Čchüan-čou
| Čchüan-čou (泉州) | |
| mesto | |
 Historické centrum Čchüan-čou
| |
| Štát |  Čína
|
|---|---|
| Región | Fu-ťien |
| Súradnice | 24°52′28″S 118°40′33″V / 24,87444°S 118,67583°V |
| Rozloha | 872 km² (87 200 ha) |
| Obyvateľstvo | 1 728 386 (2020) |
| Hustota | 1 982,09 obyv./km² |
| Primátor | Wang Yongli (Komunistická strana Číny) |
| Časové pásmo | UTC+8 (Čínsky štandardný čas) |
| PSČ | 362000 |
| Telefónna prevoľba | 0595 |
  Poloha mesta v Číne
| |
| Wikimedia Commons: Quanzhou | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
| Quanzhou: Emporium of the World in Song-Yuan China* | |
|---|---|
| Lokalita Svetového dedičstva UNESCO | |
| |
| Čchüan-čou: Svetové empórium za čínskych dynastíí Sung a Jüan | |
| Štát | Čína
|
| Typ | kultúrna pamiatka |
| Kritériá | iv |
| Identifikačné č. | 1561 |
| Región** | Ázia a Pacifik |
| Súradnice | 24°52′28″S 118°40′33″V / 24,8744°S 118,6757°VSúradnice: 24°52′28″S 118°40′33″V / 24,8744°S 118,6757°V |
| História zápisu | |
| Zápis | 2021 (44. zasadnutie) |
| * Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO. | |
Čchüan-čou (čín. 泉州, pchin-jin: Quánzhōu), známe aj ako Zayton, je prístavné mesto na úrovni prefektúry na severnom brehu rieky Ťin, vedľa Taiwanského prielivu na juhu provincie Fu-ťien v Čínskej ľudovej republike. Je to najväčší a najľudnatejší metropolitný región provincie Fu-ťien s populáciou 8 782 285 obyvateľov podľa sčítania ľudu v roku 2020.[1]
Čchüan-čou bol po stáročia hlavným čínskym prístavom pre zahraničných obchodníkov, ktorí ho poznali pod arabským názvom Zayton, predovšetkým počas 10. až 14. storočia.[2] Navštívili ho cestovatelia Marco Polo aj Ibn Battúta; obaja ho chválili ako jedno z najprosperujúcejších a najslávnejších miest na svete.[3][4] Mesto slúžilo aj ako námorná základňa, z ktorej boli spustené mongolské útoky na Japonsko a Jávu, zároveň bolo známe ako kozmopolitné centrum s budhistickými a hinduistickými chrámami, islamskými mešitami a kresťanskými kostolmi vrátane katolíckej katedrály a františkánskych kláštorov. Neúspešná vzbura podnietila v roku 1357 masaker zahraničných komunít mesta. Zmeny v ekonomickej štruktúre – vrátane pirátstva a protipirátskych opatrení počas dynastií Ming a Čching – znížili jeho prosperitu, pričom obchod s Japonskom sa presunul do prístavov Ning-po a Ča-pchu, a všetok ďalší zahraničný obchod bol obmedzený na Kanton.
Pre svoj význam v stredovekom námornom obchode, jedinečnú zmes náboženských budov a rozsiahle archeologické pozostatky,bolo mesto v roku 2021 zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.[2]
Názvy
[upraviť | upraviť zdroj]Čínsky názov mesta, Čchüan-čou, je odvodený od bývalého štatútu mesta ako sídla cisárskej čínskej prefektúry Čchüan („prameň“). Prepis názvu mesta do latinky má viacero foriem, najčastejšími v minulosti boli Ch'üan-chou, založený na romanizácii Wade-Giles, a Chinchew, ktorý vychádza z poštovej romanizácie.
Jeho arabské meno Zaiton alebo „Zayton“ (z al-Zaytún, زيتون), kedysi populárny v západných jazykoch, znamená „[Mesto] olív “ a je to kalk bývalej čínskej prezývky Čchüan-čou cch'-tchung čcheng (čín. 刺桐城, pchin-jin: Cìtóng Chéng), čo je odvodené od okrasných stromov cch'-tchung (Erythrina variegata L., druh korálových stromov), ktoré boli vysadené okolo mesta vládcom z 10. storočia Liou Cchung-siaom.[5] Alternatívne transkripcie z arabského názvu zahŕňajú Zaycon, Zaton, Zanton, Kaitam, Saitan, Kaycon, Chaicham, a ďaľšie. Od slova Zayton sa cez francúzštinu do slovenčiny dostalo slovo satén.[5]
Geografia
[upraviť | upraviť zdroj]Samotné mesto Čchüan-čou sa nachádza medzi ústiami riek Ťin a Luo-jang, ktoré sa vlievajú do Čchüan-čouského zálivu, ktorý je súčasťou Taiwanského prielivu. Väčšina prefektúry Čchüan-čou je hornatá, predovšetkým jej západná časť. Spoločne s mestami Sia-men, Čang-čou a Pchu-tchien tvorí južné pobrežie fu-ťienskej provincie.
Čchüan-čou má vlhké subtropické podnebie so štyrmi ročnými obdobiami a priemernou ročnou teplotou 21 stupňov. V lete sa v meste vyskutujú tajfúny.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Mesto bolo založené počas dynastie Tchang v roku 718 na výbežku zeme medzi dvoma prúdmi rieky Ťin. Moslimskí obchodníci sa v meste vyskytovali už od prvých rokov existencie mesta, keďže ležalo na obchodnej ceste medzi významnými prístavmi Kanton a Jang-čou.
V ranom období obdobia piatich dynastií a desiatich kráľovstiev bol Čchüan-čou súčasťou štátu Min. Po tom, čo bol štát Min zničený dynastiou južný Tchang, okruh Čching-jüan povstal na pôvodnom južnom území Min.[6] Okruh Čching-jüan bol nominálne podriadený dynastii južný Tchang, avšak de facto nezávislou entitou, ktorá trvala 29 rokov (949-978) so 4 vládcami. Jeho územie zahŕňalo dnešný južný Fu-ťien a Pchu-tchien, s hlavným mestom Čchüan-čou. Jeho zakladateľ, Liou Cchung-siao, vojenský guvernér okruhu Čching-jüan, výrazne rozšíril zámorský obchod a zasadil sa o rozvoj mesta. V roku 978 bol posledný vojenský guvernér prinútený vzdať sa dynastii Severný Sung, aby sa vyhol vojne a pustošeniu.[6]
Obchodné centrum východnej Ázie
[upraviť | upraviť zdroj]
Hospodársky a s ním spojený mocenský rast Čchüan-čou v desiatom storočí bol reakciou na obsadenie veľkej časti pôdy budhistickými kláštormi. Keďže je územie prevažne hornaté, jedinou možnosťou bolo orientovať hospodársku činnosť smerom na more, k čomu dopomohol aj fakt, že sa v Čchüan-čou nachádza výborný prírodný prístav. V meste sa vytvorilo centrum prekládky námorného obchodu, ktorý smeroval na severe do prístavov Ning-po a Šanghaj v Číne, a ďalej do Kórey a Japonska, a smerom na juh putoval tovar do juhovýchodnej Ázie (napríklad kraľovstvo Čampa v dnešnom Vietname), Indie a arabských krajín.[7] Vďaka odľahlosti nevytvoril cisársky dvor v meste pozíciu vyberača daní (ktorý vyberal priemerne okolo 15% hodnoty tovarov), čím mohlo mesto udržiavať pomerne nízke dane a prilákať obchodníkov.
Najrýchlejší rast zaznamenalo mesto na prelome desiateho a jedenásteho storočia, v priebehu prvých sto rokov dynastie Sung. Tá len postupne konsolidovala moc nad krajinou a odľahlejšie miesta boli pomerne autonómne. Úrad vyberača daní bol zriadený až v roku 1087 a okamžite sa stal zdrojom vysokých príjmov pre cisársku pokladnicu.[7]
Na vrchole slávy v 12. storočí žilo v Čchüan-čou približne 200 až 250 tisíc obyvateľov, z nich veľká časť bola nečínskeho pôvodu. Tamilské hinduistické chrámy, dodnes zachované mešity, budhistické, kresťanské a manicheistické kostoly boli dôkazom kozmopolitného charakteru mesta. Vysoká prestíž a bohatstvo Čchüan-čou sa odzrkadľuje aj vo fakte, že nadmerne veľké množstvo miestnych obyvateľov dosiahlo najvyšší a najprestížnejší titul ťin-š' v úradníckych skúškach. Počas dynastie južný Sung (1127–1279) sa v meste dokonca usadil jeden z klanov vládnuceho rodu.[8]
V dobe južných Sungov sa zároveň zmenila ekonomická štruktúra mesta, keď sa v jeho zázemí prestali pestovať plodiny ako obilie a ryža, ktoré boli dovážané z úrodných regiónov strednej a južnej Čína, a boli nahradené komerčnými plodinami ako bavlna, cukrová trstina a liči. Súčasne v okolí Čchüan-čou vzniklo veľké množstvo keramických pecí, v ktorých sa vyrábal porcelán určený predovšetkým na export.[7]
Čchüan-čou bolo jedným z prvých miest na svete, kde sa začali používať papierové peniaze. Keďže sa počas dynastie Sung výrazne zvýšila ťažba mede, v krajine zavládla inflácia a obchodníci museli so sebou nosiť objemy ťažkých mincí. Vyriešili to tak, že dali tieto mince do zálohy finančníkom, ktorí im na oplátku vydali papierové certifikáty potvrdzujúce ich depozity. Centrálna vláda rýchlo pochopila význam papierových certifikátov, ich vydávanie štandardizovala a monopolizovala pre seba.[9]
Po dobytí Číny Mongolmi v polovici 13. storočia si Čchüan-čou udržalo svoje postavenie, keďže rozsiahla mongolská ríša vytvorila priaznivé podmienky pre obchod. Z mesta, ktorého populácia narástla až na pol milióna obyvateľov,[8] vyrazili neúspešné výpravy Mongolov na Jávu (1292) a do Japonska (1281).
Cestovatelia
[upraviť | upraviť zdroj]
Prístavom v Čchüan-čou prešlo okrem množstva obchodníkov aj niekoľko známych cestovateľov, ktorí o ňom zanechali správu. Prvým bol Marco Polo, pre ktorého bol Čchüan-čou posledným mestom, ktoré v Číne navštívil. V Čchüan-čou Marco Polo nasadol na loď, v ktorej sprevádzal mongolskú princeznú Kokočin na ceste do Perzie. Vo svojom opise mesta zmieňuje jeho kozmopolitný charakter, množstvo daní, ktoré cisársky dvor vyberie z obchodu, ako aj výrobu porcelánu. Veľkosť prístavu popisuje slovami:
| „ | Ubezpečujem vás, že za jeden lodný náklad čierneho korenia, ktorý mieri do Alexandrie alebo inam a je určený kresťanom, príde do Zaytonu sto alebo aj viac takých nákladov, lebo to je jeden z najväčších obchodných prístavov na svete.[3] | “ |
Okolo roku 1324 mesto navštívil taliansky františkánsky mních českého pôvodu Odorico z Pordenone, ktorý o ňom napísal, že je dva krát väčšie než Bologna. Z jeho spomienok vieme, že v meste bola väčšia kresťanská komunita. Istá bohatá Arménka nechala v Čchüan-čou postaviť kostol, ktorý v roku 1308 pekinský arcibiskup Ján z Montecorvina učinil centrom biskupstva. V dobe Odoricovej návštevy boli v meste tri kostoly a cirkev viedol biskup vymenovaný práve Jánom z Montecorvina.[5]
V roku 1345 do Čchüan-čou pricestoval marocký cestovateľ Ibn Battúta, ktorý si ako prvé všimol, že moslimovia hovoria mestu Zaitun, čo po arabsky znamená oliva, avšak v meste ani v krajine niet olív. Všímal si predovšetkým miestnu početnú a vzdelanú moslimskú komunitu, ktorá udržovala čulé styky s arabskými krajinami. O prístave a veľkosti obchodu sa vyjadroval v superlatívoch:
| „ | Prístav v Zajtúne je jedným z najväčších, ak nie vôbec najväčší na svete, a videl som v ňom viac než sto veľkých džuniek, kým malých lodí tam bol nespočet. Prístav je vlastne obrovský záliv, ktorý vniká hlboko do pevniny až k miestu, kde se do neho vlieva veľká rieka. V tomto meste, ako vo všetkých čínskych mestách, má každý občan svoju záhradu, pole a uprostred dom, rovnako ako je to u nás v meste Sidžilmása. A z tohto dôvodu sú čínske mestá také rozľahlé.[4] | “ |
Úpadok mesta a neskoršie dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]
V 14. storočí nastal rýchly úpadok mesta, pod ktorý sa podpísalo viacero faktorov. V druhej polovici štrnásteho storočia dochádza k dynastickej zmene, keď mongolskú dynastiu Jüan vystriedala roku 1368 dynastia Ming, ktorá bola orientovaná proti zahraničnému obchodu. Ďalším faktorom bolo vyčerpanie zásob medi v baniach v okolí Čchüan-čou. V tomto období došlo k zmene obchodných ciest, keď sa obchod s Japonskom presunul do mesta Ning-po, ktoré je k nemu bližšie. Zároveň došlo ku kolapsu niektorých významných obchodných partnerov, predovšetkým Čampy vo Vietname a Šrívidžaje na Sumatre.[7]
Iné vysvetlenie sa zameriava na privilégia, ktoré mali moslimskí obchodníci počas mongolskej vlády. Monopol moslimských obchodníkov neznášali miestni čínski obchodníci, a keď sa protimongolské povstanie priblížilo roku 1357 k mestu, vlády nad mestom sa zmocnila perzská posádka, ktorá pľundrovala námorný obchod, čo donútilo množstvo čínskych obchodníkov k opusteniu mesta, do ktorého sa už nevrátili.[9]
Zákaz námorného obchodu počas dynastií Ming and Čching viedol k trvalému úpadku mesta. V 19. storočí sa cez mesto dopravovalo do Číny veľké množstvo ópia. Značná časť populácie v priebehu stáročí emigrovala na Taiwan a do krajín juhovýchodnej Ázie, kde potomkovia vysťahovalcov z Čchüan-čou dodnes tvoria výraznú časť čínskej diaspory.
Administratívne členenie
[upraviť | upraviť zdroj]Mestská prefektúra Čchüan-čou sa skladá zo štyroch mestských obvodov, troch mestských okresov, a štyroch okresov. Z hľadiska Čínskej ľudovej republiky je administratívnou súčaťou Čchüan-čou aj ostrov Kinmen (Ťin-men), ten je však pod kontrolou Čínskej republiky (Tchaj-wanu).
 | ||||
| Názov | Počet obyvateľov (2020) |
Rozloha (km²) |
Hustota zaľudnenia (obyv. na km²) (2020) | |
|---|---|---|---|---|
| Slovenský prepis | znaky | |||
| Mestské obvody | ||||
| Li-čcheng | 鲤城区 | 428 361 | 57 | 7 526 |
| Feng-ce | 丰泽区 | 698 557 | 124 | 5 652 |
| Luo-ťiang | 洛江区 | 247 172 | 377 | 655 |
| Čchüan-kang | 泉港区 | 354 296 | 312 | 1 136 |
| Mestské okresy | ||||
| Š’-š’ | 石狮市 | 685 930 | 177 | 3 869 |
| Ťin-ťiang | 晋江市 | 2 061 551 | 714 | 2 887 |
| Nan-an | 南安市 | 1 517 514 | 2 017 | 752 |
| Okresy | ||||
| Chuej-an | 惠安县 | 1 030 626 | 767 | 1 344 |
| An-si | 安溪县 | 1 003 599 | 2 994 | 335 |
| Jung-čchun | 永春县 | 422 531 | 1 457 | 290 |
| Te-chua | 德化县 | 332 148 | 2 204 | 151 |
| Spolu | 8 782 285 | 11 198 | 784,3 | |
Hospodárstvo a ekonomika
[upraviť | upraviť zdroj]Hrubý domáci produkt v Čchüan-čou v roku 2022 bol pribižne 1 210 miliárd jüanov (156 milárd eur), čo predstavovalo nárast o 3,5% oproti predošlému roku. HDP na obyvateľa činil 136 533 jüanov (17 600 eur). Poľnohospodárstvo sa na HDP podieľa 2,1%, priemysel 56,8% a služby 41,1%.[10]
V Čchüan-čou sa produkujú predovšetkým textilné výrobky, obuv, športové potreby, petrochemické produkty, stavebné materiály, potraviny, papier, obaly a domáce potreby. V oblasti textilných produktov vzniklo v meste viacero známych domácich značiek, vďaka čomu dostal okres Ťin-ťiang prezývku "hlavné mesto značiek" a "mesto topánok".[11] Z okresu An-si pochádza jeden z najznámejších druhov zeleného čaju typu oolong, tchie-kuan-jin (prekladaný ako železná bohyňa milosrdnosti, keďže je pomenovaný podľa buddhistickej bohyne). Z okresu Te-chua pochádza druh bieleho porcelánu známy na západe ako Blanc de Chine, ktorý sa vo veľkom vyvážal do Európy predovšetkým v 18. storočí a stal sa predobrazom meissenského porcelánu.[2] Okres Jung-čchun je najväčším producentom mandaríniek v Číne, ktorej celkovo patrí takmer polovica svetovej produkcie mandaríniek.
Doprava
[upraviť | upraviť zdroj]
Čchüan-čou je dôležitý dopravný uzol, ktorý má cestné, železničné, námorné a letecké spojenie s mnohými mestami v Číne. Cez prístav v meste sa do sveta exportuje značná časť produktov vyrobená buď v meste, alebo vo vnútorných oblastiach provincie Fu-ťien. Osobný prístav v Š'-ťingu má pravidelné spojenia na Taiwanom ovládaný ostrov Ťin-men.[12]
V meste sa nachádza Medzinárodné letisko Čchüan-čou Ťin-ťiang, ktoré má spojenia predovšetkým s domácimi destináciami.
Čchüan-čou je napojený na sieť čínskej vysokorýchlostnej železnice, s pravidelnými dennými spojmi do Šanghaja, Kantonu a miest v provincii Fu-ťien. V roku 2023 bol otvorený 20 kilometrov dlhý železničný most cez Čchüan-čouský záliv, ktorý umožňuje rýchlovlakom dosahovať rýchlosť 350 km/h.[13]
Partnerské mestá
[upraviť | upraviť zdroj]Kuching, Malajzia (19. október 2017)
Mersin, Turecko (10. september 1997)
Monterey Park, Kalifornia, USA (24. február 1994)
Neustadt an der Weinstraße, Nemecko (2. november 1995)
Urasoe, Japonsko (23. september 1988)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ China: Fújiàn (Prefectures, Cities, Districts and Counties) - Population Statistics, Charts and Map [online]. City Population, [cit. 2023-11-22]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c Quanzhou: Emporium of the World in Song-Yuan China [online]. UNESCO, [cit. 2023-11-22]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b POLO, Marco. Hodvábna cesta Marca Pola. Preklad Aloj Keníž. 1. vyd. Bratislava : SPN - Mladé letá, 2012. 272 s. ISBN 978-80-10-02205-2. S. 241-242.
- ↑ a b IBN BATTÚTA, Muhammad ibn Abdalláh. Cesty po Africe, Asii a Evropě vykonané v letech 1325 až 1354. Preklad Ivan Hrbek. 1. vyd. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1961. 594 s. S. 486-487.
- ↑ a b c LIŠČÁK, Vladimír. Bratr Odorik a jeho zpráva o východních krajích světa. 1. vyd. Praha : Academia, 2019. 662 s. ISBN 978-80-200-2945-4. S. 190-194.
- ↑ a b CLARK, Hugh R.. The Southern Kingdoms between the T’ang and the Sung, 907–979. In: TWITCHETT, Dennis; JAKOV SMITH, Paul. The Cambridge History of China. Volume 5 Part One: The Sung Dynasty and Its Precursors, 907–1279. Cambridge : Cambridge University Press, 2009. ISBN 978-0-521-81248-1. S. 184-188. (po anglicky)
- ↑ a b c d ZURNDORFER, Harriet. Cities and the Urban Economy. In: MA, Debin; VON GLAHN, Richard. The Cambridge Economic History of China. Volume 1: To 1800. Cambridge : Cambridge University Press, 2022. ISBN 9781108587334. S. 538-540. (po anglicky)
- ↑ a b SO, Billy K. L.. Prosperity, Region, and Institutions in Maritime China. The South Fukien Pattern, 946-1368. Cambridge, Mass. : Harvard University Press, 2000. 477 s. ISBN 0-674-00371-3. S. 161-185.
- ↑ a b SCHOTTENHAMMER, Angela. The Role of Metals and the Impact of the Introduction of Huizi Paper Notes in Quanzhou on the Development of Maritime Trade in the Song Period. In: SCHOTTENHAMMER, Angela. The Emporium of the World. Maritime Quanzhou 1000-1400. Leiden : Brill, 2001. ISBN 9004117733. S. 95-176. (po anglicky)
- ↑ Štatistický úrad mesta Čchüan-čou. 2022年泉州市国民经济和社会发展统计公报 (Štatistický bulletin národného hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta Čchüan-čou za rok 2022) [online]. Štatistický úrad mesta Čchüan-čou, 2023-03-30, [cit. 2023-11-23]. Dostupné online. (cn)
- ↑ ZHANG, Dayu. Inside China’s ‘shoe capital’: the Jinjiang brands running toward global markets [online]. South China Morning Post, 2019-06-21, [cit. 2023-11-23]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ One more passenger ferry service between mainland and Kinmen resumes [online]. Global Times, 2023-02-10, [cit. 2023-11-23]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ China Focus: China opens its fastest cross-sea railway along Taiwan Strait [online]. Xinhua, 2023-09-28, [cit. 2023-11-23]. Dostupné online. (po anglicky)
