Muž bez minulosti

Hlavným hrdinom filmu je muž v stredných rokoch, ktorý je po príchode do Helsiniek v parku zbitý a okradnutý výtržníkmi, následkom čoho upadne do stavu bezvedomia, v ktorom ho prevezú do nemocnice. Tam ho ako zdanlivo mŕtveho odpoja od prístrojov, ale muž sa neskôr preberie z bezvedomia a z nemocnice sám odíde. Keďže utrpel amnéziu (dočasnú stratu pamäti), nevie si spomenúť, ako sa volal, kde pracoval, ani kde býval. Keďže nemá doklady a nevie si na nič spomenúť, začína žiť životom stroskotanca na okraji hlavného mesta. S pomocou ďalších ľudí v existenčnej kríze a ľudí z organizácie Armáda spásy ako-tak prežíva. Začína hrať v amatérskej hudobnej skupine a dokonca nadväzuje vzťah so sociálnou pracovníčkou z Armády spásy Irmou. Napokon sa polícii ozve jeho bývalá manželka a polícia mužovi vyjaví jeho identitu. Muž sa vyberie navštíviť bývalú manželku, ale zisťuje, že krátko pred osudným prepadnutím sa s ním rozviedla. Muž sa teda vracia do Helsiniek k Irme, kde začína žiť nový život.

Ide o druhú časť tzv. „fínskej trilógie“ (prvou bol film „Mraky odtiahli“, treťou bol film „Svetlá v súmraku“).

Vo filme dominuje suchý humor, taký typický pre filmy Aki Kaurismäkiho. Úsmevné situácie sú vytvárané situačnou komikou ale i verbálnymi prejavmi. Vizuálne zaujímavé sú scenérie helsinskej periférie, príbeh je vhodne zladený s hudbou, ktorú zložil Ken Yokoyama. Záverečnú pieseň „Mon repos“ naspievala populárna fínska speváčka Annikki Tähti. Napriek viac-menej tragickému príbehu hlavného hrdinu má film optimistický záver a vyzdvihuje všeobecnú platnosť základných ľudských hodnôt, ako sú spolupatričnosť, empatia a láska.

Film získal v roku 2002 Veľkú cenu poroty na medzinárodnom filmovom festivale v Cannes ako najlepší zahraničný film. Herečka Kati Outinen získala na rovnakom festivale cenu za nejlepší herecký výkon v úlohe Irmy.