MG 42

Na začiatku vojny bolo zrejmé, že široko používaný guľomet MG 34, má síce vynikajúce vlastnosti ale je veľmi nákladný na výrobu a nebude možné ho dodávať ozbrojeným zložkám v dostatočnom množstve. Výhodou konštrukcie bola i možnosť jednoduchým a rýchlym spôsobom vymeniť hlaveň (v priebehu niekoľkých málo sekúnd). Vďaka tomu mohla nemecká pechota viesť podpornú paľbu z guľometov dlhšie ako než ich protivníci vyzbrojení zbraňami Browning Automatic Rifle, Châtellerault LMG alebo DŠK 1938, navyše boli ľahšie ako guľomety Vickers alebo Maxim. Univerzálnosť zbrane sa prejavila i v možnosti použitých zásobníkov alebo nábojových pásov, či rôznych druhov dvojnožiek a trojnožiek. Guľomety tohto typu (MG 81) sa tiež stali hlavnou obrannou zbraňou vojenských lietadiel a vedľajšou zbraňou tankov (MG 34 Panzerlauf). Medzi nevýhody konštrukcie patrila predovšetkým citlivosť na údržbu, predovšetkým zasekávanie v prašnom prostredí a pomerne drahá výroba. Prvým pokusom o zlepšenie bol variant MG 34S. No ozbrojené sily podali návrh na súťaž o novú vylepšenú konštrukciu guľometu. Zúčastnili sa jej firmy Metall und Lackierwarenfabrik Johannes Großfuß AG z mesta Döbeln, Rheinmetall-Borsig zo Sömmerda a Stübgen z Erfurtu. Výsledkom bol veľmi podobný guľomet MG 39, ktorý sa však vyznačoval o niečo odolnejšou a jednoduchšou konštrukciou (asi o polovicu kratší čas výroby) pri zachovaní predošlých kvalít svojho predchodcu. Do testovacej služby sa zbraň dostala ako MG 39/41 v roku 1941.

Po úspešných bojových skúškach sa zbraň začala vyrábať v roku 1942 pod označením MG 42. Kontrakt na jej výrobu získali firmy Großfuß, Mauser-Werke, Gustloff-Werke a iné.

V roku 1944 akútny nedostatok vojenského materiálu viedol nemeckých predstaviteľov k výrobe novej verzie guľometu označenej ako MG 45 (alebo MG 42V), ktorá používala oceľ nižšej kvality, mala o niečo nižšiu hmotnosť 9 kg a ešte vyššiu kadenciu. Tento guľomet sa však nedostal do sériovej výroby bolo vyrobených iba niekoľko desiatok kusov.

MG-42 mal veľmi vysokú rýchlosť streľby medzi 900 až 1500 výstrelmi za minútu. Takáto kadencia je taká vysoká, že ľudský sluch nedokáže rozlíšiť zvuk jednotlivých rán. Vojakom tento zvuk pripomínal trhanie látky, na základe čoho vzniklo mnoho prezývok ako „Hitlerova píla,“ „píla na kosti“ (ako ho prezývali Nemci) alebo „Hitlerov zips“ (ako ho prezývali západní Spojenci). Sovietski vojaci ho nazvali „trhač linolea.“^[1] Napriek veľkej kadencii guľometov nemecké vojenské príručky z roku 1940 zakazovali streľbu dávkami dlhšími ako 250 rán. Odporučali páliť maximálne 300–350 rán za minútu aby sa predišlo prehriatiu hlavne. Vysoká kadencia umožňovala nemeckým jednotkám pokrývať hustou paľbou veľký priestor čo z guľometu robilo veľmi ničivú zbraň, ktorá efektívne podporovala pechotu, ktorá bola po väčšinu vojny vyzbrojená prevažne opakovačkami Mauser Karabiner 98k, ktoré neumožňovali rovnakú rýchlosť streľby ako napr. poloautomatické pušky M1 Garand, ktorými boli vybavení americkí vojaci.

Guľometné družstvo malo tvoriť 6 vojakov - veliteľ, strelec, nosič trojnožky a traja nosiči munície, náhradných hlavní a ostatného materiálu. Veliteľ, strelec a nosič trojnožky mali byť ozbrojení pištoľami, a zvyšní traja mali mať pušky. V praxi sa obsluha guľometu skladala len z troch ľudí: strelca, nabíjača a nosiča. Strelec bol väčšinou poddôstojník.

Po skončení vojny sa Američania pokúsili upraviť konštrukciu MG-42 pre náboj .30-06 Springfield. Guľomet nazvali T24, skončil však len v štádiu prototypu. Po vojne vývoj zbrane pokračoval, výsledkom boli zbrane ako Nemecké guľomety M52, MG 1, MG 42/59, MG 3, Švajčiarsky SIG 710-3, Španielsky CETME AMELI atď. Výraznú podobnosť konštrukcie možno pozorovať aj u amerického M60.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému MG 42

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku MG 42 na anglickej Wikipédii.