German Stepanovič Titov

Otec Germana Titova obľuboval Puškina, a tak svojmu synovi dal meno jedného z hrdinov, Germana. Celá rodina žila na Sibíri, ďaleko od vojnového frontu, všetci tvrdo pracovali v kolchoze, dokonca aj matka, dedinská učiteľka. Vďaka príhovoru strýčka sa dostal z domu na letecké učilište. V roku 1954 začal svoj pilotný výcvik, keď najprv lietal na lietadlách Jak-18 a neskôr na Jak-11. Potom, čo nalietal 118 hodín začal lietať na prúdovej stíhačke MiG-15. Vyučil sa s výbornými výsledkami v roku 1957 a stal sa stíhačom u leningradského vojenského okruhu. Tu prešiel preškolovacím výcvikom na nadzvukovú stíhačku MiG-21 a uvedomil si, že sa v spoločnosti ostatných pilotov cíti najlepšie. Stále súkromne študoval všetko o letectve a elektrotechnike. V posádke sa zoznámil s Tamarou a krátko potom sa s ňou oženil. Narodil sa im syn Igor, ale po siedmich mesiacoch ochorel a zomrel. Napriek tomu mali neskôr ďalšie dve deti.

Koncom roku 1959 dostal ponuku stať sa budúcim kozmonautom. Potom začala etapa lekárskych prehliadok, nácvikov, učenie. Skupina doktorov mu oznámila vynikajúci výsledok zdravotných testov. Počas príprav prvého letu bol najväčším rivalom Jurija Gagarina. Boli podrobení testu na centrifúge, ktorá sa otáčala rýchlosťou umožňujúcou dosiahnutie preťaženia až 40 g. Zariadenie fungovalo ako simulátor, ktorý vytváral preťaženie a akceleráciu dosahovanú v jednotlivých fázach skutočného letu. Krátko na to nasledoval nácvik na lietadlách, v ktorých bolo možné nasimulovať „kozmické“ podmienky. Obaja dosiahli pri týchto testoch identické výsledky. Dňa 10. apríla 1961 bolo rozhodnuté, že pilotom kozmickej lode, ktorá bola 12. apríla 1961 vynesená nosnou raketou na obežnú dráhu Zeme, bude Jurij Gagarin.

 

Čoskoro sa však dočkal aj Titov a ešte v tom istom roku, 6. augusta 1961, vyštartoval Vostok 2 z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Let bol určený na výskum dlhšieho pobytu ľudského tela v bezváhovom stave. Titov letel sám a strávil v kozme na obežnej dráhe Zeme 25 hodín. Mohol si tiež vyskúšať ručné riadenie lode. Pracoval s otvoreným priezorom skafandra. Ako prvý kozmonaut tiež v kabíne jedol (hlavne z túb) a spal, trochu aj cvičil. Získal aj jedno nepríjemné prvenstvo. Stal sa prvým človekom, ktorý trpel „kozmickou chorobou“. Tento nepríjemný zážitok opisoval po návrate: „Prečo prístrojová doska niekam ubieha a ocitla sa zrazu na strope? Nemôžem si uvedomiť, kde je Zem, v akej som polohe, ale o niekoľko minút všetko zaujíma svoje miesto.“ Počas šiesteho obletu Zeme Titov aj zvracal. Napriek týmto nepríjemnostiam však dokázal plniť zadané úlohy. Pristátie zabezpečil automatický program. Vo výške 7 kilometrov nad zemou bol Titov automaticky katapultovaný z kabíny. Počas katapultáže nepatrne pohol hlavou a rozbil si nos. Po otvorení hlavného padáku a zostupe cez oblačnosť naraz vypadol zo svojho puzdra záložný padák, ktorý sa najprv len hojdal pod kozmonautom, ale vo výške približne 1 kilometer sa začal „nalievať“. Našťastie sa síce záložný padák omotal okolo šnúr hlavného padáku a jeho vrchlík sa naplnil, ale súčasne sa „nevylial“ vrchlík hlavného padáku. Pri zostupe Titov zistil, že vietor ho vedie priamo na železničnú trať, ku ktorej sa práve blíži rýchlik smerujúci do Moskvy. Vlak prešiel tesne pod ním a na tento moment spomínal už s úsmevom: „Neviem, či ma spozoroval strojvodca a pridal na rýchlosti, alebo som mal dostatočnú výšku.“

Celý let bol však takmer bez výhrad úspešný, poznačený záchvatom nevoľnosti kozmonauta, poruchou vyhrievania, ktorá spôsobila pokles teploty v kabíne na 10 °C. Titov uskutočnil celkovo 17,5 obletov Zeme. Pristál pri obci (dnes mesto) Krasnyj Kut v Saratovskej oblasti. Stal sa vtedy najmladším kozmonautom sveta, ktorý letel do vesmíru. V čase letu mal 25 rokov.

 

Po roku 1961 dostal za svoje zlepšovacie návrhy a iniciatívu ako dvojka Gagarina Rad Lenina. Po rôznych návštevách a cestách po celom svete začal študovať na Žukovského akadémii. Po jej ukončení získal zamestnanie ako skúšobný pilot a v extrémne náročných podmienkach testovacích letov nových lietadiel nalietal 2170 hodín. Potom začal na základe príkazu nadriadených študovať Vorošilovu akadémiu veliteľstva ozbrojených síl v Moskve. Počas štúdií sa stal členom redakčnej rady časopisu Aviacia i kosmonavtika (Letectvo a kozmonautika) a bol zvolený predsedom Spoločnosti sovietsko-vietnamského priateľstva.

Po skončení štúdií sa na krátky čas vrátil k svojmu predchádzajúcemu pôsobeniu ako skúšobný pilot. Tentoraz testoval nové palubné radarové zariadenie. S využitím aktívneho a pasívneho odrazu vzdušných cieľov uskutočňoval cvičné vyhľadávania a vzdušné súboje. Vďaka nemu tak vznikla nová stíhacia formácia nazvaná „radarová reťaz“. V tomto zoskupení zaujímali navádzané stíhačky dané pozície v bojovej formácii pomocou indikácie palubných rádiolokátorov. Týmto spôsobom bolo možné zaútočiť na vzdušné ciele za akýchkoľvek meteorologických podmienok, cez deň aj v noci.

Bol menovaný generálom a pracoval vo velení letectva. Okrem svojho kozmického letu nalietal na rôznych typoch lietadiel 3619 hodín a stal sa vojenským pilotom 1. triedy.

V roku 1995 bol zvolený ako poslanec do štátnej dumy, t. j. dolnej komory ruského parlamentu za komunistickú stranu. Získal desiatky rôznych vyznamenaní a bol po ňom pomenovaný kráter Titov na odvrátenej strane Mesiaca.

Zomrel vo veku 65 rokov doma, vo svojej saune po infarkte.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému German Stepanovič Titov

• GOTOWAŁA, Jerzy; PRZEDPEŁSKI, Andrzej. 100 osobností světového letectví. 1. vyd. Praha : Rebo, 2006. 199 s. ISBN 80-7234-426-9.

• Kritické momenty kosmonautiky 2. díl
• Informácie o lete Vostoku 2