Piotr Iľjič Čajkovskij

Piotr Iľjič Čajkovskij
Čajkovskij okolo roku 1888, Émile Reutlinger, New York Public Library
Základné informácie
Narodenie	7. máj 1840 Kamsko-Votkinsk, Ruská ríša
Úmrtie	6. november 1893 (53 rokov) Petrohrad, Ruská ríša
Národnosť	ruská
Obdobie tvorby	1857 – 1893
Hudobný smer	romantizmus
Dielo
Počet diel	takmer 200 (80 pod opusovými číslami)
Ťažiskové žánre	symfónia, koncert, balet, opera, komorná hudba
Kľúčové diela Klavírny koncert č. 1 (1874) Labutie jazero (1875 – 1876) Eugen Onegin (1877 – 1878) Klavírne trio a mol (1872) 6. symfónia (1893)
Doplnkové informácie
Významné ocenenia	čestný doktorát na Cambridgskej univerzite (1893)
Podpis
Odkazy
Piotr Iľjič Čajkovskij multimediálny obsah na commons
Hudobný portál  Biografický portál

Piotr Iľjič Čajkovskij (rus. Пётр Ильич Чайковский; * 7. máj 1840 – † 6. november 1893) bol ruský hudobný skladateľ obdobia romantizmu. Patrí medzi najznámejších ruských skladateľov. Hoci nebol členom skupiny nacionalistických skladateľov známych pod názvom Mocná hŕstka, jeho hudba sa preslávila vďaka jej výrazne ruskému charakteru – vzrušujúcim melódiám, rafinovanej harmónii a brilantnej, trochu pochmúrnej, ale vždy sviežej orchestrácii. Jeho diela boli však viac v západnom štýle v porovnaní s dielami ruských súčasníkov, keďže okrem národných ľudových motívov v skutočnosti používal aj medzinárodné prvky. Čajkovskij bol nesmierne citlivý, neurotickej povahy a počas života trpel často depresiami.

Narodil sa v meste Votkinsk ako tretí syn (zo šiestich detí – piatich synov a jednej dcéry) Iľju Petroviča Čajkovského, banského inžiniera, a jeho manželky Alexandry Andrejevny. Už vo veku štyroch rokov skomponoval so svojou sestrou Sašou pieseň pre svoju matku. Čajkovskij bol už od detstva nadmerne precitlivelý. Keď zavŕšil osem rokov, rodina sa presťahovala do St. Peterburgu. Učil sa hrať na klavíri a začal študovať na právnickej škole. V roku 1854, keď mal Čajkovskij štrnásť rokov, jeho matka podľahla nákaze cholery. Chlapec sa s jej smrťou len ťažko vyrovnal. V roku 1856 skomponoval svoje prvé dielo, krátku pieseň v talianskom štýle nazvanú Mezza notte.

V roku 1859 dokončil právnickú školu a nastúpil ako úradník na ministerstve spravodlivosti. Práca ho však nebavila, preto sa zapísal na konzervatórium pod vedením Antona Rubinštejna, prvého riaditeľa školy. V roku 1866 Čajkovskij prijal miesto učiteľa harmónie na Moskovskom konzervatóriu, ktoré mu ponúkol brat Antona Rubinštejna Nikolaj. V roku 1868 Čajkovskij vyhlásil, že sa zaľúbil do sopranistky Désirée Artôt, ktorá hosťovala v talianskej opernej spoločnosti. Našťastie pre skladateľa sa tento krátky flirt skoro skončil. Medzitým skomponoval svoju prvú symfóniu, pri ktorej trpel nespavosťou a depresiami.

V nasledujúcich rokoch zložil okrem iných diel predohru-fantáziu Rómeo a Júlia (1869), prvé sláčikové kvarteto, (1871) a začal komponovať svoju druhú symfóniu. Z profesionálneho hľadiska bol úspešný napriek neskorému začiatku, ale trápila ho jeho homosexuálna orientácia. V roku 1875 sa pustil do komponovania Tretej symfónie a baletu, ktorý si uňho objednalo riaditeľstvo Cárskych divadiel v Moskve: Labutie jazero. Premiéra roku 1877 nebola úspešná, hráčom orchestra sa jeho hudba v porovnaní s triviálnymi skladbami, ktorými dovtedy sprevádzali tanec, zdala ťažká. Balet zožal úspech až po skladateľovej smrti.

V roku 1876 vstúpili do Čajkovského života dve ženy, ktoré mali veľký vplyv na jeho ďalší vývoj. Prvou bola bohatá vdova Madame von Mecková, ctiteľka Čajkovského hudby, ktorá si začala písať so skladateľom pod podmienkou, že sa nikdy nestretnú. Od roku 1877 mu poskytovala ročnú rentu 6 000 rubľov a preto sa skladateľ mohol vzdať učiteľskej práce na konzervatóriu, ktorú neznášal. Druhou ženou bola študentka Antonina Ivanovna Miľjukovová, ktorá o sebe prehlasovala, že je obdivovateľkou jeho hudby a poslala skladateľovi zaľúbený list. Skladateľ ponorený do práce na opere Eugen Onegin a Štvrtej symfónii súhlasil so stretnutím, hoci si uvedomoval, že jej nemôže nič sľúbiť. Antonina vyznala Čajkovskému svoju lásku a skladateľ narýchlo súhlasil so sobášom. Svojej nastávajúcej však otvorene povedal, že ju nikdy nebude môcť ľúbiť. Manželstvo uzavreté roku 1877 bolo omylom. Antoninina prítomnosť sa stala pre skladateľa neznesiteľnou, s manželkou vydržal sotva dva týždne. Od roku 1878 viedol nestály spôsob života. Ustavične cestoval medzi Ruskom a západnou Európou a písal mnoho skladieb na objednávku. Takmer štyri roky zápasil sám so sebou pri komponovaní novej symfónie. Balakirev, člen Mocnej hŕstky inšpiroval skladateľa k napísaniu ďalšieho diela, symfónie Manfred, založenej na Byronových snoch vo veršoch. Čajkovskij pri práci trpel depresiami, ale keď ju v septembri 1885 dokončil, bol s ňou veľmi spokojný. Neskôr však svoje hodnotenie zmenil a chcel dielo zničiť, k čomu však našťastie nikdy nedošlo.

V roku 1887 prekonal svoj strach z dirigovania a nasledujúci rok absolvoval s veľkým úspechom dirigentské turné po západnej Európe. V Lipsku sa stretol s Brahmsom a Griegom, v Prahe s Dvořákom a v Paríži s Gounodom, Faurém a Massenetom. Po návrate do Ruska napísal svoju Piatu symfóniu, pri ktorej sa obával straty svojich tvorivých síl. Dielo však publikum prijalo s nadšením. Roku 1889 dokončil svoj druhý celovečerný balet Spiaca krásavica, ktorý si veľmi obľúbil. Čajkovského brat Modest napísal libreto k jeho ďalšej opere Piková dáma inšpirovanej rovnako ako v prípade Eugena Onegina Puškinovou poviedkou, v ktorej hrá hlavnú úlohu osud.

Zlomom v skladateľovom živote sa stal list roku 1890 od dlhoročnej mecenášky Madame von Meckovej, ktorá náhle prerušila ich písomné priateľstvo aj s finančnou podporou. Čajkovskij utrpel hlbokú duševnú ranu, z ktorej sa do smrti nespamätal. V nasledujúcom roku 1891 začal pracovať na poslednom balete Luskáčik. V roku 1893, poslednom roku svojho života, sa Čajkovskij tešil úspechu a popularite vo veľkej miere hlavne v zahraničí (USA).

Poslednú, šiestu symfóniu Patetickú, dirigoval 28. októbra 1893 v St. Peterburgu a považoval ju za „to najlepšie, čo napísal“.^{[chýba zdroj]} O niekoľko dní 6. novembra zomrel. Oficiálne bola príčinou smrti cholera. Podľa iných zdrojov skladateľ spáchal samovraždu (ktorej úmysly boli pravdepodobne naznačené už v poslednej symfónii), aby sa vyhol odhaleniu svojej homosexuálnej orientácie, ktorá je zrejmá z jeho súkromnej korešpondencie.^[1] (Sovietsky režim tieto listy dlhodobo cenzuroval, zverejnené boli v roku 2010.)^[1]

Čajkovského hudba patrí do epochy vrcholiaceho dekadentného romantizmu. Symfonické i koncertné skladby sú nasýtené „citovým programom“, až exaltovane poetickou expresiou a melancholickým lyrizmom. Jeho hudba je výrazne melodická, často melancholická s kontrastnou inštrumentáciou a prudkými dramatickými konfliktmi, ktoré badať v neskorších, vyzretejších dielach. Čajkovskij neholdoval ideálom ľudového umenia Mocnej hŕstky (Balakirev, Borodin, Rimskij-Korsakov, Musorgskij, Kjui), predsa jeho hudba navodzuje veľa asociácií s ruským hudobným folklórom. Čajkovskij asimiloval vtedajšie technické výdobytky európskych skladateľov a vytvoril vlastný, osobitý štýl. Bol ovplyvnený „otcom“ ruskej národnej hudby Michailom Ivanovičom Glinkom a Alexandrom Sergejevičom Dargomyžským. Jeho celoživotným vzorom bol Wolfgang Amadeus Mozart, ktorý mal tiež vplyv na jeho tvorbu. Čajkovského balety predstavovali zásadný zlom v chápaní baletnej hudby a ovplyvnili ďalších ruských skladateľov.

Čajkovskij je známy aj vďaka hudbe k trom baletom, posledné dva boli napísané len v posledných rokoch.

• 1875 – 1876: Labutie jazero (Лебединое Озеро), Op. 20
• 1888 – 1889: Spiaca krásavica (Спящая красавица), Op. 66
• 1891 – 1892: Luskáčik (Щелкунчик), Op. 71

Čajkovskij dokončil desať opier. Najznámejšie sú opery Eugen Onegin a Piková dáma.

• 1867 – 1868: Vojvoda (Воевода), Op. 3
• 1869: Undina (Ундина), nedokončená
• 1870 – 1872: Opríčnik (Опричник)
• 1874: Kováč Vakula (Кузнец Вакула), Op. 14; neskôr prepracovaná pod názvom Črievičky
• 1877 – 1878: Eugen Onegin (Евгений Онегин), Op. 24
• 1878 – 1879: Panna Orleánska (Орлеанская дева)
• 1881 – 1883: Mazeppa (Мазепа)
• 1885: Črievičky (Черевички), prepracovaná opera Kováč Vakula
• 1885 – 1887: Čarodejnica (Чародейка)
• 1890: Piková dáma (Пиковая дама), Op. 68
• 1891: Jolanta (Иоланта), Op. 69

Čajkovského symfonická tvorba sa zreteľne delí na dve obdobia: prvé spadá do rokov 1866 – 1876 a zahrňuje prvé tri symfónie, druhé do rokov 1877 – 1893, keď vznikli tri posledné symfónie. Obe skupiny spája ich programovosť, využívanie prvkov ruského hudobného folklóru, bohatstvo krásnych melódií, dominujúca črta lyrizmu. Delí ich odlišný stupeň v technickej a štylistickej zrelosti, v jednote nálady a výrazových prostriedkov. Prvé tri symfónie sú lyrickejšie, pokojnejšie, s výrazne ľudovou atmosférou. Posledné tri odhaľujú dramatizmus, majú veľmi osobitý výraz a predstavujú filozofický symfonizmus, v ktorom neskoršie pokračoval Gustav Mahler a Dmitrij Šostakovič.

• 1866: 1. symfónia g-mol, Op. 13, „Zimné sny“
• 1872: 2. symfónia c-mol, Op. 17, „Malá Ruská“, prepracovaná v r. 1879 – 1880
• 1875: 3. symfónia D-dur, Op. 29, „Poľská“
• 1877 – 1878: 4. symfónia f-mol, Op. 36
• 1885: Symfónia Manfred h-mol, Op. 58
• 1888: 5. symfónia e-mol, Op. 64
• 1893: 6. symfónia h-mol, Op. 74, „Patetická“

Čajkovskij tiež napísal štyri orchestrálne suity počas desiatich rokov medzi štvrtou a piatou symfóniou. Niektoré z nich boli plánované symfónie.

• 1874 – 1875: Klavírny koncert č. 1 b-mol, Op. 23
• 1878: Husľový koncert D-dur, Op. 35
• 1879: Klavírny koncert č. 2 G-dur, Op. 44
• 1892: Klavírny koncert č. 3 Es-dur, Op. 75

• 1868: Fatum symfonická fantázia, Op. 77
• 1869, rev. 1870 a 1880: Rómeo a Júlia Predohra-fantázia
• 1873: Búrka symfonická fantázia podľa Shakespeara, Op. 18
• 1876: Slovanský pochod, Op. 31
• 1876: Francesca da Rimini, Op. 32
• 1876: Variácie na rokokovú tému pre violončelo a orchester, Op. 33
• 1880: Talianske capriccio, Op. 45
• 1880: Serenáda C-dur, Op. 48 pre sláčikový orchester
• 1880: Slávnostná predohra 1812, Op. 49
• 1891: Vojvoda symfonická balada, Op. 78

• 1883: Moskva slávnostná kantáta, Op. 11
• 1871: Sláčikové kvarteto č. 1 D-dur, Op. 11
• 1874: Sláčikové kvarteto č. 2 F-dur, Op. 22
• 1876: Sláčikové kvarteto č. 3 es-mol, Op. 30
• 1890: Sláčikové sexteto Spomienky na Florenciu d-mol, Op. 70
• 1876: Ročné obdobia, Op. 37a
• 1878: Album pre deti, Op. 39
• 1882: Klavírne trio a-mol, Op. 50

Anatolij Vasilievič Ivanov – "Album pre deti" Pjotra Iľjiča Čajkovského pre súbor bicích nástrojov, ktorá bola uverejnená v roku 1995.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Piotr Iľjič Čajkovskij

• Tchaikovsky - research aktívna stránka
• Partitúry a noty

1. ↑ ^{a b} HALLINAN, Camilla; SANDFORD, Laura. LGBTQ+ History book. [s.l.] : Penguin Random House, 2024. ISBN 9780744070736. S. 316. (po anglicky)