmätky, ktoré vyvolala, spôsobila, že v Španielsku sa začali rozširovať správy o tom, že Májová revolúcia skončila neúspešne. Krátko pred tým boli zo Španielska definitívne vyhnaní Francúzi, Napoleonov brat Jozef bol zosadený z trónu a vrátiť sa mal Ferdinand VII., ktorý bol mnohými aj v kolóniách považovaný za legitímneho kráľa. Tieto udalosti prinútili aj nerozhodných predstaviteľov Spojených provincii, aby sa začali vážne zamýšľať nad budúcnosťou krajiny a jej politickom statuse. 9. júla 1816 sa stretlo v meste San Miguel de Tucumán zhromaždenie reprezentantov provincií (nazývané v súčasnosti Congreso de Tucumán), ktoré vyhlásilo nezávislosť Spojených provincií Južnej Ameriky (resp. Spojených provincií Río de la Plata) od španielskej koruny, zároveň boli vyhlásené ustanovenia pre vytvorenie ústavy^[82]. Vojenské akcie však pokračovali ďalej. Ale už na území súčasného Čile, keďže na začiatku roka 1817 prekročil generál San Martín Andy, aby dopomohol k nezávislosti aj zvyšným španielskym provinciám v Južnej Amerike, čím sa zaradil medzi najväčších hrdinov histórie Južnej Ameriky^[83]. Jednou z významných zmien, ktoré boje za nezávislosť priniesli, bolo zrušenie otroctva.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Argentínske občianske vojny

Už pred samotným vyhlásením nezávislosti sa začali konflikty medzi dvoma skupinami, medzi federalistami a unitaristami. Tieto však mali svoj pôvod ešte v čase zakladania miest v oblasti Río de la Plata, kedy tieto museli čeliť najprv monopolu a diktátu Španielov z Limy a neskôr obchodníkov z Buenos Aires, čo vytvorilo veľké regionálne napätie^[84]. Artigas najprv uznával vládu Buenos Aires a maximálne jej pomáhal. Bol však veľkým zástancom modelu federalizovaných autonómnych provincii, čo ho priviedlo do konfliktu s ostatnými predstaviteľmi revolúcie, ktorí verili v centralistickú vládu Buenos Aires. Artigas propagoval voľnú federáciu, či konfederáciu, čo našlo veľkú odozvu v mnohých provinciách, keďže ich obyvatelia boli presvedčení, že Španielov iba nahradia noví páni z Buenos Aires, no pre nich sa nič podstatné nezmení^[85]. Rovnako ako problém pociťovali ľudia z provincii verbovanie vojakov do vojska vedeného Buenos Aires, nakoľko následne nebolo dostatok mužov potrebných na prácu v regióne. Artigas začal hlásať heslá ako autonómia v konfederácii, či federácii, ukončenie monopolu Buenos Aires a žiadal protekcionizmus pre domáci tovar ako obranu pred anglickým tovarom, ktorý nahrádzal výrobky z provincii. Na tieto heslá obyvatelia provincii počúvali a Artigas sa tak stával stále viac populárnym. Kongres v roku 1813 zvolal tzv. zhromaždenie roku 13 (Asamblea del Año XIII). Tu vyslal Artigas zástupcov z Banda Oriental, ktorí priniesli tzv. inštrukcie z roku 13, ktoré predstavovali ním navrhovaný projekt federálneho usporiadania Miestokráľovstva Río de la Plata bez prisahania vernosti španielskemu kráľovi, teda fakticky nezávislosť. Banda Oriental nebola v zmysle tohto návrhu ochotná jednať o inom usporiadaní, pričom súčasťou návrhu bola aj požiadavka, aby hlavné mesto nebolo Buenos Aires. To vyvolalo veľký nesúhlas v rámci zhromaždenia, najmä však zo strany zástupcov Buenos Aires^[86].

Práve toto je začiatok konfliktu medzi federalistami a unitaristami (centralistami). Artigasove návrhy tak boli jasne odmietnuté, ten tak stiahol svoje vojsko od Montevidea, na základe čoho bola na neho vypísaná v Buenos Aires odmena a bol zbavený všetkých hodností a vyznamenaní. Buenos Aires sa tak dostalo dokonca do vojenského stretu s Artigasom a jeho spojencami. Konflikt po niekoľkých rokoch vyhral Artigas, čo znamenalo nezávislosť Banda Oriental nie len na Španielsku, ale i na Buenos Aires. S Artigasom však sympatizovali aj provincie mimo Banda Oriental, ktoré vyhlásili tzv. Federálnu ligu (1815). Túto tvorili jednak niektoré provincie súčasnej Argentíny, ale i Banda Oriental. Federálna liga však nemala dlhé trvanie^[87]. Už v roku 1816 vstúpili na územie Banda Oriental Portugalci z Brazílie, ktorí mali taktiež obavy z rozširovania Artigasových myšlienok. Portugalské vojsko však bolo početné a na rozdiel od vojska Buenos Aires profesionálne. Navyše provincie Federálnej ligy mimo Banda Oriental odmietli vyslať svoje vojská na podporu Artigasa. Prakticky v dvoch bitkách stratil Artigas skoro celé svoje vojsko^[88]. Následne Portugalci vstúpili do Montevidea, ktoré im vydali jeho obyvatelia dobrovoľne, keď vyhlásili Artigasa za tyrana. Artigas však vydržal ešte niekoľko rokov vo vidieckych častiach Banda Oriental až kým ho v roku 1820 Portugalci definitívne neporazili. Paradoxne v tej istej dobe porazili federalisti ovplyvnení myšlienkami Artigasa vojsko Buenos Aires v bitke pri Cepede, na základe čoho následne Buenos Aires pristúpilo na všetky požiadavky federalistov^[89]. Medzi federalistami však vznikli veľké spory a tak Artigas so zvyškom svojej armády požiadal o azyl v Paraguaji, kde dožil svoj život. Vďaka úspechu federalistov sa však v jednotlivých provinciách dostávali k moci pomerne samostatní vládcovia (caudillos).

Nezhody federalistických vodcov Francisca Ramíreza^[90] a Estanislaa Lópeza^[91] vyvrcholili ozbrojeným stretom dvoch armád, kde zvíťazil López, následne nechal Ramírezovi odrezať hlavu a tú vystavil v chráme v meste Santa Fe. Tieto spory sa snažili vyžiť unitaristi na čele s hrdinom počiatočných bojov za nezávislosť Bernardinom Rivadaviom^[92]. Tu sa naplno prejavila patová situácia, kedy sa na jednej strane provincie usilovali o nezávislosť na Buenos Aires, no zároveň bez Buenos Aires nemali žiadnu ekonomickú sebestačnosť. Na druhej strane zas Buenos Aires a unitaristi nemali dostatok síl na presadenie svojich záujmov v rámci celej Argentíny. Práve z tohto dôvodu vznikali opakovane ozbrojené konflikty a krajina sa ocitla na pokraji anarchie. V tomto období sa tak predstavitelia Buenos Aires rozhodli rozširovať sféru svojho vplyvu vytláčaním indiánov k juhu a rozširovaním územia patriaceho pod Buenos Aires. Už čoskoro sa tak hranica reálne kontrolovaného územia posunula až 1 000 km južne od Buenos Aires. Nové územie veľmi rýchlo obsadili chovatelia hovädzieho dobytka, čo definitívne zmenilo hospodárstvo Buenos Aires zo zamerania na export striebra na export hovädziny. Práve Bernardino Rivadavia sa domnieval, že je správny čas na liberálne reformy, ktoré by pomohli rozvoju a zjednoteniu krajiny.

Proti jeho plánom však vystupovali zástancovia tradičnej a jednoduchej ekonomiky na čele s Juanom Manuelom de Rosasom^[93]. Rivadavia pristúpil k zrušeniu cabilda (ktoré odporovalo jeho proticirkevným reformám) a nahradil ho administratívou britského vzoru. V roku 1821 inicioval založenie Univerzity Buenos Aires. Rivadavia veľmi obdivoval kroky v Spojených štátoch Amerických a snažil sa ich všemožne napodobňovať. Začal tým pádom podporovať aj prisťahovalectvo z Európy, no tieto snahy sa podarilo realizovať až oveľa neskôr. Zmeny však priniesli posilnenie centralizmu. Neúspechom skončila jeho snaha o reformu vlastníctva pôdy, kedy namiesto rozdelenia veľkých území medzi mnohých záujemcov na určitý čas, bola všetka pôda rozdelená iba medzi niekoľko významných rodín, pričom nadobúdanie pôdy začalo byť sprevádzané veľkými špekuláciami. Rovnako sa snažil o posilnenie obchodu s Veľkou Britániou, čo sa však prejavilo prakticky úplným ovládnutím domáceho trhu Britmi, keď aj argentínske výrobky boli vyrábané a dovážané z Británie. Briti boli dokonca oslobodení od daní za dovoz tovaru a vláda sa im snažila maximálne vychádzať v ústrety. Briti tak v roku 1824 naviazali diplomatické styky so Spojenými provinciami, čím ich de facto uznali.

V roku 1826 presadil Rivadavia prijatie novej ústavy. Táto definitívne vylučovala návrat k monarchii a vyhlasovala republiku na čele s voleným prezidentom. Zároveň ústava uznávala právo provincii na vytvorenie vlastných autonómnych vlád a potvrdzovala zdieľanie obchodných výnosov Buenos Aires. Provincie mali za tieto ústupky zrušiť vlastné milície, zrušiť clá vzťahujúce sa na tovary z iných provincii a postúpiť všetku provinčnú pôdu na centrálnu vládu. V roku 1826 bol zároveň Rivadavia zvolený za prezidenta Spojených provincii. Ale nová ústava bola jednoznačne odmietnutá vodcami provincii, ktorí jednak neverili sľubom Buenos Aires a tiež nechceli rušiť svoje daňové a colné opatrenia a rovnako milície. Podpora Rivadaviu bola už tak veľmi malá a definitívne ju ukončila vojna s Brazíliou o Uruguaj, kedy sa finančná situácia štátu stala katastrofálnou^[94]. Štyri provincie dokonca pristúpili k vytvoreniu vojenskej aliancie v snahe zrušiť ústavu. V júni 1827 tak Rivadavia podal radšej demisiu. Jeho nástupca Manuel Dorrego rýchlo zrušil ústavu a priznal provinciám autonómiu, čím došlo k premenovaniu Spojených provincii na Argentínsku konfederáciu^[95]. V roku 1828 sa do Buenos Aires vrátilo vojsko z neúspešného obliehania Montevidea, ktoré viedol Juan Lavalle. Lavalle po príchode do mesta nechal zatknúť a následne popraviť Dorrega^[96]. Druhý generál tohto vojska José María Paz rovnako konal v provincii Córdoba, kde nechal taktiež popraviť miestnych vodcov^[97].

Po úspechu federalistov si títo presadili svoje predstavy fungovania nového štátu. Vodcovia unitaristov (Bernardino Rivadavia) sa však snažili nejako odpovedať na úspechy druhej strany. Svojimi snahami o zachovanie centralizmu Buenos Aires však začali de facto podporovať myšlienky separatizmu. Tým začali znova vznikať ozbrojené strety. Zároveň sa zvyšoval vplyv anglických obchodníkov, ktorí sa usadili v Buenos Aires. Títo podporovali predajom zbraní obe strany.

Súčasne začala narastať nespokojnosť s vládou Portugalcov v Banda Oriental. V roku 1825 sa tak na pobreží tejto provincie vylodila skupiny exulantov z Banda Oriental, ktorí žili v Buenos Aires. Táto skupina sa nazývala Tridsaťtri orientálcov a aj keď ich v skutočnosti bolo o niečo viac, stále to bola veľmi malá ozbrojená skupina^[98]. Ale z dôvodu nespokojnosti miestneho obyvateľstva s k nej veľmi rýchlo pridali stovky dobrovoľníkov, vďaka čomu začala obliehať priamo Montevideo. Na ich čele stáli Manuel Oribe^[99] a Juan Antonio Lavalleja^[100]. Neskôr sa k nim pridal aj bývalý kolaborant s Portugalcami Fructuoso Rivera^[101]. Už na jeseň toho istého roka vyhlásili osloboditelia nezávislosť a zároveň pripojenie k Spojeným provinciám La Platy. Tu sa však stretli mocenské záujmy nie len Spojených provincii ale i Brazílie a Británie. Všetky menované štáty mali vlastné predstavy o budúcnosti Banda Oriental a Montevidea. Vzniklo tak napätie, ktoré vyvrcholilo v januári 1826, keď Spojené provincie vyhlásili vojnu Brazílii. Obe strany boli v konflikte striedavo úspešné, no poslednú bitku vyhralo vojsko Spojených provincii na čele s generálom Riverom^[94]. Toto víťazstvo však neznamenalo definitívny návrat Banda Oriental, ale naopak vyhlásenie nezávislosti Uruguaja, ktorú uznali obe bojujúce strany na nátlak Británie v mierovej zmluve z roku 1828. Nezávislosťou Uruguaja tak vznikol už tretí štát z trosiek pôvodného miestokráľovstva (pred tým Paraguaj a Bolívia), čo iba zhoršilo politickú situáciu v Buenos Aires^[102].

Bližšie informácie v hlavnom článku: Argentínska konfederácia

Na kroky vojenských generálov sa rozhodol odpovedať Juan Manuel de Rosas^[93]. Tento sa spojil s nespokojencami z provincii a v apríli 1829 porazili v bitke Lavalla, ktorý utiekol do Montevidea. Rosas sa tak stal guvernérom Buenos Aires, čo uvítali po období nestability aj jeho obyvatelia. Rosas mal však ako guvernér široké právomoci bez akýchkoľvek obmedzení a teda mohol vládnuť ako diktátor. Buenos Aires sa tak ocitlo pod vládou federalistu, kým v provinciách vládol unitarista José María Paz, čím sa úplne obrátila pôvodná situácia^[103].

Juan Manuel de Rosas vládol v Buenos Aires okrem krátkej prestávky (1832 – 1835) od roku 1829 až do 1852. Jeho vláda bola síce federatívna, no v skutočnosti vládol pomerne autokraticky a centralisticky, zameriaval sa hlavne na provinciu Buenos Aires na úkor ostatných provincii. Jedno z jeho prvých opatrení po nástupe do úradu bolo vytvorenie dostatočne silného vojska, aby dokázal v prípade potreby spacifikovať nie len Buenos Aires, ale i odbojné provincie. Keďže sám pochádzal z prostredia dobytkárov, bola práve táto vrstva vo vedení štátu. Tým pádom začal podporovať vidiek v okolí Buenos Aires a bojovať proti indiánom, ktorí stále ohrozovali vidiecke oblasti. Po tom, čo si zaistil svoje pozície v hlavnom meste, rozhodol sa zasiahnuť proti generálovi Pazovi, ktorý stále ovládal značné územia v provinciách. Paz, ktorý stál na čele unitaristov vytvoril tzv. Vnútrozemskú ligu a vyhlásil sa za jej ochrancu^[104]. Rosas presadil vytvorenie tzv. Federálneho paktu^[105]. Generál Paz však nemal reálne takú silu, aby dokázal čeliť armáde federalistov. V roku 1831 tak bol porazený a zajatý. Konflikt však trval štyri roky a veľmi zaťažil ekonomiku štátu. Na čelo konfederácie sa tak dostali traja federalisti a to Juan Manuel de Rosas, Estanislao López a Facundo Quiroga. Po skončení bojov s Pazom opustil Rosas post guvernéra Buenos Aires a odišiel bojovať s indiánmi na juh, kde sa mu veľmi darilo. V roku 1835 bol v provincii Córdoba zavraždený federalista Facundo Quiroga^[106]. Tým sa krajina dostala znova na pokraj občianskej vojny. Obyvatelia Buenos Aires, ktorí mali obavy z ďalšej vlny anarchie vymenovali Rosasa opäť guvernérom a priznali mu ešte väčšie právomoci, než mal pred tým, následne Rosas vstúpil triumfálne do mesta za nadšeného vítania obyvateľstva.

Veľmi rýchlo sa opäť prejavila jeho centralistická snaha o dominanciu Buenos Aires napriek tomu, že patril k federalistom. Vplyv Rosasa bol taký silný, že prestalo existovať delenie na federalistov a unitaristov a spoločnosť sa začala deliť na "rosistov" a "antirosistov"^[107]. Rosismus však nebol niečo ako federalizmus, spočíval iba na zavedení vlády veľkostatkárov na úkor ostatných. Počas Rosasovej vlády tak zvyšok populácie vlastnil iba 1% využívanej pôdy, kým úzka skupina veľkostatkárov zvyšok. Formálne však Rosas zostával federalistom. Jeho vláda sa však prejavovala ako autoritárska a fungovala s podporou veľkostatkárov, armády a polície. Jeho armáda však bola tvorená z necvičených vojakov (často kriminálnikov), ktorým velili armádni dôstojníci. Počas jeho vlády si však provincie zachovávali istú mieru autonómie, no niektoré právomoci, ako obranu a zahraničnú politiku, boli nútené prenechať Rosasovi a Buenos Aires. Situácia sa začala meniť aj v zahraničnom obchode. Do vtedy jasne dominujúcich Britov začali nahrádzať obchodníci z Francúzska, Nemecka, USA či Talianska^[108].

Francúzski obchodníci získavali rýchlo vplyv a požadovali podobné výhody, aké mali pred tým Angličania, no Rosas im nechcel ustúpiť. Nasledovala dvojročná blokáda prístavu Buenos Aires zo strany Francúzska, čo veľmi zhoršilo situáciu v meste^[109]. Následne Francúzi podporili exulanta z Buenos Aires Juana Lavalla, ktorý z Montevidea zaútočil na provinciu Entre Ríos, čo znamenalo obnovenie občianskej vojny^[110]. Následne vyhlásili Rosasovi a Argentínskej konfederácii vojnu Uruguaj a Bolívia. V rovnakú dobu sa tiež vzbúrili dobytkári z osady Chascomús, ktorá sa nachádza južne od Buenos Aires. Rosas sa však prejavil ako výborný stratég, keď sa mu podarilo zabrániť zjednoteniu jeho protivníkov. Najprv porazil Bolíviu na severozápade, súčasne poslal svojho brata, ktorý najprv porazil vzbúrených dobytkárov a následne začal s rozsiahlymi represiami, kedy dochádzalo k popravám rebelov. V prípade Uruguaja rýchlo do svojho vojska naverboval exulantov z Uruguaja, ktorí boli nespokojní s tamojším režimom, čím vyvolal občiansku vojnu v Uruguaji. Na Francúzov, ktorí stále blokovali prístav Buenos Aires začali tlačiť Briti, ktorým sa nepáčili obchodné straty, ktoré im to spôsobovalo. Ani Juan Lavalle nebol nakoniec úspešný, keď ho postupne stúpenci Rosasa vytlačovali stále viac na sever. V roku 1841 v bitke pri meste San Salvador de Jujuy bol nakoniec Lavalle zabitý^[111]. Francúzi pod tlakom Britov boli ochotní rokovať s Rosasom, ktorý im prisľúbil symbolické odškodné pre ich obchodníkov, čím Rosasovi zostával posledný nepriateľ a to Montevideo, kde žili unitaristickí exulanti z Buenos Aires. Tieto úspechy veľmi spopularizovali Rosasovu vládu a miestni ho začali uznávať ako bojovníka proti európskym impériám. Obliehanie Montevidea však trvalo už niekoľko rokov, čo veľmi zaťažovalo rozpočet konfederácie^[112].

Rosas však chcel kontrolovať a ovládať celý miestny obchod a zablokoval hlavné rieky, čo vadilo nie len Francúzom, ale i Britom, ktorí začali spoločne blokádu prístavu Buenos Aires. O nejaký čas však blokáda skončila neúspešne, keď Briti radšej odplávali preč^[113]. V roku 1848 však Rosas uzatvoril rieky znova. Tentoraz však táto situácia prekážala aj Brazílii, pre ktorú bolo riečne spojenie veľmi dôležité. Poškodená sa cítila aj provincia Entre Ríos, kde vládol guvernér Justo José de Urquiza^[114]. Urquiza vyzval Rosasa, aby rieky znova otvoril a aby bolo umožnené farmárom z jeho provincie obchodovať s inými štátmi. S tým však Rosas nesúhlasil. Urquiza chcel zabrániť znovuzvoleniu Rosasa, čo však Rosas taktiež odmietol akceptovať. Urquiza tak so svojou armádou zaútočil na vojsko, ktoré obliehalo Montevideo a toto konečne oslobodil. Následne vytiahol priamo proti Buenos Aires. Tu prekvapivo Rosas rýchlo strácal podporu. Urquiza tak porazil Rosasa v bitke pri Caseros (3. február 1852). V Buenos Aires následne Urquizovi vojaci povraždili stovky stúpencov Rosasa. Rosas následne odišiel do britského exilu, kde dožil^[115].

Bližšie informácie v hlavnom článku: Štát Buenos Aires

Porážka Rosasa neznamenala automatické vyriešenie problémov konfederácie. Provincie sa ďalej bránili nadvláde Buenos Aires, no v prípade ak získali autonómiu, stali sa viac chudobnými. Rovnako aj vodcovia Buenos Aires si uvedomovali, že ak sa nebudú ochotní deliť o bohatstvo Buenos Aires plynúce z colných poplatkov a obchodu v prístave, nikdy nedôjde k zjednoteniu národa. Bolo teda potrebné vymyslieť kompromis. Už krátko po porážke Rosasa sa stretli zástupcovia provincii v meste San Nicolás, kde došlo k podpisu tzv. Zmluvy zo San Nicolás (31. máj 1852)^[116]. V nej sa delegáti zaviazali, že bude pripravená nová ústava, na základe ktorej vznikne silná centrálna vláda, no všetky obchodné reštrikcie budú zrušené. Tým sa prekvapivo federalistické provincie zaviazali na plnenie pôvodne unitaristického cieľa. Z Buenos Aires sa mal vytvoriť samostatný federálny dištrikt oddelený od provincie. Proti tomuto plánu sa však postavila verejná mienka v Buenos Aires, čo bolo paradoxné, nakoľko pred niekoľkými desaťročiami podporovali takýto plán práve vodcovia z hlavného mesta. Buenos Aires sa odmietlo deliť o výnosy zo svojho prístavu, rovnako odmietlo aj plán na rovnaké zastúpenie všetkých provincii v národnom parlamente. V roku 1852 zvrhli vodcovia Buenos Aires guvernéra dosadeného Urquizom, rovnako sa im podarilo odraziť vojenskú výpravu Urquizu smerujúcu do mesta na začiatku roka 1853^[117]. Súčasne Buenos Aires oficiálne odmietlo Zmluvu zo San Nicolás a jeho zástupcovia opustili ústavodarné zhromaždenie. Rovnako aj ústava z 1. mája 1853 nebola zo strany Buenos Aires prijatá^[118].

V roku 1854 sa Urquiza stal prezidentom Argentinskej konfederácie, s novým hlavným mestom Concepción del Uruguay v provincii Entre Ríos, resp. neskôr v meste Paraná. Buenos Aires prerušilo všetky styky so štátom vedeným Urquizom a vyhlásilo samostatnosť^[119]. Reálne sa však ako samostatný štát chovalo už po zvrhnutí Urquizovho guvernéra zo dňa 11. septembra 1852. Odpor Buenos Aires viedli José María Pirán, Valentín Alsina^[120] a Bartolomé Mitre^[121]. Oba štáty tak fungovali niekoľko rokov vedľa seba bez vojenského stretu a akcie sa obmedzili iba na nové colné poplatky a blokády. Ozbrojené strety boli skôr výnimočné a ak sa aj udiali, boli veľmi malé. Buenos Aires však stále bohatlo, kým provincie tak ako pred tým bez hlavného mesta, stále viac chudobneli. Urquiza nedokázal prilákať zahraničných obchodníkov do vnútrozemských miest konfederácie, keďže títo zostávali v Buenos Aires. Konfederácia sa dostala do obrovských finančných problémov, bankový systém prestal prakticky existovať a Urquiza nedokázal získať žiadnu zahraničnú pôžičku. Urquiza sa tak rozhodol túto katastrofálnu situáciu vyriešiť silou a na jeseň 1859 podnikol vojenské ťaženie proti Buenos Aires. V bitke pri Cepeda (23. októbra 1859) porazil vojsko Buenos Aires a prinútil Buenos Aires platiť pravidelné poplatky konfederácii. Urquiza síce mal silu na obsadenie Buenos Aires, no nedokázal by ho udržať dlhodobo^[122].

V roku 1860 sa na čelo Buenos Aires dostal Bartolomé Mitre (ktorý viedol vojsko v neúspešnej bitke pri Cepeda). Mitre od počiatku začal hlásať myšlienky zjednotenia Argentíny, no postavené na inom princípe, ako chcel Urquiza. Mitre chcel zabezpečiť vedúce postavenie Buenos Aires a okolo neho by postupne zhromaždil zvyšné provincie^[123]. Mitre organizoval v konfederácii rôzne menšie nepokoje a vzbury. Urquiza tak odovzdal funkciu prezidenta konfederácie Santiagovi Derquiovi a znova vytiahol do vojny v roku 1861.^[124] Ale v bitke pri meste Pavón ho tento raz Mitre porazil. Urquiza sa z bojiska stiahol a následne rezignoval^[125]. Následne Mitre so svojou armádou začal postupovať na mesto Santa Fe, kde sa však nestretol so žiadnym odporom. Buenos Aires si vynútilo veľa ústupkov v ústave z roku 1853. Z nich najvýznamnejšie bolo zrušeniu vnútorných ciel a podpora imigrácie z Európy. Následne rezignovali všetci federalistickí guvernéri. To znamenalo, že Argentínska konfederácia bola nahradená Argentínskou republikou s hlavným mestom Buenos Aires dňa 12. decembra 1861. V roku 1862 bol Mitre zvolený za prezidenta republiky^[121].

Bartolomé Mitre sa tak stal prezidentom v podstate nového štátu, Argentínskej republiky (República Argentina). Ústrednými postavami zjednoteného štátu sa stali Bartolomé Mitre a Domingo Faustino Sarmiento (ktorý sa stal taktiež neskôr prezidentom)^[126]. Obaja sa sústredili na národnú jednotu, liberalizáciu a modernizáciu.

Mitre požiadal právnika Dalmacia Vélez Sarsfielda, aby vypracoval podobu nového usporiadania štátu^[127]. Tento už pred tým pracoval na ústave Buenos Aires. Súčasne sa prezident zameral na vybudovanie modernej armády, bola založená vojenská akadémia a vojsko na úrovni dôstojníkov bolo profesionalizované. Modernizácia pokračovala tiež založením celoštátnej poštovej siete, budovaním nových železničných tratí, bol tiež založený najvyšší súd a teda aj súdna hierarchia. Hlavne vďaka železničnému spojeniu mohli konečne napredovať aj mestá a provincie vo vnútrozemí, čo bolo do vtedy veľmi náročné. Prvé problémy začal spôsobovať federalista Ángel Vicente Peñaloza (známy ako Chacho)^[128]. Chacho dokázal zburcovať celú provinciu La Rioja proti vláde v Buenos Aires. La Rioja však bola veľmi chudobná a zaostalá provincia a teda presvedčiť miestnych obyvateľov na boj pod prísľubom väčšieho bohatstva nebolo náročné. Peñaloza dokázal so svoju armádou dokonca obsadiť pomerné veľké územie na západe Argentíny. Prezident Mitre preto požiadal Sarmienta, guvernéra provincie San Juan, aby Peñalozu porazil. Sarmientove vojsko skutočne slabo vycvičené oddiely Peñalozu porazili a hlavu samotného Chacha vystavili v uliciach osady Olta v provincii La Rioja^[129].

V roku 1865 začala vojna s Paraguajom, ktorá sa nazýva tiež vojna trojspolku. Argentína spolu so svojimi spojencami Brazíliou a Uruguajom síce Paraguaj porazili, no trvalo to až 5 rokov^[130]. V roku 1866 sa o ďalšiu vzburu pokúsil spojenec Chacha Felipe Varela^[131]. Aj jeho pokus však bol rýchlo porazený a Varela dožil v exile v Čile. V roku 1868 sa uskutočnili prezidentské voľby, kde vyhral Mitreho spojenec Domingo Faustino Sarmiento (nepochádzal však z Buenos Aires, ale provincie San Juan)^[126]. Posledný ozbrojený pokus o návrat federalizmu zorganizoval Ricardo López Jordán, guvernér provincie Entre Ríos^[132]. Ten nechal v roku 1870 zavraždiť bývalého vodcu konfederácie Urquizu (ktorý sa stal vďaka výnosom z vojny trojspolku spojencom novej centrálnej vlády) a následne sa postavil centrálnej vláde v Buenos Aires. Boj proti Jordánovi trval zhruba 4 roky, až kým bol aj on v roku 1874 definitívne porazený. Po porazení vonkajších a domácich nepriateľov sa Sarmiento zameral na budovanie školstva. Ústrednou politickou silou v krajine sa postupne stala strana Partido Autonomista Nacional (PAN), teda Národná autonomistická strana^[133]. Práve jej členovia budú v nasledujúcich rokoch vládnuť Argentíne. V roku 1874 sa uskutočnili nové prezidentské voľby, ktoré vyhral Nicolás Avellaneda z provincie Tucumán^[134]. Ten začal presadzovať konečne federalizáciu Buenos Aires o ktorej sa hovorilo už desaťročia bez akéhokoľvek reálneho opatrenia. Proti výsledkom volieb sa ohradil bývalý prezident Mitre, ktorý ich označil za zmanipulované a vytiahol do boja. Bol však porazený Juliom Argentinom Rocom. V roku 1880 bol za prezidenta zvolený práve Julio Argentino Roca, ďalší kandidát PAN^[135]. Zároveň bolo vyriešené postavenie hlavného mesta. Vo voľbách bol porazený guvernér Buenos Aires Carlos Tejedor. Ten neuznal svoju prehru a vyvolal povstanie^[136]. Armáda pod velením prezidenta Rocu jednoznačne vyhrala, čo definitívne umožnilo oddelenie hlavného mesta od provincie Buenos Aires. Hlavným mestom provincie Buenos Aires sa stalo mesto La Plata, ktoré v tomto období začali budovať predstavitelia provincie Buenos Aires. Práve tieto udalosti sa berú ako definitívne ukončenie občianskych vojen v Argentíne.

Po ukončení dlhého obdobia nepokojov sa mohla Argentína konečne začať naplno rozvíjať. K tomuto veľmi prispeli aj obrovské prisťahovalecké vlny z Európy a zahraničné investície. Počet obyvateľov Argentíny vďaka prisťahovalectvu vzrástol v roku 1890 na 3,3 milióna, samotné Buenos Aires malo v roku 1895 už 670 000 obyvateľov. Mnohí z nich však nemierili do Buenos Aires, ale konečne i do provincii, vďaka čomu sa začalo dariť aj vnútrozemiu krajiny. Nárast prisťahovalectva bol vysoký, v roku 1880 prišlo za rok do Argentíny zhruba 50 tisíc imigrantov, no už v roku 1889 to bolo za jeden rok až 200 000 prisťahovalcov^[137]. Obchod sa začal oveľa viac zameriavať na európske štáty a menej na iné latinskoamerické. Ale hovädzí dobytok v pozícii exportnej komodity číslo jedna nahradila ovčia vlna. Od roku 1880 sa zmenil aj pohľad vlády na poľnohospodárstvo, ktoré dostalo priestor a Argentína sa vďaka tomu stala jedným z najväčších pestovateľov obilia na svete. Rozvoj poľnohospodárstva so sebou niesol aj rozvoj vidieka ako takého, to poskytlo priestor pre ďalších európskych prisťahovalcov z tradičných vidieckych štátov zameraných hlavne na poľnohospodárstvo. Vláda zaviedla tzv. kolonizačné zmluvy, na základe ktorých určená skupina európskych prisťahovalcov dostala ešte pred príchodom určený kus pôdy v niektorej z provincii, ktorú budú obrábať a zveľaďovať. To znamenalo začiatok veľkého osídľovania argentínskej pampy a zakladanie desiatok až stoviek nových osád. Viac ako 80% argentínskych prisťahovalcov pochádzalo z oblasti Stredozemného mora, z nich polovica boli Taliani^[138]. S časom však bohatších prisťahovalcov nahrádzali predovšetkým chudobní, ktorí hľadali v Argentíne lepší život. Buenos Aires sa tak postupne rozdelilo, na severe žili bohatí, chudobní žili na juhu mesta a na západe žila stredná vrstva. Hlavné mesto sa začalo prebudovávať podľa vzoru Paríža a dostalo tak široké bulváre. Väčšinu strategických a významných stavieb a projektov financovali Briti, ktorí v tomto období prakticky ovládali financie štátu^[139].

Problémy však stále spôsobovali indiánske kmene žijúce v južných oblastiach. V roku 1876 sa indiáni dostali dokonca iba 200 km od Buenos Aires, odviezli so sebou stovky tisíc kusov dobytka a dokonca 500 bielych zajatcov. V roku 1879 tak bola vyslaná vojenská výprava pod velením budúceho prezidenta, vtedy však ešte generála Julia Argentina Rocu na vyriešenie indiánskeho problému. Táto výprava dopadla pre vládu úspešne, keď odbojní indiáni boli buď podrobení alebo zabití^[140]. Vďaka svojim vojenským úspechom rozhodla strana PAN o tom, že práve Roca sa stane novým prezidentom a tento skutočne v roku 1880 vyhral voľby. Roca sa snažil o ešte väčšiu mieru hospodárskeho rozvoja krajiny^[141]. O demokracii sa však nedá celkom hovoriť. Voľby boli stále manipulované a akékoľvek požiadavky nad rámec toho, čo bola vláda ochotná poskytnúť boli riešené vojskom. V roku 1886 sa prezidentom Argentíny stal ďalší člen PAN Miguel Juárez Celman^[142]. Celman však bol pomerne autoritárskym typom prezidenta, no spočiatku sa mu celkom ekonomicky darilo, no v roku 1890, teda na konci jeho vlády, bola krajina ekonomicky vo veľmi zlom stave a kvôli tlačeniu nových peňazí začala inflácia. Zahraničný dlh tým pádom rapídne vzrástol, zároveň sa znížila miera exportu a znížili reálne mzdy. Voči Celmanovi sa tak postavila pomerne silná opozícia zložená z rôznych skupín. Na čele opozície stáli politik Leandro Alem^[143] a bývalý prezident Bartolomé Mitre. Ten dokázal získať veľkú podporu aj vo vojsku a v júli 1890 začala revolúcia zvaná tiež revolúcia roku 90, alebo tiež revolúcia z parku^[144]. Alem a Mitre však mali rozdielne záujmy, kým Alem sa snažil o skutočnú revolúciu, Mitre sa chcel hlavne dostať späť k moci. Alem tak vyšiel proti prezidentovi sám so svojou milíciou a bol tak ľahko porazený. Mitre sa totiž ešte pred tým dohodol s bývalým prezidentom Rocom, že Celmana vystrieda Carlos Pellegrini. Celman tak abdikoval a v roku 1890 sa prezidentom stal skutočne Pellegrini^[145].

Leandro Alem po tom, čo sa dozvedel o tajných dohodách Mitreho a Rocu vytvoril novú ľavicovú stranu Radikálnu občiansku úniu (Unión Cívica Radical), teda UCR^[146]. Alem bol idealista a za svoj cieľ si vytýčil skutočne slobodné a čestné voľby. V rokoch 1893 došlo k niekoľkým menším ozbrojeným stretom, ktoré viedli priaznivci Alema, jeho synovec Hipólito Yrigoyen dokonca na krátko obsadil mesto La Plata^[147]. Snahy Alema a jeho stúpencov však vláda potlačila a sklamaný Alem radšej spáchal samovraždu. Po Celmanovej abdikácii sa však ešte situácia krajiny automaticky nezlepšila. Argentína sa však zo zlej situácie dokázala dostať vďaka veľkému množstvu stále neobsadenej pôdy, ktorá bola kolonizovaná, čo zvýšilo produkciu štátu na potrebnú mieru. Hlavnú úlohu hral export obilia, ktorý rástol veľmi rýchlo a stal sa hlavnou exportnou komoditou Argentíny. Vďaka tomu už v roku 1896 bola národná mena stabilizovaná. S koncom 19. storočia však napriek všetkým problémom začal hospodársky rast, ktorý prekonal všetky dovtedajšie. Argentína sa tak zaradila medzi najvyspelejšie štáty sveta. Ale stále tu zostávali veľké vnútorné problémy, na jednej strane bolo Buenos Aires, ktoré bolo na úrovni západných metropol, no na druhej strane tu boli vnútrozemské provincie bez splavných riek a železnice, ktoré patrili medzi najzaostalejšie časti Latinskej Ameriky. Na politickej úrovni však štát zostával naďalej veľmi nestabilný a skorumpovaný. Imigrácia začala znova narastať, no tento raz už migranti mierili hlavne do miest a nie na vidiek. Nastala zlatá éra, kedy sa prístav Buenos Aires stal po New Yorku druhým najdôležitejším americkým prístavom v Atlantickom oceáne. V hlavnom meste žila veľká stredná vrstva, ktorá pochádzala hlavne z prisťahovalcov. Príliv prisťahovalcov bol tak veľký, že títo museli žiť často iba v jednej miestnosti obytného domu^[148].

Hospodársky rozmach však mal často negatívny dopad na životné prostredie, predovšetkým lesy boli bezohľadne drancované európskymi spoločnosťami. Argentína však nemala rozsiahle zásoby uhlia a železnej rudy a preto sa napriek hospodárskemu rozmachu nedarilo rozvíjať priemysel. Vďaka rastu krajiny však stratili podporu myšlienky zosnulého Alema a jeho strany UCR. Zásadné postavenie získal na konci 19. storočia znova bývalý prezident Julio Argentino Roca. V roku 1892 presadil za nového prezidenta Luisa Sáenza Peñu napriek tomu, že pri nepokojoch revolúcie roku 90 sľúbil Mitremu, že na post prezidenta podporí jeho^[149]. V roku 1895 za prezidenta pre zmenu presadil Josého Evaristu Uriburu^[150]. Oboch posledných prezidentov na tento post dosadil preto, lebo ich mohol ľahko ovládať. V roku 1898 sa však Roca konečne rozhodol stať sa sám znova prezidentom. Krajine sa síce darilo, no napriek tomu sa posilňoval tábor nespokojencov. Títo však nepožadovali revolúciu, ale snažili sa o pokojné zmeny, hlavne však usilovali o čestné voľby. Stredná trieda tak postupne začala podporovať UCR a jej predsedu Hipólita Yrigoyena, ktorý nahradil svojho strýka Alema. Pre vládu však bolo znepokojujúce, že chudoba a robotnícka trieda začali podporovať radikálnejšie ľavicové strany vrátane anarchistov. UCR sa dokonca od roku 1898 na protest voči manipulovaniu volieb vôbec nezúčastňovala. V roku 1905 vypukla ďalšia vzbura na čelo ktorej sa postavil Yrigoyen. Táto však mala skôr propagačný než reálny cieľ, takže aj keď ju vláda ľahko potlačila, Yrigoyen dosiahol svoj cieľ. Vďaka tomu získal Yrigoyen a jeho UCR postupne širokú ľudovú podporu. Oveľa väčšie problémy robili anarchisti, ktorí pravidelne organizovali násilné vzbury. Vláda tak proti nim začala tvrdo zakročovať, väčšina ich predstaviteľov bola zatknutá a deportovaná z krajiny. Anarchistov tak nahradili umiernení sociálni demokrati, ktorí však presadzovali hlavne liberálne myšlienky.

V krajine tak vznikol tlak na politické zmeny, ktorým sa však Roca veľmi bránil, čo oslabilo jeho pozíciu vnútri jeho vlastnej strany PAN. V roku 1904 sa tak prezidentom stal kompromisný kandidát oboch frakcii PAN Manuel Quintana^[151]. Vplyv Rocu však postupne klesal. V roku 1907 došlo v blízkosti mesta Comodoro Rivadavia na juhu Argentíny k objaveniu ropy. Quintana zomrel v úrade a tohto nahradil ďalší člen strany PAN José Figueroa Alcorta, tento však už konal samostatne bez toho, aby dostával inštrukcie od Rucu alebo iného člena PAN^[152]. Práve prezident Alcorta presadil v roku 1910 za nového prezidenta zástancu politických reforiem Roqueho Sáenza Peñu^[153]. Od roku 1911 tak získali volebné právo všetci muži starší ako 18 rokov. Yrigoyen a jeho UCR tak začali s veľkou kampaňou, vďaka čomu získavali stále viac pozícii.

Vďaka úspešnej kampani UCR sa v roku 1916 prezidentom stal Hipólito Yrigoyen, čím skončilo dlhé obdobie hegemónie strany PAN^[154]. Krajina si v podstate udržala ekonomické tempo, ktoré mala pred prvou svetovou vojnou, bez väčších problémov prekonala aj globálne hospodárske krízy. Ale čelila pravidelným národným recesiám, ktoré vznikali z dôvodu zníženia argentínskeho exportu. Yrigoyen vládol od roku 1916 až do roku 1922, no jeho vláda bola poznačená zmenou volebného systému presne podľa (pred prvou svetovou vojnou) schválenej reformy. Jeho vláda sa tiež zamerala na pomoc poľnohospodárom, pre ktorých chcela vybudovať štátnu banku určenú na ich podporu. Tým chcel prezident pomôcť kolonizáciou nových území a zároveň chcel získať podporu zo strany strednej triedy z provincii. Ale parlamentu vládli konzervatívci, teda konkurenti Yrigoyenových radikálov, ktorí tieto snahy prezidenta okamžite zamietli, keďže nechceli ohroziť vlastné pozície v týchto oblastiach. Yrigoyen sa teda rozhodol obísť parlament a začal používať tzv. prezidentské intervencie priamo v provinciách. Vďaka tomu v nasledujúcich voľbách dokázali Yrigoyenoví radikáli získať v parlamente väčšinu hlasov. Keďže však v hornej komore mali viac zástupcov konzervatívci, nedokázal Yrigoyen presadiť tie zákony a opatrenia, ktoré potreboval. Svoj program však Yrigoyen dokázal presadiť v oblasti vysokých škôl, kde s podporou stávkujúcich študentov zmenil vyučovací systém a k trom už existujúcim vysokým školám pridal ďalšie dve v provinciách. V roku 1916 začala veľká stávka v prístave Buenos Aires. Ministri radikálnej strany išli na miesto osobne rokovať a podporili požiadavky stávkujúcich a odborárov, čo radikálom získalo veľké sympatie medzi robotníkmi a odborármi. Vďaka tomu vyhrali radikáli parlamentné voľby v roku 1918. Konzervatívci sa od tejto chvíle začali vážne zaoberať možnosťou násilného zvrhnutia vlády radikálov na čele s Yrigoyenom. Konflikty vyvrcholili v roku 1919 počas tzv. tragického týždňa, kedy hutníci čeliaci hladu vyhlásili stávku. Pri následnom policajnom zásahu voči stávkujúcim bol zabitý jeden z policajtov, následne policajti zastrelili päť stávkujúcich. Nasledovala generálna stávka, ktorá ochromila celé Buenos Aires. Do ulíc tak musela prísť armáda, čo využili agenti konzervatívcov, ktorí v uliciach povraždili desiatky odborárov. Po skončení týchto nepokojov sa konzervatívni agenti združili do tzv. Argentínskej vlasteneckej ligy (Liga Patriótica Argentina)^[155]. Toto združenie malo podporu armády a jeho úlohou bolo zabrániť prípadnej boľševickej revolúcii. Zároveň malo združenie zabrániť vláde radikálov, aby sa v budúcnosti postavili na stranu robotníkov. Pri nasledujúcej stávke robotníkov a poľnohospodárov v roku 1921 sa však Yrigoyen a jeho vláda už radšej nepostavili na stranu stávkujúcich. Stávka tak bola krvavo potlačená armádou.

Yrigoyen sa teda pokúsil politicky ovplyvniť armádu, čo sa mu vôbec nepodarilo. Dôstojnícky zbor začal naopak sympatizovať s konzervatívnou pravicou a mnohí dôstojníci sa začali aj politicky angažovať. To Yrigoyenovi zabránilo v realizácii jeho politických plánov. Yrigoyen tak zvýšil výdavky štátu, aby získal masovú ľudovú podporu. Yrigoyen sa tým však stav veľmi nepopulárnym medzi pravičiarmi a tak sa rozhodol na miesto prezidenta vybrať miesto seba iného kandidáta, ktorým sa stal Marcelo Torcuato de Alvear^[156]. Tento sa v roku 1922 stal prezidentom. Yrigoyen mu však zanechal veľký štátny dlh, keďže počas svojej vlády si priazeň voličov v podstate kupoval veľkými výdavkami štátu. Prezident Alvear musel čeliť názorovému rozštiepeniu radikálnej strany, keďže jej členovia sa nevedeli zhodnúť, či pokračovať napriek veľkému dlhu vo veľkých výdavkoch štátu. Alvear spočiatku podporoval radikálov vyzývajúcich k ukončeniu výdavkovej politiky, no nakoniec bol okolnosťami prinútený podporiť zástancov bývalého prezidenta Yrigoyena, proti ktorým chceli ich odporcovia použiť armádu, čo prezident odmietol. Hipólito Yrigoyen sa vďaka tomu v roku 1928 stal opätovne prezidentom Argentíny. Ale situácia už bola iná, než pred tým a proti nemu stálo veľa silných oponentov, hlavne členovia armády tvorili silnú opozíciu. Stále viac sa začalo diskutovať o možnosti vojenského prevratu, ktorý by zosadil Yrigoyena. Yrigoyen a jeho podporovatelia postavili svoju kampaň na rope a odpore voči americkým ropným spoločnostiam, ktoré konkurovali domácej ropnej spoločnosti YPF. Yrigoyen a jeho priaznivci sľubovali, že nahradením amerických spoločností domácou YPF sa vyriešia všetky domáce problémy, pretože práve z ropy by sa vyplatil štátny dlh. Americké ropné spoločnosti si Yrigoyen vybral zámerne, keďže chcel získať sympatie argentínskych veľkostatkárov, ktorí sa nedokázali presadiť na trhu v USA. Všetky dôležité snahy Yrigoyena však znova brzdil konzervatívny senát. Niektorí členovia radikálnej strany však chceli vyriešiť problém senátu najskôr ako je to možné a zavraždili vodcu opozície z provincie Mendoza, ktorý mal práve kandidovať na uvoľnené miesto v senáte. V roku 1930 tak boli radikáli konečne blízko ovládnutiu hornej komory. V roku 1929 však došlo ku krachu burzy na Wall Street, čo bol začiatok konca vlády Yrigoyena a radikálnej strany. Radikálna strana tak už nemala peniaze na veľké štátne výdavky, čo sa prejavilo aj slabým výsledkom v parlamentných voľbách 1930. Zároveň začali pravidelné demonštrácie a média sa vracali k vražde vodcu opozície z Mendozy. Yrigoyen sa tak dostal do veľkých problémov, ktoré nedokázal účinne riešiť. V septembri 1930 tak prišiel vojenský prevrat, ktorý ukončil vládu Yrigoyena a jeho radikálnej strany^[157].

Vojenský prevrat vrátil vládu do rúk konzervatívcov, prívrženci radikálnej strany to však prezentovali ako návrat oligarchie. V súčasnosti historici nazývajú 30. roky 20. storočia argentínskych dejín ako "Década Infame", teda "Hanebná dekáda". Toto obdobie bolo poznačené zhoršením životnej situácie obyvateľstva a finančnou odkázanosťou štátu na Veľkej Británii. Vojenská vláda spôsobovala prehlbovanie nedôvery obyvateľstva v demokraciu a demokraticky zvolené orgány štátu. Na druhej strane sa však Argentíne ekonomicky pomerne darilo^[158].

6. septembra 1930 sa uskutočnil prvý vojenský prevrat v Argentíne v 20. storočí. Proti vojakom nestál prakticky žiadny odpor, nakoľko prezident Hipólito Yrigoyen bol v tej dobe už veľmi nepopulárny. Členovia vojenského prevratu sa však delili na dve skupiny. Radikálne pravicové krídlo viedol generál José Félix Uriburu^[159]. Táto časť sa prejavovala silnými nacionalistickými názormi, antikomunizmom a obdivom k európskym diktátorom ako Benito Mussolini a Miguel Primo de Rivera. Tesne po puči zamýšľali členovia radikálneho krídla armády zrušiť ústavu z roku 1853, zakázať politické strany, zrušiť voľby a vytvoriť autoritatívny vojenský režim. Väčšinu puču však tvorilo umiernené krídlo, ktoré viedol generál Agustín Pedro Justo^[160]. Táto časť bola proti rušeniu ústavy, no zasadzovala sa o odstránenie priaznivcov prezidenta Yrigoyena z ich funkcii. Prvý rok sa však obe krídla prevratu nedokázali medzi sebou dohodnúť na žiadnych zásadných veciach. Formálne však prezidenta Yrigoyena vo funkcii nahradil generál Uriburu. Ten si chcel pozíciu posilniť aj vytvorením vlastnej polovojenskej organizácie, no jeho kroky proti nemu postupne postavili obyvateľstvo. Dokonca sa začali objavovať hlasy volajúce po návrate Yrigoyena. Uriburu bol však presvedčený, že tieto náznaky nespokojnosti nie sú pravdivé a zvolal v apríli 1931 voľby v provincii Buenos Aires. V týchto však vyhrala znova radikálna strana, ktorá sa dokonca pokúsila o menšie povstanie. Uriburu sa tým pádom snažil aspoň získať na svoju stranu väčšinu dôstojníkov, no ani to sa mu nepodarilo. Uriburu bol postupne prinútený vypísať nové prezidentské voľby, no z týchto boli automaticky vylúčení kandidáti radikálnej strany.

Voľby sa uskutočnili v novembri 1931 a vyhral ich suverénne generál Agustín Pedro Justo, vodca umierneného krídla prevratu^[161]. Justo zastupoval ľudí, ktorí Argentíne vládli počas vlád národných autonomistov z čias prezidenta Rocu. Armáda podporila Justa ako nového prezidenta napriek tomu, že voľby boli výrazne manipulované v jeho prospech. Niekde volilo viac ľudí, ako bolo oficiálne zapísaných voličov, inde volili aj mŕtvi. Radikálna strana tak znova začala bojkotovať voľby podobne, ako to robila za vlády národných autonomistov. Justa podporovali tri politické strany, konzervatívci, konzervatívna časť socialistov a bývalá časť radikálnej strany, ktorá z nej vystúpila pre nesúhlas s bývalým prezidentom Yrigoyenom. Tieto tri strany sa združili do politického subjektu Concordancia^[162]. Justo sa stal oficiálne prezidentom 20. februára 1932 a hneď zrušil výnimočný stav, ktorý bol vyhlásený počas vojenského prevratu v roku 1930. Následne nechal prepustiť bývalého prezidenta Yrigoyena a iných politických väzňov a umožnil mnohým profesorom vrátiť sa do škôl. Prezident Justo sa taktiež postavil proti polovojenskej organizácii založenej jeho predchodcom Uriburom. Zmena nastala aj v prípade, ak došlo k stávke robotníkov, Justo na nich neposlal armádu, ale radšej vyjednával. Aj pre tieto dôvody bola jeho vláda oveľa lepšie prijímaná ako predchádzajúca vojenská vláda. V roku 1933 zomrel bývalý prezident Yrigoyen, čo znamenalo stratu posledného významného opozičného predstaviteľa. Napriek svetovej hospodárskej kríze sa Justovej vláde podarilo výrazne znížiť štátny dlh Argentíny a celkovo zlepšiť finančný stav štátu. Vláde sa taktiež podarilo zlikvidovať deficit zahraničného obchodu. Hlavnou postavou týchto ekonomických úspechov bol minister financií Federico Pinedo^[163]. V roku 1934 sa tento pričinil o založenie národnej banky, ktorá sa stala hlavným nástrojom pre jeho ekonomické reformy. Problémom sa však stal vzťah s Veľkou Britániou. Tá bola hlavným obchodným partnerom Argentíny a presadila si pre svoje tovary v Argentíne špeciálny prístup, kedy väčšina jej dovozu nepodliehala v Argentíne clu. Británia zas mala dovážať stanovené množstvo argentínskych tovarov. Tento vzťah bol dokonca zmluvne dohodnutý. Argentína sa tak však dostala do stavu, kedy nedokázala bez rizika veľkých finančných strát zatlačiť na zahraničné spoločnosti, pretože tie si v niektorých oblastiach vytvorili absolútny monopol.

Pozíciu zahraničných spoločností začali využívať niektorí politici, ktorí ju prirovnávali ku koloniálnym časom. Postupne sa tak začali tvoriť rôzne nacionalistické hnutia. Vznikol tak politický prúd označovaný ako ekonomický nacionalizmus, ktorý poukazoval na nevyvážené obchodné vzťahy Argentíny a jej zahraničných partnerov, kedy Argentína poskytovala oveľa väčší priestor, než poskytovali pre jej podnikateľov a produkty zahraniční partneri u seba. Prezident Justo skončil vo funkcii v roku 1938. Za prezidenta bol vybraný Roberto María Ortiz^[164]. Tento nebol vojak, ale právnik, pôvodne bol členom radikálnej strany, ktorú odstavil práve vojenský puč. Ortiz potom, čo sa stal prezidentom (zmanipulovanými voľbami), tak vyhlásil, že od danej chvíle je proti manipulácii volieb. To umožnilo radikálnej strane vyhrať v parlamentných voľbách. Už o krátky čas však začala druhá svetová vojna. Počas predchádzajúcej svetovej vojny zostala Argentína neutrálna, čo sa ukázalo ako veľká ekonomická výhoda. Pri druhej svetovej vojne však bola verejná mienka nejednoznačná. Už v roku 1940 začala Británia kontrolovať Atlantický oceán, čo malo negatívny vplyv na export Argentíny, keďže svoje tovary exportovala hlavne do Európy. Krízu však nevládal riešiť prezident Ortiz, ktorý pre vážne zdravotné problémy nemohol často po dlhší čas vykonávať svoj úrad. Zastupoval ho tak viceprezident Ramón Castillo^[165]. Tento mal však odlišné politické názory ako Ortiz a patril k tvrdým konzervatívcom. Kvôli tomu sa obnovili spory medzi radikálnou stranou a konzervatívcami, ktoré sa prejavovali predovšetkým v parlamente (kde mala radikálna strana väčšinu), ktorý odmietal jednať o riešení ekonomických problémov spojených s vojnou. Keďže Veľká Británia bola veľmi postihnutá svetovou vojnou, chcela tento zlý stav Argentína riešiť tým, že by Britániu v obchode nahradila Spojenými štátmi. Američania však neboli ochotní prijímať argentínsky tovar, naopak uvalili na produkty, ktoré boli typické pre Argentínu vysoké clá. Navyše USA obmedzili prípadný vývoz zbraní do Argentíny a naopak do Brazílie začali zbrane vyvážať bez problémov. Vzájomné vzťahy sa tak ešte viac zhoršili. V Argentíne tak začali silnieť hlasy, ktoré upozorňovali na riziko, že USA podporujú potenciálny útok Brazílie voči Argentíne. To veľmi posilnilo nacionalistické nálady v krajine. Nacionalisti postupne posilňovali svoje pozície a začali meniť Argentínu podľa príkladu fašistického Talianska. Žiadna zmena však nedokázala zvrátiť problém s nemožnosťou vyvážať svoje produkty do zahraničia. To znova posilnilo radikálnu stranu, ktorá chcela uskutočniť vlastný vojenský prevrat. Viceprezident a zároveň zastupujúci prezident Castillo tak začal vládnuť prezidentskými dekrétmi. Napriek tomu však strácal rýchlo podporu a vládu si udržiaval iba vďaka armáde. Krajina sa začala postupne uzatvárať. Zároveň sa ešte viac zhoršili vzťahy s USA, ktoré sa ocitli na bode mrazu, kedy Spojené štáty úplne zakázali dovoz zbraní do Argentíny. V júni 1942 sa Ramón Castillo stal sám prezidentom. Jeho popularita však bola veľmi nízka, tak sa spolu so svojimi prívržencami rozhodol zorganizovať nové prezidentské voľby na konci roka 1943, kde aj vybral vhodného kandidáta na nového prezidenta Robustiana Patróna Costasa^[166]. Práve osoba vybraného budúceho prezidenta však vzbudila taký odpor, ktorý musela vyriešiť armáda, ktorá svojim zásahom súčasne ukončila tzv. hanebnú dekádu.

4. júna 1943 vykonala armáda štátny prevrat, ktorý ukončil vládu prezidenta Castilla a konzervatívcov. Tento krok armády uvítala väčšina obyvateľstva, keďže toto verilo, že iba vojaci zaistia poriadok a stabilitu. Generáli sa zas domnievali, že predlžovanie zlej situácie a ďalšie volebné podvody iba prehĺbia krízu^[167]. Prevrat podporila radikálna strana, ale i Spojenci, predovšetkým USA. Ale členovia prevratu sa opäť delili na umiernených a radikálnych. Umiernení sa chceli pripojiť k spojencom a prerušiť styky s Osou, kým radikáli chceli pokračovať v tvrdej protiamerickej politike. Na čelo štátu sa dostal generál Arturo Rawson, ktorý mal americké korene^[168]. Tento však v čele štátu a samotného prevratu zostal iba tri dni a 7. júna 1943 bol nahradený generálom Pedrom Pablom Ramírezom^[169]. Ramírez patril k umiernenému krídlu a prisľúbil dokonca vypísanie nových prezidentských volieb. Spojené štáty nový vojenský režim bez problémov uznali za vládu Argentíny. Generál Ramírez však nakoniec nové voľby odmietol a dokonca aj zhoršil vzťahy s USA, keď odmietol prerušiť styky s Osou. Do popredia sa začalo dostávať radikálne krídlo armády, keď sa viceprezidentom a ministrom vojny stal generál Edelmiro Julián Farrell, jeden z najväčších extrémistov medzi generálmi^[170].

Konzervatívni generáli verili, že podpora nacistického Nemecka a jeho spojencov pomôže Argentíne, aby sa v budúcnosti zbavila závislosti na britskej obchodnej dominancií. Voči vojenskej vláde sa však čoskoro začala tvoriť silná opozícia zložená z rôznych politických strán a spoločenských tried. Obyvateľstvo požadovalo vypísanie volieb a zrušenie výnimočného stavu. Armáda pristúpila k zvýšeniu intenzity národného vyučovania na školách, k posilneniu vyučovaniu náboženstva (v snahe získať cirkev), došlo však aj k zrušeniu politických strán, cenzúre tlače, zákazu stávok a tvrdým represiám voči opozícii. Vojenská vláda následne začala rokovať s Nemeckom o dodávkach zbraní (keďže USA jej nechceli dodávať). To znamenalo stratu podpory aj posledných krajín, ktoré boli ochotné s Argentínou spolupracovať ako Spojené kráľovstvo. Spojenci pohrozili vojenskej vláde totálnym embargom na všetok tovar. Tomuto tlaku v januári 1944 vojenská vláda ustúpila a prerušila diplomatické styky s Nemeckom. To sa však nepáčilo konzervatívnemu krídlu armády, ktoré presadilo odvolanie Ramíreza z funkcie faktického prezidenta. Na čelo štátu sa tak 24. februára 1944 dostal zástanca tvrdej konzervatívnej línie generál írskeho pôvodu Edelmiro Julián Farrell^[170]. Pod jeho vedením sa začala veľká výstavba a budovanie rôznych stavebných projektov v Argentíne. Ale výdavky štátu na armádu boli obrovské, čo spôsobovalo problémy. V krajine začal vládnuť režim podobný tým v Nemecku, Taliansku či Španielsku, opozičné názory boli tvrdo potláčané.

Do popredia sa začal dostávať ďalší vojak a chránenec prezidenta Farrella Juan Perón^[171]. Tento sa stal v roku 1944 viceprezidentom Argentíny. Ešte pred tým však absolvoval cestu po Taliansku a Španielsku, kde videl následky európskych konfliktov a občianskych vojen. Práve tomu chcel zabrániť v Argentíne. Vďaka svojmu vystupovaniu a rétorickým schopnostiam si veľmi skoro získal masovú ľudovú podporu. Zameral sa hlavne na robotníkov, lebo vedel, že tvoria podstatnú a dôležitú časť obyvateľstva, ktorej podporu potrebuje. Kvôli tomu začal presadzovať zvyšovanie platov a iné zvýhodnenia pracujúcich. Perón však využíval hlavne skutočnosť, že Argentíne sa napriek všetkému ekonomicky celkom darilo a mzdy sa dokonca prirodzene zvyšovali. Perón však zároveň presvedčil bohatú triedu a vlastníkov tovární, že zlepšením postavenia robotníkov ochráni ich majetky a záujmy pred hrozbou komunizmu. Ale stále sa našlo veľa ľudí, ktorí tieto Perónove snahy hodnotili ako ďalší prejav fašizmu vojenského režimu. Na začiatku roka 1945 urobili USA ústretový krok a zmiernili embargo voči Argentíne. To sa stretlo v krajine s veľmi pozitívnou odozvou a Argentína dokonca o pár mesiacov vyhlásila vojnu Nemecku a Japonsku. Spojené štáty ako odpoveď plne uznali vládu generálov. Ale po smrti amerického prezidenta Roosevelta v apríli 1945 sa prezidentom stal Harry Truman, ktorý pristúpil k personálnym zmenám na viacerých postoch vrátane veľvyslanca v Argentíne, ktorým sa stal v októbri 1945 zástanca tvrdej línie Spruille Braden^[172]. Ten začal hneď organizovať opozíciu voči vojenskému režimu v Argentíne, neskôr hlavne opozíciu voči Perónovi. V októbri 1945 založili Perónovi priaznivci novú Stranu práce (Partido Laborista)^[173]. Táto však nemala iba podporu robotníkov a odborov, ale i časti radikálov, konzervatívcov a cirkvi. 8. októbra 1945 však Perónovi nepriatelia v armáde naliehali na prezidenta Farrella, aby Peróna odvolal, s čím Farrell pod nátlakom súhlasil a vyzval Peróna k rezignácii, čo Perón hneď na druhý deň urobil. Súčasne s podpisom demisie podpísal aj opatrenie zabezpečujúce zvýšenie platov pre všetkých obyvateľov Argentíny. Zároveň mal dovolené prehovoriť v rozhlase, čo bola veľká chyba jeho odporcov, lebo aj toto vystúpenie mu iba zvýšilo podporu. Následne musel Perón odísť do väzenia na ostrov Martín García. Perónovi protivníci však urobili ďalšie chyby, najprv zrušili niektoré z výhod, ktoré Perón podpísal pri svojom odchode a taktiež dovolili priateľke Peróna Eve Duarteovej, aby organizovala podporovateľov Peróna. Práve Evita, ako sa prezývalo Eve Duarteovej, nakoniec zorganizovala 17. októbra 1945 mohutný pochod robotníkov na Buenos Aires, ktorý sa nazýva Deň vernosti (Día de la lealtad). V súčasnosti však už historici spochybňujú účasť Evity na organizácii tohto protestu^[174]. Tohto sa zúčastnili státisíce ľudí, ktorí volali po prepustení Peróna z väzenia. Polícii velil priateľ Juana Peróna, a tak policajti nezasiahli voči demonštrantom, ktorí sa tak presunuli do centra mesta. Keďže aj vojaci odmietli strieľať do demonštrantov, prikázal prezident Farrell, aby bol Perón prevezený do Casa Rosada, čo je sídlo argentínskeho prezidenta, kde Perón triumfálne pred svojimi priaznivcami vystúpil s prejavom. Tu Perón ohlásil prechod z armády do civilného politického života. Proti silnému Perónovi sa však sformovala koalícia zložená zo všetkých jeho nepriateľov, ktorá sa nazvala Demokratická únia (Unión Democrática)^[175]. Vo februári 1946 sa uskutočnili voľby, v ktorých Perón a jeho Strana práce vyhrali. Ľudia ho vtedy volili aj z protestu proti americkej antikampani vedenej veľvyslancom Bradenom, ktorú považovali za miešanie sa do vnútorných záležitostí Argentíny. Armáda ešte pred voľbami prisľúbila, že umožní víťazovi volieb prebrať vládu, čím skončilo obdobie vojenskej vlády, ktorá vzišla po prevrate z roku 1943.

Bližšie informácie v článkoch: Juan Perón, Eva Perónová a Peronizmus

Voľby priniesli v politickom živote krajiny veľa zmien, socialisti sa nedostali vôbec do parlamentu, zvyšné strany zaznamenali výrazný pokles. Iba radikálna strana si držala svoje pozície a stala sa najsilnejšou opozičnou stranou. Ale Perón nevyhral iba prezidentské voľby, súčasne získala jeho strana väčšinu v oboch komorách parlamentu a kontrolu nad skoro všetkými provinciami (okrem jedinej). Perón veľmi prezieravo nominoval do svojej vlády zástupcov odborov a robotníkov, ale aj zástupcov bohatých vrstiev a podnikateľov. Perón mal šťastie, keďže predchádzajúce konzervatívne vojenské vlády nechali krajinu v prekvapivo dobrom ekonomickom stave. Veľa štátov Argentíne dlhovalo peniaze. Navyše po politických zmenách v krajine a definitívnom pripojení sa na víťaznú stranu Spojencov sa skončili aj embargá a blokády. Vojenské vlády nechali Perónovi obrovské devízové rezervy, keďže argentínske devízové rezervy tvorili jednu tretinu všetkých devízových rezerv celej Latinskej Ameriky^[176]. Keďže po druhej svetovej vojne sa pomaly začínala studená vojna, boli Spojené štáty nútené zlepšiť svoje vzťahy s Argentínou, aj keď vláde Juana Peróna stále nedôverovali. V apríli 1946 sa tak novým veľvyslancom USA v Argentíne stal zmierlivý George S. Messersmith, čím skončilo obdobie radikálneho veľvyslanca organizujúceho opozíciu voči Perónovi^[177]. Perón sa stal spojencom USA, ale nie z ideologických dôvodov, no podobne ako aj v iných oblastiach, z racionálnych dôvodov, keďže mal záujem o americké technológie. Vojenské jednotky po boku Spojených štátov nevyslal do kórejskej vojny iba z dôvodu veľkého odporu verejnej mienky. Na druhej strane Perón uznal vládu Sovietskeho zväzu, s ktorým hneď aj nadviazal diplomatické styky. Práve ZSSR používal Perón ako páku na diplomatické vydieranie (ale v konkrétnych medziach) Spojených štátov v čase, keď od nich niečo požadoval.

Perónov ekonomický program bol postavený na dosiahnutí sebestačnosti štátu do piatich rokov (do roku 1951)^[178]. Ale jeho vládny program sa vôbec nezaoberal poľnohospodárstvom, ktoré vytváralo najdôležitejšie exportné komodity Argentíny. To spôsobilo v nasledujúcom období tomuto sektoru veľké problémy. Vláda však začala podporovať aj riskantné opatrenia, centrálna banka začala tlačiť peniaze a súkromné banky zas poskytovať úvery aj ľuďom, ktorí nemali prostriedky na ich splatenie. Perón sľúbil odkúpenie železníc do rúk Argentíny, čo aj splnil, no kúpa železničných spoločností spôsobila nedostatok peňazí na iné projekty. Keďže však železnice v krajine boli už desiatky rokov bez investícii od pôvodných britských vlastníkov, vyžadovali si ďalšie miliardy na rekonštrukciu.

Perón sa musel súčasne vyrovnať aj s armádou. Tá totiž vykonala v posledných desaťročiach dva vojenské prevraty a tak Perón motivoval vojakov vysokými platmi, aby sa v budúcnosti do politiky vôbec nezapájali. Taktiež začal nakupovať moderné zbrane, aby uspokojil generálny štáb. Napriek tomu nemala armáda také výhody ako pred tým a jej rozpočet bol stále menší, keďže podstatná časť peňazí musela ísť na uspokojenie požiadaviek robotníkov.

Krátko po voľbách v roku 1946 zrušil Perón svoju Stranu práce a nahradil ju novou Jedinou stranou národnej revolúcie (Partido Único de la Revolución)^[179]. Túto založil hlavne preto, aby sa zbavil niektorých členov Strany práce s ktorými už nechcel spolupracovať, alebo ktorým nechcel splniť to, čom im sľúbil pred voľbami výmenou za jeho podporu. Proti Perónovi vystúpil odborový predák Cipriano Reyes, ktorý zorganizoval dokonca veľkú stávku. Perón nechal Reyesa zatknúť a ten skončil vo väzení s obvinením z prípravy atentátu na Peróna^[180]. Okrem tohto prípadu však Perón s odbormi vychádzal veľmi dobre, keďže im vždy zabezpečil veľké materiálne výhody. Perón tak vytvoril celkom nový politický systém zvaný Peronizmus. Nie je jednoduché tento systém charakterizovať, no spočíval v podpore robotníkov, ale zároveň aj podnikateľov, no hlavne v populizme^[181]. Perón sa neštítil pre svoje politické ciele použiť aj násilie. Dokonca začal podporovať skupinu zvanú Descamisados (teda bez košieľ), čo bola skupina profesionálnych bitkárov, ktorí plnili pre Peróna úlohy násilného typu, vrátane politických vrážd^[182]. Rovnako aj médiá museli čeliť cenzúre a ovplyvňovaniu v prospech prezidenta. Veľmi dôležité miesto v politických plánoch Juana Peróna mala už jeho právoplatná manželka Eva Perónová, známa ako Evita^[183]. Napriek tomu, že nepochádzala z Buenos Aires a bola nemanželské dieťa, vybudovala si tu množstvo významných kontaktov, čo Perónovi neskôr značne uľahčilo politickú kariéru. Veľmi rýchlo sa prejavila veľmi podobne ako jej muž, bola veľmi dobrá v presvedčovaní davu, čo aj začala využívať. Vďaka tomu si získala masovú podporu po celej krajine. Začala verejne presadzovať rôzne požiadavky, ako volebné právo pre ženy. Perón jej dokonca zveril ministerstvo práce a sociálnych vecí. Prezident využíval Evitu pri rôznych príležitostiach, ktoré mohli byť medializované, predovšetkým pri podpore chudobných detí. Evita sa zamerala výhradne na chudobnú časť populácie a robotníkov, keďže sama vyrastala v chudobe. Popularita Evity bola taká vysoká, že ju Perón v roku 1947 vyslal na turné po Európe, aby popularizoval svoju vládu^[184]. Pre Perónových stúpencov sa Evita stala postupne absolútnym a nedotknuteľným idolom a bola oveľa populárnejšia ako samotný prezident.

V roku 1947 Perón svoju stranu premenoval na Peronistickú stranu (Partido Peronista)^[185]. Strana sa postupne stala veľmi dôležitou súčasťou života v spoločnosti, pričom ak chcel človek pracovať v štátnych službách, musel byť členom Perónovej strany. V roku 1949 Perónova strana prijala novú ústavu, ktorá nahradila ústavu z roku 1853. Nová ústava zmenila spôsob voľby prezidenta, predĺžila jeho funkčné obdobie na 6 rokov s možnosťou znovuzvolenia bez obmedzenia, rovnako sa dotkla aj spôsobu voľby senátorov a poslancov a predĺžila aj ich mandáty na 6 rokov^[186]. Perón začal taktiež míňať veľké množstvá finančných prostriedkov z devízových rezerv krajiny, čo mu malo v budúcnosti spôsobiť veľké problémy. Argentína mala opäť problém s exportom svojho tovaru. V USA sa opäť nepresadila z rovnakých ochranárskych dôvodov vlády Spojených štátov. Európa bola po vojne neschopná prijímať také množstvo tovarov, ako pred tým, navyše USA začali masívne exportovať do Európy svoje potravinárske a poľnohospodárske komodity, čo bolo to isté, čo ponúkala Argentína. Krajina nedokázala konkurovať predovšetkým americkým farmárom, keďže Perón nechal zvýšiť nie len robotníkom, ale i pracovníkom na farmách neúmerne mzdy do takej miery, že konkurencieschopnosť argentínskych farmárov a potravinárov výrazne klesla. Perón navyše ohlásil veľké plány spriemyselňovania štátu, čo tiež odobralo poľnohospodárstvu peniaze aj pracovníkov. Ale na rozvoj priemyslu nemala Argentína dostatok ropy a uhlia, čo Perónove plány v tejto oblasti paralizovalo. Z tohto dôvodu začala každý rok klesať poľnohospodárska produkcia, čo malo následok aj v klesaní ekonomickej sily štátu. Perón veľmi rýchlo minul obrovské devízové rezervy a krajina sa musela začať znova zadlžovať.

Perónova vláda pristúpila k ešte väčšej cenzúre a zastrašovaniu opozície. Neskôr k úplnému prevzatiu niektorých novín, ktoré tak začali písať v prospech vlády. V roku 1951 sa uskutočnili voľby, ktoré jednoznačne vyhral Juan Perón a jeho Perónistická strana (Perón bol ešte úspešnejší ako v predchádzajúcich voľbách), ktorý mal medzi robotníkmi stále jednoznačnú podporu. Na druhom mieste skončil Ricardo Balbín z Radikálnej občianskej únie, ktorý sa stal na dlhé desaťročia hlavným predstaviteľom opozície v Argentíne^[187]. Je však potrené uviesť, že opozícia nemala možnosť vystúpiť v rozhlase, v novinách mala minimálny priestor, niektorí predstavitelia opozície boli uväznení (vrátane Ricarda Balbína, ktorého prepustili tesne pred voľbami) a pod.

Perón však už nemal čo ponúknuť, krajina bola vo veľmi zlej ekonomickej situácii, kedy nemala už žiadne devízové rezervy a mala obrovský zahraničný dlh. To začalo spôsobovať stále častejšie sociálne problémy. Perón tak, ako pred tým, pristúpil k ešte väčšej cenzúre a represii. Veľa ľudí s opozičnými názormi muselo opustiť Argentínu. Perón tak zakázal cestovať do Uruguaja, kde sa zdržiavala väčšina odporcov režimu. Zrejme najväčšou ranou pre režim bola smrť Evity, ktorá 26. júla 1952 zomrela na rakovinu krčka maternice. Evita bola medzi obyvateľmi Argentíny taká obľúbená, že jej pohrebu sa v uliciach Buenos Aires zúčastnili 3 milióny ľudí. Vláda Argentíny sa rozhodla z tejto skutočnosti vyťažiť. Telo Evy Perónovej bolo zabalzamované a sprístupnené ľudu v snahe posilniť jej kult a pomôcť režimu prezidenta Peróna^[188]. Zároveň vláda pripravila nové opatrenia, ktoré mali zvrátiť katastrofálnu ekonomickú situáciu štátu. Tento predstavoval úplne opačné princípy, ako predošlé plány. Napríklad podpora poľnohospodárstva mala byť oveľa vyššia než priemyslu (pred tým mal priemysel nahradiť poľnohospodárstvo), mzdy robotníkov mali byť znížené v prospech zvýšenia ziskov podnikov (pred tým sa zvyšovali mzdy robotníkov na úkor ziskov a konkurencieschopnosti), atď.

Ale na žiadne nové opatrenia nemala Argentína dostatok peňazí, keďže Perón pred tým všetko utratil v snahe získať na svoju stranu podporu voličov. Režim tak musel pristúpiť na tvrdé ekonomické opatrenia vrátane zmrazenia výšky miezd robotníkov. To viedlo v roku 1954 k prvej veľkej robotníckej stávke, keď začali štrajkovať pracovníci železiarní. Ale išlo iba o prvú z mnohých ďalších stávok, ktoré budú nasledovať. Perón a jeho vláda sa obávali, aby stávky neprerástli do väčších nepokojov a tak vláda zrušila zmrazenie miezd, čo zas vyvolalo kritiku zo strany vlastníkov podnikov. Poslednou časťou spoločnosti, ktorú nemal režim pod kontrolou bola katolícka cirkvev. Prvý vážnejší konflikt nastal, keď cirkev odmietla podporiť snahu o svätorečenie Evity^[189]. Ako odpoveď obvinil Perón čelných predstaviteľov katolíckej cirkvi v krajine, že úmyselne konajú v neprospech jeho vlády. Režim následne pristúpil k zrušeniu povinného náboženstva, uzákoneniu rozvodu, ale i ďalším opatreniam, ktoré boli proticirkevné. V júni 1955 sa uskutočnila najväčšia protivládna demonštrácia od nástupu Peróna k vláde, keď proti nemu protestovalo 100 000 ľudí, ktorí požadovali skončenie proticirkevných opatrení. Režim následne vyhostil z krajiny dvoch vysokých cirkevných predstaviteľov. Na to odpovedal pápež Pius XII., ktorý exkomunikoval celú argentínsku vládu^[190].

Zlom nastal 16. júna 1955, kedy začali námorné lietadlá bombardovať prezidentský palác s cieľom zavraždiť samotného Juana Peróna. Toho však krátko pred tým varoval americký veľvyslanec, takže prezident sa stihol ukryť. Prezidentský palác bol veľmi poškodený a v jeho okolí boli stovky mŕtvych a zranených. Po skončení bombardovania sa k prezidentskému palácu začali presúvať vojaci, no ani tí nenašli prezidenta^[191]. Priaznivci Peróna ešte v nasledujúcu noc ako odplatu podpálili niekoľko kostolov. Nepokoje a napätie však trvalo niekoľko mesiacov. Na čele armády stáli generáli Eduardo Lonardi^[192] a Pedro Eugenio Aramburu^[193]. Perón sa snažil situáciu vyriešiť rokovaním s opozíciou, no táto už nechcela s prezidentom rokovať. Perón tak po dlhšom čase vystúpil v rozhlase, kde v septembri 1955 oznámil, že odstúpi z funkcie. Ale následne vyzval k ozbrojenému riešeniu zložitej situácie. To znamenalo pre armádu začiatok povstania proti prezidentovi, ktoré začalo 16. septembra 1955 a viedol ho generál Eduardo Lonardi. Po niekoľkodňových ozbrojených stretoch utiekol Perón na paraguajské veľvyslanectvo, následne odišiel do Paraguaja. Tým de facto skončilo prvé obdobie Perónovej vlády v Argentíne^[194]. Hodnotenie jeho vlády nie je jednoduché, no minimálne výrazne pomohol zlepšiť postavenie najchudobnejšej časti argentínskej spoločnosti a robotníkov a vďaka Evite presadiť volebné právo pre ženy, za čo má Perón veľké sympatie u časti argentínskej spoločnosti do súčasnosti.

Zásahu armády, ktorý viedol k pádu prezidenta Peróna sa hovorí Oslobodenecká revolúcia (Revolución Libertadora)^[195]. Aj v tomto prípade sa armáda delila na dve krídla, umiernené a nacionalistické. Generál Eduardo Lonardi, ktorý prevrat viedol, patril k nacionalistickému krídlu armády. 23. septembra 1955 sa stal de facto prezidentom republiky, no keďže jeho krídlo bolo menej početné, ako umiernené, vydržal na čele štátu iba do novembra toho istého roka^[192]. Lonardi a jeho podporovatelia však nechceli Peronizmus úplne odstrániť, iba ho modifikovať. Nová vojenská vláda povolila devalváciu meny (čo pomohlo exportérom, hlavne veľkostatkárom), no uškodilo robotníkom. Aby nevyhrotil vzťah s robotníkmi úplne, na čelo ministerstva práce vymenoval člena odborov. Došlo tiež k rozpusteniu parlamentu, kde mali v oboch komorách absolútnu väčšinu prívrženci Peróna. Následne boli zatknutí niektorí predstavitelia starého režimu a obsadené vysoké školy. Napriek tomu, že Lonardi patril k nacionalistickému krídlu, bol pre väčšinu armády málo radikálny ohľadne vysporiadania sa s peronistami. 13. novembra 1955 ho tak nahradil generál Pedro Eugenio Aramburu^[193]. Ten nariadil bez meškania rozpustenie Perónistickej strany a masové zatýkanie prívržencov bývalého prezidenta. Represie sa dotkli dokonca aj tela Evy Perónovej, ktoré armáda ukryla, aby sa zabránilo vzniku pútnického miesta, ktorým by hrob Evity mohol byť^[196]. V roku 1956 došlo k zrušeniu platnosti ústavy prijatej Perónom a do platnosti sa tak vrátila ústava z roku 1853. Zároveň bola obnovená sloboda tlače, okrem perónistickej.

Represie boli také silné, že skupina perónistických podporovateľov v armáde pripravila pokus o kontrarevolúciu. 7. júla 1956 Perónisti na krátky čas ovládli niekoľko budov v provinčných mestách, no ich pokus bol veľmi rýchlo potlačený. Nasledovali popravy bez súdu, kedy boli armádou v odvete zavraždené desiatky ľudí. Toto vyvolalo v krajine veľké zdesenie, lebo za politické zločiny sa v Argentíne už desiatky rokov bez súdu nepopravovalo. Perónovi podporovatelia vytvorili hnutie odporu voči vojenskej vláde. Po politických represiách však musela vojenská vláda začať riešiť aj zlú ekonomickú situáciu krajiny. Najsilnejšou politickou stranu sa stala znova Radikálna občianska únia. Táto sa však začala štiepiť na dve krídla, jedno viedol Ricardo Balbín^[187] a druhé Arturo Frondizi^[197]. Z Radikálnej občianskej únie sa nakoniec v roku 1956 odštiepila radikálnejšia časť, ktorá založila novú stranu Nekompromisnú radikálnu občiansku úniu na čele s Arturom Frondizim^[198]. Vojenská vláda vyhlásila nezáväzné voľby. Perón zo svojho exilu prikázal svojim stúpencom vhadzovať prázdne biele lístky. Voľby skončili patom, keď Perónisti a obe radikálne strany získali približne po 2 milióny hlasov, najviac však mali stále Perónisti. Kandidáti Peróna však mali zákaz kandidovať v akýchkoľvek voľbách, no napriek tomu sa ukázalo, že mal stále veľký počet podporovateľov. Frondizi sa preto rozhodol hľadať podporu medzi Perónistami a začal tým pádom hlásať politiku uzmierenia, nie represii. Frondiziho nakoniec z exilu podporil aj samotný Juan Perón. Vojenská vláda napriek stále silnej podpore Peróna medzi obyvateľstvom nakoniec povolila konanie slobodných volieb vo februári 1958. Tu sa proti sebe postavili kandidáti dvoch odštiepených častí Radikálnej občianskej únie, pričom víťazom sa jednoznačne stal Arturo Frondizi, keď porazil Balbína. Keďže však mal podporu aj Perónistov, stratil tak dôveru armády.

Vďaka víťazstvu vo voľbách v roku 1958 získal Arturo Frondizi a jeho Nekompromisná radikálna občianska únia prezidentské kreslo, väčšinu v oboch komorách parlamentu a vládu vo všetkých provinciách^[199]. Generál Aramburu okamžite uznal Frondiziho ako nového prezidenta. Frondizi však stál pred veľmi zložitou situáciou. Armáda mu síce odovzdala moc, no nemal jej dôveru a ekonomická, politická a sociálna situácia krajiny bola veľmi kritická. Nový prezident mal tak veľmi ťažkú pozíciu, lebo každý krok mohol vyvolať nevôľu jednej zo strán spoločnosti, prípadne armády. Napriek tomu sa Frondizimu v priebehu prvých dvoch rokov podarilo dosiahnuť samostatnosť v ťažbe ropy, čo sa nepodarilo žiadnej vláde od objavenia tejto suroviny v krajine. Ďalším veľkým úspechom bolo vyriešenie problému s chronickým nedostatkom elektrickej energie, ktorý postihoval Buenos Aires, keďže Frondizi nechal vybudovať nové elektrárne, ktoré tento problém vyriešili. Keďže však krajinu trápil veľký nedostatok financií, musela si vláda požičať od Medzinárodného menového fondu. To však automaticky znamenalo škrty v rozpočte, devalváciu meny a prísnu kontrolu výdavkov štátu. Nastala tak recesia a výrazný nárast životných nákladov obyvateľstva. Tento krok zároveň znamenal koniec spolupráce s Perónistami (1959), no súčasne začiatok spolupráce s armádou. Armáda však postupne získala nad vládou veľmi silný vplyv, keďže generáli rozhodovali aj o menách ministrov^[200].

Posilňovanie vplyvu armády spôsobili tiež bombové útoky Perónistických skupín, ktoré začali v roku 1959. Frondizi následne prenechal rozhodovanie a trestanie týchto útokov na armáde. Na začiatku roka 1959 sa uskutočnila kubánska revolúcia, kde komunistickí povstalci zvrhli proamerickú vládu. Frondizi sa krátko po revolúcii stretol s čelným predstaviteľom kubánskej revolúcie a argentínskym občanom Che Guevarom. Toto sa však vôbec nepáčilo armáde, a tá už iba čakala na zámienku k odstráneniu prezidenta. Následne za zasadnutí Organizácie amerických štátov sa argentínska delegácia vyslovila proti vylúčeniu Kuby, čo však armáda považovala za jasný signál komunistickej kontrarevolúcie. Aby Frondizi zabránil hroziacemu zásahu armády, prerušil diplomatické styky s Kubou. V roku 1962 sa mali uskutočniť voľby. Frondizi chcel povoliť účasť Perónistom, lebo bol presvedčený, že ich porazí. Ten síce nakoniec tieto voľby vyhral, no iba tesne, Perónisti získali niekoľko provincii^[201]. Toto sa vôbec nepáčilo armáde, ktorá požadovala zrušenie výsledkov volieb v provinciách, kde Perónisti vyhrali. Zároveň vyslali do týchto provincii vojenské jednotky. Prezident Frondizi podľahol tlaku armády a vojenské presuny schválil. 28. marca 1962 vyzvali členovia generálneho štábu armády prezidenta Frondiziho k rezignácii. Ten ju odmietol, tak armáda na druhý deň oficiálne vyhlásila, že prezidenta zosadila. Ešte v ten istý teň bol Frondizi umiestnený do väzenia na ostrov Martín García.

Armáda však nebola jednotná v tom, ako postupovať a či znova inštalovať vojenskú vládu, alebo podporiť civilnú. Za nového prezidenta bol vybraný senátor José María Guido^[202]. Ten bol ochotný pristúpiť na požiadavky armády, predovšetkým na zrušenie výsledkov volieb, čo sa aj stalo. 29. marca 1962 sa tak Guido stal prezidentom Argentíny. Politická nestabilita spôsobila ďalšie zníženie hodnoty národnej meny. Nová vláda tak musela pristúpiť k radiálnym ekonomickým krokom, ktoré zahŕňali dokonca pozastavenie vyplatenia mzdy štátnym zamestnancom a stanovenie nových druhov daní. Armáda bola v názore na nové opatrenia rozdelená. Na jednej strane stálo krídlo Azules, teda Modrých a na druhej Colorados, teda Červení. Azules podporovali civilnú vládu zameranú proti komunizmu a Colorados požadovali vojenskú diktatúru^[203]. Modrí nakoniec dokázali presadiť svoje názory a boli tak vypísané nové voľby na rok 1963. Nekompromisná radikálna občianska únia tak začala znova rokovať s Perónistami o podpore. Vlastnú stranu založil dokonca aj generál Pedro Eugenio Aramburu. Radikálna občianska únia nominovala lekára Artura Umberta Illiu^[204].

Víťazom volieb v roku 1963 sa prekvapivo stal Arturo Umberto Illia z Radikálnej občianskej únie^[205]. Prekvapenie bolo o to väčšie, že Illia sa stal kandidátom iba preto, lebo nikto neočakával, že by kandidát Radikálnej občianskej únie mohol vyhrať a tak o kandidatúru nebol v strane žiadny záujem. Nový prezident však mal veľmi ťažkú pozíciu, v parlamente mal iba tretinovú podporu, nemal podporu odborov a ani armády. Jeden z prvých krkov Illiu bolo zrušenie zmlúv na ťažbu ropy, vďaka čomu do toho času Argentína ťažila rekordné objemy tejto komodity. To malo za následok nutnosť zaplatiť obrovské kompenzácie zahraničným ťažobným spoločnostiam a ukončenie ropnej sebestačnosti. Aby Illia zachránil situáciu, rozhodol sa zmraziť ceny a zvýšiť mzdy. To však automaticky zvýšilo deficit štátneho rozpočtu. Nasledovala veľká devalvácia meny. V roku 1965 sa uskutočnili ďalšie voľby^[206]. Armáda však nedokázala zabrániť účasti Perónistov, ktorých koalícia zvíťazila, čím začalo automatické parlamentné blokovanie všetkých vládnych návrhov. Nasledovali stávky, kedy robotníci protestovali proti prezidentským úsporným opatreniam. 28. júna 1966 sa rozhodla armáda riešiť situáciu novým pučom. Prevrat prebehol prakticky bez násilia, prezident Illia bol vyzvaný na rezignáciu, čo aj on odmietol, tak bol armádou zosadený^[207].

Vojenský prevrat viedol generál Juan Carlos Onganía z frakcie Modrých^[208]. Tento sa stal de facto prezidentom Argetníny pre nasledujúce obdobie. Vojsko pod jeho vedením sa rozhodlo prekvapivo pre zavedenie čisto vojenskej vlády. Došlo k zákazu politických strán, z univerzít boli vylúčení nepohodlní pedagógovia a študenti a niektorí vodcovia odborov boli zatknutí. Došlo k oficiálnemu vyhláseniu tzv. Argentínskej revolúcie (Revolución Argentina), ktorá mala trvať až do dosiahnutia cieľov, ktoré si armáda stanovila. Tieto ciele však boli určené veľmi všeobecne, takže koniec revolúcie sa nedal odhadnúť^[209]. Vláda pristúpila k devalvácii meny v snahe zlepšiť ekonomickú situáciu štátu a podporiť export. Veľmi rýchlo sa podarilo výrazne znížiť infláciu a naštartovať hospodársky rast. V Argentíne sa začalo so stavbou prvej jadrovej elektrárne. Ale veľké množstvo bankrotov súkromných firiem rýchlo počiatočné úspechy zastavilo. Výrazne vzrástlo aj daňové zaťaženie a veľa strategických podnikov prešlo do rúk zahraničných vlastníkov. V roku 1969 začali v meste Córdoba veľké ľudové nepokoje, ktoré nariadil Onganía tvrdo potlačiť^[210]. V máji 1969 v meste Corrientes začali demonštrovať miestni študenti. Aj tieto armáda potlačila, pričom jedného študenta pritom vojaci zabili^[211]. To vyvolalo protesty študentov po celej Argentíne, následné zabitie ďalšieho študenta počas inej študentskej stávky už prerástlo do celonárodných masových protestov. Do všetkých miest, kde prebiehali protesty poslal Onganía vojsko, aby zabezpečilo poriadok. Najväčšie protesty prebehli v meste Córdoba, kde sa spojili študenti a robotníci, ktorí sa dokonca opevnili v jednej z mestských častí. Aj tu však zasiahla armáda, ktorá pritom zabila 14 ľudí. Nasledovali bombové útoky na obchody v Buenos Aires. Armáda pri čistkách zavraždila ľavicového novinára a následne aj odborárskeho vodcu Augusta Vandora^[212].

V máji 1970 bol Perónistami unesený bývalý prezident generál Pedro Eugenio Aramburu. Únoscovia žiadali, aby vojenská chunta oznámila, kde je ukryté telo Evy Perónovej. Po tom, čo nedosiahli svoje požiadavky, Aramburua 1. júna 1970 popravili^[213]. Na to zareagoval veliteľ generálneho štábu ozbrojených síl generál Alejandro Agustín Lanusse, ktorý dňa 8. júna 1970 nariadil zosadenie prezidenta Onganíu^[214]. Za nového prezidenta vybrala armáda verejnosti neznámeho generála Roberta Marcela Levingstona, ktorý do funkcie faktického prezidenta nastúpil 18. júna 1970^[215].

Ale ani nástup nového generála na post prezidenta nezastavil vlnu násilností, ktoré postihli Argentínu. Nasledujúce roky tak boli v znamení ozbrojených útokov na vojenské a policajné zariadenia, či politické, podnikateľské a odborárske osoby. Najväčšou skupinu bola perónistická skupina Montoneros^[216]. Jej členovia uniesli a zavraždili ešte v rámci inej organizácie aj bývalého prezidenta Aramburua. Na ľavej strane bola najsilnejšia skupina ERP, ktorá bojovala za celoamerickú komunistickú revolúciu. Keďže prezident Levingston nedokázal riešiť násilie v krajine, rozhodol sa veliteľ generálneho štábu generál Alejandro Agustín Lanusse, že sám preberie moc v štáte. 23. marca 1971 sa tak Lanusse stal faktickým prezidentom Argentíny. Tento krok bola jeho odpoveď na nové násilnosti v meste Córdoba, ktoré boli ešte väčšie, ako pred tým. Generál Lanusse ohlásil ukončenie tzv. Argentínskej revolúcie a sľúbil vypísanie nových volieb. Lanusseho vláda pristúpila k tvrdým opatreniam, aby zabránila ďalším násilnostiam. Mestá, kde mali ozbrojenci najväčšiu podporu nechal obsadiť veľkými vojenskými oddielmi. Tieto opatrenia sa ukázali ako účinné a násilnosti postupne ustali. Lanusse zároveň urobil zmierlivý krok smerom k odborom, ktorým umožnil znova fungovať v rámci určitých hraníc. Ústupky odborom však znamenali ďalšie zvýšenie inflácie. V roku 1972 v snahe uzmieriť spoločnosť zrušil prezident zákaz Perónistickej strany. Ďalší ústupok prišiel na konci roka 1972, kedy vojenská vláda dovolila Perónovi, aby sa na krátky čas vrátil do Argentíny. V roku 1973 sa konečne konali voľby, v ktorých jednoznačne vyhrala Perónistická strana, ktorú viedol Héctor José Cámpora^[217]. Juan Perón nemohol pre odpor armády kandidovať a tak vybral miesto seba Cámporu, ktorý bol jeho verným nasledovníkom. Cámpora sa tak 25. mája 1973 stal prezidentom Argentíny. V máji 1973 sa do krajiny triumfálne vrátil Juan Perón. Tohto vítalo pol milióna ľudí, keďže jeho popularita po rokoch nestability a násilia znova vzrástla. Násilnosti však naďalej pokračovali a tak Perón rozhodol, že Cámporu vo funkcii prezidenta vystrieda iný člen jeho strany. 13. júla 1973 sa tak na krátky čas stal prezidentom Raúl Alberto Lastiri^[218]. V septembri 1973 sa uskutočnili nové voľby, kde už mohol kandidovať aj samotný Juan Perón. Jeho strana získala 60% hlasov a v októbri 1973 sa tak Juan Perón stal znova argentínskym prezidentom^[219].

Juan Perón začal svoje tretie funkčné obdobie ako 78 ročný. Za viceprezidentku si vybral svoju tretiu manželku Maríu Estelu Martínezovú Perónovú, ktorá bola v krajine známa ako Isabelita^[220]. Ani jeho zvolenie však nezastavilo násilie. Skupina Montoneros ešte vystupňovala svoje útoky a začala útočiť hlavne na neperónistických odborárov. Perónistických Montoneros však už čoskoro nahradila ešte silnejšia teroristická skupina Alianza Argentina Anticomunista, ktorá patrila ku krajnej pravici^[221].

Perón mal znova pomerne šťastie, pretože tak ako pred tým, aj teraz nastúpil do úradu v čase, kedy sa krajine ekonomicky začalo postupne konečne viac dariť. Znova sa zvýšil export, znížila sa inflácia a opäť mala Argentína aj slušné devízové rezervy. Perón tak začal robiť presne to, čo po svojom prvom nástupe do úradu prezidenta a zdedené bohatstvo sa rozhodol prerozdeľovať, aby upevnil svoje postavenie. Po ústupe armády mohlo byť telo jeho druhej manželky Evy Perónovej znova vrátené do Argentíny. Vojaci ju ukryli v Taliansku a tak mohla byť prevezená späť do krajiny. Perón chcel Evitu znova využiť ako symbol peronizmu a plánoval pre ňu vybudovať mauzóleum^[222]. Perónovi sa podarilo zabezpečiť dohodu medzi zamestnávateľmi a odbormi. Inflácia vďaka tomu naďalej klesala. Vďaka zvyšujúcej sa podpore začal Perón s novými čistkami. Tieto zameral na Perónistov z teroristického hnutia Montoneros a ich podporovateľov. Tento krok Peróna podporila aj armáda, keďže práve táto skupina jej dlhý čas spôsobovala veľké problémy. Ale 1. júla 1974 Juan Perón utrpel srdcový infarkt a zomrel^[223].

Novou prezidentkou sa tak stala viceprezidentka a vdova po Perónovi María Estela Martínezová Perónová. Smrť Peróna však znamenala koniec dohôd, ktoré zosnulý prezident stihol uzavrieť. Montoneros ešte vystupňovali svoje akcie, keď útočili a unášali bohatých ľudí po celej krajine. V roku 1975 dokonca zavraždili amerického konzula, zničili argentínsku vojenskú loď a tiež uniesli dopravné lietadlo^[224]. Aj pravicoví teroristi vo veľkom útočili a vraždy ľavičiarov boli veľmi časté. Vojsko sa veľmi zlú bezpečnostnú situáciu rozhodlo začať riešiť v roku 1975 a tvrdo zasahovali proti všetkým, o ktorých sa domnievali, že patria k teroristom, či už k nim skutočne patrili, alebo nie. Prezidentka Perónová však bola neskúsená a tak kontrolu nad jej úradom z pozadia prevzal José López Rega, ktorý bol poradcom jej zosnulého manžela^[225]. Ku katastrofálnej bezpečnostnej situácii sa pridalo aj zhoršenie ekonomickej situácie. Krajina musela čeliť ropnej kríze, rýchlo sa minuli aj devízové rezervy a inflácia začala znova stúpať rekordným tempom, ktoré nemalo obdobu v histórii Argentíny. Krízu sa nepodarilo riešiť, navyše Rega radšej ušiel z Argentíny. Nasledovala generálna stávka. Situáciu prezidentka vôbec nezvládla, psychicky sa zrútila a musela na dlhú dobu odísť do liečebne.

V roku 1976 sa postavenie prezidentky zdalo neudržateľné, keď sa objavili podozrenia o prevodoch peňazí z účtov jej nadácii na jej súkromné účty. Kritickú situáciu tak znova musela riešiť armáda. 24. marca 1976 obsadili vojaci prezidentský palác a prezidentku Perónovú odviezli do domáceho väzenia. Následne došlo k rozpusteniu vlády a vládu prevzala armáda, ktorá sa rozhodla navždy zabrániť návratu peronizmu a vyriešiť bezpečnostnú situáciu v krajine. Tieto ciele sa generáli rozhodli riešiť akýmikoľvek spôsobmi^[226].

Bližšie informácie v článkoch: Špinavá vojna a Operácia Condor

Na čelo štátu sa dostal veliteľ pozemného vojska generál Jorge Rafael Videla, ktorý sa stal 29. marca 1976 faktickým prezidentom Argentíny^[227]. Krajine však vládol vojenský triumvirát, ktorý okrem Videlu tvorili admirál Emilio Eduardo Massera^[228] za námorníctvo a generál Orlando Ramón Agosti^[229] za letectvo. Krajina bola v tak zlom stave, že nástup vojenskej chunty vnímala väčšina obyvateľov pozitívne. Hlavnou úlohou vojska bolo zastaviť ľavicových teroristov, čo sa armáde za pomerne krátky čas z väčšej časti podarilo. Bolo to však vďaka nebývalej brutalite vojakov, ktorí zabíjali všetkých bez ohľadu na vek, či skutočné členstvo v nejakej teroristickej skupine. Vojna proti teroristom sa však rýchlo zmenila na prenasledovanie kohokoľvek, kto nesúhlasil s režimom, alebo mal ľavicové názory. Tejto ére sa hovorí Špinavá vojna (Guerra Sucia) a je do súčasnosti veľkou traumou pre celú Argentínu. Počas tejto doby zmizli tisíce ľudí, ktorí boli zavraždení v špeciálnych táboroch či väzeniach, časť z nich dokonca vojaci vyhadzovali z lietadiel nad oceánom. Stovkám obetí (ktoré zavraždili) boli odobraté malé deti, ktoré si do tzv. prevýchovy zobrali prívrženci vojenského režimu^[230]. Montoneros boli nakoniec skutočne porazení, poslednú významnejšiu akciu vykonali v roku 1978, no ich predstavitelia boli buď zabití, alebo utiekli do zahraničia.

Na začiatku svojej vlády v roku 1976 predstavil generál Videla plán, ktorý nazval Národný reorganizačný proces (Proceso de Reorganización Nacional)^[231]. Počas tohto procesu došlo k zrušeniu všetkých perónistických inštitúcii, opozícia bola úplne potlačená, stávky a protesty zakázané. Vojaci začali riešiť tiež ekonomickú situáciu štátu, do čela ministerstva financií bol armádou dosadený jeden z najbohatších Argentínčanov José Alfredo Martínez de Hoz^[232]. Ten nechal rýchlo znížiť mzdy, pričom toto zníženie bolo najväčšie v dejinách krajiny. Taktiež zmrazil mzdy štátnym zamestnancom a zvýšil dane. Tieto opatrenia pomohli ekonomike, keď export začal znova stúpať. Ale tvrdé ekonomické opatrenia boli možné iba vďaka silnej vojenskej represii.

Argentína sa v tomto období dostala znova do sporu so susedným Čile o oblasť Ohňovej zeme. Vojaci sa rozhodli využiť hrozbu vojny na upevnenie svojej moci a chceli vyvolať masovú vlasteneckú podporu prípadnej vojne a teda aj svojej vláde. V armáde sa však objavilo viacero krídel, ktoré sa usilovali o presadenie vlastnej predstavy o budúcnosti štátu. Prevahu nakoniec získal generál Videla a generál Roberto Eduardo Viola, nový veliteľ pozemného vojska. Títo verili, že po stabilizácií by mohlo dôjsť k určitej liberalizácii, pretože nechceli, aby krajine vládla úzka skupina oligarchov. Spor s Čile nakoniec vyriešila mediácia pápeža Jána Pavla II., ktorému sa podarilo presvedčiť oba štáty k dohode, čím sa predišlo vojne^[233]. Po tom, čo si Videla s Violom upevnili v armáde moc, zmiernili v rámci svojej filozofie represie. Generáli sa snažili po zmiernení represii získať priazeň obyvateľstva. Inflácia sa tak prestala znižovať a krajina sa začala masívne zadlžovať. V roku 1980 už v krajine nastal pokoj, aj keď potláčanie práv zo strany vojenskej chunty naďalej trvalo. Následne však skrachovala banka Banco de Intercambio Regional, čo spustilo reťazovú reakciu, keď začali krachovať aj ďalšie banky. Na začiatku roka 1981 tak celý bankový systém úplne skolaboval^[234].

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vojna o Falklandy

Prezidenta Videlu tak v úrade 29. marca 1981 nahradil jeho spojenec generál Roberto Eduardo Viola^[235]. Ani on však nedokázal zastaviť ekonomický prepad krajiny a preto pristúpil k rokovaniam s politickými stranami. Za to si vyslúžil veľkú kritiku naprieč ozbrojenými silami. V novembri nastala masívna devalvácia meny a pokles HDP Argentíny. To stálo Violu pozíciu a na 10 dní ho nahradil viceadmirál Carlos Lacoste^[236]. 22. decembra 1981 sa faktickým prezidentom Argentíny stal generál Leopoldo Galtieri, ktorý bol zástancom tvrdej línie^[237]. Galtieri začal rýchlo hľadať podporu doma i v zahraničí. No keďže sa mu veľmi nedarilo, vyhrotil opätovne spor s Čile o Ohňovú zem, ktorý už pred tým pomohol vyriešiť samotný pápež. Keď sa mu však nepodarilo rozpútať vojnu s Čile a ani nezvýšil svoju domácu podporu, rozhodol sa pre iný konflikt, ktorý by mu pomohol.

Galtieri začal presadzovať propagandu, ktorá hlásala nároky Argentíny na Falklandské ostrovy, ktoré v Argentíne nazývali Malvínske ostrovy (Islas Malvinas). Aby sa vojenská vláda vyhla neúspechu v snahe získať domácu podporu, naplánovala rýchlo inváziu na ostrovy už na konci roka 1981. Na začiatku roka 1982 začali po celej Argentíne veľké protesty proti zlej ekonomickej situácii krajiny a katastrofálnemu stavu ľudských práv. To prinútilo vojenskú vládu urýchliť plány na útok, ktorý začal 2. apríla 1982. Útok bol úspešný, keďže Spojené kráľovstvo malo na ostrovoch iba malú vojenskú posádku v počte iba niekoľkých desiatok príslušníkov námornej pechoty. Argentínski vojaci však mali rozkaz nezabiť žiadneho britského vojaka. Po úspešnom obsadení ostrovov začali Argentínčania posilňovať svoje jednotky v očakávaní britskej odpovede. Obyvateľstvo Argentíny počiatočný úspech privítalo s nadšením, ku ktorému sa pripojili dokonca aj odporcovia vojenskej chunty. Argentíne sa dokonca na svoju stranu podarilo získať aj ostatné krajiny Latinskej Ameriky okrem Čile, ktoré snahu Argentíny hodnotili ako boj proti imperializmu a pozostatkom kolonializmu. Galtieri sa domnieval, že kvôli bezvýznamným ostrovom nepôjde Veľká Británia do otvorenej vojny a súčasne sa spoliehal na podporu Spojených štátov, ktoré by mohli podľa jeho predstáv Britániu od vojny odradiť. Argentínsky prezident sa však mýlil, keď sa britská premiérka Margaret Thatcherová rozhodla, že Falklandy vráti späť pod britskú kontrolu. Porážka zo strany Argentíny totiž mala negatívny vplyv na jej ďalšie politické postavenie a tak vytvorila vlastnú propagandu, ktorá vojnu s Argentínou označovala ako boj demokracie s diktatúrou. Už za krátko začali Briti bombardovať pozície Argentíny na ostrovoch. Boje začali už na konci apríla, pričom Briti začali postupne získavať stratené územia späť. Argentína však nezískala podporu USA, prezident Ronald Reagan otvorene podporil Britániu a odsúdil kroky Argentíny, voči ktorej vyhlásil sankcie. Už za krátko získala Británia nad ostrovmi úplnú kontrolu, keď sa zostávajúce argentínske jednotky vzdali. Prehra vo vojne o Falklandy znamenala začiatok konca nie len vlády generála Galtieriho, ale i celej vojenskej chunty. Obyvateľstvo, ale aj samotná armáda, boli presvedčení, že prehra znamená stratu prestíže v rámci Latinskej Ameriky^[238].

Len štyri dni po konci vojny, teda 18. júna 1982, bol Galtieri na poste prezidenta dočasne nahradený generálom Alfredom Oscarom Saint Jeanom^[239]. Na jeho miesto nastúpil 1. júla 1982 generál Reynaldo Bignone, ktorý bol považovaný za člena umierneného krídla armády^[240]. Začala sa riešiť otázka, čo s následkami Špinavej vojny a Falklandskej vojny. Časť generálov žiadala zaistenie beztrestnosti pre ľudí, ktorí mali tieto udalosti na svedomí. Zároveň sa znova aktivizovali hnutia žiadajúce dodržiavanie ľudských práv, z nich najznámejšie sú tzv. Matky z májového námestia (Madres de Plaza de Mayo), ktoré od čias chunty až do súčasnosti bez slov protestujú pravidelne na Májovom námestí v Buenos Aires za to, aby sa dozvedeli, čo sa stalo s ich príbuznými, ktorí zmizli počas vojenskej vlády^[241]. Známym sa stal tiež aktivista Adolfo Pérez Esquivel, ktorý v roku 1980 získal Nobelovu cenu za mier^[242]. Na zvýšenú aktivitu aktivistov reagoval režim opätovným pokračovaním represii. Armáda však začala pripúšťať, že počas jej vlády dochádzalo k excesom, no odmietala obvinenia zo systematického prenasledovania a mučenia oponentov. Ani to však nezabránilo odhaľovaniu ďalších dôkazov o zločinoch vojenskej chunty, vrátane masových hrobov so stovkami obetí. Bignone začal vyjednávať, no jednania neboli jednoduché, keďže armáda žiadala beztrestnosť za zločiny spáchané počas jej vládnutia, zároveň generáli žiadali svoju prítomnosť v novej vláde. Na konci roka 1982 začali masové protesty, nasledovala generálna stávka. Bignone tak oznámil, že voľby sa budú konať na jeseň 1983. Už čoskoro niektorí armádni predstavitelia dokonca prestali tajiť, čo sa počas vojenskej vlády dialo, no svoje konanie ospravedlňovali hrozbou komunizmu a prakticky nikto neprejavil ľútosť. V septembri 1983 prijala vojenská vláda zákon o amnestii, no všetky politické strany okamžite vyhlásili, že tento zákon okamžite zrušia.

Po smrti vodcu opozície Ricarda Balbína v roku 1981 sa do čela Radikálnej občianskej únie postupne dostal právnik Raúl Alfonsín^[243]. Proti Alfonsínovi a radikálom kandidovala premenovaná perónova strana, ktorá sa nazývala Justicialistická strana. Za ňu bol vybraný Ítalo Luder ako prezidentský kandidát^[244]. Alfonsín sa stal počas kampane tak populárny, že iba v Buenos Aires prišlo na jeho míting pol milióna ľudí. Voľby v októbri 1983 nakoniec vyhral Raúl Alfonsín a jeho Radikálna občianska únia, ktorá získala aj väčšinu v parlamente^[245].

Raúl Alfonsín sa stal oficiálne prezidentom 10. decembra 1983^[246]. Jeho Radikálna občianska únia mala prezidenta naposledy v roku 1930 (v 60. rokoch vládli prezidenti z odštiepeneckej časti tejto strany). Vďaka tomu, že vojakom sa počas poslednej vojenskej vlády podarilo zlikvidovať hlavnú časť teroristických skupín, mohla sa nová vláda sústrediť na ekonomické a sociálne problémy Argentíny, ale predovšetkým sa bolo potrebné vysporiadať s poslednou vojenskou vládou. Ani Perónosti po prehre vo voľbách nezačali druhú stranu obviňovať z manipulácii, ale nakoniec uznali výsledky a podporili nového prezidenta. Vo voľbách sa sformovali dve hlavné politické strany, ktoré mali tvoriť politiku Argentíny v ďalších rokoch a to Radikálna občianska únia a Justicialistická strana^[247].

Hlavný problém pre vládu bola ekonomika štátu. Tá bola po desaťročiach vojenských a Perónistických vlád úplne na dne. Prvou úlohou bolo získať pôžičky od Medzinárodného menového fondu, keďže Argentína nemala dostatok peňazí na splácanie zahraničného dlhu. Iná možnosť v danej dobe, ako vyriešiť katastrofálny stav ekonomiky neexistovala, lebo Argentína bola považovaná za veľmi nestabilnú krajinu a žiadny štát či banka nebola ochotná poskytnúť prostriedky do takéhoto prostredia, ďalšie možné opatrenia by zas mohli vyvolať občianske protesty, pričom hlavne v prípade odborov, ktoré dlhé roky nemohli protestovať sa nová vláda obávala, aby nezačali nové protesty či stávky a nezhatili tak začiatok nového politického systému. Nová vláda výrazne znížila veľký armádny rozpočet a začala získané peniaze prerozdeľovať do ozdravných projektov v rôznych sektoroch. Najviac sa očakávali nové kroky ministerstva financií, to sa rozhodlo predovšetkým znížiť obrovskú infláciu (cca 200%), zvýšiť export, hospodársky rast a mzdy a neustále vyjednávať o výhodnejších podmienkach na splácanie veľkého zahraničného dlhu. Rovnako sa prezident Alfonsín chcel zamerať na reformu odborového hnutia v krajine, ktoré bolo jednak rozdrobené, no súčasne boli jeho súčasťou stále osoby dosadené vojenskou chuntou či Perónistami. Alfonsín navrhoval, aby sa vodcovia odborov volili demokratickým spôsobom pod dohľadom štátu. Túto snahu však zablokovali Perónisti v senáte, kde mali prevahu^[248].

Medzitým rôzne časti spoločnosti, ktoré viedli Matky z Májového námestia, neustále žiadali začiatok vyšetrovania zločinov vojenskej chunty. Ale na druhej strane armáda stále trvala na svojej beztrestnosti a hrozilo, že tieto svoje požiadavky je vojsko ochotné presadiť aj silou. Situácia sa ešte viac vyhrotila, keď sa začali objavovať prvé masové hroby, svedectvá a dôkazy, ktoré dokladali skutočný rozsah zločinov bývalého vojenského režimu^[249]. Prezident Alfonsín napriek riziku podporil tieto snahy a taktiež žiadal, aby sa zodpovedné osoby postavili pred súd. Bolo však potrebné zrušiť vojakmi prijatý zákon o ich beztrestnosti, ktorý stihli schváliť na konci svojej vlády. To sa skutočne podarilo už na začiatku roka 1984. Tu sa prejavili prvé nezhody, nakoľko väčšina obyvateľstva žiadala pre zodpovedné osoby trest smrti, no prezident chcel súdny proces pred súdom a o treste smrti nehovoril. Prvé vyšetrovania, ktoré pomaly začínali, sa týkali generálov Reynalda Bignoneho a Ramóna Campsa. Na vyšetrovanie zločinov vojska zriadil prezident špeciálnu komisiu nazvanú Národná komisia pre zmiznutie osôb (Comisión Nacional sobre la Desaparición de Personas), v skratke CONADEP^[250]. Táto komisia už o niekoľko mesiacov získala množstvo dôkazov o zločinoch režimu. Podľa zistení CONADEP bolo počas vojenskej vlády v Argentíne 300 koncentračných táborov a podobných väzenských zariadení, prvotné dôkazy dokladali spáchanie zločinu proti ľudskosti u viac ako 1 000 vojakov^[251]. Bolo tiež zistené, že medzi zavraždenými boli i osoby, ktoré nespáchali žiadny trestný čin, dokonca dochádzalo k vraždeniu aj tehotných žien^[252]. Komisia zistila, že niektoré osoby boli popravené preto, aby následne mohli vojaci vyrabovať ich majetok. Bolo tiež doložené, že niekoľko tisíc obetí bolo vyhodených z lietadiel nad oceánom^[253]. Tieto správy spôsobili v spoločnosti obrovské pobúrenie a súdne konania boli následne zverené do právomoci civilných súdov. Súdny proces tak mohol začať v prvej polovici roka 1985, výsledok bol známy na konci roka. Generál Jorge Rafael Videla bol odsúdený na doživotie, rovnaký trest dostal aj admirál Emilio Eduardo Massera. Generál Roberto Eduardo Viola bol odsúdený na trest vo výške 17 rokov, admirál Armando Lambruschini dostal 8 rokov a generál Orlando Ramón Agosti 4 a pol roka^[254]. Zvyšní generáli vrátane Leopolda Galtieriho boli oslobodení vo veci zločinov proti ľudskosti, no niektorí z nich boli ešte súdení v iných procesoch týkajúcich sa ďalších zločinov chunty. Napríklad generál Ramón Camps dostal v roku 1986 trest 25 rokov za dokázané zločiny^[255]. Ďalším výsledkom procesu bolo ďalšie zníženie vojenského rozpočtu a zníženie počtu generálov.

Prezident Alfonsín sa rozhodol vyriešiť aj územný spor s Čile o Ohňovú zem. 19. novembra 1984 vo Vatikáne došlo k podpisu tzv. Zmluvy o miery a priateľstve, ktorú za Argentínu podpísal Alfonsín a za Čile prezident Augusto Pinochet^[256]. Čile vďaka tomu získalo priamo prístup do Atlantického oceána cez prieliv Beagle. Na 25. novembra 1984 vyhlásil prezident Alfonsín referendum, ktoré túto dohodu jednoznačne podporilo. Spor s Čile tak bol ukončený a prezident sa na medzinárodnej úrovni snažil začať riešiť aj problém Falkladských ostrovov, keďže všetky strany pred voľbami sľubovali získanie tohto územia späť pod argentínsku správu. Británia však jeho snahy v podstate ignorovala a nechcela o otázke štatútu tohto územia vôbec jednať^[257].

Alfonsínovej vláde sa však v otázke ekonomiky vôbec nedarilo, inflácia vzrástla ešte viac a medzinárodní veritelia neboli ochotní jednať s vládou o zmenách v splácaní zahraničného dlhu Argentíny. V roku 1985 už bola ekonomická situácia v krajine kritická. Vláda tak predstavila nový plán, ktorý drasticky znížil výdavky štátu tak, aby štát už nemal deficit rozpočtu. Boli tiež zmrazené mzdy a zrejme najväčšou zmenou bolo zavedenie novej štátnej meny Australu, ktorý nahradil Peso^[258]. Alfonsín chcel dokonca aj presunúť hlavné mesto na juh Argentíny, no pre veľmi silný odpor od tohto zámeru ustúpil. Infláciu a deficit sa skutočne začalo dariť riešiť, no keďže opatrenia boli veľmi tvrdé, začali sa od roku 1987 množiť protesty a stávky. Ďalší spor vznikol s katolíckou cirkvou, pretože Alfonsínova vláda sa snažila zákonom povoliť rozvody manželstiev^[259]. V dolnej komore to síce Radikálna občianska únia vďaka väčšine schválila, no v senáte tento zákon blokovala väčšina Perónistov, ktorí sa paradoxne stali spojencami cirkvi. Súčasne sa okrem generálov začali vyšetrovať aj zločiny teroristických skupín a Argentíne sa darilo vyjednať vydanie viacerých teroristických vodcov, vrátane vodcu Montoneros a pravicovej organizácie Triple A. V roku 1987 rozhodol prezident Alfonsín, že už nebudú vznesené nové obvinenia proti radovým vojakom a presadil prijatie zákona, ktorý to umožňoval. Väčším problémom však bola stále zlá ekonomická situácia, ktorú sa ani napriek prísnym opatreniam nedarilo riešiť. Vláda tak predstavila nový a ešte prísnejší program, no proti tomu sa začali búriť odbory, ktoré od roku 1988 zorganizovali viacero generálnych stávok. Nové voľby sa mali konať v polovici roka 1989 a prezident Alfonsín sa rozhodol nekandidovať, na miesto neho vybrala jeho strana Eduarda Angeloza^[260]. Perónisti z Justicialistickej strany proti nemu postavili ambiciózneho Carlosa Menema, ktorý v máji 1989 voľby jednoznačne vyhral^[261].

Carlos Menem bol právnik sýrskeho pôvodu. Počas predchádzajúcich zložitých dekád zastupoval politických väzňov a členov opozície. Počas vlády poslednej vojenskej chunty bol dokonca aj on uväznený^[262]. Menem a jeho nová vláda čelili od začiatku veľkým ekonomickým problémom. Menem preto presadil reformy (zníženie počtu štátnych zamestnancov, zlepšenie podmienok pre zahraničné investície a privatizácia), vďaka ktorým zastavil zvyšovanie inflácie^[263]. Následne došlo konečne k zvyšovaniu rastu ekonomiky. Aby zabránil riziku ďalšej inflácie, rozhodol o stálom výmennom kurze argentínskej meny s americkým dolárom v pomere 1 ku 1. Ďalším opatrením, ako si zaistiť pokračovanie reforiem, bolo zabrániť odborom, aby snahu vlády podkopávali stávkami. To sa Menemovi prekvapivo skutočne podarilo a zníženie vplyvu odborov prinieslo stabilitu krajiny. Súčasne Perónisti presadili zmeny ústavy, ktoré skrátili mandát prezidenta znova na štyri roky s možnosťou opätovného zvolenia. Ústavné zmeny podporil aj bývalý prezident Raúl Alfonsín a jeho Radikálna občianska únia. Nová ústava tak bola prijatá v roku 1994. Táto upravila aj počty poslancov a senátorov, ich funkčné obdobia, možnosti opätovného zvolenia, počet členov vlády a ich úlohy^[264]. Aby sa znížila sila armády, došlo k jej profesionalizácii a teda zrušeniu brannej povinnosti, čo počty vojakov zredukovalo. Aby však vojsko upokojil (keďže sa znižovali jeho stavy a rozpočet), udelil prezident Menem všeobecnú amnestiu. Od začiatku 90. rokov 20. storočia sa začal postupný rast ekonomiky a exportu a už o pár rokov bola Argentína v podstate stabilizovaná a dosahovala pravidelný a pomerne vysoký hospodársky rast. Asi najväčším úspechom prezidenta bolo prakticky absolútne zlikvidovanie obrovskej inflácie, pravidelne vyrovnaný štátny rozpočet a schopnosť bez problémov splácať štátny dlh. Jediným negatívom bola zvyšujúca sa nezamestnanosť, ktorá v polovici 90. rokov bola na úrovni 15%. Vláda taktiež prestala dotovať a zvýhodňovať zahraničných investorov.

Menem sa snažil začať riešiť vzťahy so Spojeným kráľovstvom, keďže tieto boli po vzájomnej vojne prerušené. K obnoveniu diplomatických stykov došlo v roku 1990, no keďže Argentína naďalej trvala na svojom práve na Falklandy, boli (a stále sú) vzájomné vzťahy veľmi zložité^[265]. Na druhej strane sa aj demokratické vlády (podobne ako pred tým vojenská chunta) snažili mať dobré vzťahy so Spojenými štátmi, keďže práve USA mohli podporiť ich snahy o riešenie otázky splácania zahraničného dlhu či podporiť snahy Argentíny o vstup do rôznych medzinárodných organizácii. V roku 1995 sa Menemovi podarilo s Britániou dohodnúť na spoločnom využívaní prírodných zdrojov z oblasti Falklandských ostrovov^[266].

V máji 1995 sa konali nové voľby, kde Menem obhajoval za svoju stranu post prezidenta. Proti nemu sa postavil José Octavio Bordón, ktorého nominovala strana Front za solidaritu v krajine (Frente por un País Solidario), ktorú tvorili odídenci z Justicialistickej strany a Radikálnej občianskej únie. Vo voľbách Menem zvíťazil ešte väčším rozdielom, ako pred tým^[267]. Jeho Justicialistická strana už však nebola klasická perónistická strana (skôr ľavicová a populistická), ale stala sa z nej pod Menemovým vedením skôr stredopravicová politická strana. Po víťazstve vo voľbách sa prezident Menem zameral na ďalší rozvoj štátu a na podporu stavebných a infraštruktúrnych projektov zameraných na modernizáciu štátu. Krátko po víťazných voľbách musel Menem čeliť korupčnému škandálu, do ktorého bolo zapojených niekoľko jeho ministrov. To využili odbory, ktoré zvolali generálnu stávku. V následných parlamentných voľbách sa Justicialistická strana prepadla a stratila tak väčšinu v parlamente. Menem však napriek tomu pokračoval v reformách. Na tieto odbory odpovedali ďalšou generálnou stávkou. Pod tlakom protestov a stávok tak od niektorých reforiem musel Menem ustúpiť. Napriek tomu vládol Carlos Menem dve funkčné obdobia, až do roku 1999. Druhé funkčné obdobie však bolo poznačené ekonomickou nestabilitou, zahraničný dlh sa začal znova zvyšovať. Negatívny vplyv mali aj veľké finančné problémy susednej Brazílie. Celková ekonomická kondícia Argentíny sa tak začala zhoršovať, obyvateľstvo začalo byť zreteľne chudobnejšie. Jeho vláda sa však okrem počiatočných ekonomických úspechov stala známou aj klientelizmom a snahou vymeniť sudcov tak, aby boli v súlade s názormi prezidenta a jeho strany. Tak ako v minulosti Juan Perón, aj Carlos Menem si začal svoju podporu v podstate kupovať. Obvinenia z korupcie sa nedotýkali iba ministrov, no začali siahať aj k samotnému prezidentovi^[268]. Koniec éry prezidenta Menema už bol poznačený protestmi všetkých častí populácie a častými stávkami, keďže životná situácia obyvateľstva sa stále zhoršovala. V októbri 1999 sa mali konať nové voľby, kde už Menem nekandidoval. Jeho strana však bola Menemovou vládou natoľko oslabená, že vo voľbách jednoznačne prehrala. Voľby vyhral starosta Buenos Aires Fernando de la Rúa z Radikálnej občianskej únie^[269].

Fernando de la Rúa síce pochádzal z Radikálnej občianskej únie, no vo voľbách kandidoval za širokú stredoľavú koalíciu Aliancia za prácu, spravodlivosť a vzdelanie (Alianza para el Trabajo, la Justicia y la Educación). Prezidentský úrad prevzal oficiálne 10. decembra 1999^[270]. De la Rúa však preberal krajinu vo veľmi zlom stave, zahraničný dlh krajiny bol znova veľmi vysoký a štátny rozpočet už dávno nebol vyrovnaný, naopak deficit bol taktiež veľmi vysoký. Tak ako obaja jeho predchodcovia, aj prezident De la Rúa musel pristúpiť k výrazným škrtom v rozpočte a zvýšeniu daní pre obyvateľstvo. Nič však nepomáhalo a ekonomická situácia sa stále zhoršovala a vyvrcholila v roku 2001. Na začiatku roka 2001 začali obyvatelia masovo vyberať svoje peniaze z bankových účtov, veľká časť z týchto vkladov odchádzala navyše do zahraničia a domáca mena bola menená za akúkoľvek zahraničnú menu, predovšetkým americké doláre. Nepomohla ani finančná pomoc od Medzinárodného menového fondu. Vláda sa ešte pokúsila o ďalšie úsporné opatrenia, ktoré však nie len že nepomohli, ale očakávateľne vyhrotili situáciu v spoločnosti. V decembri 2001 bola vláda nútená zmraziť všetky bankové účty v krajine, aby zabránila pokračujúcemu odlivu peňazí z krajiny a bánk. Bol stanovený týždenný limit na výber z účtu a prevod do zahraničia bol úplne zakázaný^[271]. Toto opatrenie však bolo tak nepopulárne, že po dlhej dobe začali veľké ľudové nepokoje. Prezident v reakcii vyhlásil výnimočný stav. Pri následných zrážkach zahynulo približne 40 ľudí a keď sa demonštranti priblížili až k prezidentskému palácu, musel prezident utiecť preč na vrtuľníku. Fernando de la Rúa rezignoval 20. decembra 2001, formálne však vládol o jeden deň dlhšie^[272].

23. decembra 2001 sa prezidentom stal Adolfo Rodríguez Saá z Justicialistickej strany^[273]. Ten síce vydržal v úrade iba jeden týždeň, no počas tohto času vyhlásil očakávaný štátny bankrot Argentíny^[274]. Vyhlásenie bankrotu sa prekvapivo stretlo s veľkou podporou nie len v parlamente, ale i v uliciach. Vo funkcii Saá vydržal do 30. decembra 2001. 2. januára 2002 ho nahradil ďalší perónista Eduardo Duhalde^[275]. Obyvatelia Argentíny už neboli ochotní čakať na ďalší vývoj a začali cestovať do susedných štátov a vyberať peniaze tam. Kríza sa tak rozšírila dokonca i do Uruguaja^[276]. Duhalde následne zrušil pevný kurz s dolárom, čo umožnilo devalváciu národnej meny, no súčasne nastala aj inflácia a Argentínčana začali vo veľkom strácať svoje úspory bez ohľadu na to, či ich mali v pese alebo dolároch. Výsledok bol katastrofálny. Na konci roka 2002 bola viac ako polovica obyvateľov Argentíny pod hranicou chudoby a nezamestnanosť sa vyšplhala na rekordných 21%. Prvýkrát v histórii Argentíny začalo obyvateľstvo z krajiny odchádzať a nie do nej prichádzať. Znova sa začali rozširovať násilné protesty. Zároveň sa výrazne zvýšila kriminalita, hlavne krádeže a lúpeže, ktorá Argentínu trápila vo veľkej miere aj v ďalších rokoch. Duhaldemu však napriek všetkému poradilo aspoň zastaviť zhoršovanie situácie, aj keď nie ju výraznejšie zlepšiť. Na apríl 2003 vyhlásil nové voľby. V prvom kole zvíťazil bývalý prezident Carlos Menem. V druhom sa však rozhodol nekandidovať (keďže bolo jasné, že nevyhrá), druhé kolo sa tak nekonalo a Néstor Kirchner sa tak stal automaticky prezidentom, keďže v prvom kole sa umiestnil na druhom mieste^[277].

Bližšie informácie v článkoch: Néstor Kirchner, Cristina Fernándezová Kirchnerová a Kirchnerizmus

Néstor Kirchner sa ujal funkcie prezidenta 25. mája 2003. Pochádzal prakticky z úplného juhu Argentíny. Bol členom Justicialistickej strany a vo voľbách kandidoval za koalíciu Front za víťazstvo (Frente para la Victoria), ktorá okrem Justicialistickej strany združovala aj iné politické subjekty. Aj Kirchner bol počas vojenskej vlády prenasledovaný. Pred funkciou prezidenta pôsobil ako guvernér svojej domovskej provincie Santa Cruz. Tu bolo jeho pôsobenie vnímané veľmi pozitívne, lebo do zaostalej a chudobnej provincie na úplnom juhu krajiny dokázal nie len prilákať zahraničné investície, ale aj zabezpečiť stabilné ekonomické príjmy^[278]. Kirchner sa však v kampani staval proti politike bývalého prezidenta Menema a inklinoval skôr k Juanovi Perónovi. Kirchnerovej vláde sa začalo od začiatku v zložitej situácii pomerne dariť. Podarilo sa mu riešiť situáciu s národným dlhom, presadil väčšiu devalváciu národnej meny, čím výrazne pomohol exportu. To naštartovalo rast HDP, ktorý rástol rekordnou rýchlosťou 10%. Taktiež nezamestnanosť začala klesať a z 20% sa znížila až na 10%. Jedným z hlavných pilierov jeho politiky bolo znížiť počet chudobných, čo sa mu aj darilo. Z viac ako 50% postupne počet chudobných klesol k 30%^[279]. Ako ľavicový politik postupne zmenil aj zahraničnú politiku Argentíny, ktorá začala viac spolupracovať s ľavicovými vládami naprieč Latinskou Amerikou, na druhej strane sa snažil nepoškodiť vzťahy so Spojenými štátmi. Táto politika však nebola jednoduchá, keďže napätie medzi niektorými ľavicovými lídrami Latinskej Ameriky a vládou USA bolo často pomerne vysoké. Prezident Kirchner presadil tiež zrušenie amnestii a zákonov, ktoré chránili členov vojenskej chunty pred ďalšou zodpovednosťou za ich zločiny. Napriek tomu, že sa Kirchnerovi pomerne darilo, rozhodol sa v ďalších voľbách nekandidovať a do popredia začal presadzovať svoju manželku Cristinu Fernándezovu Kirchnerovú^[280]. Tá nebola pre Argentínčanov neznámou osobou, keďže bola politicky aktívna už dávnejšie, aj ona bola rovnako jej muž právnička a tiež čelila perzekúcii počas vojenskej vlády. Taktiež svojho muža podporovala počas jeho prezidentskej kampane. Voľby sa konali v októbri 2007 a Cristina Fernándezová Kirchnerová v nich jednoznačne vyhrala. Aj ona bola členkou Justicialistickej strany, no kandidovala v rámci koalície Front za víťazstvo^[281].

Napriek tomu, že Argentína už mala jednu prezidentku v osobe Maríe Estely Martínezovej Perónovovej (táto nebola zvolená, ale prezidentkou sa stala po smrti prezidenta z pozície viceprezidenta automaticky), Cristina Fernándezová Kirchnerová bola prvou skutočne zvolenou ženou prezidentkou v dejinách Argentíny. Úrad prevzala 10. decembra 2007. Nová prezidentka nemenila nič na politike svojho manžela a predchodcu v úrade. Dokonca aj ministerský kabinet prešiel iba menšími zmenami. Fernándezová Kirchnerová sa zamerala hlavne na vedu a vzdelanie a začala podporovať projekty predovšetkým v týchto oblastiach, pričom aj výrazne zvýšila rozpočet určený na vzdelanie a vedu^[282]. Počas vlády manželov Kirchnerovcov bolo v Argentíne vybudovaných až 1 000 nových škôl. Rovnako podporovala aj rozvoj internetu a počítačového vzdelania v Argentíne. Ako presvedčená perónistka verila, že je potrebné získané bohatstvo začať prerozdeľovať medzi chudobnejšie časti spoločnosti. Do roku tak počet chudobných klesol až na 11% (pred príchodom Néstora Kirchnera ich bolo viac ako 50%). Rovnako sa podarilo znížiť nezamestnanosť na 7%. Predzidentka Fernándezová Kirchnerová pokračovala v úsilí svojho muža potrestať vinníkov za zločiny vojenskej chunty. Vďaka tomu pokračovali procesy s bývalými vojakmi^[283]. 27. októbra 2010 však prezidentku Fernándezovú Kirchnerovú postihla osobná tragédia, keď jej manžel a bývalý prezident Néstor Kirchner zomrel na následky srdcových problémov^[284]. Napriek tomu dokázala prezidentka pomerne úspešne previesť Argentínu cez hospodársku krízu z konca prvého desaťročia 21. storočia. 23. októbra 2011 sa konali prezidentské voľby, kde Fernándezová Kirchnerová zvíťazila ešte vyšším rozdielom, ako pred tým^[285]. Hneď začiatok jej druhého funkčného obdobia však bol poznačený správou, že prezidentka trpí rakovinou štítnej žľazy. Počas následných lekárskych zákrokov sa však ukázalo, že prezidentka rakovinu nemá a tak sa do úradu veľmi rýchlo vrátila^[286]. Ďalšie zdravotné problémy prekonala v septembri 2013, kedy podstúpila operáciu mozgu^[287]. V roku 2012 došlo k spomaleniu ekonomického rastu krajiny, na základe čoho začali znova narastať dlhy štátu. Tento stav sa negatívne prejavil v priebehu roka 2014, keď sa Argentína znova dostala na pokraj bankrotu, keďže nemala dostatok prostriedkov na splácanie svojich dlhov. Veľmi negatívny vplyv malo predovšetkým rozhodnutie new yorského súdu, ktorý ukladal Argentíne povinnosť vyplatiť najprv tzv. hedžové fondy a až potom zvyšných veriteľov. Po kríze z roku 2001 sa totiž Argentína dohodla s veriteľmi na tom, že im vyplatí iba časť ich pohľadávok pod podmienkou, že iní veritelia nebudú voči nim zvýhodnení. Toto súdne rozhodnutie však túto dohodu narušilo^[288]. Na konci júla 2014 tak Argentína vyhlásila tzv. technický bankrot, teda neschopnosť splatiť dlh vo výške 29 miliárd dolárov. To znamenalo, že k oficiálnemu vyhláseniu bankrotu nedošlo, vláda iba vyhlásila, že dlh nesplatí. To viedlo k zníženiu HDP Argentíny, čím začala nová kríza^[289]. Vláda sa snažila problémy riešiť tak, že prezidentka Fernándezová Kirchnerová presadila tzv. devízovú kontrolu, ktorá spočívala v možnosti obmedziť nákupy alebo predaje zahraničných mien, predovšetkým amerických dolárov. Počas druhého funkčného obdobia sa tiež zhoršili vzájomné vzťahy so Spojenými štátmi. Súčasne sa objavili obvinenia, že prezidentka mala kryť skutočných páchateľov bombových útokov na židovské a izraelské ciele v Buenos Aires zo začiatku 90. rokov, čo však Cristina Fernándezová Kirchnerová odmietala^[290]. 25. októbra 2015 sa uskutočnilo prvé kolo prezidentských volieb. Tu už Cristina Fernándezová Kirchnerová nemohla kandidovať, tak za prezidentského kandidáta vybrala guvernéra provincie Buenos Aires a bývalého viceprezidenta Daniela Scioliho. Toho však vo voľbách tesne porazil kandidát pravicovej strany Republikánsky návrh (Propuesta Republicana) Mauricio Macri (kandidoval však za koalíciu troch politických strán pod názvom Cambiemos, teda Zmeňme to), čím skončilo obdobie vlády Kirchnerovcov^[291].

Vláda Kirchnerovcov bola ovplyvnená novou formou peronizmu, tzv. kirchnerizmom. Táto politická filozofia je charakterizovaná taktiež ľavicovosťou, odmietaním neoliberalizmu a zameraním sa na Latinskú Ameriku^[292].

Mauricio Macri sa úradu ujal 10. decembra 2015. Pred zvolením za prezidenta bol starostom Buenos Aires. Je zaujímavé, že Macri je iba prvou generáciou svojej rodiny narodenej priamo v Argentíne. Jeho otec je prisťahovalec z Talianska^[293]. Macri prevzal úrad taktiež v zložitej situácii. Posledná vláda bývalej prezidentky Fernándezovej Kirchnerovej vyčerpala devízové rezervy krajiny. Inflácia bola znova na úrovni 30% a štátny rozpočet bol znova deficitný. Macri nechal hneď zrušiť devízovú kontrolu zavedenú jeho predchodkyňou. To umožnilo devalvovať peso, rovnako boli upravené colné poplatky a kvóty na vývoz a dovoz. Vláda sa na začiatku roka 2016 dokázala dohodnúť s veriteľmi, ktorým Argentína odmietla v roku 2014 splatiť ich pohľadávky ^[294]. Nový prezident a jeho vláda musela teda od začiatku riešiť vážne problémy, no už v priebehu prvého roka vlády bola táto schopná urobiť dôležité opatrenia pre stabilizáciu ekonomiky. Okrem zrušenia devízovej kontroly prestala centrálna banka ovplyvňovať napríklad kurz národnej meny. Vláda tým chcela dosiahnuť jednak zníženie inflácie na jednociferné číslo a jednak naštartovať hospodársky rast. Ale aj v polovici roka 2017 bola inflácia stále na úrovni 20% a sľubovaný ekonomický rast sa nedarilo výraznejšie zvýšiť ^[295]. V roku 2016 však musel Macri čeliť veľkému škandálu, ktorý jeho meno spájal s tzv. Panama Papers^[296]. Na medzinárodnej úrovni sa nová administratíva zamerala na opätovné zlepšenie vzťahov so Spojenými štátmi, ktoré sa zhoršili počas predchádzajúcich argentínskych ľavicových vlád.

22. októbra 2017 sa v krajine uskutočnili voľby do časti parlamentu a senátu. Týmto však predchádzalo zmiznutie a smrť Santiaga Maldonada, aktivistu za práva indiánov, ktorý protestoval proti plánom zahraničnej spoločnosti na využitie indiánskej pôdy. Smrť Maldonada vyvolala po krajine masové protesty. Keďže Maldonado bojoval proti plánom zahraničných korporácii, ktoré podporoval prezident Macri, využila opozícia na čele s bývalou prezidentkou Fernándezovou Kirchnerovou túto udalosť a obvinila Macriho a jeho vládu z nedostatočnej snahy o vyšetrenie zmiznutia a smrti Maldonada^[297]. O návrat do politiky sa v týchto voľbách pokúsila aj bývalá prezidentka Fernándezová Kirchnerová, ktorá sa uchádzala o miesto v senáte. Macri podporoval vo voľbách koalíciu Cambiemos, teda Zmeňme to (táto zahŕňala aj jeho stranu Republikánsky návrh), Fernándezová Kirchnerová podporovala novú koalíciu s názvom Frente de la Unidad Ciudadana, teda Front občianskej jednoty. Bývalá prezidentka nakoniec nevyhrala vo svojej provincii, no druhé miesto jej zaručilo miesto v senáte. Vďaka tomu získala imunitu, keďže v tomto období čelila viacerým obvineniam z korupcie, ktoré sa týkali jej prezidentskej vlády^[298]. Ale zlá ekonomická situácia, v ktorej bola Argentína v čase odchodu bývalej prezidentky z funkcie pomohla aj v roku 2017 prezidentovi Macrimu vyhrať voľby, keď jeho koalícia zvíťazila tak vo voľbách do parlamentu, ako aj v senátnych voľbách, čím si tak prezident Macri upevnil svoju pozíciu v zákonodarnom zbore^[299]. 15. novembra 2017 zmizla argentínska ponorka San Juan. Vláda zahájila veľkú pátraciu akciu do ktorej sa následne pripojilo aj viacero ďalších štátov. Ani po týždňoch sa však ponorku nepodarilo vypátrať. Predpokladá sa, že celá jej posádka zahynula pri výbuchu.^[300] Ekonomickú situáciu krajiny sa však vláde nepodarilo zlepšiť a od januára do augusta 2018 oslabilo argentínske peso oproti americkému doláru o 42%. To vyvolalo ďalšie obavy, predovšetkým o to, či dokáže Argentína splácať svoje zahraničné dlhy. Vláda preto požiadala Medzinárodný menový fond o poskytnutie pôžičky, čo vyvolalo protesty verejnosti.^[301] V septembri 2018 zrušil prezident Macri niekoľko ministerstiev a zvýšil vývozné clá v snahe efektívnejšie riešiť novú ekonomickú krízu.^[302]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Argentíny

• S. Bao, C. McCarthy Argentina, Pallas, Lonely Planet, 2016, ISBN 9781743601181
• W. Bernhardson Argentina, Velký průvodce National Geographic, CPRESS, 2011, ISBN 9788025132050
• Argentina, Turistický průvodce, Jota, 2009, ISBN 9788072176380
• J. Chalupa Dejiny Argentiny, Uruguaye a Chile, Nakladatelství Lidové noviny, 2012, ISBN 9788074221934
• Jižní Amerika Jihozápadní část, Svojtka, 2014, ISBN 9788025613009
• J. Hughes Argentina: A Modern History, I.B.Tauris, 2015, ISBN 9781784531065
• F. Pigna Libertadores de América, Pigna, 2014, ISBN 9789875806399
• F. Pigna Mitos de la historia Argentina 5, Pigna, 2013, ISBN 9789504932116