Plichta zo Žirotína

Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Plichta zo Žirotína
Rytier
Plichta zo Žerotína v podaní Mikoláša Aleša
Biografické údaje
Narodenie	14. december 1291 České kráľovstvo
Úmrtie	22. september 1322 (30 rokov) Mühldorf am Inn
Rodina
Potomstvo	Ješek zo Žirotína
Otec	Habart zo Žirotína
Matka	Scholastika zo Šternberka
Historický portál  Biografický portál

Plichta zo Žirotína/Žerotína (* 14. december 1291, Žerotín, České kráľovstvo – † 28. september 1322, Mühldorf am Inn, Rímsko-nemecká ríša) bol český rytier, najlepší bojovník a turnajový rytier svojej doby a najstarší syn Habarta zo Žerotína, zakladateľa Panenského Týnca.

Plichta sa preslávil predovšetkým ako turnajový rytier, ktorého sláva siahala cez celú Európu až na územie Anglického kráľovstva. V súčasnosti sa doba v ktorej žil charakterizuje ako vrcholný stredovek. V Českom kráľovstve, po krátkej vláde a smrti Rudolfa I. Habsburského nastal zmätok kvôli voľbe nového kráľa, keď si časť českej šľachty v roku 1307 znovuzvolila, ako manžela najstaršej dedičky Anny Přemyslovnej – Henricha Korutanského. Habsburgovci si však nechceli nechať vziať českú korunu a tak cisár Albrecht I. Habsburský so svojim vojskom vtrhol na Čechy. V tom období sa šestnásťročný Plichta vyznamenal prvýkrát ako vodca väčšieho vojenského oddielu, keď bránil svojich poddaných i majetok proti cisárskymi vojskám na Lounsku. Jeho činy boli zaznamenané v Dalimilovej kronike:

Slabá vláda Henricha Korutanského, s ktorou boli nespokojní hlavne cirkevní hodnostári, spôsobila dohodu s novým rímskym kráľom Henrichom VII. Luxemburským o svadbe jeho syna Jána s Eliškou Přemyslovnou a Janovou korunováciou za českého kráľa. Po korunovácií sa Plichta spolu so svojim bratom Jaroslavom vo vojskách Nemeckých rytierov zúčastnil krížovej výpravy proti pohanským Prusom, slúžil vo vojskách otca Jána Luxemburského - Henricha VII, a po jeho smrti robil osobnú kráľovskú stráž anglickému kráľovi Eduardovi II. Plantegenetovi. Po návrate do českej vlasti bol ozdobou osobnej družiny Jána Luxemburského, ktorý ho prvýkrát stretol a obdivoval za jeho rytierske umenie i cnosti na turnajoch vo Francúzku. Potvrdzuje to aj stará česká kronika:

Autor kroniky však pripája aj povzdych, že aj keď Plichta zo Žirotína konal dobré skutky, robil ich viac pre cudzích vládcov ako pre svoju domovinu:

23. apríla 1318 (Veľká noc a zároveň sviatok sv. Juraja, patróna západného rytierstva) bol Plichta zo Žirotína pasovaný Jánom Luxembruským za rytiera. Neskôr, dňa 24. júna 1319 bol Plichta nepochybne pripravený zúčastniť sa na medzinárodných rytierskych hrách, ktoré v Prahe zorganizoval kráľ Ján.

Medzi rokmi 1303 a 1322 založil Plichta zo Žirotína so svojím synom Ješkom mesto Hořovice, západne od pôvodnej osady, kde mali Žirotínovci svoje hospodárske sídlo založené na prelome 12. a 13. storočia. Okrem mesta bol počas panovania Plichtu na Žirotínskom hrade vybudovaný pod pánskym dvorom pivovar, pripisované mu je aj založenie kostolíka sv. Jiří a pri bývalom kláštore kláristiek, ktorý založil jeho otec Habart, ako poďakovanie za vyliečenie jeho ženy Scholastiky z neplodnosti svätou Anežkou Českou, gotický chrám Panny Márie v Panenskom Týnci. Ten však zostal nedokončený, pretože financie na takú obrovskú stavbu Plichta získaval víťazstvami na turnajoch po Európe a po tom ako padol v bitke sa nenašiel nikto, kto by tieto náklady dokázal pokryť.

Bitka pri Mühldorfe bolo vojenské stretnutie medzi bavorským vojvodom Ľudovítom IV. Bavorským a rakúskym vojvodom Fridrichom I. Habsburským o kráľovský titul v Svätej rímskej ríši. Odohrala sa 28. septembra 1322 na planine blízko pri bavorskom meste Mühldorf.

Fridrich I. Habsburský dával dokopy armádu spolu s Henrichom Korutanským. Zhromaždil vojsko z rakúskych a alpských krajín a posilnil ich uhorskou a kumánskou jazdou a k tomu všetkému mu jeho brat Leopold Habsburský poslal na pomoc vojsko zo Švábska. Ľudovít IV. Bavorský ale svoje vojsko zjednotil skôr a mal tak mieru prevahu, o ktorú by zjednotením habsburských vojsk prišiel. Ján Luxemburský, ktorý do Ľudovítovej armády priviedol aj oddiel Frankov, oddiel zo Sliezska a predovšetkým silný oddiel Čechov pod svojím priamym velením, na váhavého Ľudovíta naliehal, aby tuto výhodu využil. Aj keď Ľudovítovou obľúbenou taktikou bolo vyčkávať, strach z posíl ho presvedčil a privolil k bitke a dal velenie vojska Jánovi. Niektoré pramene uvádzajú, že Ján poslal za Fridrichom Plichtu zo Žirotína, pretože vedel, že jemu Fridrich výzvu tvárou v tvár neodmietne. Šlo totiž o najslávnejšieho turnajového rytiera známeho po celej Európe a Fridrich si bol vedomý, že by Plichta na svojich cestách podobnú zbabelosť nezamlčal a ako nesmierne uznávaný a vážený rytier by tak spôsobil kráľovi nemalú hanbu.

K bitke došlo skoro ráno, v utorok 28. septembra 1322. Kroniky sa v počte vojakov na oboch stranách líšia, avšak všetky sa zhodujú na miernej prevahe vojska Ľudovíta IV. Bavorského. Symbolika dňa sviatku českého patróna svätého Václava fungovala ako morálna podpora a české vojsko preto na svoje plecia zobralo hlavný ťah boja, ktorý bol veľmi krutý a prebiehal ešte na obed, kedy stále nebolo jasné, kto vyhrá. Hneď po rannej bohoslužbe viedol Ján Luxemburský prvý útok v čele českej šľachty. Po jeho boku sa ho zúčastnil aj Plichta zo Žirotína, ktorý sa dostal príliš hlboko do nepriateľských radov a nestačil ustúpiť s ostatnými. Osamotený Plichta obklopený množstvom nepriateľov si však dokázal rozraziť a presekať cestu naspäť ku svojim. Tento čin, ktorý sa v rytierskom svete veľmi cenil a obdivoval sa mu podarilo zopakovať hneď dvakrát. Keď ho chcel zopakovať tretí raz, zúfalí rakúsky rytieri a uhorský kumáni pod ním zabili koňa a ako pešiak obkľúčený mnohonásobnou presilou nezmohol nič ani taký rytier, akým bol Plichta zo Žirotína. Pochovaný je s najväčšou pravdepodobnosťou v podzemí kláštora v Panenskom Týnci a slávnostného pohrebu sa podľa všetkého zúčastnil aj kráľ Ján.

• Dalimilova kronika. Praha, 2005, ISBN 80-86644-64-2