Neogénne vulkanity karpatského oblúka

V období neogénu predstavovali Karpaty ostrovný oblúk, ktorý migroval na sever, severovýchod až východ v dôsledku ustupujúcej subdukcie oceánskej resp. suboceánskej kôry podložia flyšového pásma. Ustupujúca subdukcia (roll back) mala za následok extenziu paniev v zaoblúkovej oblasti.^[2]

V období spodného miocénu sa v severnom Maďarsku začína prvá fáza vulkanizmu, reprezentovaná kyslými horninami prevažne ryodacitového až ryolitového zloženia. Obdobné horniny sú známe i z Východných Álp z oblasti západne mesta Graz. Táto fáza sa v strednom miocéne rozšírila aj na územie Slovenska – na strednom Slovensku vystupujú horniny tohto typu v spodných súvrstviach Poľany, Kremnických vrchov a Vtáčnika, na východnom Slovensku sú to ryodacitové tufy v sedimentoch spodného badenu v oblasti Zemplína a Miliča.

 

V spodnom badene nastupuje nový typ vulkanizmu – alkalicko-vápenaté andezity a dacity. Ich aktivita sa začína v podmorskom prostredí pozdĺž šahansko-lyseckej zóny v oblasti Krupinskej planiny. Neskôr boli v pobrežnej zóne vtedajšieho mora sformované rozsiahle stratovulkány (stratovulkány Poľana, Javorie, Lysec, Čelovce, štiavnický stratovulkán a stratovulkán v Kremnických vrchoch).

Ďalší vývoj poznamenala ešte počas badenu rozsiahla erózia a vznik vulkanicko-tektonických depresií, ktoré boli vypĺňané bázickejšími horninami. Následné obnovenie činnosti vo vrchnom badene vytvorilo vrchnú stavbu stratovulkánov v Javorí a Štiavnických vrchoch, ako aj samostatné stratovulkány vo Vtáčniku, Kremnických vrchoch a Poľane. Obnovený vulkanizmus bol viac explozívny, prevládajúcimi horniami sú andezitové a ryolitové pyroklastiká. V sarmate intenzita poklesla, ale v panóne sa znova zintenzívnila.

V Slovenskom rudohorí (v oblasti Tisovca a Rimavskej kotliny) sa nachádzajú silne erodované stratovulkanické zvyšky, ktoré sú petrologicky ekvivalentné stredoslovenským stratovulkánom. Na východnom Slovensku sa táto fáza začína vo vrchnom badene a zasiahla do oblasti Zemplínskych vrchov.

 

V subdukčnej zóne východného Slovenska sa vytvorila v spodnom sarmate línia morfologicky jednoduchých stratovulkánov Slanských vrchov (stratovulklány Šebastovka, Zlatá Baňa, Makovica, Strechov, Bogota, Milič a Bradlo), ktorá pokračovala až do severného Rumunska. S touto fázou sú petrograficky ekvivalentné intrúzie andezitov v Pieninách, na Považí a pri Uherskom Brode. Z hornín prevládajú dioritové porfýry a andezity s výrastlicami amfibolov a pyroxénov, niekedy aj s granátmi.

Mladšia fáza tejto vulkanickej činnosti vytvorila pohorie Vihorlat so stratovulkánmi Kyjov, Sokolský potok, Morské oko, Diel a Popriečny (na ukrajinskej strane pod názvom Popričny).

 

Finálna fáza vulkanizmu predstavuje bázický alkalický vulkanizmus stredoslovenskej a juhoslovenskej oblasti. Zmena typu vulkanizmu bola pravdepodobne spôsobená ukončením kôrového skrátenia vo flyšovom pásme. Z hornín prevládajú bazalty s výrastlicami olivínu, alebo nefelínu. Prvá etapa tejto fázy vyprodukovala telesá bazaltov v oblasti Banskej Štiavnice, lávové prúdy v okolí Ostrej Lúky pri Zvolene a Devičia pri Krupine (s vekom 8 až 6,6 mil. rokov) a lávové prúdy a maary v okolí Pincinej, Jelšovca v severozápadnej časti Lučeneckej kotliny (s vekom 7,2 až 6,4 mil. rokov).

Druhá etapa je cerovská bazaltová formácia tvorená bazaltovými lávovými prúdmi, nekmi, dajkami a maarmi s vekom 5,4 až 1,1 mil. rokov v Cerovej vrchovine a mladý troskový kužeľ Putikov vŕšok pri Novej Bani, ktorého vek je odhadovaný na 100 000 rokov a menej.

Vulkanizmus finálnej fázy bol spôsobený izostatickým vyrovnávaním poklesnutej panónskej zaoblúkovej panvy v kombinácii s extenzívnymi pohybmi.

Oblasť neovulkanitov je veľmi rôznorodá nielen po stránke tvarov povrchu ale i vo svojej pestrej horninovej náplni od rozsiahlych utuhnutých lávových telies, cez tufy až po íly a štrky. Prevažujúcou horninou na povrchu sú andezity a ich pyroklastiká. Ide všeobecne o slabo priepustné horniny, ktoré sú od hĺbky 20 – 30 m len veľmi slabo priepustné^[3]. V masívnych efuzívnych horninách prevažujú vody plytkého obehu, cirkulujúce v zóne zvetrávania a rozpojenia puklín. Väčšina prameňov v takýchto oblastiach má výdatnosť do 1 l.s⁻¹ a je nestála. Zvodnené pórové vulkanoklastiká sa vyznačujú medzizrnovou a puklinovou priepustnosťou. Ich výdatnosť dosahuje 5 – 20 l.s⁻¹. Hlbšie založené poruchové zóny, majúce pôvod v extenznej tektonike môžu byť tiež zvodnené. Ich výdatnosť sa pohybuje od 0,4 do 5 l.s⁻¹. Niekedy môžu mať zvýšenú teplotu. Všeobecne majú tieto vody mineralizáciu typu Ca-Mg-HCO₃ v rozmedzí od 0,04 – 0,25 g.l⁻¹ v efuzívnych horninách po 0,04 – 0,05 g.l⁻¹ v tufitických horninách^[4]. Na miestach ich prechodu sulfidickými horninami ich mineralizácia rastie, tieto vody sú často znehodnotené a nevhodné na využitie.

V oblasti neovulkanitov sú typické kryhové zosuvy pevných vulkanitov po svojom plastickom tufitovom alebo ílovito piesčitom podloží. Pozorovateľné sú mnohé staršie, najmä pleistocénne zosuvy. Svahy sú obvykle pokryté 0,5 až 3 m hrubými piesčito-hlinitými až kamenistými delúviami. Niektoré lávové telesá sa postupne zabárajú do svojho menej pevného podložia, alebo sa kĺžu po jeho svahoch^[3]. Známe je tiež ohrozenie okolia rozpadom a sutinou, napr. ryolitové bralo pri Vyhniach.

Stavebná činnosť v oblasti neovulkanitov sa sústreďuje do oblasti eróznych kotlín a brázd, s lepšími podmienkami. V minulosti tu bola pomerne rozšírená banská činnosť. V súčasnosti je však väčšina ložísk rudných surovín v oblasti vyčerpaná. Stále významná zostáva ťažba stavebného kameňa^[3], ktorý je na rozdiel od starších hornín v Karpatoch podstatne menej tektonicky rozpukaný a má preto väčšie využitie.

1. ↑ Pécskay, Z., Lexa, J., Szákacs, A., 2006: Geochronology of Neogene magmatism in the Carpathian arc and intra-Carpathian area. Archivované 2015-04-02 na Wayback Machine Geologica Carpathica, 57, 6, s. 511 – 530
2. ↑ Bezák, V. (Editor) 2009: Vysvetlivky k prehľadnej geologickej mape Slovenskej republiky 1 : 200 000. ŠGÚDŠ, Bratislava, 534 s.
3. ↑ ^{a b c} Matula, M., Melioris, L., 1982: Úvod do inžinierskej geológie a hydrogeológie. Univerzita Komenského v Bratislave, 166 s.
4. ↑ Fendeková, M., Böhm, V., Čech, F., Hyánková, K., Melioris, L., Némethy, P., Trnovec, A., 1997: Základy hydrogeológie. Univerzita Komenského, Bratislava, 236 s.

• Biely et al., Vysvetlivky ku geologickej mape Slovenska (1 : 500 000). GÚDŠ, Bratislava, 1996
• Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., Historická a stratigrafická geológia. 1984, SPN, Bratislava, 541 s.

Portál vied o Zemi