Vasilij Konstantinovič Bľucher
| Vasilij Konstantinovič Bľucher | |
 Vasilij Bľucher, ako veliteľ 51. streleckej divízie. Ťumeň, august 1919. | |
| Narodenie | 19. november 1890 Barščinka, Jaroslavská gubernia, Ruské impérium |
|---|---|
| Úmrtie | 9. november 1938 (47 rokov) Moskva, Sovietsky zväz |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Vasilij Konstantinovič Bľucher |
Vasilij Konstantinovič Bľucher (rus. Василий Константинович Блюхер; * 19. november 1890, Barščinka – † 9. november 1938, Moskva) bol sovietsky vojvodca, jeden z prvých piatich maršalov Sovietskeho zväzu (1935). Vyznamenal sa ako vynikajúci veliteľ boľševických vojsk počas ruskej občianskej vojny. Počas masových čistiek v Červenej armáde bol roku 1938 zatknutý, zomrel na následky mučenia pri vyšetrovaní.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Pochádzal zo sedliackej rodiny. Priezvisko Bľucher získal jeho starý otec po návrate z krymskej vojny. Narodil sa v dedine Barščinka blízko Rybinska. Spočiatku pracoval ako robotník. Po začiatku prvej svetovej vojny bol povolaný do armády ako radový vojak. Slúžil v Brusilovovej 8. armáde. Vyznamenal sa v boji a bol dvakrát vyznamenaný Krížom sv. Juraja a neskôr povýšený na poddôstojníka. V januári 1915 bol ťažko ranený v bojoch pri Ternopole. Po 13 mesiacoch liečenia bol prepustený z armády a šiel pracovať do lodeníc v Nižnom Novgorode, neskôr do strojárskeho závodu v Kazani. V roku 1916 vstúpil do boľševickej strany. Bol členom vojenského sovietu v meste Samara. Neskôr bol zástupcom N. Kaširina, ktorý viedol oddiel bojujúci proti bielogvardejským vojskám na Južnom Urale. Jednotka obsadila Orenburg a v lete 1918 operovala v oblasti Orenburg-Ufa-Čeľabinsk. Po odrezaní od zvyšku boľševických síl jeho jednotky operovali partizánskym spôsobom. V auguste bol Kaširin ranený a velenie prebral Bľucher. V priebehu leta jeho jednotky (tzv. Uralský partizánsky oddiel) o sile asi 6000 až 10 500 mužov počas neustálych bojov v ťažkom teréne prešli za 54 dní okolo 1500 km a zničili nepriateľské jednotky o sile 7 plukov.[1] Za tento úspech mu bol ako prvému boľševickému veliteľovi 30. septembra 1918 udelený Rad červenej zástavy. V citácii jeho vyznamenania bolo uvedené, že tento postup možno porovnávať so Suvorovovym prechodom Álp. Neskôr sa po reorganizácii svojich vojsk (premenovaných na 51. divíziu) podieľal na bojoch proti bielogvardejcom na Ukrajine a v južnom Rusku. Viedol sovietsku 3. armádu. Bol veliteľom sovietskych vojsk Ďalekovýchodnej republiky v rokoch 1921-1922.
V druhej polovici 20. rokov slúžil ako vojenský poradca čínskej vlády.[1] Neskôr po návrate do krajiny viedol Ukrajinský vojenský okruh a v roku 1929 bol poverený vedením sovietskych vojsk na Ďalekom východe. Počas bojov v okolí Rusko-Čínskej východnej železnice porazil oddiely miestnych čínskych vládcov. Za tento úspech bol vyznamenaný ako prvý sovietsky veliteľ Radom červenej hviezdy. Maršalom Sovietskeho zväzu sa stal v novembri 1935 spolu s Klimentom Vorošilovom, Michailom Tuchačevským, Alexandrom Jegorovom a Semionom Buďonným.[2] Počas stalinských čistiek bol v roku 1937 účastník súdu s maršalom Tuchačevským.
V júli 1938 počas bojov v okolí jazera Chasan viedol ďalekovýchodný front. V dôsledku jeho chýb sovietske sily utrpeli ťažké straty a odrazili japonský vpád až 10. augusta. Hlavný vojenský soviet na čele s Vorošilovom, Buďonným, Molotovom a Stalinom následne Bľuchera obvinil z nedostatočnej pripravenosti frontu a neochoty očistiť front od zradcov. 22. októbra 1938 bol zatknutý a obvinený zo špionáže pre Japonsko. Bľucherovmu zatknutiu zrejme napomohol aj útek veliteľa NKVD na Ďalekom východe Genricha Ľuškova obávajúceho sa zatknutia, do Japonska.
Pri vyšetrovaní sa Bľucher odmietal priznať a formálne ani nebol nikdy súdený. Bol mučený a pri brutálnom vypočúvaní prišiel o oko. Zomrel 9. novembra 1938 vo väznici Lefortovo v Moskve. Podľa obhliadky tela jeho smrť spôsobila pľúcna embólia. 10. marca 1939 bol posmrtne spätne zbavený hodnosti maršala a odsúdený na trest smrti za „špionáž pre Japonsko a protisovietske pravicové a vojenské sprisahanie“.[3] Informácie o jeho smrti bol držané v tajnosti až do roku 1956, keď bol oficiálne rehabilitovaný.
Vyznamenania
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c DUROV, V. A.. Ruská a sovětská vojenská vyznamenání. Praha : Naše vojsko, 2006. 103 s. ISBN 80-206-0839-7. S. 54. (po česky)
- ↑ FIDLER, Jiří. Za víru, vládce a vlast (Ruští a sovětští maršálové). Brno : Jota, 2005. 290 s. ISBN 80-7217-354-5.
- ↑ Počtariov, N. P. Tragedia maršala Bľuchera [online]. nvo.ng.ru, 2004-11-19, [cit. 2012-11-21]. Dostupné online. (po rusky)
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vasilij Konstantinovič Bľucher
