Kaldera

Kaldera (zo špan. "kotol") je sopečný útvar, vytvorený prepadnutím stien sopky.

Vznik kaldery je najčastejšie odštartovaný vyprázdnením magmatického kozuba pod sopkou, čo býva často zapríčinené veľkou erupciou. Steny magmatického kozuba nie sú schopné uniesť tlak nadložných hornín a tieto sa (niekedy naraz, inokedy postupne) zosunú dovnútra sopky, vytvoriac prepadlinu približne kruhového prierezu, často niekoľko stoviek metrov hlbokú. Niekedy vzniká kaldera aj silnou explóziou, keď je celý vrch sopky odhodený, prípadne aj eróznou činnosťou. Jednotlivé mechanizmy sa aj kombinujú.

Nebezpečné sú explozívne erupcie (napríklad erupcia sopky Krakatoa v roku 1883, alebo Pinatubo v 1991), keď je kaldera zaplnená rôznymi vulkanoklastami, čo spôsobí zvyšovanie tlaku sopečných plynov, až dôjde k ničivej erupcii, často s celoplanetárnym dosahom. Nepísané pravidlo hovorí, že čím väčší je priemer kaldery, tým je erupcia ničivejšia.

Z ničivých explózií v dávnejšej minulosti Zeme je interesantná explózia sopky Santorini v Egejskom mori. Niektoré teórie ňou vysvetľujú desať rán Egyptských popisovaných v Biblii, príp. ju považujú za Platónov opis zániku Atlantídy.

Explózia kaldery v Yellowstone pred 650 000 rokmi pokryla polovicu povrchu Severnej Ameriky dvojmetrovou vrstvou popola a vyvrhla asi 1000 km³ materiálu.

Najväčšia erupcia v štvrtohorách sa odohrala pred 75 000 rokmi v Indonézii. Vyvrhla do ovzdušia približne 2800 km³ materiálu a zanechala po sebe jazero Toba. Koncom roku 1990 archeológ Stanley Ambrose vyslovil domnienku, že následné ochladenie spôsobilo veľký úbytok ľudskej populácie.

Absolútne najväčšia dokumentovaná explózia sa odohrala pred 27,8 mil. rokmi v Colorade - objem asi 5000 km³ vyvrhnutého materiálu.

Na území Slovenska je ako pozostatok sopečnej činnosti viacero kalder. Najväčšia je kaldera Štiavnického stratovulkánu - priemer asi 23 km.

Niektoré kaldery (napr. kaldera sopky Kilauea na Havajských ostrovoch) sú neexplozívne a bývajú naplnené lávovým jazerom.