Gemini 7

•   Frank F. Borman II (1), veliaci pilot
•   James A. Lovell, Jr. (1), pilot

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

•   Edward H. White II, veliaci pilot
•   Michael Collins, pilot

• Charles A. Bassett II (Houston CAPCOM)
• Alan L. Bean (Cape CAPCOM)
• Eugene A. Cernan (Houston CAPCOM)
• Elliot M. See, Jr. (Houston CAPCOM)

 

Dňa 1. júla 1965 NASA zverejnila zloženie posádky misie Gemini VII. Asistent riaditeľa pre operácie letových posádok Deke Slayton menoval na pozíciu veliaceho pilota Franka Bormana, ktorý mal byť podľa Slaytona schopný vydržať dlhodobý 14-dňový kozmický let vďaka svojej železnej vôli. Vzhľadom k ďalšej stránke Bormanovej povahy, ktorou bola tvrdosť a neústupnosť, rovnako aj veľká náročnosť k sebe i ostatným, bolo potrebné k nemu nájsť vhodného pilota. Nakoniec sa ním stal Jim Lovell, ktorý bol podľa Slaytona univerzálnym typom astronauta, ktorý je schopný zvládnuť akúkoľvek misiu, a navyše sa vďaka svojej povahe znesie s každým. Záložnou posádkou sa stali Edward White a Michael Collins. Misia Gemini VII mala byť svojho času najdlhším pilotovaným kozmickým letom v dejinách. Dvojtýždňový let mal simulovať najdlhšiu predpokladanú dĺžku letu na Mesiac. Lekári, plánovači a tím riadiaceho strediska sa okrem fyziologických procesov zaoberali aj palivovými článkami, ktorých funkcia predurčovala dĺžku trvania letu, a tiež sa riešila otázka odpadu. V kokpite kozmickej lode Gemini bolo miesta asi len ako na predných sedadlách auta a objem odpadu (napríklad prázdne obaly, fyziologický odpad, použité hygienické potreby atď.), ktorý dokážu astronauti vyprodukovať za 14 dní, bol značný. Skúsenosti z predošlého dlhodobého letu Gemini V, ktorý trval takmer osem dní, potvrdili, že šetrné zaobchádzanie s priestorom v kabíne bude dôležitým aspektom misie Gemini VII. Otázka odpadu sa nakoniec vyriešila tak, že prvý týždeň letu mali astronauti ukladať odpadky za sedadlo veliteľa a druhý týždeň za pilotove sedadlo. Samozrejme bolo tiež potrebné zaistiť, aby v kabíne nič voľne nepoletovalo. Firma David Clark špeciálne vyvinula pre tento dlhodobý let odľahčené skafandre G5C, ktoré mali prispieť k pohodliu astronautov. Spočiatku sa dokonca uvažovalo o tom, že Borman a Lovell odštartujú len v leteckých kombinézach a s kyslíkovými maskami, ale podľa zástupcov McDonnell Aircraft to bolo príliš veľké riziko. Proti tomuto variantu nakoniec paradoxne rozhodla aj nemožnosť vykonať riadenú dekompresiu kabíny v prípade požiaru. Odľahčené skafandre G5C nemali v prípade problémov možnosť zaistiť dokončenie celej misie, ale mali stačiť len na prežitie posádky po dobu potrebnú na núdzové pristátie.^[1][2][3]

Napriek tomu, že na Bormana a Lovella čakalo počas dlhodobého letu na obežnej dráhe viacero experimentov, rozhodli sa, že si nechajú poradiť od kolegu astronauta Peta Conrada z misie Gemini V, a zoberú si so sebou aj knihy. V období po zrušení štartu Gemini VI sa objavil aj návrh, aby sa počas misie Gemini VII uskutočnil aj výstup do otvoreného vesmíru. S návrhom paradoxne prišiel astronaut Walter „Wally“ Schirra, ktorý bol známy tým, že odmietal do letového plánu zaradiť akékoľvek experimenty, ktoré boli podľa neho zbytočné. Schirra loboval za to, aby si počas výstupu piloti Gemini 7 a 6, Jim Lovell a Thomas Stafford, prehodili miesta. Zaujímavosťou bolo, že keď sa počas plánovania pôvodnej misie Gemini VI prišlo s nápadom na jednoduchý výstup do vesmíru, Schirra bol výrazne proti tomu. Terajší Schirrov nápad s výstupom do vesmíru nakoniec zavrhol Frank Borman. Hlavným argumentom bola možnosť, že v prípade, že sa počas výstupu niečo stane, bude to znamenať nenaplnenie hlavného cieľa misie Gemini VII. Thomas Stafford mal navyše pri svojej výške občas problém s uzavretím poklopu a Jim Lovell by musel vydržať dva týždne v pomerne nepohodlnom skafandri G4C, ešte aj v modifikácii pre výstup, čo bolo nepredstaviteľné. Dňa 22. novembra 1965 bola na nosnú raketu Titan II GLV-7 inštalovaná kozmická loď Gemini 7. Po prepojení oboch strojov a sérii rôznych kontrol a skúšok sa 27. novembra uskutočnil tradičný simulovaný letový test. Záverečné prípravy na štart prebehli bez problémov. Aby boli Borman a Lovell v špičkovej kondícii pre let, rozhodlo sa, že misia odštartuje o 14:30 miestneho času, vďaka čomu sa nemusel meniť spánkový cyklus posádky a astronauti sa mohli plne venovať záverečným predletovým prípravám.^[1][2][3]

 

V sobotu 4. decembra astronauti vstávali o 07:00 miestneho času. Následne sa Frank Borman a Jim Lovell osprchovali a absolvovali krátku lekársku prehliadku. O 10:00 sa podávali raňajky, ktoré tradične pozostávali zo steaku a vajíčok. Pri raňajkách im robili spoločnosť Thomas Stafford, Wally Schirra, Deke Slayton, Richard Gordon, Gus Grissom a Pete Conrad. Potom mali astronauti poradu so záložnou posádkou, Edwardom Whiteom a Michaelom Collinsom, ktorí spolu s pozemným personálom strávili dopoludnie prípravami na štart Gemini VII. Následne Borman a Lovell vyšli z Budovy pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building) a presunuli sa na štartovaciu rampu 16, kde si v špeciálne upravenom obytnom prívese obliekli odľahčené skafandre G5C. Po oblečení a kontrole skafandrov sa astronauti v špeciálne upravenej dodávke presunuli na štartovací komplex 19, odkiaľ mali vyštartovať. Astronauti spolu s niekoľkými technikmi nastúpili do výťahu, ktorý ich vyviezol do 11. poschodia obslužnej veže. Potom sa usadili na svoje miesta v kozmickej lodi Gemini 7 a čakali na štart. Odpočítavanie prebiehalo bez problémov.^[2][3]

 

Misia Gemini VII úspešne odštartovala 4. decembra 1965 o 14:30:03,702 miestneho času (19:30:03,702 svetového času) pomocou nosnej rakety Titan II GLV zo štartovacieho komplexu 19 na Základni vzdušných síl Cape Kennedy. Štart prebehol s oneskorením 3,702 sekúnd kvôli nesprávne zosynchronizovanému štartovnému sekvenceru s hodinami na kozmodróme. Doteraz bol sekvencer vždy nastavený tak, aby presne o tri sekundy predchádzal miestne hodiny. Bolo to kvôli približne trojsekundovému oneskoreniu medzi signálom k štartu a vzletom. Tentokrát ale obsluha omylom zosynchronizovala obe zariadenia úplne presne, preto trojsekundové oneskorenie oproti plánu. Sedem sekúnd po štarte za narastajúceho hluku a vibrácií Lovell ohlásil: „Sme na ceste, Frank!“ Vzlet rakety a navedenie kozmickej lode na obežnú dráhu Zeme prebehli bez problémov. Lovell loď oddelil od druhého stupňa rakety a Borman ju dvojsekundovým zážihom trysiek orientačného systému OAMS (Orbit Attitude and Maneuvering System) vzdialil od nosiča. Vzápätí loď otočil nosom k rakete a päťsekundovým zážihom upravil vzdialenosť a vzájomnú rýchlosť oboch telies. Druhý stupeň chrlil z poškodeného potrubia zvyšky paliva a kvôli tomu sa nepredvídateľne prevaľoval vo všetkých osiach. Z toho dôvodu si Borman netrúfol priblížiť sa na menšiu vzdialenosť ako približne 15 metrov, pretože hrozilo nebezpečenstvo zrážky. Bormanovi sa napriek tomu darilo udržiavať danú vzdialenosť asi 14 minút, ale prejavilo sa to na zvýšenej spotrebe paliva, takže celé cvičenie sa muselo o dve minúty skrátiť oproti pôvodnému plánu. V priebehu spoločného letu s druhým stupňom sa objavili prvé náznaky problémov s palivovými článkami, keď sa rozsvietilo varovné svetlo upozorňujúce na nízky tlak v nádrži s kvapalným kyslíkom. Kozmická loď Gemini 7 mala našťastie možnosť prečerpávania kyslíka z nádrží systému zabezpečenia životných podmienok do nádrže s kvapalným kyslíkom. V čase 3 hodiny a 47 minút po štarte, kedy sa kozmická loď nachádzala po tretí raz v apogeu svojej obežnej dráhy, Borman s Lovellom vykonali zážih, ktorý upravil dráhu na výšku 222,2 – 322,2 km. Táto dráha zaisťovala orbitálnu životnosť (čiže dobu, kým loď vplyvom brzdenia o molekuly vzduchu sama vstúpi do atmosféry) minimálne na 15 dní. Potom sa mohli astronauti venovať ďalším položkám letového plánu a svojim dvadsiatim experimentom. Približne deväť hodín po štarte mal Borman ísť spať. Prvá spánková perióda bola naplánovaná tak, aby astronauti spali na zmeny, pretože keby sa na lodi počas prvých 24 hodín letu objavila vážnejšia porucha, bolo dobré mať aspoň jedného člena posádky hore. Potom už mali astronauti spať v rovnakom čase.^[1][2][3]

 

Borman sa však dobre nevyspal. V skafandri mu bolo horúco a Lovell musel občas komunikovať s riadiacim strediskom a upratovať v lodi. Borman bol tiež subjektom experimentu M-8, ktorý sa označoval ako Inflight Sleep Analysis (Letová analýza spánku). Tesne pred štartom mu na hlavu pripevnili štyri elektródy, ktoré museli byť na mieste pridržiavané helmou. Experiment sa nakoniec musel skončiť predčasne. Na tretí deň letu, keď Borman siahal po vrecko s jedlom, sa hlavou otrel o horný ovládací panel medzi poklopmi a nechtiac si elektródy strhol. Ani Lovell sa potom dobre nevyspal. Na tretí deň letu si Lovell mohol ako prvý vyzliecť skafander. Pôvodne si mali obaja vyzliecť skafandre a prezliecť sa do ľahkých overalov. Pred štartom si však niektorí z manažérov vymohli vyzliekanie skafandrov striedavo tak, aby mal vždy jeden z členov posádky oblečený skafander. Keď si Lovell vyzliekol skafander a prezliekol sa do overalu zistil, že mu je v tom teplo a rozhodol sa byť len v spodnom prádle s dlhými rukávmi a nohavicami. Kvalita jeho spánku potom rapídne vzrástla. Asi 148 hodín po štarte si Borman mohol vyzliecť skafander a Lovell musel opäť obliecť. V čase 190 hodín, 55 minút a 7 sekúnd po štarte sa astronautom ohlásil z riadiaceho strediska komunikátor (CAPCOM) Elliot See: „Máme pre vás niečo špeciálne! Za päť sekúnd... teraz... ste prekonali svetový rekord v dĺžke pilotovaného orbitálneho letu a úplnou zhodou náhod máme to potešenie vás informovať, že máte povolenie sami naďalej rozhodovať, akú konfiguráciu skafandrov uznáte za vhodnú. Dajte nám vedieť.“ Borman mu s radosťou odpovedal: „Halelujá! Ďakujem veľmi pekne, dobrá práca!“ Následne sa See opýtal Lovella: „Tak čo, Jim, už máš vyzlečený skafander?“ „Zostáva mi len jedna nohavica,“ so žartom odpovedal Lovell. V skutočnosti si skafander začal vyzliekať až o pol hodinu neskôr. Hygiena na palube bola len základná a vzhľadom na vysokú teplotu v kabíne začali obaja astronauti nepríjemne zapáchať. Navyše všetky fyziologické potreby museli kvôli malému priestoru kabíny vykonávať na sedadle vedľa kolegu. Astronauti sa však na palube Gemini 7 aj nudili. Po prvých dňoch letu ich nadšenie z nového prostredia prešlo a hoci si pred letom predsavzali, že budú čítať knihy, nakoniec prečítali len pár kapitol. Často si pospevovali pieseň He’ll Have to Go speváka Jima Reevesa z roku 1959. Experimenty im však prinášali rozptýlenie. Na tretí deň letu mohli sledovať odpálenie strely Polaris A-3 z ponorky USS Benjamin Franklin a na desiaty deň misie pozorovali test raketových saní vo White Sands a vstup hlavice rakety Minuteman-I do atmosféry. Niektoré experimenty sa im však nedarili. Počasie im kazilo najmä pozorovanie zemského povrchu a laserovú komunikáciu. Počas štvrtého a piateho dňa letu posádka upravila dráhu Gemini 7, ktorá potom obiehala vo výške 297,2 – 301,5 km a čakala na prílet lode Gemini 6.^[1][2][3]

 

Dňa 12. decembra astronauti očakávali prílet Gemini 6 so Schirrom a Staffordom. Krátko pred vzletom však došlo k prerušeniu štartu kvôli poruche. Hoci bolo na Cape Kennedy pekné počasie, krátky zážih motorov rakety Titan pri prerušení štartu nevideli. Borman a Lovell sa zaujímali o osud svojich kolegov a keď zistili, že sú v poriadku, začali sa obávať, či sa stihne uskutočniť stretnutie Gemini 7 a 6 predtým, než sa Gemini 7 bude musieť vrátiť na Zem. Misia Gemini VI-A nakoniec úspešne odštartovala 15. decembra o 13:37:26,471 UTC. Po navedení lode Gemini 6 na obežnú dráhu bola Gemini 7 v tom čase 1 992 km pred šestkou. Kozmická loď Gemini 7 mala vtedy už pomerne málo paliva v orientačnom systéme OAMS, a tak bola v tomto prípade pasívnym telesom a všetky manévre vykonávali Schirra a Stafford s Gemini 6. Sériou približovacích manévrov sa im s Gemini 6 podarilo priletieť do blízkosti Gemini 7. Išlo o historicky prvé stretnutie pilotovaných kozmických lodí na obežnej dráhe Zeme. Najmenšia dosiahnutá vzdialenosť medzi oboma loďami bola 30 cm a počas orbitálnej noci Schirra držal Gemini 6 vo vzdialenosti 7 metrov. Po prvom lete v tesnej blízkosti sa Schirra s Gemini 6 vzdialil na 50 až 70 metrov a začal s pomalým obletom, pri ktorom Gemini 6 stále mierila nosom k Gemini 7. Astronautov oboch lodí prekvapili pozostatky po pyrotechnickom oddelení lode od nosiča. V zadnej časti oboch lodí sa vznášali drôty, kusy kovu a laminátu. Na povrchu lodí boli zreteľné aj tie najmenšie detaily a posádky sa mohli vzájomne sledovať v okienkach svojich kabín. Stafford pri tejto príležitosti okomentoval Lovellovu rastúcu bradu. V jeden moment sa za okienkom lode Gemini 6 objavil nápis „Beat Army“ (Porazíme armádu), čím Schirra a Stafford poukázali na rivalitu medzi zložkami amerických ozbrojených síl. Schirra, Stafford a Lovell boli absolventami United States Naval Academy v Annapolise a Borman bol jediný z West Pointu. Asi 5 hodín a 18 minút od prvého stretnutia lodí Gemini 6 a 7 Schirra vykonal separačný zážih, po ktorom sa loď Gemini 6 vzdialila. Po malej korekcii sa následne ustálila na rovnakej dráhe ako Gemini 7, necelých 50 km za ňou.^[4][5][3]

 

Po odlete Schirru a Stafforda zostali Borman s Lovellom opäť sami. Opäť si mohli vyzliecť skafandre, ktoré si kvôli bezpečnosti obliekli počas stretnutia s Gemini 6. V závere letu sa na palube Gemini 7 začali hromadiť problémy. Najvážnejšia bola situácia s palivovým článkom, ktorý dodával stále menej prúdu do palubnej siete. Hrozilo, že let skončí predčasne, ale testy v St. Louis nakoniec ukázali, že článok pri troche hospodárneho nakladania s elektrinou zvládne napájať Gemini až do plánovaného konca letu. Problémy boli aj s tryskami orientačného systému OAMS. Od deviateho dňa letu bol kvôli zadrenému ložisku nefunkčný záznamník, ktorý mal zaznamenávať telemetrické dáta pre oneskorený prenos. Okienka kabíny boli zanesené tenučkou vrstvou splodín. Na trinásty deň letu sa Borman a Lovell začali pripravovať na návrat. Nasledujúci deň si naposledy obliekli skafandre, dokončili upratovanie kabíny a pripravili sa na brzdiaci zážih, ktorý potom prebehol podľa plánu. Kabína Gemini 7 začala klesať k zemi a Borman ju riadil pomocou počítača smerom k plánovanému miestu pristátia. Kozmická loď Gemini 7 v poriadku pristála 18. decembra 1965 o 09:05:05 miestneho času (14:05:05 UTC) na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 420 km severovýchodne od ostrova Grand Turk, 12 km od lietadlovej lode USS Wasp a 11,8 km od plánovaného bodu. Borman tak pristál presnejšie než Schirra a vyhral s ním stávku. Astronauti vystúpili z kabíny a 30 minút po pristátí ich vrtuľník dopravil na loď USS Wasp. Stali sa svojho času rekordmanmi v dĺžke pobytu vo vesmíre. Z vrtuľníka vystúpili po vlastných a potom šli trocha neistou chôdzou. Čakali ich detailné lekárske prehliadky a odpočinok. Nasledujúci deň po pristátí obaja povedali, že sú svieži a oddýchnutí. Lekári im nenašli žiadne zdravotné problémy.^[4][5][3]

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gemini 7

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Gemini 7 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Gemini 7 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
• Gemini – Kosmonautická maturita (10. díl) (po česky)
• Gemini – Kosmonautická maturita (11. díl) (po česky)