Gemini 6A

•   Walter M. Schirra, Jr. (2), veliaci pilot
•   Thomas P. Stafford (1), pilot

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

•   Virgil I. Grissom, veliaci pilot
•   John W. Young, pilot

• Charles A. Bassett II (Houston CAPCOM)
• Alan L. Bean (Cape CAPCOM)
• Eugene A. Cernan (Houston CAPCOM)
• Elliot M. See, Jr. (Houston CAPCOM)

Misia Gemini VI mala odštartovať 25. októbra 1965. Veliacim pilotom misie mal byť skúsený Walter „Wally“ Schirra a pilotom Thomas Stafford, nováčik z tzv. novej deviatky astronautov (The New Nine). Astronauti tvorili tím už od apríla 1964, kedy boli určení za záložnú posádku Gemini 3. Posádka Gemini VI bola oficiálne oznámená 15. apríla 1965. Záložnou posádkou sa stali Gus Grissom a John Young, ktorí leteli na Gemini 3. Grissoma vtedy čakal po splnení úloh v záložnej posádke Gemini VI presun do programu Apollo a nechcelo sa mu už príliš venovať povinnostiam v záložnej posádke. Dával radšej prednosť pretekom automobilov a člnov. John Young tak musel za neho vykonávať množstvo práce. Hlavná posádka Gemini VI sa medzitým pripravovala na svoj let. Schirra a Stafford boli spočiatku v kurióznej situácii. V továrni McDonnell Aircraft Corporation v St. Louis bol vtedy jediný simulátor stretávania kozmických telies. Na prevádzku simulátora sa využíval veľký sálový počítač, lenže ten využívala aj Boatmen’s National Bank of St. Louis na obsluhu svojich finančných transakcií. V banke pôsobil ako predseda správnej rady brat Jamesa McDonnella, zakladateľa koncernu McDonnell Aircraft. V takejto situácii museli astronauti každý deň o 15:30 skončiť s výcvikom, aby sa počítač mohol rekonfigurovať na spracovávanie peňažných prevodov. James McDonnell raz pozval astronautov na večeru a tí sa mu zdôverili so svojím problémom. Nasledujúci deň za astronautmi prišiel prezident McDonnellu David Lewis s tým, že odteraz môžu využívať počítač na svoje potreby bez obmedzení a banka sa prispôsobí. V priebehu leta 1965 boli tiež inštalované ďalšie dva simulátory na Cape Kennedy a v Stredisku pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center) v Houstone.^[1][2][3]

 

Výcvik na misiu Gemini VI sa pochopiteľne sústreďoval prevažne na nácvik stretávania kozmických telies. Aby celá operácia prebehla tak, ako sa naplánovala, muselo sa dodržať veľmi striktné štartovacie okno. Štart cieľového telesa Agena a kozmickej lode Gemini 6 sa mal uskutočniť 25. októbra, pričom Gemini musela odštartovať presne 1 hodinu a 41 minút po Agene, čiže presne v momente, kedy Agena letela nad miestom štartu počas svojho prvého obletu Zeme. V pondelok 25. októbra astronauti vstávali okolo 07:00 miestneho času. Vzápätí sa Wally Schirra a Thomas Stafford osprchovali a absolvovali krátku lekársku prehliadku. Potom si sadli k raňajkám, ktoré tradične pozostávali zo steaku a vajíčok. Nasledoval odchod z Budovy pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building) a presun na štartovaciu rampu 16, kde si v špeciálne upravenom obytnom prívese obliekli skafandre. Po oblečení a kontrole skafandrov sa astronauti v špeciálne upravenej dodávke presunuli na štartovací komplex 19, odkiaľ mali vyštartovať a kde ich náhradníci Grissom a Young zatiaľ konfigurovali ovládacie prvky v kabíne kozmickej lode Gemini 6. O 09:45 už Schirra a Stafford sedeli na svojich miestach v kozmickej lodi. Na štartovacom komplexe 14 medzitým prebiehalo odpočítavanie štartu zostavy Atlas-Agena. Štart Ageny sa uskutočnil o 10:00:04 miestneho času (15:00:04 svetového času), ale krátko po tom, čo sa Agena oddelila od nosiča, sa objavili prvé známky problémov. Podľa telemetrie sa Agena začala bezcieľne pohybovať a orientačný systém musel stroj s ťažkosťami stabilizovať. Potom, čo sa však zapálil hlavný motor, aby Agenu usadil na obežnej dráhe, sa signál z telemetrie stratil. O niekoľko okamihov neskôr prišla od radarových staníc Vzdušných síl USA správa, že radary detegujú v oblasti, kde sa mala pohybovať Agena, päť úlomkov. Spočiatku si nikto nechcel pripustiť zlyhanie Ageny, a tak na rampe LC-19 naďalej prebiehalo odpočítavanie štartu Gemini VI. Päťdesiat minút po štarte mala Agena letieť v dosahu sledovacej stanice Carnarvon v Austrálii. Operátor na sledovacej stanici však ohlásil: „Žiaden signál!“ O 10:54 miestneho času nakoniec došlo k zrušeniu odpočítavania a astronauti museli vystúpiť z kabíny.^[1][2][3]

Zlyhanie Ageny znamenalo značné zdržanie programu Gemini. Misia Gemini VI stratila zmysel a bolo potrebné pre ňu naplánovať nový let. Neďaleko tribúny, z ktorej mali prizvaní hostia sledovať štart Gemini VI, stáli vtedy aj viceprezident McDonnell Aircraft Walter Burke a jeho zástupca John Yeardley, ktorí už vtedy prišli s nápadom prehodiť poradie misií Gemini VI a VII. Podľa nich mala v plánovanom termíne najprv odštartovať misia Gemini VII, ktorá sa plánovala ako dlhodobý let, a potom s vyše týždenným odstupom malo dôjsť k štartu Gemini VI. Kozmická loď Gemini 7 mala pre Gemini 6 poslúžiť ako provizórne cieľové teleso namiesto Ageny. Burke a Yeardley tiež navrhli, že možno by sa dal narýchlo vyrobiť aj nafukovací spojovací uzol, ktorý by bol umiestnený v zadnej časti lode Gemini 7. Neďaleko od nich vtedy stáli aj astronauti Frank Borman a Jim Lovell, ktorí boli hlavnou posádkou misie Gemini VII, a nápad s nafukovacím spojovacím prstencom rezolútne odmietli. Nemali však nič proti tomu, keby sa k nim Schirra v lodi Gemini 6 priblížil do bezprostrednej blízkosti. Burke a Yeardley sa následne snažili svoj nápad predstaviť vedeniu programu. Riaditeľ odboru pilotovaných letov George Mueller a vedúci programu Gemini Chuck Mathews o tom spočiatku nechceli ani počuť. Vtedy sa sústredili na to, aby zaistili štart Gemini VII. Burke a Yeardley sa ale svojho nápadu nevzdávali a šli do Houstonu prehovoriť riaditeľa Strediska pilotovaných letov Roberta Gilrutha. Stretli sa s ním v jeho kancelárii v utorok 26. októbra 1965. Gilruth spočiatku presviedčal Burkea, že jeho plán je nereálny. Nakoniec si Gilruth uvedomil, že nedokáže prísť s presvedčivým argumentom, ktorý by vylučoval urobiť to, čo vymysleli Burke a Yeardley. Gilruthov zástupca George Low tiež nemal nič proti. Burke a Yeardley ešte potrebovali povolenie od riaditeľa letových operácií Chrisa Krafta, ktorý mal zvážiť, či bude možné zo zeme riadiť dva pilotované kozmické lety naraz. Kraft na ich nápad najprv zareagoval: „To ste sa úplne zbláznili?“ Po porade so svojím tímom, ale aj Kraft zmenil názor. S novým letovým plánom pre Gemini VI súhlasil aj riaditeľ NASA James Webb. Vo štvrtok 28. októbra sa uskutočnila tlačová konferencia, na ktorej bolo oficiálne oznámené, že 4. decembra odštartujú astronauti Borman a Lovell k dlhodobému letu Gemini VII a 13. decembra bude nasledovať štart misie, teraz preznačenej na Gemini VI-A, so Schirrom a Staffordom. Kampaň dvoch súbežných letov dostala neoficiálne pomenovanie podľa čísel misií a poradia, v akom mali odštartovať: „76“. Ešte v ten istý deň došlo k postupnej demontáži nosnej rakety Titan II GLV-6 a 29. októbra jej miesto zaujal nosič GLV-7. Šestka zatiaľ šla do dočasného úložiska pod ochrannú plachtu.^[1][2][3]

 

Potom, čo 4. decembra úspešne odštartovala misia Gemini VII, a konštrukcia štartovacej rampy LC-19 sa trocha ochladila, sa tím údržbárov a technikov pustil do práce. Rampa utrpela len minimálne poškodenia, a tak skoro ráno 5. decembra mohlo dôjsť k vývozu rakety Titan II GLV-6 z jej dočasného úložiska a k vztýčeniu na rampe. Najprv bol z horizontálnej polohy vztýčený prvý stupeň, naňho bol usadený druhý stupeň a nakoniec aj loď. Technikom sa počas jedného dňa podarilo zvládnuť kompletizáciu štartovacej zostavy Titan-Gemini, vykonať nevyhnutné prepojenia a simulovaný letový test. Štart Gemini VI-A sa nakoniec mal uskutočniť už o deň skôr, čiže 12. decembra. V nedeľu ráno 12. decembra astronautov ešte pred úsvitom prebudil Deke Slayton, asistent riaditeľa pre operácie letových posádok. Záložná posádka Grissom a Young medzitým pripravila kozmickú loď Gemini 6 na štart. Wally Schirra a Thomas Stafford sa osprchovali a absolvovali krátku lekársku prehliadku. Potom si sadli k raňajkám, ku ktorým sa podával steak a vajíčka. Raňajkovali v spoločnosti astronauta Gordona Coopera. Nasledoval odchod z Budovy pilotovaných letov a presun na štartovaciu rampu 16, kde si v špeciálne upravenom obytnom prívese obliekli skafandre. Na rozdiel od predchádzajúcej cesty v októbri si Schirra tentokrát nezapálil Marlborku. Po oblečení a kontrole skafandrov sa astronauti v špeciálne upravenej dodávke presunuli na štartovací komplex 19, odkiaľ mali vyštartovať. Asi 90 minút pred štartom boli pripútaní na svoje miesta v kozmickej lodi Gemini 6. Záverečné prípravy na štart prebiehali hladko, takmer rutinne. Čakalo sa na presný okamih, kedy bude Gemini 7 prelietať nad kozmodrómom. Okamih prišiel podľa plánu krátko pred desiatou dopoludnia miestneho času. O 09:54:06 sa odpočítavanie dostalo k nule a nastal zážih motorov prvého stupňa rakety Titan.^[3][4][5]

 

Asi sekundu a pol potom, čo sekvencer vydal povel k zážihu, motory náhle stíchli. V riadiacom stredisku medzitým operátor Charlie Harlan, ktorý mal na starosti sledovanie funkcie nosiča, sledoval, ako kontrolky nárastu ťahu podľa plánu zablikali a hodiny začali odpočítavať. Ťah zrazu klesol a prístroje ukazovali vypnutie motorov. Vtedy sa Harlan musel bleskovo rozhodnúť, či prepnúť páčku „abort“ (prerušenie štartu) vedľa svojho pultu. Neurobil tak a na komunikačnom kanáli zakričal na letového riaditeľa Chrisa Krafta: „Štart neprebehol, štart neprebehol!“ Obaja astronauti v kokpite pozorne vnímali nárast hluku z motorov, vzrastajúce vibrácie a následné ticho. Obaja držali v rukách madlo katapultážneho systému a bleskovo rozmýšľali, čo ďalej. Stafford si pomyslel, ako budú po katapultáži vďaka kyslíkovej atmosfére v kabíne spolu so Schirrom zrejme upálení zaživa. Schirra sa snažil rýchlo zanalyzovať, či sa raketa zdvihla z rampy. V rozhodovaní mu nepomohol ani fakt, že komunikátor (CAPCOM) v riadiacom stredisku Alan Bean zatiaľ mlčal. Schirra ako skúsený testovací pilot nakoniec zachoval chladnú hlavu a dospel k záveru, že hoci sa na palubnej doske spustili hodiny, raketa sa nezdvihla z rampy ani o centimeter. Rozhodol sa počkať a pokojným hlasom ohlásil: „Ok, len tu sedíme a dýchame.“ Schirra mal nakoniec pravdu, raketa Titan naozaj zostala na zemi. Keby sa tak nestalo a zdvihla sa len o pár centimetrov, vzápätí by dopadla späť na rampu a explodovala. Dôvod havarijného vypnutia motorov sa podarilo nájsť celkom rýchlo vďaka elektrickému káblu, ktorý mal byť do okamihu vzletu pripojený k rakete. Kábel sa mal odpojiť až po zdvihnutí nosiča do vzduchu, ale jeho nie úplne dobre sediaca zástrčka bola v podstate vytrasená von vibráciami pri zážihu. Systém na to zareagoval prerušením štartu. Odpojenie toho kábla okrem iného spúšťalo aj palubné hodiny v kokpite Gemini, čo posádku zmiatlo. Schirra a Stafford opäť nikam neleteli.^[3][4][5]

Našťastie to nebol vážny problém a ďalší pokus o štart sa mohol uskutočniť už o tri dni neskôr. Zatiaľ prebiehali dôkladné práce na kontrole rakety, rampy a tiež analýza údajov. Podľa záznamov to vyzeralo, že tlak v jednej z dvoch spaľovacích komôr začal klesať ešte predtým, než ten vytrasený kábel spôsobil prerušenie štartu. Klesali tiež tlaky paliva a okysličovadla a tiež aj otáčky turbočerpadla. Technici a inžinieri firmy Aerojet začali ešte večer 12. decembra s rozoberaním poruchového motora. Dôkladná celonočná prehliadka ale nepriniesla žiaden výsledok. Až nasledujúci deň asi o deviatej ráno jeden z technikov našiel príčinu poruchy. Pred niekoľkými mesiacmi prešiel plynový generátor rutinným čistením u výrobcu v Baltimore v Marylande. Všetky vstupy, výstupy a ventily boli počas čistenia zakryté záslepkami. Na vstupe okysličovadla do plynového generátora však niekto tú záslepku zabudol. Teraz sa ju podarilo nájsť a prípravy na ďalší pokus o štart mohli pokračovať. Technici podali úctyhodný výkon a včas stihli všetky úkony pred ďalším pokusom o štart.^[3][4][5]

V stredu 15. decembra astronauti vstávali o 04:00 miestneho času. Schirru a Stafforda čakal už tretí pokus o štart. Osprchovali sa a absolvovali krátku lekársku prehliadku. Následne si sadli k raňajkám. Opäť sa podával steak a vajíčka. Tentokrát raňajkovali v spoločnosti šéfastronauta Alana Sheparda. Potom dostali inštrukcie od svojich náhradníkov Grissoma a Younga, ktorí spolu s pozemným personálom strávili hodiny pred úsvitom prípravou lode Gemini 6 na štart. Nasledoval odchod z Budovy pilotovaných letov a presun na štartovaciu rampu 16, kde si v špeciálne upravenom obytnom prívese obliekli skafandre. Po oblečení a kontrole skafandrov sa astronauti v špeciálne upravenej dodávke presunuli na štartovací komplex 19, odkiaľ mali vyštartovať. Krátko po 07:00 nastúpili do kabíny lode Gemini 6 a všimli si nápis „Veľa šťastia od 2. zmeny“. Odpočítavanie prebiehalo bez problémov.^[6]

 

Misia Gemini VI-A nakoniec úspešne odštartovala 15. decembra 1965 o 08:37:26,471 miestneho času (13:37:26,471 svetového času) pomocou nosnej rakety Titan II GLV zo štartovacieho komplexu 19 na Základni vzdušných síl Cape Kennedy. Rovnako ako minule aj teraz sa rozbehli hodiny na palubnej doske, ale tentoraz ich spustenie sprevádzal znateľný pohyb nahor. Schirra nadšene ohlásil: „Hodiny sa rozbehli. Tentokrát je to naozaj!“ Vzlet rakety a navedenie kozmickej lode na obežnú dráhu Zeme prebehli bez problémov. Loď Gemini 7 s Bormanom a Lovellom bola vtedy 1 992 km pred nimi. Po nevyhnutných úkonoch začali Schirra a Stafford s približovacími manévrami. V čase 1 hodina a 34 minút po štarte začali so sériou štyroch manévrov, ktoré ich po hodine a pol doviedli do relatívnej blízkosti Gemini 7. Schirra a Stafford mali veľa práce. Dali si dole helmy a trocha sa napili džúsu, na viac nemali čas. V čase 3 hodiny a 7 minút po štarte astronauti zapli palubný radar svojej lode. Radar okamžite zachytil slabý odraz Gemini 7 a ohlásil záchyt. Spočiatku bol záchyt len prerušovaný, keďže Gemini 7 bola vtedy vzdialená 456 km, ale keď sa vzdialenosť medzi oboma loďami skracovala, radar sledoval druhú loď už bez problémov. Vo vzdialenosti 434 km už bol radarový záchyt pevný. V čase 5 hodín a 4 minúty po štarte Schirra ohlásil: „Niečo vidím na dvanástej hodine!“ Spočiatku si ale nebol istý, či nepozoruje hviezdu Sírius, ale o chvíľu bolo jasné, že ten svetelný bod je kozmická loď Gemini 7, od ktorej sa odrážali slnečné lúče.^[4][6]

 

V čase 5 hodín a 19 minút po štarte začali Schirra a Stafford s finálnou fázou zbližovania. Gemini 7 bola z ich pohľadu mierne hore pod uhlom 28°. Približovanie prebiehalo bez problémov a po polhodine mohol Schirra začať brzdiť. V čase 05:54:36 po štarte sa približovanie zastavilo a obe lode leteli vo vzdialenosti 40 metrov od seba. Išlo o historicky prvé stretnutie pilotovaných kozmických lodí na obežnej dráhe Zeme. „Gemini 6, Houston na príjme,“ ozval sa CAPCOM Elliot See, aby zistil, v akej fáze je zbližovanie. „Sedíme tu všetci spolu a hráme bridž,“ zažartoval Schirra. O chvíľu dodal: „Je tu celkom riadna prevádzka!“ „Tak zavolaj policajta,“ poradil mu See. Kozmická loď Gemini 7 mala vtedy už pomerne málo paliva v orientačnom systéme OAMS (Orbit Attitude and Maneuvering System), a tak všetky manévre vykonával Schirra. Manévroval tak, aby si Gemini 7 mohli so Staffordom prezrieť, natočiť ju a odfotiť. Najmenšia dosiahnutá vzdialenosť medzi oboma loďami bola 30 cm a počas orbitálnej noci Schirra držal Gemini 6 vo vzdialenosti 7 metrov. Po prvom lete v tesnej blízkosti sa Schirra s Gemini 6 vzdialil na 50 až 70 metrov a začal s pomalým obletom, pri ktorom Gemini 6 stále mierila nosom k Gemini 7. Všetky tieto manévre vykonávali Schirra so Staffordom bez použitia radaru a počítača. Astronauti sa pri riadení striedali a let prebiehal bez problémov. Pri jednej príležitosti sa dokonca 20 minút nemuseli dotknúť páky ovládania orientačného systému. Astronautov oboch lodí prekvapili pozostatky po pyrotechnickom oddelení lode od nosiča. V zadnej časti oboch lodí sa vznášali drôty, kusy kovu a laminátu. Na povrchu lodí boli zreteľné aj tie najmenšie detaily a posádky sa mohli vzájomne sledovať v okienkach svojich kabín. Stafford pri tejto príležitosti okomentoval Lovellovu rastúcu bradu. V jeden moment sa za okienkom lode Gemini 6 objavil nápis „Beat Army“ (Porazíme armádu), čím Schirra a Stafford poukázali na rivalitu medzi zložkami amerických ozbrojených síl. Schirra, Stafford a Lovell boli absolventami United States Naval Academy v Annapolise a Borman bol jediný z West Pointu.^[4][6]

Asi 5 hodín a 18 minút od prvého stretnutia lodí Gemini 6 a 7 Schirra vykonal separačný zážih, po ktorom sa loď Gemini 6 vzdialila. Po malej korekcii sa následne ustálila na rovnakej dráhe ako Gemini 7, necelých 50 km za ňou. Schirra a Stafford si už mohli oddýchnuť, odpútať sa zo sedadiel, najesť sa a napiť. Vykonali niekoľko jednoduchých experimentov s pozorovaním a snímaním zemského povrchu a potom išli spať. Na druhý deň letu sa Schirra prebudil s nádchou a upchanými dutinami. Trocha mu pomohol liek Actifed. Potom sa posádka Gemini 6 začala pripravovať na návrat. V čase 23 hodín, 57 minút a 37 sekúnd po štarte letela loď Gemini 6 nad USA počas svojho predposledného obletu Zeme. Stafford vtedy ohlásil: „Gemini 7, tu je Gemini 6. Vidíme nejaký objekt, vyzerá ako satelit, pravdepodobne na polárnom orbite. Je na nízkej dráhe zo severu na juh pod strmým uhlom. Vyzerá to ako by to bolo... veľmi nízko. Zdá sa, že každú chvíľu vstúpi do atmosféry. Moment, skúsim zachytiť jeho signál...“ Vzápätí začala éterom znieť vianočná pieseň Jingle Bells, ktorú Schirra hral na svojej fúkacej harmonike a Stafford ho sprevádzal rolničkami. Potom sa v presne určený čas zapálili brzdiace motory a Gemini 6 začala klesať k zemi. Palubný počítač napovedal Schirrovi ako natočiť kabínu tak, aby ju doviedol čo najbližšie k cieľovému bodu. Vo výške 24 km už kabína padala takmer kolmo. Padákový systém fungoval, ale prevesenie na dvojbodový záves bolo prudké (čo sa stalo aj pri misii Gemini 3) a Schirra si pritom zničil priezor svojej prilby, keď sa zaprel priezorom o ruku a kovová príruba rukavice mu pri silnom trhnutí rozbila priezor. Kozmická loď Gemini 6 v poriadku pristála 16. decembra 1965 o 10:28:50 miestneho času (15:28:50 UTC) na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 410 km severovýchodne od ostrova Grand Turk, necelých 18 km od lietadlovej lode USS Wasp a 12,9 km od plánovaného bodu. Oproti predchádzajúcim misiám to bolo značné zlepšenie v presnosti pristátia. Vzhľadom na pokojnú hladinu Atlantiku sa Schirra a Stafford rozhodli zostať v kabíne a asi hodinu po pristátí boli vyzdvihnutí na palubu USS Wasp.^[4][6]

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gemini 6A

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Gemini 6A na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Gemini 6A v Malej encyklopédii kozmonautky (po česky)
• Kritické momenty kosmonautiky 7. díl (po česky)
• Gemini – Kosmonautická maturita (9. díl) (po česky)
• Gemini – Kosmonautická maturita (11. díl) (po česky)