Unio

O iných významoch výrazu škľabka pozri škľabka.

Unio, po slovensky korýtko (zastarano: škľabka, mušľa, veľavrub^[1]) je rod sladkovodných lastúrnikov z ktorého sú na území Slovenska pôvodné tri druhy: korýtko riečne (Unio crassus), korýtko rybničné (Unio tumidus) a korýtko maliarske (Unio pictorum)^[2].

Korýtka sú lastúrniky, čo znamená, že ich mäkké telo zložené najmä z nohy, ktorou sa pohybujú po substráte a dvoch párov žiabier, ktoré slúžia na dýchanie, filtráciu potravy a čiastočne aj vývin vajíčok u samičiek je chránené pevnou vápenatou schránkou tvorenou dvomi lastúrami spojenými vo vrcholovej časti pružným väzom nazývaným ligament. Korýtka nemajú hlavu a potravu po odfiltrovaní v žiabrach príjmajú redukovaným ústnym otvorom, ktorý nie je vybavený struhákom – radulou. Na príjmanie rsp. vylučovanie vody slúžia korýtkam vysúvateľné trubice/sifóny, pričom pri pozornejšom pohľade si môžeme všimnúť, že jedna z trubíc/sifónov je zakončená akýmisi chĺpkami, ktoré slúžia na odfiltrovanie hrubších nečistôt z vody, pri čerpaní vody do žiabier, vylučovacia trubica takéto chĺpky nemá.

Rozlišovacím znakom medzi jednotlivými druhmi našich korýtok je okrem tvaru schránok/lastúr aj tvar a veľkosť vnútroschránkových zubov a líšt, túto jednoznačnú metódu rozlíšenia jednotlivých druhov však môžeme uplatniť len pri lastúrach po uhynutých jedincoch, po odumretí mŕtveho tkaniva. Pri rozlišovaní živých jedincov v prírode si stačí zapamätať, že korýtka maliarske majú jazykovito pretiahnuté schránky/lastúry, korýtka riečne majú obličkovité lastúry/schránky a korýtka rybničné majú v spodnej časti vyduté a zaoblené schránky, teda nie približne rovné ako korýtka maliarske, či riečne.

Životný cyklus korýtok je jedinečný a zložitý. Samčie jedince uvoľňujú do vody spermie, ktoré samičky prostredníctvom prijímacieho sifónu nasajú do žiabier v ktorých už majú nakladených cca 70 000 vajíčok. Po oplodnení ostávajú vajíčka v žiabrach samičky ešte približne tri týždne pokiaľ sa z nich nevyvinie juvenilné/mladé štádium korýtka nazývané glochídium, ktoré samička zo žiabier vylučuje do vonkajšieho prostredia, kde sa glochídiá snažia prichytiť pomocou háčikov na žiabrach rýb. V prípade, že sa im to podarí, tak približne mesiac parazitujú na telesných tekutinách ryby až dokončia svoj vývoj a uvoľňujú sa do vonkajšieho prostredia, kde sa snažia zahrabať do piesčitého, či bahnitého substrátu, v tomto štádiu sú približne 1 mm veľké. V dospelosti dorastajú korýtka riečne a rybničné väčšinou do 6 – 8 cm, korýtka maliarske cca 10 – 12 cm, treba však pamätať, že mnoho jedincov je aj v dospelosti menších. Korýtka riečne sa dožívajú na území Slovenska 8 – 15 rokov, korýtka maliarske a korýtka rybničné 6 – 10 rokov.

• Korýtko riečne (Unio crassus) je náročné na kvalitu vody čo limituje jeho rozšírenie len na neznečistené vodné toky od nížin po podhorské oblasti. Vyskytuje sa tak v riekach ako menších potokoch najmä v piesčitom, štrkovitom a bahnitom substráte pri brehu. Uprednostňuje čiastočne zatienené stanovištia. Korýtko riečne je chránené a jeho spoločenská hodnota predstavuje 140 Eur.
• Korýtko maliarske (Unio pictorum) je našim najrozšírenejším veľkým sladkovodným lastúrnikom najmä vďaka tomu, že je odolný voči znečisteniu vody. Stretávame sa s ním v stojatých aj tečúcich vodách, obľubuje umelé vodné kanály (Biskupský kanál na Váhu), ale aj človekom vytvorené vodné plochy a priehrady (Ružiná).
• Korýtko rybničné (Unio tumidus) ako už názov napovedá žije skôr v stojatých vodách, no vyskytuje sa aj v riekach. V súčasnosti je to asi najviac ohrozený druh z pomedzi korýtkotvarých na území Slovenska.

Vo všeobecnosti sú lastúrniky zásadne ohrozené znečistením vôd a reguláciou vodných tokov. Za ostatných 70 rokov vyhynulo okolo 80% populácií sladkovodných lastúrnikov na Slovensku. Výnimku tvoria populácie korýtok maliarskych.

• 
  Na tejto fotografii pravej a ľavej lastúry korýtka riečneho možno vidieť zuby a lišty v hornej časti oboch lastúr. Obvykle má ľavá lastúra korýtok dvojitú lištu a zub, do ktorých zapadá jedna lišta a zub pravej lastúry. Na obrázku je ľavá lastúra hore a pravá dole. Popisiky ukazujú, kde, kedy a kým boli lastúry nájdené a určené.

1. ↑ ORSZÁGH, Ivan; ČEJKA, Tomáš; ORSZÁGHOVÁ, Zlatica. Slovenské mená mäkkýšov (Mollusca). 1. vyd. V Bratislave : Univerzita Komenského, 2012. 208 s. Dostupné online. ISBN 978-80-223-3170-8. S. 97 – 98.
2. ↑ Horsák M., Juřičková L., Beran L., Čejka T. & Dvořák L. (2010). "Komentovaný seznam měkkýšů zjištěných ve volné přírodě České a Slovenské republiky". Malacologica Bohemoslovaca, Suppl. 1: 1-37. PDF.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Unio
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Unio

Biologický portál

• PaedDr. Valerián Franc CSc.: Systém a fylogenéza živočíchov – bezchordáty – zdroj, z ktorého (pôvodne) úplne alebo čiastočne čerpal tento článok.
• Šteffek J., Nagel K.-O. & Vavrová Ľ. 2006: Ekológia, rozšírenie a ochrana lastúrnikov čeľadí Unionidae, Dreissenidae a Corbiculidae na Slovensku. Vyd. TU Zvolen,
• Vojen Ložek: Klíč československých mäkkýšů, Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1956
• Veľká kniha živočíchov, Vydavateľstvo príroda, 2009