Rudolf Viest
Rudolf Michal Viest (* 24. september 1890, Revúca[1] – † 1945, Flossenbürg, Nemecko) bol slovenský divízny generál, veliteľ povstaleckej armády na Slovensku počas Slovenského národného povstania a jediný slovenský generál počas predvojnovej ČSR.
Rudolf Viest | |
slovenský divízny generál, veliteľ povstaleckej armády počas SNP | |
Narodenie | 24. september 1890 Revúca, Rakúsko-Uhorsko |
---|---|
Úmrtie | ? 1945 ? Flossenbürg, Nemecko |
Odkazy | |
Commons | Rudolf Viest |
Rodina
upraviť- otec: Gustáv Viest
- matka: Jana rod. Grnáčova
- brat: Ivan Viest
Život
upraviťMladosť a raná kariéra
upraviťPochádzal z Revúcej z evanjelickej rodiny. Po smrti otca sa rodina presťahovala do Budapešti, kde študoval jeho starší brat Ivan. Študoval na Vyššej priemyselnej škole v Budapešti a neskôr tu aj pracoval. Na verejnom živote sa zúčastňoval od budapeštianskeho obdobia. Zapájal sa do slovenského kultúrneho života. V roku 1911 sa dobrovoľne prihlásil do armády. Ročnú vojenskú službu absolvoval v Grazi. Po vypuknutí prvej svetovej vojny povolaný do armády, kde spočiatku slúžil ako veliteľ čaty. 24. novembra 1914 padol pri Krakove do ruského zajatia. Národné a slovenské povedomie prejavil aj ako zajatec v Rusku. Prihlásil sa do srbskej armády a bojoval v rámci dobrovoľníckeho pluku v Dobrudži (Rumunsko). V boji bol ranený. Neskôr sa zúčastnil na organizovaní česko-slovenských légií v Rusku. Bol jedným zo signatárov letáku s výzvou na vstup do česko-slovenských vojenských jednotiek. Velil jednotke legionárov v Irkutsku. Neskôr absolvoval anabázu légií cez Ďaleký východ, Japonsko, Kanadu a USA.[2]
Medzivojnové obdobie
upraviťV rokoch 1921 – 1922 študoval na Vysokej škole vojenskej v Prahe, absolvoval kurz leteckého pozorovateľa, 1931 kurz pre vyšších veliteľov na Vysokej škole vojenskej v Prahe. V období rokov 1920 – 1939 pôsobil ako dôstojník česko-slovenskej armády v diplomatických a veliteľských službách až po veliteľa 6. a 7. armádneho zboru. Roku 1933 dosiahol hodnosť brigádneho generála (prvý slovenský generál v česko-slovenskej armáde),[chýba zdroj] v roku 1938 divízny generál. Bol členom delegácie na česko-slovensko-maďarských medzivládnych rokovaniach 9. až 13. októbra 1938, na ktorých sa v zmysle Mníchovskej dohody mala vyriešiť otázka maďarskej menšiny v Česko-Slovensku.
Druhá svetová vojna
upraviťOd roku 1939 príslušník slovenskej armády. Patril k skupine protifašisticky orientovaných dôstojníkov, udržiaval styk s domácim občianskym odbojom aj česko-slovenskou exilovou vládou v Londýne. Dňa 14. marca 1939 ako prvý podpísal vyhlásenie, v ktorom vystúpil proti činnosti, ktorá viedla k odtrhnutiu Slovenska od ČSR. 29. augusta 1939 emigroval cez Maďarsko do Francúzska. Od 17. októbra 1939 bol členom Československého národného výboru v Paríži a veliteľ vytvárajúceho sa exilového česko-slovenského vojska. Od januára 1940 veliteľ 1. čs. divízie vo Francúzsku (účastník bojov), pre chorobu sa velenia vzdal, 24. júna 1940 odišiel s čs. vojskom po okupácii Francúzska v júni 1940 do Anglicka. Následne sa stal členom Štátnej rady československej a ministrom česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne. Bol stúpencom Edvarda Beneša.
Od 20. júna 1944 bol zástupcom česko-slovenského vládneho delegáta pre oslobodené územie. 22. augusta 1944 odletel s česko-slovenskou vládnou delegáciou z Anglicka do ZSSR. Odtiaľ 6. októbra 1944 cez Moskvu s časťou 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády odletel do Banskej Bystrice na pomoc SNP.
Hoci vážne chorý, po príchode sa stal veliteľom 1. česko-slovenskej armády na Slovensku po Jánovi Golianovi a taktiež predsedom Rady na obranu Slovenska. Prostredníctvom Viesta sa česko-slovenská exilová vláda pokúšala získať väčší vplyv vo vedení SNP a armáde. V tomto období sa však vojenská situácia povstaleckej armády začala zhoršovať. V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal na Donovaloch posledný rozkaz 1. česko-slovenskej armády na Slovensku: „Boj za slobodu Česko-Slovenska sa nekončí, bude pokračovať v horách“, v zložitých podmienkach však nebol schopný zabezpečiť, aby sa rozkaz dostal do všetkých povstaleckých vojenských jednotiek.
Dňa 3. novembra 1944 bol Viest s Golianom v Pohronskom Bukovci zajatý. Bol vyšetrovaný v Banskej Bystrici a Bratislave, potom odtransportovaný cez Viedeň do Berlína. Jeho neskorší osud nie je známy.[2] Predpokladá sa že bol presunutý spolu s inými významnými slovenskými zajatcami do koncentračného tábora Flossenbürg, kde sa informácie o ňom strácajú. Pravdepodobne bol nacistami popravený spoločne s Golianom.
Vyznamenania
upraviťIn memoriam bol Rudolf Viest vyznamenaný Radom SNP I. triedy (roku 1945), Československým vojnovým krížom 1939 (roku 1945), Radom červenej zástavy (roku 1969) ako aj viacerými ďalšími československými a zahraničnými medailami. Roku 1945 bol in memoriam povýšený do hodnosti armádneho generála. V roku 1995 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.
Pamiatky
upraviť- rodný dom s pamätnou tabuľou (1990) v Revúcej
- pamätné tabule na budovách vojenského veliteľstva v Košiciach a v Banskej Bystrici a na náhrobnom pamätníku matky
- pomenovanie ulíc v Banskej Bystrici, Martine, Revúcej a Trenčíne
- vyznamenania a gramoplatne s prejavmi v Múzeu SNP v Banskej Bystrici
Referencie
upraviť- ↑ Záznam o narodení a krste v matrike evanjelického cirkevného zboru v Revúcej; záznam č. 35
- ↑ a b Cséfalvay, F., 2013, Viest, Rudolf in Cséfalvay, F. a kol., Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Vojenský historický ústav, Bratislava, s. 259 - 260
Literatúra
upraviťIné projekty
upraviť- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rudolf Viest
Externé odkazy
upraviť- Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
- Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 35 - evanjelická farnosť; pokrstený ako Rudolf Mihály Vieszt