Tomáš Akvinský

Tomáš Akvinský
Západná filozofia Stredoveká filozofia
Biografické údaje
Meno	Svätý Tomáš Akvinský
Narodenie	1224 alebo 1225, zámok Roccasecca pri Akvine (Neapol)
Úmrtie	7. marec 1274, kláštor Fossanova pri Ríme
Dielo
Škola/tradícia	scholastika, zakladateľ tomizmu
Oblasť záujmu	metafyzika (vrátane teológie), logika, myseľ, epistemológia, etika, politická filozofia
Význačné myšlienky	päť dôkazov pre existenciu Boha, princíp dvojitého účinku
Ovplyvnený Aristoteles, Albert Veľký, Al-Kindí, Al-Gazzálí, Apoštol Pavol, Boethius, Eriugena, Anselm, Averroes, Maimonides, Augustín z Hippo, Avicenna, Ióannés Damaskénos
Ovplyvnil Egídius Riman, Godfrey z Fontaines, John Locke, Dante Alighieri, Leibniz, Jacques Maritain, Étienne Gilson, G.E.M. Anscombe, Majster Eckhart, G. K. Chesterton, James Joyce, Anthony Kenny, Pius XII., Olavo de Carvalho
Odkazy
Projekt Guttenberg	Tomáš Akvinský (plné texty diel autora)
	Tomáš Akvinský (multimediálne súbory na commons)
Biografický portál

Svätý Tomáš Akvinský (* 1224 alebo 1225, zámok Roccasecca pri Akvine (Neapol) – † 7. marec 1274, kláštor Fossanova pri Ríme) bol taliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, princeps philosophorum (knieža filozofov), najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie, žiak Alberta Veľkého.

Tomáš sa narodil na zámku Roccasecca medzi Neapolom a Rímom v šľachtickej rodine ako tretí syn a siedme dieťa grófa Landolfa z Akvinu a kontesy Teodory. Rodina ho dala ako päťročného na výchovu do benediktínskeho opátstva Monte Cassino, keďže tam pôsobil ako opát Landolfov brat. Ako chlapec prichádza na univerzitu v Neapoli, kde sa stretáva so štúdiom siedmich slobodných umení a dostáva sa mu prírodovedného vzdelania. V tom čase Tomáša veľmi priťahovala rehoľa dominikánov, a tak sa rozhodol do nej vstúpiť. Stalo sa tak v roku 1243, no Tomáš musel prekonávať ostrý nesúhlas rodiny. Rodičia nevedeli pochopiť, ako sa môže noblesný mladý muž stať žobravým rehoľníkom. Na príkaz matky bol Tomáš dokonca bratmi v máji roku 1244 uväznený. V domácom väzení zostal takmer dva roky, kým mu jeho sestra nepomohla k úteku. A bola to práve tá sestra, ktorá mu do väzenia priniesla Bibliu, Aristotelovu Metafyziku a Sentencie Petra Lombardského.

Dominikánska rehoľa Tomáša pôvodne poslala kvôli zdokonaleniu vzdelania do Paríža, no do tohto centra vtedajšej vzdelanosti prišiel až po svojom úteku z domáceho väzenia. V Paríži sa stal poslucháčom Alberta Veľkého, ktorý si ho vzal po trojročnom štúdiu so sebou do Kolína, kde Tomáš študoval priamo pod jeho vedením ďalšie štyri roky.

V rokoch 1252 až 1272 bol učiteľom teológie v Paríži a v roku 1256 dosahuje titul doktora teológie a profesora na univerzite, pričom vrchol svojej vedeckej dráhy Tomáš dosiahol v posledných rokoch svojej akademickej činnosti (1269 – 1272). Vtedy sa stal najoslavovanejším učiteľom teológie. Jeho názor pri každej spornej otázke bol vždy vysoko cenený a do mnohých polemík zasiahol rozhodujúcim spôsobom. V roku 1272 prišiel do Neapolu, aby tam na žiadosť rehole založil generálne štúdium teológie. O rok nato zanechal spisovateľskú činnosť, pričom sa ako dôvod uvádza prežitie mystického zážitku 6. decembra 1273.

Z Neapola ho pozval pápež Gregor X. na druhý lyonský koncil (1274), kde sa malo konať rokovanie s predstaviteľmi byzantskej cirkvi, ale Tomáš začal chorľavieť. Na koncil sa už nedostavil; zomrel zoslabnutý po ceste v cisterciátskom kláštore Fossa Nuova 7. marca 1274. Jeho pozostatky boli uložené v Toulouse.

Pre jeho rýdzi a jemný charakter ho prezývali „doctor angelicus“ – anjelský učiteľ. Tomášovo učenie dostalo názov tomizmus, ktoré sa stalo základom katolíckej teológie a filozofie. Pápežskou encyklikou Aeterni patris (1879) sa začína formovať novotomizmus, ktorý predstavuje hlavnú koncepciu katolíckej filozofie 20. storočia.

18. júla 1323 ho pápež Ján XXII. vyhlásil za svätého, Pius V. ho v roku 1567 menoval učiteľom Cirkvi a Lev XIII. ho 4. augusta 1879 určil za patróna kresťanských filozofov. V rímskokatolíckom kalendári má sv. Tomáš Akvinský sviatok 28. januára.

Tomáš napísal počas svojho života viac než 60 diel. Mnohé z nich diktoval svojim sekretárom. Jeho tvorbu možno rozdeliť na diela filozofické, teologické, dogmatické, exegetické, homiletické, liturgické, apologetické a etické, pričom sa dajú rozčleniť aj nasledovne:

1. dišputy: De veritate (1256 – 1259), De potentia, De anima, De malo (1266 – 1267), De virtutibus, De spiritualibus creaturis, De unione verbi incarnati;

2. polemiky: De unitate intellectus contra Averroistas (O jednote intelektu proti averroi-stom);

3. komentáre k Aristotelovi (k Analytikám, Etike, Metafyzike, Fyzike, k spisom O duši, O nebi, O vzniku a zániku, k Politike a i.), Sentenciám Petra Lombardského (1252 – 1256), Pseudodionýzovi Areopagitovi a Boethiovi;

4. Summy: Summa contra gentiles (Suma proti pohanom; 1259 – 1264), nedokončená Summa theologiae (Suma teologická; 1265 – 1273);

5. menšie traktáty a listy, kázne a modlitby;

6. neautentické diela.

Tomáš teda vytvoril monumentálne celoživotné dielo. Prvým pokusom vydať toto dielo v celku sa uskutočnilo na konci 16. storočia v Ríme a Benátkach, kedy sa podarilo vytlačiť 17 veľkých zväzkov. Ale najrozsiahlejšie a najucelenejšie sa Tomášovo dielo podarilo vydať v Paríži v rokoch 1872 až 1880 v súbore 34 zväzkov.

K pochopeniu Tomášovej teologickej interpretácie rôznych filozofických problémov je potrebné si uvedomiť isté základné skutočnosti. Tomáš sa napriek svojmu veľkému nadaniu nikdy neusiloval o vytvorenie vlastného filozofického systému, ba práve naopak – svoje poslanie pochopil v kontúrach výzvy zhrnúť filozofickú a teologickú vzdelanosť svojich predchodcov a správne ju napojiť na grécku filozofiu. Základným motívom Tomášovej práce sa stáva úloha využiť odkaz Aristotela pre zdôvodnenie kresťanského učenia. V 13. storočí totiž prichádza Európa do styku s novými prekladmi gréckych antických diel do latinčiny, a to už nielen z arabských a židovských prameňov. Sám Tomáš sa oboznámil s Aristotelovými dielami bližšie než jeho učiteľ Albert Veľký, keďže jeho rehoľný brat Viliam ovládal klasické jazyky a preložil mu priamo z gréčtiny do latinčiny množstvo spisov.

Tomáš sa tak snaží interpretáciu kresťanského učenia vybudovať na racionálnom podloží nového fenoménu – Aristotelovho učenia, ktoré sa predstavuje pre stredoveký Západ zatiaľ ako nepreskúmaná oblasť. K dosiahnutiu tohto cieľa mu slúžili nielen Aristotelove diela, ale najmä diela vrcholnej patristiky, z ktorej zvláštne miesto čo do počtu citácií v Tomášových dielach zaujíma Augustín z Hippa, hoci Augustín sám interpretoval kresťanské učenie Platónovou a novoplatonistickou terminológiou. Okrem Augustína a iných gréckych či latinských „cirkevných otcov“ Tomáš veľa využíval pri práci Bibliu, koncilové a pápežské dekréty a diela filozofov Boethia, Platóna a Averroa. Tomáš so svojím učiteľom Albertom Veľkým napokon založili tradíciu aristotelizmu, ktorá sa stala akademickým prejavom dominikánskej rehole, zatiaľ čo františkáni vychádzali najmä z platonizmu Augustína. Vplyv Tomáša bol spočiatku nepatrný, pretože rehabilitácia Aristotela v 13. storočí sa pokladala za ohrozenie kresťanstva. Napokon však Tomáš cirkevné obavy rozptýlil.

Niekedy možno zneistieť, či je Tomáš filozof alebo teológ. Jednoznačne je teológom, pokiaľ vychádza z tzv. zjavenia (Biblia a cirkevné dokumenty), no pri svojom bádaní postupuje výrazne racionálne – priam až metodicky presne. Žiarivým príkladom v tejto súvislosti je jeho dielo Teologická suma, ktoré píše filozofickou metódou „sic et non“. Predstavuje najprv argumenty v prospech myšlienky, potom argumenty v jej neprospech, a napokon myšlienku sám rozrieši. Keďže však Tomáš používa mnoho citácií aj z nefilozofických diel, je možné domnievať sa, že je skôr teológom. Ale nemožno poprieť, že pokusom interpretovať kresťanské učenie prostredníctvom aristotelizmu sa zaraďuje aj medzi veľkých katolíckych filozofov.

Tomášove diela sa vyznačujú tiež prehľadným členením. Zdôrazňoval v nich jasnosť, jednoduchosť a prepracované členenie, aby boli jeho diela prístupné aj „začiatočníkom“, čo v jeho dobe čitatelia a poslucháči univerzít vrúcne uvítali.

Hlavné učenie Tomáša Akvinského možno rozdeliť na osem oblastí:

1. vzťah rozumu a viery (filozofie a teológie);

2. náuka o bytí a postoj k problému univerzálií;

3. náuka o Bohu a päť ciest k Bohu (päť argumentov v prospech existencie Boha);

4. náuka o svete;

5. náuka o človeku a duši (antropológia);

6. ľudské poznanie;

7. etika;

8. náuka o štáte a politické názory.

Vzťah rozumu a viery rieši kresťanská filozofia už takmer od svojho počiatku. V Tomášovej dobe (13. storočie) sa rozvinul do nebývalých rozmerov konflikt medzi vierou a rozumom. Filozofia (rozum) sa začala stavať do opozície voči teológii (viere), pričom myslitelia sa domnievali, že rozumom treba popierať to, čo prijímame vierou. Tento problém sa kresťanskí myslitelia snažili prekonať teóriou dvojakej pravdy, ktorú však Tomáš odmieta.

Tomáš zreteľne rozlišuje pole pôsobnosti rozumu a pole pôsobnosti viery. Aj viera aj rozum sú cestami k pravde, ale každá k nej vedie odlišným spôsobom. Podľa Tomáša žiadna náboženská pravda nie je proti rozumu. Môže sa však stať, že niektoré z nich sú „nadrozumové“, ale nikdy protirozumové. Patria sem najmä dogmy o trojjedinosti Boha, dedičný hriech a podobne. Vo všetkých ostatných prípadoch sa rozum a viera dopĺňajú, ba priam až zhodujú, pretože, ako Tomáš verí, pravda je len jedna – Božia; Boží rozum, ktorý osvecuje aj filozofa, aj teológa. Neprekvapí teda, že podľa Tomáša ani rozumové pravdy nemôžu byť v rozpore s pravdami viery.

Dosah takéhoto rozdelenia „kompetencií“ rozumu a viery je očividný. Tomáš priznáva, že človek je schopný poznávať realitu a tzv. Božie stvorenie pomocou svojho vlastného rozumu. Dokonca predkladá päť ciest k Bohu, v ktorých sa snaží aplikovať svoju teóriu o vzťahu rozumu a viery tak, aby ukázal, že mysliaci človek je schopný poznať existenciu Boha aj bez viery. Ale vždy si musíme pripomínať, že podľa Tomáša len teológia poskytne človeku úplnosť poznania. Viera si tak v stredovekej filozofii ponecháva aj uňho svoj primát, a to najmä z hľadiska spásy človeka, kým ostatné vedy sú v istom zmysle slúžkami teológie.

Tomáš tak chcel celou svojou teóriou v tejto oblasti dokázať, že náboženské pravdy sú reálne a platné a že zmysly, a najmä rozum, sú užitočné nástroje na odhaľovanie náboženských právd o svete, človeku a Bohu. Poznanie a veda nie sú v rozpore s teológiou, ale naopak – pri správnom používaní ju vedia podporiť a doplniť. Preto podľa Tomáša niet dôvodu strániť sa vedy a rozumu. Ale tvrdenia teológie, ako sa už naznačilo, sú pravdami, ktoré nepodliehajú kritike prirodzeného poznania.

Tomáš Akvinský využíva vo svojej metafyzike Aristotelovu ontologickú terminológiu (možnosť a skutočnosť, podstata a existencia, substancia a akcidencia, látka a forma). Vychádza z jeho chápania kategórie bytia a smeruje tak k postulovaniu transcendentného bytia – Boha.

Možnosť ako potencia je schopnosťou konania resp. schopnosťou ustavičného premieňania sa, zatiaľ čo skutočnosť ako akt je už realizáciou potencie, t. j. zmeny. Pomocou sledu realizácie možností prostredníctvom aktov Tomáš podobne ako Aristoteles vysvetľuje pohyb a stáva sa mu to jedným z argumentov v prospech Božej existencie.

Bytie je podľa Tomáša zložené z podstaty (esencie) a z jestvovania (existencie). Boh a stvorenie sa podľa neho líšia práve tým, že Božia esencia implikuje jeho existenciu. Esencia stvoreného bytia neimplikuje svoju existenciu – stvorenie jestvuje vďaka inému činiteľu. Podstata telesných bytí sa skladá z matérie a formy, čím i tu možno badať prepojenie na Aristotela. Podobne ako Aristoteles chápe Tomáš aj substanciu a akcidenciu.

Najvyššou dokonalosťou je bytie, ktoré existuje samo osebe a samo zo seba ako číre uskutočňovanie, ktoré má dôvod bytia v sebe samom – to je Boh.

Podľa Tomáša ľudský rozum nemôže priamo poznať Boha, dušu ani podstatu materiálnych vecí ani všeobecné pravdy. Poznáva len jednotliviny. A v tomto názore sa začína črtať jeho postoj k sporu o univerzálie. V ňom Tomáš zastáva jednoznačne pozíciu umierneného realizmu. Univerzálie (všeobecné pojmy) podľa neho existujú:

1. pred vecami (ante res) ako ideové predobrazy singulárnych bytí v božskom rozume,

2. vo veciach (in rebus) ako substančné formy singulárnych bytí (jednotlivín),

3. po veciach (post res) v ľudskom rozume abstrahovaním singulárnych bytí.

Tomáš Akvinský neverí, že existencia Boha je jasnou, samozrejmou a vrodenou pravdou. Aj preto odmieta apriórny tzv. ontologický dôkaz Božej existencie z pera Anzelma, keďže nemožno poznať podstatu Boha. Tomáš je presvedčený, že existenciu Boha treba zdôvodniť, pričom verí, že sám rozum je schopný pravdu o Božom jestvovaní spoznať. Predstavuje nám tak päť dôvodov jestvovania Boha, ktoré sa nazývajú aj „piatimi cestami k Bohu“. Tieto aposteriórne argumenty filozof vysvetľuje vo svojej Teologickej sume, pričom i tu je cítiť výrazný vplyv Aristotela. Sú to:

1. Dôkaz z pohybu – Zmyslová skúsenosť potvrdzuje, že niečo v tomto svete je pohybované. Pohyb je však vlastne zmena, je to uvádzanie niečoho z možnosti do skutočnosti (z potencie do aktu). Lenže z možnosti do skutočnosti môže byť niečo uvedené len tým, čo je skutočné, pričom logicky platí, že nič nemôže byť v tom istom vzťahu možnosťou a zároveň aktom. Napríklad teplá vec nemôže byť teplou aj v potencii aj v akte – môže byť teplou v uskutočnení, a tým pádom studenou v možnosti. Je teda nemožné, aby v tom istom vzťahu bolo niečo pohybujúce a zároveň pohybované – inými slovami, nič nemôže v tom istom vzťahu pohybovať samého seba. A tak všetko pohybované musí byť pohybované niečím iným a ono zase niečím ďalším. Tu však nemožno pokračovať donekonečna, lebo pripustiť nekonečno znamená pripustiť neexistenciu prvotnej hybnej sily, a teda aj všetkých ďalších pohybov, čo sa však vylučuje s našou skúsenosťou. Napokon tak dospejeme k prvotnému hýbateľovi, ktorý nie je pohybovaný ničím iným, a tým Tomáš rozumie Boha.

2. Dôkaz z účinnej príčiny – Tu Tomáš vychádza z postrehu, že všetko okolo nás má akési kauzálne odôvodnenie; všetko vnímateľné súcno naznačuje sled príčin a následkov, pričom evidentne nič nemôže byť príčinou seba samého, lebo by to znamenalo, že jestvovalo prv, než vlastne začalo jestvovať, čo je nezmysel. Opäť možno badať sled príčin, v ktorom nemôžeme podľa Tomáša postupovať donekonečna, lebo pripustenie prvotnej príčiny, jestvujúcej v nekonečne, je to isté ako tvrdiť, že niet prvej príčiny, a teda ani niet žiadnych iných príčin a následkov. Dospejeme teda znovu k prvotnej príčine, ktorá je nezapríčinená, a tou je podľa Tomáša Boh.

3. Dôkaz z kontingentnosti súcien – Je to argument z možného a nutného vo svete. Tomáš vraví, že medzi vecami nachádzame také, ktoré majú možnosť byť alebo aj nebyť. Vidíme to najmä z toho, že veci vznikajú a zanikajú, čo potvrdzuje ich možnosť nejestvovania. Potom je však nemožné, aby všetky tieto veci stále boli, lebo to, čo má možnosť niekedy aj nebyť, tak musí niekedy skutočne aj nebyť, nejestvovať. A tu Tomáš argumentuje, že keby malo úplne všetko možnosť nebyť, tak niekedy muselo všetko aj reálne nejestvovať. Lenže to by znamenalo, že nič vlastne nie je, lebo z ničoho nemôže samo od seba vzniknúť niečo. A tak by nič nebolo ani teraz, keďže všetko, čo je, začína prostredníctvom niečoho, čo už je. Preto Tomáš vraví, že musí predsa jestvovať niečo, čo existuje nevyhnutne a garantuje existenciu niečoho. Napokon dospejeme v slede príčin nevyhnutných súcien k takému, čo je nutné samo osebe a tým rozumie Tomáš Boha.

4. Dôkaz zo stupňov súcien – Tento argument vychádza z pozorovanej hierarchie súcien v prírode. Tomáš si všíma, že vo svete sú veci, ktoré sú viac či menej dobré, pravdivé a ušľachtilé. Podľa neho teda je niečo, čo je najlepšie, najpravdivejšie a najušľachtilejšie, a tým rozumie Boha.

5. Dôkaz z účelovosti alebo finality súcien – Pri tomto argumente Tomáš dáva do pozornosti postreh, že aj prírodné telesá, ktoré nemajú poznanie, konajú pre svoj cieľ. Pozorujeme, že tieto veci konajú tak, aby dosiahli účelovo to najlepšie. Z poriadku vo svete a účelovosti je zrejmé, že nie náhodou, ale úmyselne dochádzajú k cieľu. Čo však nemá poznanie, musí byť smerované k cieľu niekým, kto poznáva. Musí jestvovať niečo, čo je plné poznania, čo svet riadi k svojmu cieľu, Boh.

Vzťah Boha k svetu je u Tomáša vzťahom Stvoriteľa ku stvoreniu. Jeho učenie o stvorení sa dá zhrnúť do nasledovných bodov:

1. svet bol stvorený z ničoho;

2. svet bol stvorený priamo Bohom;

3. stvorenie je aktom Božej vôle;

4. stvorenie je aktom Božích ideí;

5. stvorenie sa objavilo v čase;

6. Boh svet po stvorení naďalej riadi a spravuje;

7. stvorenia majú rozličné stupne dokonalosti.

Tomáš sa v rámci svojej kozmológie pridŕža geocentrického modelu sveta, ktorý stavia Zem do stredu vesmíru.

Človek je u Tomáša korunou tvorstva. Je v pravom zmysle slova zjednotením duše ako formy a tela ako látky. Táto forma a látka tvoria substanciu človeka. Tomáš pristupuje k animálnej zložke ľudskej osoby celkom špecificky. Odmieta Platónov a Augustínov názor, že telo je väzenie duše alebo že je duša v tele za trest. Tomáš vraví, že duša prostredníctvom tela poznáva – telo je akýmsi doplnením duše, čím sa vytvára celostnosť ľudskej bytosti. Takýto prístup podporuje aj kresťanské učenie o vzkriesení tela.

Z uvedeného vyplýva, že Tomáš zavrhuje Platónovu dualistickú víziu človeka, kde by duša a telo boli dve substancie. Človek je preňho jednoznačne duša i telo. Takýto hylémorfizmus prevzal z antických zdrojov z myšlienok Aristotela a možno podotknúť, že jeho františkánski kolegovia sa pohoršovali nad tým, že by telesné funkcie boli prepojené s činnosťou duše.

Dušu Tomáš podobne ako Aristoteles pozná

1. vegetatívnu, ktorá zabezpečuje látkovú výmenu, rast a rozmnožovanie,

2. zmyslovú, starajúcu sa o vnímanie a žiadostivosť,

3. rozumovú dušu, ktorá môže jestvovať nezávisle od tela a je nesmrteľná, pričom treba poznamenať, že Tomáš uprednostňuje intelekt pred vôľou, preto sa stáva tomistická náuka o duši intelektualistickou.

Tomáš vyčleňuje vo svojich spisoch duši veľa priestoru. Zaujímajú ho city, pamäť a jednotlivé duševné mohutnosti. Dušu chápe vo všeobecnosti ako formujúci princíp, ktorý je konkrétne u človeka princípom myšlienkovej činnosti a je bytostnou formou ľudského tela. Zdôrazňovaním netelesnosti duše, z ktorej pramení aj jej nesmrteľnosť, Tomáš vystupuje voči averroistom, ktorí uznávali len nadindividuálnu nesmrteľnosť ducha. Tomáš verí v nesmrteľnosť ľudskej individuality.

Tomáš Akvinský bol empirik. Odmietol Platónovu koncepciu rozpomínania sa duše na idey a tvrdí, že poznanie získavame skúsenosťou na základe zmyslového vnímania, pričom pravdivosť poznania chápe rovnako ako Aristoteles – pravda je zhoda poznatku so skutočnosťou. Tomáš neverí existencii vrodených ideí a bol presvedčený, že aristotelovský empirizmus neprotirečí viere.

Vraví teda, že všetok materiál pochádza zo zmyslov, no ďalšie spracovanie materiálu uskutočňuje činný rozum. Inými slovami – čo prichádza zmyslami, je len potenciou poznania, ktorá musí byť aktualizovaná činnosťou rozumu. V tejto súvislosti rozlišuje zmyslové vnímanie ako

1. vonkajšie (zrak, sluch, hmat, chuť, čuch),

2. vnútorné (spoločný zmysel, predstavivosť, zmyslová pamäť, zjednocujúca schopnosť).

V rozumovom poznaní tiež rozlišuje tieto fázy:

1. tvorenie pojmov,

2. tvorenie súdov,

3. tvorenie úsudkov.

Tomáš vo svojej koncepcii ľudského poznania tiež odmieta Augustínovu teóriu iluminizmu (osvietenia), takže činný rozum (činný intelekt) patrí bytostne k človeku. Tomáš vraví, že zmyslové poznanie a rozumová činnosť (pasívna aj aktívna) prebiehajú spolu, nie oddelene. Zmyslové poznanie nám ukazuje jednotlivinu, abstrahovaním pomocou činného rozumu uchopujeme následne pojem. Tomáš teda dospel k myšlienke, že bez zmyslovej skúsenosti nie je možné poznanie.

Špeciálnou rovinou Tomášových myšlienok je teória o anjelskom a božskom poznaní. Anjeli podľa Tomáša postihujú pojem a podstatu mimo telesnosti. Naproti tomu Boh pozná samotné substanciálne bytie.

Vo svojej etike Tomáš Akvinský hlása, že posledným cieľom človeka je šťastie – beatitudo. Toto šťastie chápal v duchu svojej intelektualistickej filozofie ako poznanie Boha resp. nazeranie na Boha. Šťastie ďalej spočíva v milovaní Boha ako najvyššieho Dobra.

Človek disponuje slobodnou vôľou, ktorá je predpokladom mravnej zodpovednosti. Sloboda zároveň predpokladá rozumové poznanie.

Spoločnosť jestvuje podľa Tomáša preto, aby umožnila človeku dosiahnuť jeho konečný cieľ, ktorý vymedzuje vo svojej etike. Súhlasí s Aristotelom, že človek je spoločenský tvor, ktorý je začlenený do štátu. Keďže je teda človek spoločenským tvorom, je preňho prirodzené koexistovať s ostatnými ľuďmi v určitom spoločenskom zriadení, v ktorom je nevyhnutné, aby vládla autorita. Vlastne celá politika je pre Tomáša vedou o vládcovi, štáte a autorite, pričom tieto výrazy sa uňho do značnej miery významovo prekrývajú. Množstvo ľudí musí byť spravované v právnom systéme. Tomáš rozdeľuje právo v spoločnosti na

1. večné právo (pravidlá božského riadenia),

2. prirodzené právo, ktoré je odvodené z večného a je vlastné všetkým živým bytostiam,

3. ľudské právo, ktoré je konkretizáciou prirodzeného práva.

V rovnakej súvislosti Tomáš rozdeľuje aj samotnú spoločnosť:

1. umelá spoločnosť (podľa dohody ľudí);

2. prirodzená spoločnosť (rodina a štát);

3. nadprirodzená spoločnosť (Cirkev).

Pretože bola ľudská prirodzenosť, ktorá činí štát nutným, stvorená Bohom, je podľa Tomáša Boh pôvodcom vrchnosti. Preto za najlepšiu formu vlády filozof považuje monarchiu, v ktorej by bola sústredená moc v rukách jednotlivca – ale s tým dodatkom, že ľud má právo prípadného tyrana odstrániť, hoci Tomáš pri nastolení tyranie vyzýva ľud k počiatočnej trpezlivosti. Monarchiu si Tomáš idealizuje. Vraví, že kráľ by mal byť vo svojej ríši tým, čím je duša v tele alebo Boh vo svete. Štát Tomáš poveruje úlohou viesť občanov k spravodlivému a cnostnému životu a zároveň zabezpečiť mier a blaženosť pre svojich obyvateľov. Keďže však k poslednému cieľu, k spáse, vedie človeka len nadprirodzená spoločnosť Cirkev, svetská moc má podľa Tomáša podliehať duchovnej moci.

"Popri zmyslovej kráse jestvuje aj intelektuálna, čiže popri telesnej aj duchovná, popri vonkajšej aj vnútorná krása."
"Okrem nedokonalej krásy, ktorú poznáme zo skúsenosti, je aj krása dokonalá, božská."
"Nedokonalá krása je odleskom krásy dokonalej, jestvuje vďaka nej, je v nej, smeruje k nej."
"Krása sa pojmovo líši od dobra, ale nelíši sa in re, lebo všetky dobré veci sú krásne a všetky krásne veci sú dobré."
"Krása sa zakladá na harmónii, čiže proporcii (consonantia) a na jase (claritas)."

"Krásnymi sa nazývajú veci, ktoré sa páčia, keď sa na ne dívame (quae visa placet)."
"Krásne sú veci, ktorých samo vnímanie sa páči (cuius ipsa apprehensio placet)."
"Zrak ako najdokonalejší zo všetkých zmyslov zastupuje všetky zmysly, termín videnie sa používa ad omnem cognitionem aliorum sensuum. Videnie(visio) a vnímanie (apprehensio) sa uplatňujú ad cognitionem intellectus. Existuje nielen visio corporalis, exterior, sensibilis, ale aj intellectiva, mentalis, imaginativa, a taktiež visio supernaturalis, beata, visio per essentiam. Podobne apprehensio neexistuje len per sensum, ale aj pre intellectum, apprehensio interior, universalis, absoluta. Čiže videnie a vnímanie zahrnuje každé bezprostredné postihnutie predmetu, každú kontempláciu, nielen zmyslovú, ale aj rozumovú (contemplatio spiritualis a contemplatio intima)."
"Krásne veci sa páčia, to je ich kritérium, podľa toho ich poznávame. Ale nie každá vec, ktorá sa páči, je krásna, ale krásna je iba tá, ktorá sa páči pri dívaní sa, teda bezprostredne; nenazveme krásnou vec, ktorá sa páči z iných príčin, napríklad preto, že je užitočná."
"Páčením sa kontempláciou sa vyznačuje krása v širšom zmysle slova."

"Krása spočíva v proporcii častí a farieb alebo v primeranom tvare a farbe. Ide tu o krásu telesnú (pulchritudi corporis), čiže vonkajšiu krásu, ktorá sa odlišuje od duchovnej, čiže vnútornej krásy."

"Krása je predmetom kontemplácie, a nie úsilia, zatiaľ čo dobro je predmetom úsilia, a nie kontemplácie. O dobro sa usilujeme, ale nevidíme ho; krása je forma, na ktorú sa dívame (pulchrum pertinet ad rationem causae formalis), dobro zasa cieľom, ku ktorému spejeme (bonum habet rationem finis). Aby sme uspokojili túžbu po dobre, musíme ho mať, aby sme uspokojili túžbu po kráse, stačí mať jej obraz. Iná vec pritom je, že dobré veci sú krásne a krásne veci sú dobré."

"Keďže znakom krásy je to, že sa páči, potom jej niet bez subjektu, ktorému sa páči; je vlastnosťou predmetov, ale nachádzajúcich sa v istom vzťahu k subjektu."

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Tomáš Akvinský
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tomáš Akvinský.

• Summa Theologiae Archivované 2020-07-26 na Wayback Machine Originálny latinský text spolu s českým a anglickým prekladom Sumy teologickej.
• Bibliotheca Thomistica IntraText
• Zoznam diel
• Summa totius logicae. [s.n.]: [s.l.], 1880. 96 s. - dostupné v Digitálnej knižnici UKB

• Dragúň, Emil; Dříza, Jan (1998), Dejiny filozofie, 1, Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, ISBN 8080501785 

• Fürst, Marie; Trinks, Jürgen (1996), Filozofia, Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, ISBN 8008002794 

• Jurina, Jozef (2002), Stručný prehľad dejín kresťanskej filozofie. Stredovek (2 vyd.), Trnava: Dobrá kniha, ISBN 8071413755 

• Horyna, Břetislav; Štěpán, Jan; Blecha, Ivan; Šaradín, Pavel (2002) [1995] (cs), Filosofický slovník (2 vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN 8071820644 

• Bocková, Anna; Ďurajková, Daniela; Feketeová, Katarína; Sakáčová, Zuzana (2004), Náuka o spoločnosti: Príprava na maturity a prijímacie skúšky na vysoké školy (3 vyd.), Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, ISBN 8010003883 

• Störig, Hans Joachim (2000) [1950] (cs), Malé dějiny filosofie (7 vyd.), Kostelní Výdří: Karmelitánské nakladatelství, ISBN 8071925004 
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.