Rímske vojsko

Rímske vojsko bolo vojsko, ktoré používal staroveký Rím od vzniku Rímskeho kráľovstva v 8. storočí pred Kr., do rozpadu Rímskej ríše v 5. storočí nášho letopočtu. Niekedy sa týmto termínom označuje aj byzantské vojsko, alebo iba vojsko ranobyzantského, grécko-rímskeho obdobia. Vzhľad rímskeho vojska a rímska uniforma sa počas existencie impéria viackrát menili.

V 6. storočí pred naším letopočtom kráľ Servius Tullius zorganizoval obyvateľov Ríma do armády. Vtedajšia armáda bola rozdelená do 5 tried s rozdielnou výzbrojou:

1. bronzová prilba gréckeho typu Korinthos, anatomicky tvarovaný kyrys (Lorica muscula), náholenníky (Ocreae), grécky meč, bronzový grécky okrúhly štít, typ Argos, armáda bojovala vo falange
2. namiesto gréckeho štítu latinský elypsovitý drevený scutum
3. nemala na rozdiel od predošlej náholenníky
4. nemala náholenníky ani prilbu, hlavnou zbraňou bol oštep
5. boli ľahkoodení prakovníci

v 4. storočí pred Kr. diktátor Camillus zreformoval vojsko. Odstránil grécku falangu z rímskeho vojska, používalo sa iba scutum a vytvoril tri línie. Od tejto doby môžeme hovoriť o rímskej légii. Slovo "Legio" znamená zbor, alebo výber. Od toho lat. legere, vyberať.

velites, oštepníci. Velites sa k légií pridali až v neskoršej dobe republiky, nie za Camilla. Nemali formálnu organizáciu. Ich výzbroj spočívala z gréckeho meča, prilby gréckeho typu Attica, ktorá sa začala používať až v neskoršom období republiky a niekoľkých oštepov

hastati a principes, mali železný plát, ktorý chránil telo, bohatší mohli nosiť aj svalové kyrysy, alebo nové krúžkované, či šupinovité košele (Lorica hamata a Lorica squamata), ktoré Rimania prevzali od Galov. Ďalej mali 2 oštepy latinského typu pilum (jeden ťažký a jeden ľahký) a krátky meč Gladius, ktorý Rimania prevzali z Hispánie. Nástupom gladia zároveň končí používanie gréckeho meča a italského listového (copis). Organizovaní boli do manipulov, každý manipul mal dve centúrie po 100 legionároch. Každej centúrii velil centúrion, 1 volený a jeden menovaný (oným voleným centúriom).

Manipuly principov a hastatov boli v tejto línii rozostavené tak, že sa striedali: principes – hastati – principes – atď. Pred bojom boli hastati vpredu a tak vzniklo šachovnicové usporiadanie.

3.  triarii mali najlepší výstroj a namiesto pila mali dlhý oštep podobný falange. Triarii slúžili ako záloha a boli skúsenými vojakmi.

Ďalšiu veľkú reorganizáciu vojska urobil Gaius Marius v 2. stor. pred Kr., keď úplne zrušil výber tried v légii. Légia teraz pozostávala z kohort (z lat. cohors, povzbudzovať). Jedna légia mala 10 kohort, prvá kohorta mala 1 000 mužov a preto sa nazýva aj kohorta tisícová. Ostatné kohorty mali po 600 mužov. Celá légia disponovala 5 500 – 6 000 mužmi. Kohorty sa ďalej delili na centúrie. Centúria mala teraz 80 mužov, velil jej centúrion. Dve centúrie naďalej tvorili manipul. Centúria sa ďalej delila na contuberium. Contuberium malo 8 mužov a velil mu desiatnik (decurio).

Ako pancier sa používala krúžkovaná košeľa Lorica hamata, legionár mal tradičný oštep Pilum, meč Gladius a dýku Pugio. Rímski vojaci stále používali elypsovitý štít Scutum a nosili kožené sandále s klincovou podrážkou (Caligae). Používali sa dva druhy prilieb, galský typ Montefortino a grécky typ Attica. Velitelia nosili tradičnú uniformu.

V légii boli aj jazdné oddiely (cavaleria). Jedna légia mala približne 100 jazdcov. Títo vykonávali predovšetkým administratívne povinnosti, skutočnou jazdeckou silou bolo pomocné jazdectvo (ala).

V boji najprv velites vrhli na nepriateľa oštepy a tak narušili jeho zostavu. Potom sa stiahli cez medzery medzi hastatmi a principes, pričom principes postúpili dopredu. Tak vznikla jedna línia. Toto bola na tú dobu prevratná novinka, lebo velites sa mohli stiahnuť okamžite a nemuseli sa predierať cez vlastné línie, ktoré by tak krátkodobo znefunkčnili.

Rímske vojsko bolo rovnako ako v útoku efektívne aj v obrane. Rímske pevnosti boli efektívne bránené premysleným fortifikačným systémom. Pevnosti boli tiež obklopené premysleným systémom nástrah. V zemi ukryté kopije, ktoré boli zakryté trávou bodali nepriateľských vojakov do nôh, prepichovali nohy nepriateľskej jazde a zastavovali baranidlá.

Katapulty a balisty boli nabité balvanmi alebo kopijami (účinné najmä proti zovretým šíkom nepriateľa). Keď obliehatelia prešli týmito prekážkami čakali ich ešte rímski lukostrelci a ťažkoodenci. Ťažkoodenci bojovali buď pred hradbami, alebo na násypoch pri hradbách.

V prípadoch, keď sa nepriateľ rozhodol ustúpiť, bol často prenasledovaný rímskym jazdectvom.

Rímske légie mali na svoju dobu vynikajúce spojenie. Komunikácia sa realizovala v zásade tromi spôsobmi a to podľa úrovne velenia:

• Bubnami – na úrovni manipulov a centúrií
• Trúbkami – na úrovni légie, ale zvuk trúbiek sa mohol za určitých okolností využívať i na väčšie vzdialenosti
• Kuriérmi – na vyšších úrovniach alebo na rozsiahlejšom bojisku

Trúbky využívali Rimania intenzívnejšie ako iné národy, čo prispelo ku kvalitnejšiemu prenosu informácii, dokonca i v intenzívnom hluku boja. Zvuk trúbky sa dokáže niesť dosť ďaleko a dá sa ťažko rušiť (oproti bubnu). Trúbky taktiež (neraz vo veľkom) dokázali demoralizovať nepriateľa.

Legionár doby cisárstva sa vzhľadom výrazne líšil od svojich republikánskych predchodcov. Organizácia zavedená Mariom sa používala počas celého principátu. Čo sa týka uniformy legionára, v 1. stor. po Kr. sa do vojska dostávali nové prilby galského typu, Coolus a Galea, ktoré postupne nahrádzali republikánske prilby Montefortino a Prilba Attica. Coolus bola zároveň prvá železná rímska prilba (dovtedy boli prilby len bronzové). Galea bola prilba chrániaca krk, hlavu a líca. Bola bohato vyzdobená. Zaviedol sa aj nový pancier, Lorica segmentata. Tento pancier pozostával z kovových plátov pripevnených na koženom podklade. Legionárovi tak zabezpečoval dostatočný pohyb a nesťažoval ani dýchanie. Doplnkom brnenia boli chrániče slabín (Cingulum).

Legionár bol vyzbrojený dýkou (pugio), mečom gladius a oštepom (pilum). Meč teraz nemal zavesený na opasku, ale na prepásanom ramennom páse (balteus). Štít Scutum sa na vrchu orezal a vznikol tak obdĺžníkový tvar. Štít mal v strede polguľu (umbo) a bol zdobený. Najčastejším vzorom boli jupiterove blesky. Vojaci nosili tradičné sandále Caligae. Centúrio nosil na prilbe charakteristický priečny chochol. Práporčíci sa nazývali Signifer – nosiči označenia centúrie (signum), Cornicen – trubači na trúbku (cornus), Vexilarius – nosili označenie légie (vexilum), Imaginifer – nosili obraz cisára (imago) a Aquilifer, ktorí nosili vzácnu štandardu légie, zlatého či strieborného orla (aquila). Na prilbách nosili zvieracie kožušiny.

Légii velil Legatus (ktorý mohol byť zároveň miestodržiteľom danej provincie) a 6 tribúnov. Títo velitelia nosili tradičnú generálsku uniformu, romanizovanú prilbu Attica s pevným chocholom a pancier Lorica muscula z hrubej kože alebo z kovu.

Rímske vojsko malo i pomocné oddiely (auxilas), v ktorých nebojovali rímski vojaci. Uniforma peších pomocných oddielov pozostávala z nezdobenej bronzovej prilby Galea, krúžkovej košele (Lorica hamata), meča gladius a kopije (hasta).

Pomocné jazdectvo tvorilo jadro rímskej kavalérie. Auxilárni jazdci boli organizovaní do útvarov s názvom Ala (krídlo) o sile 500 – 1 000 mužov. Ich vybavenie spočívalo z jazdeckej prilby typu Galea, šupinovitej či krúžkovej košele (Lorica hamata a Lorica squamata), dlhého meča (spata) a kopije (Hasta). Súčasťou auxílií boli aj lukostrelci, ktorí sa regrutovali prevažne z orientálnych národov (Gréci, Arabi, Parti). Nosili romanizovaný typ orientálnej prilby, meč Gladius, tulec a veľký luk.

Počas krízy Rímskej ríše v 3. storočí sa táto preniesla aj na Rímsku armádu. Začal sa rozpad pôvodného cisárskeho vybavenia. V tomto storočí sa zjednodušujú prilby Galea a panciere Lorica segmentata. Počas vleklej krízy, ktorá sprevádzala toto storočie a ktorá skoro zničila mocnú Rímsku ríšu nemáme skoro žiadne správy o armáde. Vieme však, že koncom 3. storočia mal legionár úplne inú zbroj. Úplne sa vyradili prilby Galea a teraz sa nosili jednoduché kovové nezdobené hrebeňové prilby, prevzaté od Peržanov. Táto prilba chránila hlavu, krk, líca a niekedy aj nos. Loricae segmentatae sa taktiež vyradili a nahradili ich kovové a šupinové panciere, nazývané Cataphractae. Namiesto meča gladius sa teraz nosili dlhé meče typu Spatha a Semispatha. Namiesto štítu scuta sa v tej dobe používali oválne štíty s rôznymi námetmi. Nosila sa dlhá tunika rôznych farieb so sužujúcimi sa rukávmi (Stricata). Taktiež sa prestal používať oštep Pilum a kopija Hasta a namiesto nich sa používali dlhé bruchovité kopije (Angon).

Cisár Diocletianus úplne zreformoval armádu, čim zrušil organizáciu stanovenú Gaiom Mariom. Armádu rozdelil na stále hraničné posádky (Limitatensis) a na mobilnú armádu (Commitatensis). Celá neskororímska légia disponovala 500 – 1 000 mužmi, ktorí sa delili na 6 ordines, pričom 1 ordina mala 180 – 200 mužov, ktorí sa ďalej delili do dvoch centenárií (bývalá centúria).

Počas 4. a 5. storočia sa začali nosiť nové prilby typu Spangenhelm. Štít Scutum bol nahradený oválnymi štítmi Parma. Najčastejším motívom na štíte bol kresťanský symbol XP (z gr. začiatočných písmen Kristovho mena, Χρίσθος, Christhos). Hlavný dôraz neskororímskej armády bol kladený na jazdectvo. Rimania v tej dobe prijímali do vojska predovšetkým barbarských žoldnierov (foederati), ktorí sa často obrátili aj proti nim.

Nie je presne známa organizácia neskororímskej légie. Na jej čele mohol byť urodzený človek, vyslaný cisárom. Inak jej velili 2 tribúni (vyšší a nižší). Generáli najčastejšie nosili generálske Hrebeňové prilby, alebo prilby Spangenhelm, vyzdobené drahokamami, nevylučuje sa že sa mohli používať aj Attické prilby. Pancier Lorica muscula sa taktiež vyskytoval, aj keď ojedinele. V légii boli aj trubači a nosiči insígnií. Hlavnou insígniou sa popri orlovi stal kríž (crux) a drak (Draco).

Vo vtedajšej armáde bola aj hodnosť veliteľa stanu, pravdepodobne bývalého desiatnika (decurio). V légii bol aj Centenarius (bývalý Centurio), ktorý teraz nosil hrebeňovú prilbu s výrazným hrebeňom, pripomínajúcim chochol.

Rímski vojaci za cisárstva žili v pevnostiach (castrum), ktoré sa zväčša nachádzali na hraniciach ríše. V Európe sa takáto hranica nazývala Limes Romanus. Hranice začal opevňovať cisár Traján (98 – 117), no tábory legionárov sa na hraniciach nachádzali už predtým, za vlády cisára Augusta, keď jeho generáli Tiberius, Drusus a Germanicus dosiahli hranice Germánie, Panónie a Moesie. Spočiatku si tu legionári vybudovali drevené opevnené tábory, ktoré sa neskôr prestavali na impozantné pevnosti. Na Limes Romanus sa medzi pevnosťami nachádzali menšie stanice s posádkou a strážne veže. Na Slovensku boli vojenské stanice na Devíne a na Bratislavskom hradnom kopci. Tieto stanice mali za úlohu sledovať dianie za hranicami Rímskej ríše. Najimpozantnejší obranný bod impéria je kamenný Hadriánov val v Británii, ktorý sa tiahne v línii od jedného pobrežia k druhému.

Celý tábor bol obohnaný hradbami, ktoré boli vybudované z kameňov alebo tehál. Tábor mal obdĺžníkový pôdorys. Na každej strane sa nachádzala brána (porta). Hradby boli omietnuté. V pevnosti sa nachádzali kasárne, kde boli ubytovaní vojaci. Jedno contuberium (8 mužov) obývalo jednu izbu v kasárni. Centúrio mal vlastnú izbu. Ďalej sa tu nachádzala budova hlavného veliteľstva (principia) a svätyňa, kde boli uložené vojenské štandardy. Nechýbali ani kúpele a vodovod. Velitelia žili v priestranných domoch s átriom. Ďalej tu boli sýpky obilia a pekáreň, ktoré sa z bezpečnostných dôvodov nachádzali na kraji pevnosti. Nachádzala sa tu aj zbrojnica, kde sa vyrábali zbrane.

Budovy boli najčastejšie tehlové a omietnuté, mali škridlovú strechu. Pri tábore vznikalo vojenské mesto s rôznymi úžitkovými budovami, ako napríklad amfiteáter. Pár kilometrov od neho sa vystavalo civilné mesto, kde sa usadilo rímske obyvateľstvo. Z civilných miest vznikali veľké metropoly s fórom a veľkolepými budovami.

Najznámejšie mestá s vojenským táborom boli Isca, Deva a Eburacum (York) v Anglicku, Mogontiacum, Regina Castra, Colonia Agrippina (Kolín), Gesoriacum, Bonna (Bonn) a Castra Vetera v Germánii, Vindobona (Viedeň) v Noricu, Carnuntum (Bad Deutsch-Altenburg, 25 km od Bratislavy), Brigetio a Aquincum (Budapešť) v Panónii a Singidunum (Belehrad), Viminacium, Ratiaria, Novae a Durostorum v Moesii.

Taktiež existovali aj tábory pre auxilárne zbory, ktoré boli menšie. Takýto tábor je aj Gerulata na Slovensku, kde bola umiestnená jazdecká jednotka Ala I. Cannanefatum.

Život legionára v tábore sa dá označiť za nudný a namáhavý. Počas mieru museli vojaci pochodovať, stavať tábor, cvičiť a plávať. Za deň museli v plnej zbroji prejsť 3 kilometre. Počas vojny nasadzovali za štát život, za čo mohli získať vojnovú korisť. Ročný plat vojaka v 1. storočí po Kr. bol približne 600 sesterciov ročne, pričom každý rok dostávali od cisára peňažné dary. Plat si vojaci nevyberali, ale šporili. Na konci 20 ročnej služby si mohli vybrať našporené peniaze, alebo ich vymeniť za pozemok v provincii. Týmto spôsobom sa zároveň nové územia romanizovali.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Prétoriánska garda

Praetoriáni boli elitnou skupinou rímskych vojakov, ktorí zároveň vykonávali funkciu cisárovej telesnej stráže. Vojaci mohli byť rekrutovaní iba z Italov, kolonisti sa nemohli stať vojakmi Praetoriánskej gardy. Túto gardu zriadil cisár Augustus. Za cisára Tiberia, jeho nasledovníka, dal praetoriánsky prefekt Seianus postaviť v Ríme pre túto gardu tábor, kde boli vojaci ubytovaní. Praetoriáni mali rôzne výhody. Dostávali plat 1 000 sesterciov ročne, čo je o 400 sesterciov viac, ako mal bežný legionár. Od cisára taktiež často dostávali dary, napr. na nový rok, alebo po zvolení nového cisára.

Praetoriáni boli organizovaní ako každá iná légia, no ich počet dosahoval až 10 000 mužov. Jednotlivé kohorty tak mali silu 1 000 mužov. Praetoránska kohorta, ktorá mala stráž v cisárskom paláci nenosila panciere, iba prilby a oštepy. Ich uniforma je pre historikov predmetom sporov. Umelecké vyobrazenia praetoriánov ukazujú, že aj bežní vojaci nosili svalový kyrys (Lorica muscula) a prilbu Attica. Viac pravdepodobné je, že v skutočnosti nosili Praetoriáni štandardné panciere typu Lorica Segmentata a prilby Galea (asi zdobený typ Italica). Isté však je, že Praetoriáni stále používali neorezaný štít Scutum.

Keď sa zúčastnili boja (čo bolo zriedkavé) nosili upravené hranaté cisárske Scutá. Ďalej mali pri sebe meč Gladius, dýku Pugio a oštep Pilum. Praetoriáni mali aj elitnú kavalériu zloženú z Rimanov a pomocnú kavalériu. Praetoriánski kavaléristi sa uniformou nelíšili od bežných kavaléristov, výnimkou bol štít, ktorý nebol oválny, ale kosoštvorcový. Veliteľ Praetoriánov sa nazýval Prefectus praetorio, ktorý mal zároveň veľkú politickú moc.

Medzi známych prefektov patrí Seianus, ktorý mal záporný vplyv na cisára Tiberia a Cassius Chaerera, ktorý zabil tyrana Caligulu. Praetoriánska garda mala obrovský politický vplyv a často od nej závisela cisárova moc. Keď sa Praetoriáni odvrátili od Nera, jeho režim padol. Po smrti cisára Commoda v roku 192 Praetoriáni vyhlásili dražbu, v ktorej dražili cisársky trón, pričom ten kto najviac zaplatil mal získať titul cisára. Tá istá vec sa stala aj po Nerovej smrti, sto rokov pred pádom Commoda, keď si trón kúpil Galba. Nakoniec boj o trón vyhral Septimius Severus, ktorý dal Praetoriánov rozpustiť a ich rady doplnil Panónskymi legionármi a veteránmi, čím porušil pravidlo, že Praetoriáni môžu pochádzať iba z Itálie. Toto pravidlo sa v 3. storočí zrušilo. V tom storočí vládli de facto iba Praetoriáni a ich prefekti, ktorí dosadzovali a vraždili cisárov.

Praetoriánov v 4. storočí definitívne rozpustil cisár Konštantín, pričom dal zbúrať aj ich tábor. No hodnosť Praefectus praetorio ostala v ríši aj naďalej, ako spomienka na bývalú gardu.

Rímska armáda prevzala a zdokonalila grécke vojnové stroje. Sila a dostrel niektorých katapultov a balíst prekonala i novoveké delá. V rímskej armáde sa používali strieľajúce stroje Catapulta, Onager (divoký osol), Balista a Carrobalista. Carrobalista bol pohyblivý vojnový stroj. Išlo o balistu, ktorá bola umiestnená na voze, ktorý ťahal kôň. Balistu obsluhoval samostatný strelec. Bola súčasťou légie. Jedna légia mala asi 60 carrobalíst. Tieto stroje boli technologicky na veľmi vysokej úrovni. Dostrel niektorých zbraní bol viac ako 400 metrov.

V neskororímskej armáde sa preferoval Onager, nakoľko mal pomerne jednoduchú obsluhu. Ako obliehacie zbrane sa používala pohyblivá veža (turra) s vysúvacím a vyklápacím mostíkom (Exostra et Sambuca), barany (arietes) a kryté domčeky korytnačky (testudines) s baranidlami a kosákmi, ktoré vytrhávali kamene z hradieb (falxces).

Rímska armáda sa už tradične rozdeľovala na légie a pomocné zbory. Do légií sa mohli zapísať jedine rímski občania, zatiaľ čo do auxilií Rimania vyberali príslušníkov spacifikovaných kmeňov. Za doby republiky to boli ostatné italické kmene, ktoré sa v armáde rýchlo romanizovali, nakoľko ich jazyky boli príbuzné latinčine. Senát dával vojakom po ukončení služby pôdu na vidieku, kde sa vojaci aj so svojou rodinou usadili a tak sa územie rýchlo romanizovalo. Väčšinou príslušníci jednej légie dostali pôdu v rovnakom území. Takýmto spôsobom sa územie Itálie rýchlo romanizovalo a rozšírilo sa územie, odkiaľ bolo možné čerpať vojenské sily.

V období republiky pochádzali legionári výlučne z Itálie a išlo o potomkov rímskych kolonistov. V 1. stor. rímsky senát udelil občianske právo všetkým obyvateľom Itálie, ktorí sa chceli plnoprávne zúčastňovať na riadení štátu, keďže sa necítili byť od Rimanov odlišní. Zároveň sa tak zvýšil možný zdroj vojakov.

V 1. stor. pred Kr. dostávali rímski veteráni pôdu v novej provincií Narbonensis, na juhu dnešného Francúzska a táto provincia sa následne stala ďalším zdrojom pre rímsku armádu. Rímski občania z Itálie sa usadili aj v Hispánií. Najväčšia kolonizácia prebehla počas vlády Caesara a cisára Augusta. Caesar daroval pôdu svojim veteránom v novoovládnutej Galií. Po občianskej vojne medzi Augustom a Marcom Antoniom disponovala ríša obrovským počtom vojakov, ktorých nemohla zaplatiť a preto Augustus prepustil až polovicu z nich a následne ich usadil v rôznych končinách ríše, predovšetkým v jej západnej časti. Do légií sa dostávali aj potomkovia barbarov, ktorých rodičia slúžili v auxilách a dosiahli tak rímske občianstvo.

Etnická príslušnosť rímskych legionárov v 1. – 3. stor. po Kr. bola v drvivej väčšine italická. Regrutovali sa vojaci z Itálie a provincií, kde žili potomkovia rímskych kolonistov (hlavne Pannonia, Galia, Hispania). V auxilárnych zboroch slúžili predovšetkým pacifikovaní Germáni. Obyvatelia Itálie, alebo ich potomkovia v provinciách boli do konca 2. stor. prvoradým národom ríše. Tvorili väčšinu legionárov a takmer všetkých vedúcich osobností v rímskej armáde (menšinu tvorili predovšetkým Gréci), ale aj v civilných úradoch.

Situácia sa radikálne zmenila za vlády cisára Caracallu, ktorý v roku 212 vydal edikt, ktorým uznal rímske občianstvo všetkým slobodným obyvateľom ríše. Týmto ediktom sa zároveň zrušilo vedúce postavenie Italov.

V polovice 3. stor. klesol počet Italov v armáde pod polovicu a koncom storočia pravdepodobne tvorili iba 10 %. Rovnako tomu bolo aj vo vedúcich postoch armády, ale aj v civilnom živote, väčšina cisárov 3. stor. nemalo italický pôvod. Vojaci v 3. stor. boli regrutovaní predovšetkým z provincie Illyricum (Balkán) a boli to romanizovaní Ilýri. Aký stupeň romanizácie tu v tej dobe bol však nie je celkom jasné. Illyricum sa stalo zdrojom pre vojakov, generálov a následne cisárov, ktorí vzišli z vojenských radov.

Situácia sa zmenila až začiatkom 5. stor., kedy Illyricum pripadlo Východorímskej ríši. Západorísmki vládcovia boli odkázaní predovšetkým na Galiu, ktorá poskytovala viac ako polovicu vojakov do západorímskej armády. Obyvatelia Galie boli predovšetkým potomkovia italických kolonistov, ktorí sem prišli v 1. stor. Zvýšila sa aj významnosť Itálie, ktorá taktiež dodávala veľkú časť vojakov, za ňou nasledovala Hispánia, kde takisto žilo latinsky hovoriace obyvateľstvo.

V 4. – 5. stor. bola neodmysliteľnou časťou rímskej vojenskej sily aj barbarská armáda (foederati), zložená hlavne z rôznych germánskych kmeňov, ktoré si vynútili usadiť sa v Rímskej ríši. Títo foederati sa však často obrátili proti Rimanom, pokiaľ im nesplnili ich často prehnané požiadavky (Vizigóti, Vandali, Huni). Barbarskí velitelia získali takýmto spôsobom významné pozície v rímskej správe, najznámejší z nich sú Arbogastes, Stilicho a Ricimer. Väčšina vedúcich osobností Západorímskej ríše a armády v 5. stor. pochádzali z Itálie, Galie, Hispánie a Panónie, ostatní boli barbarského pôvodu. Tesne pred pádom Západorímskej ríše, hlavne od doby zavraždenia generála Flavia Aetia a po zničení rímskeho vojska Vandalmi v Afrike počas vlády cisára Majoriana, rímske vojsko fakticky neexistovalo, operovali iba malé armádne zložky a ríša bola odkázaná výlučne na pomoc barbarských foederátov.

• Publius Flavius Vegetius Renatus: Epitoma rei militaris (súčasné kritické vydanie: VEGETIUS: Epitome of Military Science. [ed. N.P. Milner]. Liverpool : Liverpool University Press, 1993. [edícia Translated Texts for Historians, vol. 16])
• KOVAŘÍK, Jiří: Římské války I. : Vítězové nad Kartágem. Třebíč : Akcent, 2014. 379 s. ISBN 978-80-7497-018-4
• KOVAŘÍK, Jiří: Římské války II. : Války bez konce. Třebíč : Akcent, 2014. 375 s. ISBN 978-80-7497-061-0
• KOVAŘÍK, Jiří: Římské války III. : Caesarovy legie. Třebíč : Akcent, 2015. 421 s. ISBN 978-80-7497-100-6
• KOVAŘÍK, Jiří: Římské války IV. : Legie římského impéria. Třebíč : Akcent 2016. 381 s. ISBN 978-80-7497-133-4
• KOVAŘÍK, Jiří: Římské války V. : Pád říše římské. Třebíč : Akcent, 2016. 340 s. ISBN 978-80-7497-165-5
• MOCPAJCHEL, Roman: Sila Jupiterových orlov : Tajomstvo úspechov légií svetovládneho Ríma. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 3, s. 6  – 11.
• PETERSON, Daniel. Římské legie. Praha : Fighters Publications, 2006. ISBN 8086977056.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému vojenská história starovekého Ríma