Technológia počas prvej svetovej vojny

Technológia počas 1. svetovej vojny (1914 – 1918) odzrkadľoval trend industrializmu a masovej výroby zbraní a vojenskej technológie. Tento trend začal najmenej päťdesiat rokov pred prvou svetovou vojnou počas americkej občianskej vojny v rokoch 1861 – 1865^[1] a pokračoval v mnohých menších konfliktoch, v ktorých vojaci a stratégovia testovali nové zbrane.

Prvá svetová vojna zahŕňala ustálené a vylepšené typy zbraní z predchádzajúcich období, spolu s niektorými novými zbraňami vyvinutými pomocou inovatívnej technológie a množstva improvizovaných zbraní využívaných v zákopovej vojne. Vojenská technika tej doby zahŕňala dôležité inovácie v guľometoch, granátoch a delostrelectve, spolu s v podstate novými zbraňami, ako sú ponorky, jedovatý plyn, bojové lietadlá a tanky.^[2]

Skoršie roky 1. svetovej vojny by sa dali opísať ako stret technológií 20. storočia s vojenskou vedou 19. storočia vytvárajúcu neefektívne bitky s obrovským počtom obetí na oboch stranách. Na súši bol rýchly zostup do zákopovej vojny prekvapením. Až v poslednom roku vojny veľké armády podnikli kroky k prevratu velenia, riadenia a taktiky, aby sa prispôsobili modernému bojisku a začali využívať nespočetné množstvo nových technológií na efektívne vojenské účely. Taktické reorganizácie (napríklad presun velenia zo 100+ mužskej roty na 10+ mužskú čatu ) podporil aj vývoj obrnených áut, prvých samopalov a automatických pušiek, ktoré mohli samostatne nosiť a používať jednotlivý vojaci.

Nový metalurgický a chemický priemysel vytvoril novú palebnú silu, ktorá krátkodobo zjednodušila obranu, dokým sa nevyvinuli nové prístupy k útoku. Použitie pechotných pušiek, puškového delostrelectva s hydraulickými spätnými mechanizmami, ostnatého drôtu, cikcakových zákopov a guľometov spravilo prechod cez bránený terén takmer nemožným. Ručný granát, ktorý sa dlho používal samostatne, sa rýchlo vyvinul ako pomôcka pri útokoch na zákopy. Pravdepodobne najdôležitejšou inováciou bolo zavedenie vysoko výbušných nábojov pre delostrelectvo. Toto dramaticky zvýšili smrteľnosť delostrelectva oproti ich ekvivalentom z 19. storočia.

Zákopová vojna viedla k vývoju betónových nadzemných bunkrov, malej, tvrdej budovy, ktorá sa dala použiť na streľbu z guľometu. Nadzemné bunkre sa dali umiestniť naprieč bojiskom s prekrývajúcimi sa palebnými poľami.

Pretože útok na nepriateľa v zákope bolo také ťažké, tunelová vojna sa stala počas vojny hlavným úsilím. Akonáhle boli nepriateľské pozície podkopané, boli pod nimi umiestnené a odpálené obrovské množstvá výbušnín. Týmto si uľahčili útok na povrchu zeme. Pre obranu proti týmto podzemným útokom boli kľúčové citlivé odpočúvacie zariadenia, ktoré dokázali rozpoznať zvuky kopania. Briti sa ukázali ako obzvlášť zdatní v tejto taktike vďaka zručnosti ich „zákopníkov“ a sofistikovanosti ich odpočúvacích zariadení.

Počas vojny nehybnosť zákopovej vojny a potreba ochrany pred ostreľovačmi vytvorili žiadosť pre medzery na strieľanie zo strelných zbraní a na pozorovanie nepriateľa.^[3] Často sa používala oceľová platňa s „kľúčovou dierkou“, ktorá mala otočný kus na zakrytie štrbiny, keď nebola používaná.^[3]

Britská a nemecká armáda už prešla pri uniformách z červeného kabáta (britská armáda) (1902) a prusky modrého kabáta (1910) na menej nápadné khaki alebo poľne sivé farby. Adolf Messimy, Jozef Gallieni a ďalší francúzski vodcovia navrhli tiež zmeniť farby na uniforme, ale francúzska armáda pokračovala v používaní svojich tradičných červených nohavíc a až v roku 1915 začala dostávať nové „nebovo modré nohavice“.

Typ pršiplášťa britských dôstojníkov, predstavený dlho pred vojnou, získal slávu ako zákopový kabát.

Hlavné armády vstupovali do vojny v látkových čiapkach alebo kožených prilbách. Ponáhľali sa vyvinúť nové oceľové prilby. Tie sa stali ikonami ich príslušných krajín.

Pozorovanie nepriateľa v zákopovej vojne bolo náročné, čo viedlo k vývinu nových technológii. Jednou z nich bol napríklad pozorovací strom. Bola to umelá pozorovacia veža maskovaná ako strom, ktorá umožňovala silám diskrétne pozorovať svojho nepriateľa.^[4]

V 19. storočí Británia a Francúzsko využili rýchly technický rozvoj delostrelectva a začali využívať Mobilný spôsob boja. Delostrelectvo dobre poslúžilo v koloniálnych vojnách toho storočia a veľmi dobre poslúžilo Nemecku vo francúzsko-pruskej vojne, ale zákopová vojna sa podobala viac na obliehanie a vyžadovala si skôr obliehacie delá. Nemecká armáda už počítala s tým, že európska vojna si môže vyžadovať ťažšie delostrelectvo, a preto mala predom pripravené vhodnejšie veľkosti diel. Zlievárne reagovali na aktuálnu situáciu väčším počtom ťažkých a menším počtom vysoko mobilných diel. Nemecko vyvinulo parížske delá úžasnej veľkosti a dosahu. Bohužiaľ obrovská úsťová rýchlosť strely opotrebovala hlaveň už po niekoľkých výstreloch. Delo si potom vyžadovalo návrat do továrne na vyrovnanie, takže tieto zbrane slúžili skôr na vystrašenie a nahnevanie mestských ľudí, než na ich zabíjanie alebo devastáciu ich miest.

Na začiatku vojny bývalo delostrelectvo často umiestnené na prvej línii, aby strieľalo cez otvorené mieridlá na nepriateľa. Počas vojny boli vykonané tieto vylepšenia:

• Prvýkrát bola vyvinutá nepriama paľba z protibatérie
• Prední pozorovatelia sa používali na nasmerovanie delostrelectva umiestneného mimo priamej viditeľnosti cieľov a boli vyvinuté sofistikované komunikačné a palebné plány.
• Delostrelecké meranie zvuku a zábleskové pozorovanie na lokalizáciu a následné zničenie nepriateľských batérií
• Faktory ako počasie, teplota vzduchu a opotrebenie hlavne boli prvýkrát presne zmerané a brané do úvahy pri nepriamej streľbe
• Prvá „boxová baráž“ v histórii bola vypálená v bitke pri Neuve Chapelle v roku 1915. Toto bolo použitie troj alebo štvorstrannej clony granátovej paľby na zabránenie pohybu nepriateľskej pechoty
• Plazivá baráž bola zdokonalená
• Bol vyvinutý zápalník č. 106 na rezanie drôtu, špeciálne navrhnutý tak, aby explodoval pri kontakte s ostnatým drôtom alebo zemou predtým, ako sa náboj zahrabal do blata, a bol rovnako účinný ako protipechotná zbraň.
• Prvé protilietadlové delá boli vyvinuté z núdze

Poľné delostrelectvo vstúpilo do vojny s myšlienkou, že každé delo by malo mať pri sebe stovky nábojov a zbrojnice by mali mať po ruke asi tisíc na doplnenie. To sa ukázalo ako úplne neadekvátne, keď sa často opakovalo, že zbraň sedela na jednom mieste a strieľala sto alebo viac nábojov za deň po celé týždne alebo mesiace. Na zvládnutie výslednej krízy munície v roku 1915 boli továrne narýchlo prerobené z iných účelov, aby sa vyrobilo viac kusov munície. Železnice smerujúce na front boli rozšírené alebo vybudované, čím zostala otázka poslednej míle. Kone boli hlavnou odpoveďou na tento problém, ale ich vysoká úmrtnosť vážne oslabila centrálne mocnosti koncom vojny. Na mnohých miestach pomohli nové zákopové železnice. Motorovým vozíkom používaných v týchto železniciach ešte chýbali pneumatiky, všestranné odpruženie a ďalšie vylepšenia, ktoré ich v neskorších desaťročiach spravili efektívnejšími.

Väčšina obetí počas vojny bola spôsobená delostreleckou paľbou.

V prvej svetovej vojne boli chemické zbrane prvýkrát systematicky používané. Chemické zbrane z prvej svetovej vojny zahŕňali fosgén, slzný plyn, chlórarzíny a horčičný plyn.

Na začiatku vojny malo Nemecko najvyspelejší chemický priemysel na svete, ktorý predstavoval viac ako 80 % svetovej produkcie farbív a chemikálií. Hoci používanie jedovatého plynu bolo zakázané Haagskymi konvenciami z roku 1899 a 1907, Nemecko sa obrátilo na tento priemysel, pretože dúfalo, že chemické zbrane budú rozhodujúce pre prelomenie nehybnej situácie zákopovej vojny. Chlórový plyn bol prvýkrát použitý na bojisku v apríli 1915 v druhej bitke pri Ypres v Belgicku. Neznámy plyn sa javil ako jednoduchá dymová clona, ktorá sa vtedy používala na ukrytie útočiacich vojakov, preto spojenecké jednotky dostali rozkaz, aby odrazili očakávaný útok. Plyn mal ničivé účinky, zabil mnohých obrancov alebo, keď vietor odfúkol plyn naspäť, tak zabil mnohých vlastných útočníkov.

Keďže vietor bol nespoľahlivý, tak museli nájsť iný spôsob presunu plynu. Plyn sa začal strieľať v delostreleckých granátoch.^[5] Neskôr sa začal používať horčičný plyn, fosgén a iné plyny. Francúzsko a Británia čoskoro nasledovali Nemecko s vlastnými plynovými zbraňami. Prvá obrana proti plynu bola improvizovaná. Boli to prevažne handry namočené vo vode alebo moči. Neskôr boli vyvinuté pomerne účinné plynové masky a tie značne znížili účinnosť plynu ako zbrane. Hoci jedovatý plyn viedol ku krátkym taktickým výhodám a pravdepodobne spôsobil viac ako milión obetí, tak sa zdá, že plyn nemal žiadny významný vplyv na priebeh vojny.

Chemické zbrane boli ľahko dostupné a lacné. Plyn bol obzvlášť účinný proti jednotkám v zákopoch a bunkroch, ktoré ich chránili pred inými zbraňami. Väčšina chemických zbraní útočila na dýchací systém jednotlivca. Koncept dusenia ľahko vyvolával vo vojakoch strach a výsledný teror na nich pôsobil psychicky. Strach z chemických zbraní bol taký veľký, že vojaci často spanikárili a nesprávne posúdili symptómy prechladnutia ako symptómy jedovatého plynu.

Zavedenie rádiotelegrafie bolo významným krokom v komunikácii počas prvej svetovej vojny. Používané stanice boli v tom čase iskrové vysielače. Napríklad informácie o začiatku prvej svetovej vojny boli vysielané do nemeckej juhozápadnej Afriky 2. augusta 1914 rádiotelegrafiou z vysielacej stanice Nauen cez reléovú stanicu v Kamine a Lomé v Togu do rádiovej stanice vo Windhoeku.

Počas začiatkov vojny sa generáli pokúšali riadiť front z veliteľstva mnoho kilometrov od frontu, pričom správy boli prenášané tam a späť bežcami alebo motocyklovými kuriérmi. Čoskoro sa ale zistilo, že sú potrebné bezprostrednejšie spôsoby komunikácie.

Rádiové prijímače tej doby boli príliš ťažké na to, aby sa dali nosiť do boja a káble poľných telefónnych liniek boli rýchlo prerušené. Oba spôsoby bolo možno odpočúvať^[6] a zákopové kódy neboli dostačujúce. Preto sa namiesto toho často používali bežci, blikajúce svetlá a zrkadlá. Psy boli tiež občas používané, ale jednotky mali tendenciu adoptovať si ich ako domácich miláčikov a muži dobrovoľne chodili ako bežci namiesto psa. Existovali aj lietadlá (nazývané „kontaktné hliadky“), ktoré prenášali správy medzi veliteľstvom a prednými pozíciami, pričom niekedy svoje správy odhodili bez pristátia. Technický pokrok v rádiu však pokračoval aj počas vojny a rádiotelefónia sa zdokonalila, pričom bola najdôležitejšia súčasť výbavy pozorovateľov výsadkového delostrelectva.^[6]

Nové diaľkové delostrelectvo vyvinuté tesne pred vojnou teraz muselo strieľať na pozície, ktoré nevidelo. Typickou taktikou bolo strieľať do nepriateľských predných línií, následne zastaviť paľbu a vyslať pechotu vpred, dúfajúc, že nepriateľská línia bola prelomená. Táto taktika väčšinou nefungovala. Zdvíhacia a potom plíživá paľba boli vyvinuté tak, aby udržali delostreleckú paľbu pristávanú priamo pred pechotou „ako postupuje“. Keďže komunikácia bola nemožná, hrozilo, že palebná zóna sa bude pohybovať príliš rýchlo (vojaci stratia ochranu) alebo príliš pomaly (zdrží postup).

K tejto delostreleckej taktike existovali aj protiopatrenia: namierením delostrelectva priamo za plíživú paľbu nepriateľa bolo možné strieľať na pechotu, ktorá nasledovala plíživú paľbu. Mikrofóny (rozsah zvuku) sa používali na trianguláciu polohy nepriateľských zbraní a na zapojenie sa do paľby z protibatérie. Záblesky z ústia zbraní bolo možné tiež spozorovať a použiť na zameranie nepriateľského delostrelectva.

Nemecký vlak prepravujúci muníciu zničený delostrelectvom z 1918.

Železnice boli v tejto vojne dominantný spôsob prepravy. Nemecká stratégia bola spojencom vopred známa jednoducho kvôli rozsiahlym zoraďovacím staniciam na belgických hraniciach, ktoré nemali žiadny iný účel ako dopraviť zmobilizovanú nemeckú armádu na miesto štartu. Nemecký mobilizačný plán bol o trochu viac ako rozsiahly a podrobný železničný cestovný poriadok. Muži a materiál sa mohli dostať na front ohromnou rýchlosťou po železnici, ale vlaky boli už na samom fronte veľmi zraniteľné. Armády teda mohli postupovať len takým tempom, akým dokázali postaviť alebo prestavať železnicu, napríklad keď Briti postupovali cez Sinaj. Motorizovaná doprava bola vo veľkej miere používaná až v posledných dvoch rokoch 1. svetovej vojny. Po skončení železnice sa vojská presúvali cez poslednú míľu pešo, zbrane a zásoby ťahali kone a zákopové železnice. Železniciam chýbala flexibilita motorovej dopravy a táto nehybnosť železníc sa preniesla aj do charakteru samej vojny.

Krajiny zapojené do vojny využívali plnú silu svojej priemyselnej masovej výroby na výrobu zbraní a munície, najmä munície delostrelectva. Ženy na domácom fronte hrali kľúčovú rolu tým, že pracovali v muničných továrňach. Táto úplná mobilizácia národa alebo „totálna vojna“ znamenala, že nielen armády, ale aj ekonomiky národov medzi sebou súperili.

Istý čas, v rokoch 1914 – 1915 niektorí dúfali, že vojnu možno vyhrať minutím nepriateľských zásob, že nepriateľské zásoby delostreleckých granátov by sa mohli vyčerpať pri márnych výmenách palieb. Produkcia zásob sa však zvýšila na oboch stranách a predpoklady sa ukázali ako nepravdivé. V Británii muničná kríza v roku 1915 zvrhla britskú vládu a viedla k vybudovaniu HM továrne pri Gretne, obrovskej továrne na muníciu na anglicko-škótskych hraniciach.

Opotrebovávacia vojna sa potom zamerala na iný zdroj: ľudské životy. Toto platilo hlavne pre bitku pri Verdune, kde náčelník nemeckého štábu Erich von Falkenhayn dúfal, že opakovanými útokmi na toto francúzske mesto „vykrváca Francúzsko do biela“.

Vojna sa nakoniec skončila kombináciou spotrebovania materiálov a mužov, postupom na bojisko, príchodom amerických jednotiek vo veľkom počte a zrútením morálky a výroby na nemeckom domácom fronte v dôsledku efektívnej námorníckej blokády prístavov.

Letectvo v prvej svetovej vojne začalo s primitívnymi primitívne používanými lietadlami. Technologický pokrok bol rýchly a od júla 1915 viedol k pozemným útokom, taktickému bombardovaniu a veľmi propagovaným smrtiacim súbojom medzi lietadlami vybavenými synchronizovanými guľometmi strieľajúcimi dopredu. Lietadlá mali menší vplyv na vojnu, mali úlohy ako napríklad námornícke hliadky, prieskumy a najmä delostrelecké pozorovanie. V tejto vojne mal svoj začiatok aj protilietadlový boj.

Ako s väčšinou technológií, aj lietadlá a ich využitie prešlo počas 1. svetovej vojny mnohými vylepšeniami. Keď sa počiatočný mobilný spôsob boja na západnom fronte ustálil do zákopovej vojny, letecký prieskum nad frontom pridal k ťažkostiam pri útokoch z prekvapenia proti ukrytým a maskovaným obrancom v zákopoch.

Pozorovacie balóny s posádkou lietajúce vysoko nad zákopmi sa používali ako stacionárne pozorovacie stanice, hlásili pozície nepriateľských jednotiek a riadili delostreleckú paľbu. Balóny väčšinou obsluhovala dvojčlenná posádka vybavená padákmi, pri nepriateľskom vzdušnom útoku na horľavý balón posádka vyskočila do bezpečia. V tom čase boli padáky príliš ťažké na to, aby ich mohli používať piloti v lietadlách a menšie verzie neboli vyvinuté až do konca vojny (U Britov vznikli obavy, že by padáky mohli podkopať morálku a účinne podporovať zbabelosť). Pozorovacie balóny, uznávané pre svoju hodnotu ako pozorovateľské platformy, boli dôležitými cieľmi nepriateľských lietadiel. Na obranu pred leteckým útokom boli silne chránené veľkou koncentráciou protilietadlových diel a hliadkovali ich spriatelené lietadlá.

Zatiaľ čo prvý leteckí pozorovatelia boli neozbrojení, čoskoro na seba začali strieľať z ručných zbraní. Začali sa preteky v ozbrojovaní lietadiel, ktoré rýchlo viedli k čoraz obratnejším a guľometmi vybaveným lietadlám. Kľúčovou inováciou bolo prerušovacie zariadenie a holandský vynález,^[7] ktorý umožňoval namontovať guľomet za vrtuľu, aby pilot mohol strieľať priamo dopredu pozdĺž dráhy letu lietadla.

Keď na zemi vojna znehybnela, tak obe strany nedokázali postúpiť ani o niekoľko kilometrov bez veľkej bitky a tisícky obetí. Lietadlá sa stali veľmi cenenými pre svoju úlohu pri získavaní informácií o nepriateľských pozíciách. Bombardovali aj nepriateľské zásoby za zákopovými líniami na spôsob neskorších útočných lietadiel. Veľké lietadlá s pilotom a pozorovateľom slúžili na prieskum nepriateľských pozícií a bombardovanie ich zásobovacích základní. Tieto veľké a pomalé lietadlá boli ľahkými cieľmi pre nepriateľské bojové lietadlá. Na obranu veľkých lietadiel boli vysielané stíhacie sprievody, ktoré strieľali na útočníkov a to viedlo ku veľkolepým vzdušným súbojom.

Nemecké strategické bombardovanie počas prvej svetovej vojny zasiahlo Varšavu, Paríž, Londýn a ďalšie mestá. Nemecko svetovo viedlo vo vzducholodiach a použilo ich na občasné bombardovanie vojenských cieľov ako bol Londýn a ďalšie britské mestá. Tieto bombardovania nemali veľký efekt. Neskôr počas vojny Nemecko začalo používať strategické bombardéry s dlhým doletom. Škody boli opäť menšie, ale prinútili britské letectvo udržiavať v Anglicku letky bojovníkov na obranu pred leteckým útokom, čím britské expedičné sily pripravili o lietadlá, vybavenie a personál, ktorý bol veľmi potrebný na západnom fronte.

Spojenci vynaložili oveľa menšie úsilie pri bombardovaní centrálnych mocností.

V skorých dňoch vojny boli obrnené autá vyzbrojené guľometmi a zaraďované do bojových jednotiek spolu s cyklistickou pechotou a guľometmi namontovanými na postranných vozíkoch pre motocykle. Hoci neboli schopné zaútočiť na zákopy, ale poskytovali mobilnú palebnú podporu pechote a vykonávali prieskum, sledovanie a iné úlohy podobné jazde.^[8] Keď sa zákopová vojna vyvinula aj na hlavných bojových líniách, tak príležitosti pre využitie takýchto vozidiel sa značne znížili, ale stále sa používali v otvorenejších kampaniach ako v Rusku a na Strednom východe.

Medzi koncom roka 1914 a začiatkom roku 1918 sa západný front takmer nepohol. Keď sa Ruské impérium po októbrovej revolúcii v roku 1917 vzdalo, Nemecko dokázalo presunúť mnoho vojakov na západný front. S novou pechotou stormtrooperov vycvičenou v taktike infiltrácie, ktorá využívala slabé miesta nepriateľskej obrany na preniknutie do zadných línii, sa spustila na jar 1918 séria ofenzív. V najväčšej z nich, operácii Michael, sa generál Oskar von Hutier dostal o 60 kilometrov vpred, pričom za pár týždňov získal to, nad čím Francúzsko a Británia strávili roky. Aj keď boli spočiatku takticky úspešné, tieto ofenzívy sa zastavili, keď začali postupovať rýchlejšie ako konské zásoby, delostrelectvo a zálohy stíhali dobiehať, tým pádom nemecké sily zostali oslabené a vyčerpané.

V bitke pri Amiens v auguste 1918 jednotky trojitej dohody začali protiútok, ktorý sa nazýval „Stodňová ofenzíva“. Austrálskym a kanadským divíziám, ktoré stáli na čele útoku, sa len v prvý deň podarilo postúpiť o 13 kilometrov. Tieto bitky ukončili zákopové vojny na západnom fronte a navrátili mobilnú vojnu.

Mobilný osobný štít bol menej úspešný pokus o obnovenie mobilnej vojny.^[9]

Po skončení vojny sa porazení Nemci snažili skombinovať ich pechotnú mobilnú vojnu z roku 1918 s vozidlami, čo nakoniec viedlo k Blitzkrieguu (bleskovej vojne).

Hoci koncepcia tanku bola navrhnutá už v 90. rokoch 19. storočia, úrady neprejavili veľký záujem, až dokým nehybnosť zákopovej vojny nespôsobila prehodnotenie. Začiatkom roku 1915 britské kráľovské námorníctvo a francúzski priemyselníci začali s vývojom tankov.

Základná konštrukcia tanku kombinovala niekoľko existujúcich technológií. Zahŕňala pancierovanie dostatočne hrubé na to, aby bolo odolné voči všetkým štandardným pechotným zbraniam, húsenicový pás pre mobilitu po porozbíjanom bojisku, štvortaktný benzínový spaľovací motor (zdokonalený v 70-tych rokoch 19. storočia) a veľkú palebnú silu, ktorú poskytovali guľomety, ktoré sa stali dominantnými vo vedení vojny, alebo dokonca ľahké delostrelecké delá.

V Británii bola založená komisia na vypracovanie praktického dizajnu tanku. Výsledkom boli veľké tanky s kosoštvorcovým tvarom, ktoré umožňovali prekročenie 2,4 metrov (8 stôp) širokého zákopu: tank Mark I, pričom „mužské“ verzie boli vyzbrojené malými námornými delami a guľometmi a „ženská“ verzia mala iba guľomety.

Vo Francúzsku súperilo niekoľko zbrojárskych organizácií, každá z nich navrhla úplne odlišné návrhy tankov. Menšie tanky sa stali obľúbenými, čo viedlo k tanku Renault FT, čiastočne tým, že boli schopné využiť motory a výrobné techniky komerčných traktorov a automobilov.

Hoci prvé objavenie sa tankov na bojisku v roku 1916 zhrozilo niektoré nemecké jednotky, takéto výjazdy poskytovali skôr zdokonaľovacie príležitosti pre tanky ako bojové úspechy. Prvé tanky boli nespoľahlivé a často sa kazili. Nemci zistili, že tanky sú zraniteľní priamym zásahom z poľného delostrelectva a z ťažkých mínometov, ich zákopy boli rozšírené a iné prekážky boli vymyslené na ich zastavenie a rýchlo sa vyvinuli špeciálne protitankové pušky. Francúzsko aj Británia zistili, že nový výcvik a stratégie boli potrebné na efektívne využitie tankov, ako napríklad väčšie koordinované formácie tankov a úzka podpora pechoty. Akonáhle sa tanky dali zorganizovať v stovkách, ako pri otváracom útoku bitky pri Cambrai v novembri 1917, začali mať výrazný vplyv.

Počas zvyšku vojny nové dizajny tankov často odhalili nedostatky v boji, ktoré sa potom riešili v neskorších modeloch, ale prioritou vždy ostala spoľahlivosť tankov. V bitke pri Amiens, veľkému protiútoku Entente blízko konca vojny, britské sily išli do poľa s 532 tankami; po niekoľkých dňoch bolo v prevádzke len niekoľko, pričom tie, ktoré trpeli mechanickými ťažkosťami, prevyšovali počet tých, ktoré zneškodnila nepriateľská paľba.

Nemecko použilo veľa zajatých nepriateľských tankov a koncom vojny vyrobilo aj niekoľko vlastných.

V poslednom roku vojny, napriek ohromne rastúcej produkcii (najmä vo Francúzsku) a zdokonaľovaniu dizajnu tankov, sa štáty snažili dosiahnuť viac než len mierny vplyv na celkový priebeh vojny. Plán 1919 navrhoval budúce použitie masívnych tankových formácií pri veľkých útokoch v kombinácii s pozemnými útočnými lietadlami.

Aj bez dosiahnutia rozhodujúcich výsledkov, v ktoré sa dúfalo počas 1. svetovej vojny, sa začala tanková technika a mechanizovaná vojna, ktorá sa v nasledovných rokoch bude stávať čoraz sofistikovanejšou. Do začiatku druhej svetovej vojny sa z tanku vývojom stala hrôzostrašná zbraň, ktorá je kritická na obnovenie mobility pozemného boja.^[10]

Počas predchádzajúcich rokov vojny sa vylepšenie metalurgických a mechanických techník využilo na výrobu väčších lodí s väčšími delami a tým pádom aj viac pancierovaných lodí. Spustenie HMS Dreadnought (1906) spôsobilo revolúciu v konštrukcii bojových lodí, čo spôsobilo, že mnohé lode boli zastarané skôr, ako boli dokončené. Nemecké ambície priniesli anglo-nemecké námorné preteky v zbrojení, v ktorých bolo nemecké cisárske námorníctvo vybudované z malej sily na najmodernejšiu a druhú najsilnejšiu námornú silu na svete. Avšak aj toto špičkové námorníctvo vstúpilo do vojny s mixom novších a zastaraných lodí.

Výhoda lodí bola v diaľkovej streľbe a námorné bitky sa tým pádom odohrávali na oveľa väčšie vzdialenosti ako predtým. V bitka o Jutsko v roku 1916 sa preukázala dokonalosť nemeckých lodí a posádok, ale tiež ukázala, že flotila na otvorenom mori nebola dostatočne veľká na to, aby napadla britskú blokádu Nemecka. Bola to jediná úplná bitka medzi flotilami, ktorá sa odohrala počas tejto vojny.

Spojené kráľovstvo, ktoré má najväčšiu povrchovú morskú flotilu, sa snažilo využiť túto výhodu. Britské lode blokovali nemecké prístavy, lovili nemecké a rakúsko-uhorské lode kdekoľvek na šírom mori a podporovali akcie proti nemeckým kolóniám. Nemecká povrchová flotila sa z veľkej časti pohybovala v Severnom mori. Tieto akcie prinútili najmä Nemecko presmerovať svoje zdroje na vývoj novej formy námornej sily: ponorky.

Námorné míny boli rozmiestňované v stotisícoch alebo ešte vo väčšom počte. Ponorky sa na tento účel ukázali ako prekvapivo účinné. Začali sa používať vplyvové míny, ale najpočetnejšie boli klasické kotviace kontaktné míny. Pripomínali tie z konca 19. storočia, ale boli vylepšené, aby pri ukladaní menej často explodovali. Spojenci vyrobili dostatok mín na vybudovanie mínovej hrádze v Severnom mori, ktorá by im pomohla utlačiť Nemcov do Severného mora, ale už bolo príliš neskoro na to, aby to spravilo rozdiel.

V prvej svetovej vojne začali byť ponorky závažná zbraň. V rokoch krátko pred vojnou bol zavedený pomerne sofistikovaný pohonný systém na naftový pohon pri hladine a batériový pohon pri ponorení. Ich výzbroj sa tiež zlepšila, no v službe bolo iba pár ponoriek. Nemecko zvýšilo produkciu ponoriek a rýchlo vybudovalo svoju flotilu. Nemecké ponorky boli využívané v akciách proti britským vojenským lodiam a aj na blokádu Britských ostrovov. Nakoniec ich bolo postavených 360. Výsledná kampaň ponoriek zničila viac nepriateľských vojnových lodí ako flotila na otvorenom mori a taktiež zdržovala britské vojenské zásoby, keďže drahšia povrchová flotila to nedokázala.

Spojené kráľovstvo sa vo veľkej miere spoliehalo na loďstvo pre dovoz surovín na uživenie obyvateľstva a na zásobovanie vojenského priemyslu. Nemecké námorníctvo dúfalo, že zablokuje a vyhladuje Britániu pomocou ponorkových útokov na obchodné lode.

Ponorky sa čoskoro stali prenasledované prenasledovateľmi ponoriek a inými malými vojnovými loďami pomocou narýchlo vyvinutých protiponorkových zbraní. Nemohli zaviesť účinnú blokádu, počas konania v súlade s obmedzeniami pravidiel udeľovania cien a medzinárodného morského práva. Uchýlili sa k neobmedzenej ponorkovej vojne, ktorá stála Nemecko sympatiu verejnosti v neutrálnych krajinách a bola faktorom, ktorý prispel k americkému vstupu do I. svetovej vojny.

Tento boj medzi nemeckými ponorkami a britskými protiopatreniami sa stal známym ako „Prvá bitka o Atlantik“. Keď boli nemecké ponorky čoraz početnejšie a efektívnejšie, Briti hľadali spôsoby, ako chrániť svoje obchodné lode. „Q Lode“, útočné plavidlá maskované ako civilné lode, boli jednou z prvých stratégií.

Usporiadanie obchodných lodí do konvojov chránených jednou alebo viacerými ozbrojenými námornými plavidlami bola prijatá neskôr počas vojny. O tomto prístupe sa spočiatku veľa diskutovalo zo strachu, že by nemeckým ponorkám poskytol množstvo vhodných cieľov. Vďaka vývoju aktívnych a pasívnych sonarových zariadení^[11] v spojení s čoraz smrteľnejšími protiponorkovými zbraňami systém konvoja znížil britské straty ponoriek na malý zlomok pôvodnej úrovne.

Ponoriek typu Holland 602 a iných spojeneckých typov bolo menej a to ich robilo pre blokádu Nemecka zbytočné.

Pechotnými zbraňami pre veľké veľmoci boli hlavne samočinné pušky schopné vystreliť desať alebo viac nábojov za minútu. Nemeckí vojaci nosili pušku Gewehr 98, Briti niesli pušku Lee-Enfield a americká armáda používala M1903 Springfield a M1917 Enfield.^[12] Pušky s teleskopickými mieridlami používali ostreľovači a ako prví ich začali používať Nemci.^[13]

Aj guľomety boli používané veľmocami. Obe strany používali guľomet Maxim, plne automatickú remeňovú zbraň, schopnú dlhodobého trvalého používania za predpokladu, že bola zásobovaná dostatočným množstvom munície a chladiacej vody, jeho francúzsky variant bol guľomet Hotchkiss M1914.^[14] Ich použitie v obrane v kombinácii s prekážkami z ostnatého drôtu zmenilo očakávané mobilné bojisko na statické. Guľomet bol užitočný v stacionárnom boji, ale nemohol sa ľahko pohybovať po bojisku a preto nútil vojakov čeliť nepriateľským guľometom bez vlastných guľometov.

Francúzska armáda pred vojnou skúmala otázku ľahkého guľometu, ale nevyrobila žiadny na použitie. Na začiatku nepokojov Francúzsko rýchlo zmenilo existujúci prototyp ("CS" pre Chauchat a Sutter) na ľahkú automatickú pušku Chauchat M1915 s vysokou rýchlosťou streľby. Okrem toho, že ho používali Francúzi, tak prvé americké jednotky, ktoré prišli do Francúzska, ho použili v rokoch 1917 a 1918. Táto zbraň bola narýchlo masovo vyrobená pod zúfalým vojnovým tlakom, preto si získala povesť nespoľahlivosti.^[15]

Vidiac potenciál takejto zbrane, britská armáda prijala americkú zbraň Lewis s britskou nábojovou komorou .303. Guľomet Lewis bol prvým skutočným ľahkým guľometom, ktorý mohol teoreticky obsluhovať jeden muž, hoci v praxi si objemné zásobníky munície vyžadovali celú skupinu mužov, aby udržali zbraň v prevádzke.^[16] Guľomet Lewis bol tiež používaný na pochodovú paľbu, najmä austrálskym zborom v júli 1918 v bitke pri Hameli.^[15][17] Na rovnaký účel prijala nemecká armáda guľomet MG08/15, ktorý bol neprakticky ťažký s hmotnosťou 22 kg (48.5 pounds) počítajúc vodu na chladenie a jeden pás munície s kapacitou 100 nábojov.^[17] V roku 1918 bola v americkej armáde predstavená automatická puška M1918 Browning (BAR), zbraň bola „automatická puška“ a podobne ako Chauchat bola navrhnutá s ohľadom na koncepciu chôdze.^[18] Zbraň bola dizajnovaná na použitie v podmienkach obmedzeného palebného poľa a zlej viditeľnosti, napríklad postup cez les.^[19][20]

Prvé samopaly boli často používané až ku koncu vojny, ako napríklad MP-18.

Americká armáda začala používať bojové brokovnice, bežne známe ako zákopové zbrane. Americké jednotky používali na čistenie nepriateľských zákopov naťahovacie krátko-hlavňové brokovnice typu Winchester, modely 1897 a 1912. Tieto brokovnice boli nabité 6 nábojmi obsahujúcimi antimónové tvrdené 00 buckshoty. Jednoduchým pohybom záveru za stlačenia spúšte vedeli naťahovacie brokovnice veľmi rýchlo strieľať a pri boji v zákope sa kratšie brokovnice mohli rýchlo otáčať. Brokovnice vyvolali diplomatický protest Nemecka a tvrdili, že brokovnice spôsobili nadmerné zranenie a že každý americký bojovník, ktorý ich bude mať, bude popravený. USA tieto tvrdenia odmietli a hrozili vecnými sankciami, ak by bol niektorý z ich vojakov popravený za držanie brokovnice.

Granáty sa ukázali ako účinné zbrane v zákopoch. Keď začala vojna, granátov bolo málo a boli neefektívne. Ručné granáty sa používali a zdokonaľovali počas celej vojny. Kontaktné rozbušky sa stali menej bežnými, nahradili ich časové rozbušky.

Briti vstúpili do vojny s dlho rukoväťovým kontaktne odpaľovaným ručným granátom č. 1.^[21] Tento granát bol neskôr nahradený „Guľovým granátom“ č. 15, aby čiastočne prekonal niektoré jeho nedostatky. Improvizovaný ručný granát bol vyvinutý v Austrálii na použitie jednotkami ANZAC s názvom Double Cylinder „džemová plechovka“, ktorý pozostával z plechovky naplnenej dynamitom alebo strelnou bavlnou zabalenou do šrotu alebo kameňov. V hornej časti plechovky bola Bickfordova bezpečnostná poistka spájajúca rozbušku, ktorú zapálil buď používateľ, alebo druhá osoba.^[21] „Bomba Mills“ (granát, Hand No. 5) bola predstavená v roku 1915 a vo svojej základnej forme slúžila v britskej armáde až do 70. rokov 20. storočia. Jeho vylepšený zapaľovací systém sa spoliehal na to, že vojak odstráni kolík a pridrží páku na boku granátu. Keď bol granát odhodený, bezpečnostná páka sa automaticky uvoľnila, čím sa zapálila vnútorná poistka granátu, ktorá by istú chvíľu horela a potom odpálila granát. Francúzi používali obranný granát F1.

Nemecká armáda používala zo začiatku hlavne nárazovo detonujúce „diskové“ alebo „ustricové“ bomby a granát Kugelhandgranate Mod 1913 z čierneho prachu s trecím zapaľovaním.^[21] V roku 1915 Nemecko vyvinulo oveľa účinnejší Stielhandgranate, pre svoj tvar prezývaný aj „mačkadlo na zemiaky“. Varianty tohto granátu sa používali celé desaťročia. Používal systém časovanej poistky podobný Millsovej bombe.

Ručné granáty neboli jediným pokusom o projektilové výbušniny pre pechotu. Na útok na nepriateľa z väčšej vzdialenosti zo zákopov bol používaný puškový granát. Pred začiatkom vojny získal puškový granát Hales iba malú pozornosť od britskej armády, ale počas vojny prejavilo Nemecko veľký záujem o túto zbraň. Straty na životoch pre spojencov donútilo Britániu hľadať novú obranu proti tejto zbrani.^[22]

Stokesov mínomet bol rýchlo vyvinutý a široko napodobňovaný zákopový mínomet schopný nepriamej streľby. Mal krátku hlaveň, bol ľahký a veľmi prenosný.^[23] Mechanické vrhače bômb menšieho dosahu sa používali podobným spôsobom na streľbu na nepriateľa z bezpečnej vzdialenosti v zákope.

Sauterelle bola kuša na vystreľovanie granátov, ktorú používali francúzske a britské jednotky pred mínometom Stokes.

Nemecká cisárska armáda nasadila plameňomety na západnom fronte pokúšajúc sa vypudiť francúzskych alebo britských vojakov z ich zákopov. Plameňomet bol zavedený v roku 1915 a s najväčším účinkom bol použitý počas bitky o Hooge na západnom fronte 30. júla 1915. Nemecká armáda mala počas vojny dva hlavné typy plameňometov: malú verziu pre jednu osobu nazývanú Kleinflammenwerfer a väčšiu verziu s názvom Grossflammenwerfer dizajnovanú pre použitie väčšou posádkou. V druhom prípade jeden vojak niesol palivovú nádrž, zatiaľ čo druhý mieril dýzou. Veľké aj menšie verzie plameňometu mali obmedzené použitie, pretože ich krátky dosah spôsobil, že operátor alebo operátori boli vystavení streľbe z ručných zbraní.

• Johnson, Jeffrey: Science and Technology, in: 1914-1918-online. Medzinárodná encyklopédia prvej svetovej vojny
• Historické filmové dokumenty o technike počas 1. svetovej vojny na www.europeanfilmgateway.eu
• Zabecki, David T.: Military Developments of World War I, in: Medzinárodná encyklopédia prvej svetovej vojny
• Audoin-Rouzeau, Stéphane: Weapons, in: Medzinárodná encyklopédia prvej svetovej vojny
• Pöhlmann, Markus: Zbrane na boj zblízka, in: Medzinárodná encyklopédia prvej svetovej vojny
• Watanabe, Nathan: Ručný granát, v: Medzinárodná encyklopédia prvej svetovej vojny
• Storz, Dieter: Pušky, in: Medzinárodná encyklopédia prvej svetovej vojny
• Cornish, Paul: Flamethrower, in: Medzinárodná encyklopédia prvej svetovej vojny
• Storz, Dieter: Artillery, in: Medzinárodná encyklopédia prvej svetovej vojny
• Cornish, Paul: Machine Gun, v: Medzinárodná encyklopédia prvej svetovej vojny

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Technology during World War I na anglickej Wikipédii.