T-64

T-64
T-64AK
Základná charakteristika
Posádka	3 (vodič, strelec, veliteľ)
Dĺžka	6,54 m
Šírka	3,412 m
Výška	2,17 m
Hmotnosť	38,5 t
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie	kompozit
Hlavná zbraň	125 mm kanón 2А46-1
Sekundárne zbrane	7,62 mm guľomet PKT 12,7 mm protilietadlový guľomet NSVT
Pohon a pohyb
Pohon	vznetový motor 700 hp
Odpruženie	torzné tyče
Max. rýchlosť	60 km/h po ceste v teréne 40 km/h
Pomer výkon/hmotnosť
Dojazd	225-350 km (v teréne), 450 km s extra nádržou
Priechodnosť

T-64 alebo Objekt 434 (rus. Объект 434, ukr. обєкт 434) je sovietsky hlavný bojový tank vyvinutý v polovici 60. rokov 20. storočia a sériovo vyrábaný v rokoch 1969 - 1987 spolu s tankami T-55 a T-62. Vo svojej dobe predstavoval novú revolučnú konštrukciu (automatický nabíjač, laserový diaľkomer, kompozitný pancier, rakety odpalované cez hlaveň kanóna a pod).^[1] Tank nebol nikdy vo väčšom rozsahu vyvážaný mimo ZSSR a okrem Konga, ho majú vo výzbroji iba krajiny bývalého Sovietskeho zväzu.

Začiatkom 60. rokov bol odpoveďou na nové západné konštrukcie tankov sovietsky typ T-62 so 115 mm kanónom s hladkým vývrtom. Táto konštrukcia, odvodená z tanku T-55 však nebola považovaná za perspektívnu. Vývojom nového tanku sa v polovici 60. rokov 20. storočia zaoberal kolektív Charkovskej konštruktčnej kancelárie závodu č. 75 pod vedením A. Morozova.^[2]

Predchodcami budúceho T-64 boli prototypy Objekt 430 a 432. Súčasne bol testovaný Objekt 755, s ktorým sa uvažovalo ako s tankom používajúcim iba raketovú muníciu vystreľovanú cez klasickú hlaveň. Prototyp Objekt 434 bol testovaný v polovici 60. rokov 20. storočia. Stroj mal hmotnosť 36,5 t a bol vybavený novým 115 mm kanónom a zážihovým motorom o sile 700 hp. Hlavnú zbraň predstavoval kanón 2A21 (D-68) kalibru 115 mm a spriahnutý 7,62 mm guľomet PKT. Kanón mal efektívny dostrel do 2 km a jeho protipancierové strely priebojnosť 450 mm. Po zavedení modernizovaných verzií boli pôvodné T-64 označované ako T-64R. Vyrobených bolo celkovo asi 600 ks základnej verzie.

V roku 1969 bol T-64 po prvýkrát modernizovaný. Vznikla verzia T-64A so 125 mm kanónom a novým motorom. Jednalo sa o prvý sovietsky skutočne hlavný bojový tank.^[3] Verzia T-64AK predstavovala veliteľský stroj s výkonnejšou rádiostanicou a väčšou anténou. V roku 1976 sa začala vyrábať novšia verzia T-64B s modernejším systémom riadenia paľby, zvýšenou ochranou a zadymovacím zariadením. Modernizovaná verzia T-64B je schopná z kanóna odpaľovať protitankové strely AT-8. Po roku 1979 bol použitý nový 125 mm kanón 2А46.

Tank predstavuje významnú pokrokovú konštrukciu vo výrobe tankov. Ako prvý sériovo vyrábaný tank v dejinách mal inštalovaný automatický nabíjač, ktorý celkom nahradil jedného člena posádky, takže tank mohli obsluhovať iba 3 členovia posádky (vodič, veliteľ, strelec). Automatický nabíjač zvýšil kadenciu paľby až na 10 rán za minútu. Predstavoval taktiež prvú sovietsku konštrukciu tanku s inštalovaným laserovým diaľkomerom. Ako prvý sovietsky sériovo vyrábaný tank mal kompozitný (viacvrstvový) pancier Kombinacia-K.^[4]

Stroj bol vybavený viacpalivovým 5-valcovým, veľmi kompaktným motorom 5TDF. Motor bol veľmi náročný na výrobu a dlhú dobu ho nebolo možné vyrábať inde ako v Charkovskej továrni. Potreba výroby T-64 aj v horšie vybavených fabrikách viedla k vývoju novej, lacnejšej verzie v Nižnom Tagile, ktorá nakoniec viedla k typu T-72. Spolu s novým typom odpruženia, malými hliníkovými kolesami a relatívne menšími pojazdovými kolesami bol tank pomerne malý a ľahký. Konštrukcia motora však obmedzovala maximálnu rýchlosť na 60 km/h.

Do výzbroje Sovietskych ozbrojených síl bol oficiálne zaradený 20. mája 1968. Vyvíjaný bol súbežne s typom T-72, ale na rozdiel od neho sa nikdy nevyvážal. Konštrukcia typu T-64 je oproti T-72 zložitejšia. Hoci nikdy neboli spoľahlivo vyriešené problémy s novým motorom (5-valcový dvojtaktný viacpalivový motor s protiľahlými valcami), samonabíjacím systémom a zavesením podvozku, bolo ich vyrobených okolo 10 tisíc. Vyzbrojené ním boli najdôležitejšie divízie (napr. skupiny v NDR). Výroba T-64 bola ukončená v roku 1987. Stroje T-64A a B predstavovali hlavnú údernú silu sovietskych tankových síl, a na rozdiel od typu T-72, boli určené primárne pre boj s nepriateľskými obrnenými formáciami.^[3]

Posledná modernizácia bola vyvinutá v 90. rokoch pre tanky T-64 B/BV a B1/B1V. Ide o použitie PTRS 9M119 Reflex a vylepšený systém paľby u modernizácie označenej T-64BM2. Druhá modernizácia, označená T-64U, používa Reflexy a systém paľby z T-80UD a T-84.

Keď Rusko v roku 2014 napadlo a obsadilo Krymský polostrov, ukrajinská armáda mala v službe 786 tankov T-64B a ďalších 900 kusov T-64 mala v rezervných zásobách. Preto keď Ruskom podporovaní separatisti začali obsadzovať mestá vo východnom regióne Donbas, pilierom ukrajinskej protiofenzívy boli práve tanky T-64.

Proruským separatistom sa podarilo do bojov nasadiť taktiež asi 20 tankov T-64, ktoré buď ukoristili Ukrajincom alebo ako sa neskôr ukázalo, mali dodané od Ruska. Hoci Rusko v tej dobe už T-64 nemalo zaradené vo výzbroji, od júna 2014 začalo tieto tanky reaktivovať zo svojich rezervných zásob a posielať ich separatistom na Donbas.^[5] Dva z týchto separatistami nasadených tankov zneškodnili 12. júna 2014 ukrajinské vrtuľníky Mil Mi-24 v regióne Savur-Mogila. Ďalšie štyri zaútočili 26. júna na ukrajinské sily severozápadne od Slovianska. Pri tomto útoku sa separatistom podarilo vyradiť štyri ukrajinské obrnené transportéry, pričom prišli o jeden tank. Zvyšné T-64 nasadili separatisti neúspešne pri útoku na Bachmut.

V auguste boli ukrajinské jednotky blízko k porážke separatistov, keď na Ukrajinu dorazilo osem taktických práporových skupín ruských pozemných síl. Ukrajinské mechanizované sily boli porazené v sérii bitiek pri letisku Ilovajsk, Debaľceve a Donecku, pričom stratili viac ako 300 tankov T-64, z ktorých väčšina bola vojakmi opustená počas ústupov. V boji v meste boli ukrajinské T-64 zničené pechotou, ktorá na tieto tanky útočila z boku, zhora a zo zadu, teda zo strán, kde je pancier slabší. Avšak 75-80% bojových strát T-64 sa pripisuje delostrelectvu (húfnice, mínomety a rakety Grad), nie priamej paľbe z nepriateľských tankov alebo protitankových rakiet.

Vojna v rokoch 2014-2015 poukázala na silné stránky, ale aj nedostatky T-64. Reaktívne pancierovanie Nož sa ukázalo ako účinné - na vyradenie niektorých T-64 pomocou prenosných protitankových zbraní bolo potrebných až osem zásahov. Jednotlivé dosky tohto pancieru však neboli navrhnuté tak, aby sa dali opraviť alebo vymeniť v teréne, čo si vyžadovalo továrenskú úpravu alebo improvizované zváranie v prednej línii. Použitie nestabilných nábojov s expirovanou životnosťou spôsobilo, že T-64 boli pri zásahu náchylnejšie k explózii. Ľahký podvozok tanku sa ukázal byť zraniteľný voči mínam a nerovnému terénu.

Skúsenosti z tohto konfliktu viedli Kyjev k tomu, že v nasledujúcich rokoch spustil modernizáciu a rozširovanie svojich mechanizovaných síl. Vyradené tanky T-72, T-80 a T-64 boli vytiahnuté zo skladov a prešli modernizáciou. Hoci Ukrajina už v tej dobe vyrábala moderné tanky T-84, rozhodla sa ísť radšej cestou modernizácie starých T-64BV. Dôvodom boli hlavne financie, pretože za cenu jednej T-84 mohla modernizovať viacero T-64BV. Medzitým boli nové T-84 vyvážané do Thajska, aby generovali zisky.

Modernizácia modelu T-64BV sa začala v roku 2017 a bola realizovaná v závodoch v Charkove a Ľvove. Tank získal moderný termálny zameriavač TPN-1MSW druhej generácie, navigačný systém GPS SN-4215, šifrované rádiá K-2RB odolné voči rušeniu s dosahom 69 km a prvky reaktívneho pancierovania Nož.^[6]

Keď sa 24. februára 2022 začala invázia ozbrojených síl Ruskej federácie na Ukrajinu, ukrajinská armáda disponovala približne 800 aktívnymi tankami T-64. Tento typ bol nasadený aj proruskými separatistickými armádami, operujúcimi na území Donbasu, ktoré spoločne prevádzkovali niečo vyše 100 tankov T-64 rôznych variantov.

Ukázalo sa, že ukrajinský T-64BV je dokonale schopný poraziť aj najnovšie ruské tanky. Hneď v prvých týždňoch tohto konfliktu nasadila 1. tanková brigáda ukrajinskej armády zhruba 100 T-64BV do lesov medzi Černihovom a neďalekým Kyjevom. Keď sa okolo nich prevalili ruské tanky, posádky T-64BV spustili paľbu z priameho dosahu a rátali s tým, že ich rýchlejšie automatické nabíjače im poskytnú výhodu nad ruskými posádkami. Nakoniec v niekoľkých prudkých stretoch 1. tanková brigáda vyhrala bitku o Černihiv.^[7]

Podobnú taktiku využívala ukrajinská armáda aj mestskej zástavbe pri ústupe ruských vojakov od Kyjeva. Ako ukazujú zábery z dronu, osamotený ukrajinský tank T-64 v apríli 2022 spustil paľbu na konvoj ruských obrnených vozidiel BTR-82A, ktoré išli po ceste v meste Nova Basan. Vojak, ktorý tank T-64 obsluhoval, využil svoju výhodnú pozíciu, kedy sa mu konvoj dostal do rany, a začal páliť. Skrytý medzi domami začal strieľať po nepriateľoch, čím ich prekvapil. Vo videu je vidieť, ako niekoľko ruských obrnených vozidiel zachvátili plamene. Hoci Rusi opätovali paľbu, ukrajinský tank niekoľkokrát minuli.^[8]

Doteraz najväčšou tankovou bitkou tejto vojny boli trojtýždňové strety ukrajinských a ruských síl na planine pri juhoukrajinskom meste Vuhledar. Získanie tejto oblasti pod svoju kontrolu by Rusom zaistilo dôležitú spojnicu z okupovaného Donbasu na Krym. Preto sa obe strany v bojoch o toto mesto rozhodli nasadiť aj tanky. Ťažká technika oboch armád sa v priebehu februára 2023 stretla v tejto oblasti niekoľkokrát. Zatiaľ čo ruské jednotky postupovali po poľných cestách v kolónach, posádky ukrajinských tankov T-64 sa snažili likvidovať svojich protivníkov z úkrytov a z pomerne veľkej vzdialenosti. Ukrajinské tanky sa zvyčajne ukrývali medzi stromami pod maskovacou sieťou, pričom mali dobrý výhľad na príjazdové cesty. Následne na ruskú kolónu spustili paľbu. Častokrát sa to dialo v koordinácii s operátorom dronu, ktorý im vysielačkou poskytoval súradnice cieľov nachádzajúce sa mimo ich priamej viditeľnosti. Na prepadoch ruských jednotiek sa zvyčajne zúčastňovala aj pechota vyzbrojená prenosnými protitankovými raketami Javelin a Stugna-P. Z väčšej vzdialenosti strieľali salvy aj delostrelecké batérie vybavené americkými húfnicami M777 a francúzskymi húfnicami Caesar. Ruské vozidlá, ktoré sa snažili v panike otočiť a utiecť, aby sa vyhli ukrajinskému ostreľovaniu, zvyčajne nabehli na míny rozmiestnené popri ceste.^[9]

Vysoká intenzita bojových operácií v konflikte na Ukrajine spôsobuje straty tankov prekvapivou rýchlosťou. V priebehu prvých dvoch rokov vojny stratila Ukrajina minimálne 392 týchto tankov^[10] a Rusko minimálne 85.^[11]

V dôsledku vysokých strát a nízkej výkonnosti obranného priemyslu uzavrel v júni 2023 ukrajinský štátny koncern Ukroboronprom zmluvu s českým podnikom Státní vojenské opravny. Na základe tejto zmluvy bude český podnik opravovať a modernizovať staré sovietske tanky T-64, ktoré sa ešte nachádzajú v ukrajinských skladoch. Podľa vyjadrenia českých predstaviteľov budú budú tieto tanky vybavené novým optickým pozorovacím systémom a dokonalejším komunikačným systémom. Počet tankov, ktoré má tento podnik z Nového Jičína v najbližších mesiacoch opraviť, nebol zverejnený.^[12]

• Konžská demokratická republika - v roku 2016 získala od Ukrajiny 25 tankov T-64BV-1^[13]
• Podnestersko - má v prevádzke 18 tankov T-64BV
• Ukrajina - v roku 2020 mala v prevádzke 720 tankov T-64BV 2017, T-64BM Bulat a T-64BV.
  • Donecká ľudová republika – viaceré T-64B, T-64BV a T-64BM v prevádzke od roku 2017.
  • Luhanská ľudová republika – niekoľko T-64B, T-64BV a T-64BM v prevádzke od roku 2017.^[14]
• Uzbekistan - v roku 2017 mal v prevádzke 100 tankov T-64^[15]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému T-64

• T-64: revolučný tank

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov T-64 na českej Wikipédii a T-64 na ruskej Wikipédii.