Tadeusz Kościuszko

Andrzej Tadeusz Bonawentura Kościuszko
Tadeusz Kościuszko ako generál-poručík poľského korunného vojska v dobe poľsko-ruskej vojny v roku 1792
Narodenie	4. február 1746 Mereczowszczyzna, Poľsko-litovská únia (dnes Bielorusko)
Úmrtie	15. október 1817 (71 rokov) Solothurn, Švajčiarsko
Podpis
Odkazy
Commons	Tadeusz Kościuszko
Politický portál  Biografický portál

Tadeusz Kościuszko, plným menom Andrzej Tadeusz Bonawentura Kościuszko [andžej tadeuš bonaventura koščjuško], v slovenčine tiež Tadeáš Kościuszko (* 4. február 1746, Mereczowszczyzna, Poľsko (dnes Bielorusko) – † 15. október 1817, Solothurn, Švajčiarsko) bol poľský a americký generál, pevnostný inžinier, zúčastnil sa americkej vojny za nezávislosť, roznietil protiruské povstanie a bol najvyšším vodcom povstania v roku 1794.

Tadeusz Andrzej Bonawentura Kościuszko sa narodil dňa 4. februára 1746 v lokalite Mereczowszczyzna v niekdajšom Nowogródskom vojvodstve, v historickom regióne Polesie. Dnes leží táto lokalita v Bieloruskej republike. Jeho otcom bol nižší šľachtic Ludwik Tadeusz Kościuszko a matkou Tekla, rodená Ratomská. Tadeusz bol štvrtým a najmladším dieťaťom (mal brata Józefa a dve sestry). Otec mal čestný titul mečníka (v tom čase už len titulárna hodnosť správcov vymedzených území) Brestského vojvodstva, slúžil v kráľovskom vojsku a vlastnil len niekoľko dedín. Malý Tadeusz sa narodil do skromných pomerov, rodinná kúria bola vybudovaná len z dreva (dnes je obnovená na pôvodnom mieste). Finančná situácia rodiny nebola dobrá ani za života hlavy rodiny a zhoršila sa po jeho smrti v roku 1758. V rokoch 1755 – 1760 sa malý Tadeusz učil v škole bratov piaristov v Lubieszowe pri meste Pinsk. Dostal tu nielen základy čítania, písania a aritmetiky, ale aj latinčiny. Keďže jeho rodina bola spriaznená s magnátskou rodinou Czartoryských, s ich finančnou pomocou a príhovorom sa Tadeusz stal koncom roku 1765 žiakom elitnej Rytierskej školy vo Varšave, ktorú krátko pred jeho príchodom založil kráľ Stanislav II. August. V tejto elitnej škole sa mali vychovávať a vzdelávať budúce veliace kádre pre armádu a štátnu administratívu. V škole pôsobili zahraniční pedagógovia a každodenný život pripomínal skôr armádne kasárne. Veľký dôraz sa kládol aj na výuku cudzích jazykov, geometrie a matematiky, ako aj základov štátneho práva a ekonómie. Kościuszko bol veľmi bystrým a usilovným žiakom, sám na sebe tvrdo pracoval (vstával vraj o štvrtej ráno!), aby získal stabilnejšie postavenie. To, že bol výnimočným žiakom, dosvedčuje aj fakt, že sa neskôr stal pomocníkom svojich učiteľov pri vyučovaní mladších žiakov.^[1]

Aby si prehĺbil vzdelanie, na jeseň roku 1769 sa so štipendiom od kráľa a za pomoci vplyvného kniežaťa Adama Kazimierza Czartoryského vybral na dlhší študijný pobyt do Paríža. So spolužiakom z Rytierskej školy Józefom Orłowským študoval na Akadémii maliarstva a sochárstva, kde sa okrem zdokonaľovaní v maľbe a kreslení venoval aj štúdiu vojenskej a civilnej architektúry. Je dosť pravdepodobné, že navštevoval aj prednášky z kartografie, zememeračstva a fortifikačnej teórie, ktoré na akadémii prezentovali učitelia zo slávnej inžinierskej školy v Mézières. Základy týchto náuk neskôr významne pomohli Kosćiuszkovi v jeho vojenskej kariére. O detailoch Kościuszkovho päťročného pobytu nie je veľa informácií, ale je nesporné, že štvorročný pobyt vo Francúzsku, ktoré bolo v tom čase centrom kultúry a umenia v Európe, prispel k rozšíreniu jeho vzdelania, všeobecného rozhľadu a tiež k sformovaniu jeho pokrokových názorov. Čítaním najnovšej francúzskej literatúry sa zoznámil s modernými myšlienkami, hodnotami a ideálmi racionalisticko-osvietenskej filozofie.^[1]

Po návrate do Poľsko-litovského kráľovstva v polovici roku 1774 ho čakali skôr starosti. Boli spojené najmä s majetkovým rozdelením rodinného majetku po smrti matky. Celý majetok prevzal starší brat Józef, ktorý nemienil Tadeuszovi vrátiť zákonitý podiel z dedičstva po zomrelej matke. S bratom Józefom viedol súdny spor, na ktorý si musel požičať financie od švagrov. Kvôli zlej finančnej situácii sa rozhodol dávať kondície deťom aristokratov, a tak sa dostal do rodiny smolenského vojvodu a poľného hajtmana Józefa Sosnowského. Na jeho majetku v Sosnowici dával hodiny francúzštiny, literatúry a matematiky dvom jeho dcéram. Každodenný kontakt s mladými aristokratkami viedol k tomu, že sa do mladšej Ludwiky zaľúbil. Zdá sa, že Ludwika Sosnowska jeho lásku opätovala, ale ich sobášu neprial jej otec. Kościuszko sa napokon začiatkom októbra 1775 rozhodol Ludwiku uniesť a tajne sa s ňou zosobášiť. Jeho plán bol ale vyzradený vojvodovi a pred jeho hnevom a pomstou sa Tadeusz rozhodol utiecť z krajiny. Ludwiku Sosnowskú otec proti jej vôli vydal za magnáta Józefa Lubomirského, s ktorým mala niekoľko detí. S Kościuszkom sa stretla až koncom 80-tych rokov a podľa zachovanej korešpondencie k nemu stále prechovávala nežné city, zmiešané s úctou, nakoľko bol v tom čase Kościuszko hrdinom boja za nezávislosť Spojených štátov amerických.^[1]

Kościuszko prišiel do Ameriky v auguste 1776, necelý mesiac po vyhlásení nezávislosti.

Zrejme vďaka príhovoru generála Leeho, pre ktorého mal list od kniežaťa Czartoryského, bol Kościuszko vymenovaný inžinierom americkej armády. Krátko po príchode do Philadelphie 24. septembra 1776 dostal za úlohu spracovať časť opevnenia mesta (oblasť pri rieke Delaware).

Niekoľko mesiacov Kościuszko fortifikoval rôzne vojenské tábory Kontinentálnej armády (menovite Fort Ticonderoga). Dobrú povesť mu priniesol prínos jeho fortifikácie na americkom víťazstve v bitke pri Saratoge. V roku 1778 mu bola zverená stavba silnej pevnosti Fort Clinton vo West Pointe pri rieke Hudson (dnes sídlo United States Military Academy, od jej založenia v roku 1802). Toto rozhodnutie podporil aj George Washington.

Kościuszko bol na vlastnú žiadosť prevelený k južnej armáde, kde taktiež jeho inžinierske schopnosti pomohli k víťazstvám Američanov.

V roku 1783 Kongres USA povýšil Tadeusza Kościuszka na generála americkej armády. Obdržal taktiež zvláštne poďakovanie, pozemky (asi 250 ha) a značnú peňažnú čiastku, ktorá mu mala byť vyplatená v niekoľkých ročných splátkach.

V auguste 1784 sa vrátil do Poľska. Kościuszko sledoval udalosti v zemi, kde silila skupina, ktorá sa snažila v Poľsku uskutočniť reformy. Takzvaný Veľký Sejm alebo Štvorročný Sejm prebiehajúci v rokoch 1788 – 1792 sa snažil vtedajšiu Poľskú republiku napraviť. Jedným z prvých prijatých uznesení bolo zvýšenie počtu vojakov na 100 tisíc. Pre Kościuszka tak nastala príležitosť vojenskej kariéry. Dňa 12. októbra 1789 získal kráľom podpísané menovanie generálmajorom korunných vojsk (teda poľských, avšak nie litovských). S tým bol tiež spojený príjem dvanásť tisíc zlotých ročne.

Snaha Poliakov o posilnenie vlasti vyvolala nepokoj u Ruska a Pruska, ale i u časti poľskej magnatérie (najbohatšia a najvplyvnejšia šľachta), už v apríli 1792 magnáti Szczęsny Potocki, Seweryn Rzewuski a Franciszek Ksawery Branicki pripravili tzv. konfederáciu, ktorá rušila uznesenie Ústavy 3. mája. Garantom obnovenia bývalých práv a privilégií šľachtického stavu mala byť cárovná Katarína II. Konfederácia bola vyhlásená 14. mája v pohraničnej obci Targowica (targowická konfederácia) a o niekoľko dní neskôr ruská armáda na žiadosť targowiczanov prekročila hranice Poľska. V Poľsku niekoľko mesiacov prebiehali prípravy na možnú intervenciu, ktorých sa Kościuszko zúčastnil a za neprítomnosti Józefa Poniatowského prebral velenie celej divízie. Na začiatku mája 1792 bolo poľské vojsko reorganizované, veliteľom korunného (poľského) vojska o počte asi 17 tisíc vojakov kráľ vymenoval kniežaťa Józefa Poniatowského. Veliteľom jednej z troch divízií, ktoré tvorili korunnú armádu, sa stal Tadeusz Kościuszko.

Keď 18. mája 1792 ruské vojská v počte asi 100 tisíc vojakov vkročili na územie Rzeczpospoliti, začala poľsko-ruská vojna. Litovská armáda (vedľa korunného vojska druhá časť armády Rzeczpospoliti) v dôsledku zrady veliteľa Ľudovíta Wirtemberského nekládla útočníkom skoro žiadny odpor. Korunná armáda (poľskej časti republiky) nemala dosť síl zadržať vojsko vstupujúce na Ukrajinu, len sa jej podarilo ustúpiť za Bug.

Kościuszko sa vyznamenal v bitkách pri Vladimeri (17. júla), pri Dubienke (18. júla 1792) a Zieleńcemi, za čo získal rád Virtuti Militari. Po týchto bojoch bolo 1. augusta 1792 podpísané vymenovanie Kościuszka generálporučíkom. Než však vymenovanie dorazilo do tábora korunnej armády u Sieciechowa, rozšírila sa správa o pristúpení kráľa k targowickej konfederácii a rozkaz prerušiť všetky akcie proti ruským vojskám.

Väčšina politických činiteľov sa chystala opustiť krajinu (hlavne do Saska – Drážďan a Lipska), Kościuszko taktiež. V auguste mu Národné zákonodárne zhromaždenie revolučného Francúzska udelilo titul čestného občana Francúzska.^[2] V Lipsku Kościuszko pobudol jeden až dva týždne, potom odišiel do Paríža, kde sa snažil získať podporu Francúzska pre plánované povstanie, ale konkrétne záväzky neobdržal.

V januári 1793 Prusko a Rusko podpísali dohodu o druhom delení Poľska, ktorú ratifikoval poľský Sejm zvolaný do Grodna. Poľsko sa zmenšilo na približne 200 tisíc štvorcových kilometrov so 4 miliónmi obyvateľov.

Po návrate z Paríža do Drážďan v júni 1793 Kościuszko vypracoval koncepciu organizácie národného povstania. V podobe inštrukcie sa dostala do krajiny, kde mali prebehnúť príslušné prípravy.

V krajine však zatiaľ došlo k vynútenému rozhodnutiu o značnej redukcii poľského vojska a v marci 1794 ruské úrady narazili na stopu varšavskej odbojovej organizácie. Za tejto situácie sa Kościuszko rozhodol zahájiť povstanie i napriek tomu, že dosiaľ neboli podľa jeho inštrukcií prevedené všetky prípravy. Pravdepodobne 15. marca vyrazil z Drážďan do Krakova.

Kościuszkovo povstanie (v poľštine známe ako Insurekcja kościuszkowska) vypuklo 12. marca 1794 a skončilo 16. novembra toho roku kapituláciou posledných oddielov pred Alexandrom Suvorovom. Dňa 10. októbra v bitke pri Maciejowic bol Kościuszko zranený a zajatý. Bol uväznený v petropavlovskej pevnosti v Petrohrade.

V roku 1796 cár Pavol I. prepustil Kościuszka, ktorý súhlasil s tím, že zloží prísahu vernosti, za čo cár prepustil 20 000 Poliakov. Kościuszko emigroval do Spojených štátov, odkiaľ sa však v roku 1797 vrátil do Európy.

V rokoch 1798 – 1815 žil v Brevile pri Paríži a podieľal sa na vytváraní poľských légií v Taliansku. Na jeseň 1799 sa stretol s Napoleonom. Kościuszko bol proti spojovaniu poľskej otázky s Napoleonom, ktorému nedôveroval.

V roku 1799 sa podieľal na založení Spoločnosti poľských republikánov. V roku 1800 vydal brožúru Czy Polacy mogą wybić się na niepodległość? (Môžu sa Poliaci zmôcť na nezávislosť?). V roku 1808 publikoval knihu Obroty artylerii konnej (Manévre jazdnej artilérie). Pravdepodobne v roku 1808 odcestoval do Solothurnu vo Švajčiarsku za Franciszkom Zeltnerom a usadil sa v dome na ulici Gurzelngasse 12, kde strávil posledné roky svojho života a zomrel. Od roku 1936 sa tu nachádza Kościuszkovo múzeum.

Cár Alexander I. Pavlovič niekoľkokrát sľuboval obnovenie Poľska. Po Napoleonovej abdikácii Kościuszko napísal ruskému cárovi Alexandrovi, aby sa prehlásil ústavným kráľom celého Poľska a aby do desiatich rokov zrušil nevoľníctvo. V roku 1815 cár Alexander I. Pavlovič chcel získať Kościuszkov súhlas s vytvorením tzv. Poľského kráľovstva (Kongresovky) a pozval Kościuszka do Viedne. Keď Kościuszko zistil, že plánované Poľské kráľovstvo má byť menšie než Varšavské kniežatstvo, tak prehlásil, že to „je výsmech“ a opustil Viedeň..^[3]

V roku 1818 boli pozostatky Tadeusza Kościuszka prevezené do Poľska a pochované v krypte wawelskej katedrály. Srdce vojvodcu je uložené v urne v kráľovskom zámku vo Varšave. Na jeho pamäť bola taktiež v Krakove vybudovaná Kościuszkova mohyla.

V štáte Indiana v USA je po ňom pomenovaný okres Kosciusko County a v štáte Mississippi mestečko Kosciusko. Na pamäť Tadeusza Kościuszka pomenoval cestovateľ Paweł Edmund Strzelecki novoobjavenú najvyššiu horu Austrálie Mount Kosciuszko.

Publikované pramene:

• Nieznane listy i rozkazy Tadeusza Kościuszki. Zostavil: Władimir Michajlenko. Spracovali: Władimir Michajlenko, Jerzy Skowronek i Joanna Zimińska. In: « Nowe Miscellanea Historyczne ». Rad: Powstania narodowe. Zväzok 1., zošit 1. Warszawa : Naczelna Dyrekcja Archiwów Państwowych, 1996.
• NABIELAK, Ludwik (ed.): Tadeusz Kościuszko jego odezwy i raporta. Kraków 1918.

Odborná literatúra:

• BRATKOWSKI, Stefan: Z czym do nieśmiertelności. Tadeusz Kościuszko. Katowice : Śląsk, 1977.
• FALKENSTEIN, K.: Tadeusz Kościuszko czyli dokładny rys jego życia. Wrocław 1827.
• JEDYNAKIEWICZ, Katarzyna: Osobowość i życie codzienne Tadeusza Kościuszki. Łódź 1996.
• KOPCZEWSKI, Jan Stanisław: Tadeusz Kościuszko w historii i tradycji. Warszawa 1968.
• KORZON, Tadeusz: Kościuszko, biografia z dokumentów wysnuta. Kraków  – Warszawa, 1894.
• KUNEC, Patrik: Tadeusz Kościuszko : skromný bojovník za slobodu USA a Poľska. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 8, s. 42  – 49.
• LUBICZ-PACHOŃSKI, Jan: Kościuszko w Krakowie. Miejsca i ważniejsze pamiątki związane z pobytem i kultem. Kraków : Muzeum Historyczne Miasta Krakowa, 1952.
• LUBICZ-PACHOŃSKI, Jan: Kościuszko na ziemi krakowskiej, Warszawa  – Kraków 1984. ISBN 83-01-05428-X
• LUBICZ-PACHOŃSKI, Jan: Kościuszko po Insurekcji 1794 – 1817. Lublin : Wydawnictwo Literackie, 1986. ISBN 83-222-0428-0
• MALSKI, Wiktor: Amerykańska wojna pułkownika Kościuszki. Warszawa : Książka i wiedza, 1977.
• RAWSKI, Tadeusz: Sztuka dowódcza Tadeusza Kościuszki. Warszawa : Ministerstwo Obrony Narodowej, 1953.
• ŚLIWIŃSKI, Artur: Powstanie kościuszkowskie. Warszawa 2004. ISBN 83-89632-15-2
• WACHOWICZ, Barbara: Nazwę Cię – Kościuszko! Szlakiem bitewnym Naczelnika w Ameryce. Warszawa : Rytm, 2000. 520 s.
• WESOŁOWSKI, Janusz: Kościuszko. Bohater dwóch kontynentów. Kraków : Biały Kruk, 2017. 192 s. ISBN 978-83-7553-234-0

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tadeusz Kościuszko

• historycy.org (po poľsky)
• historia.org.pl^{[nefunkčný odkaz]} (po poľsky)
• "Dziwnym trafem powstania wybuchają wtedy kiedy jest ogromne zapotrzebowanie na awanturę nad Wisłą" (po poľsky)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tadeusz Kościuszko na českej Wikipédii.