Slávnostná omša

Slávnostná (svätá) omša (iné názvy: missa solemnis, staršie slávna (svätá) omša; lat. Missa solemnis) je v niektorých cirkvách, hlavne rímskokatolíckej, označenie omše slávenej zvláštnym slávnostným spôsobom, pričom väčšina liturgických textov sa spieva a zvyčajne sa používať kadidlo. Obvyklé sú na slávnosti a pri mimoriadnych slávnostných príležitostiach. Druhmi slávnostnej omše sú aj pontifikálna omša, ak je hlavným celebrantom biskup, prípadne aj pápežská omša, ak je celebrantom pápež.

V rímskej liturgii spred roku 1970 má termín missa solemnis presne definovaný význam: ide o úplnú, neskrátenú formu omšovej liturgie, na ktorej sa okrem predsedajúceho (biskupa či kňaza) zúčastňujú ďalší dvaja duchovní, diakon a subdiakon. Navyše sa používa kadidlo a liturgické texty sa spievajú. Missa solemnis sa tu chápe ako plnohodnotná forma omše a ostatné dve prípustné formy ako jej zjednodušenia.^[1]

Aj keď rubriky pre slávnostnú omšu existovali už v predošlých vydaniach Rímskeho misála, presnú definíciu pojmu missa solemnis priniesol až prepracovaný kódex rubrík vydaný Jánom XXIII. v roku 1960. Ten definuje dva druhy omše: so spevom (Missa cum cantu) a čítanú (Missa lecta), pričom omšu so spevom delí ďalej na slávnostnú (Missa solemnis), ak pri nej posluhujú diakon a subdiakon, a spievanú (Missa cantata), ak ju kňaz slávi bez nich. Ako poddruh slávnostnej omše sa na tomže mieste definuje aj pontifikálna omša (Missa pontificalis), ak ju slávi biskup alebo iný kňaz s povolením na používanie pontifikálií.^[2]

Čo sa samotných obradov týka, liturgické knihy vydané po Druhom vatikánskom koncile už pojem „slávnostná omša“ nepoznajú, preto je použitie tohto termínu v súčasnosti voľné. Druhy omše v súčasnej liturgii definuje IV. hlava všeobecných smerníc Rímskeho misála: svätá omša za účasti ľudu (missa cum populo), pričom sa rozoznáva ešte omša s diakonom a bez diakona (cum/sine diacono), koncelebrovaná omša (missa concelebrata) a omša s jedným posluhujúcim (missa, cuius unus tantum minister participat).^[3]

Čo do spevu, druhy omše definuje inštrukcia Musicam Sacram Posvätnej kongregácie obradov z roku 1967. Podľa nej sa má zachovať tradičné rozdelenie na slávnostnú, spievanú a čítanú omšu, ale pre spievanú omšu zavádza inštrukcia viacero úrovní slávnostnosti.^[4]

Slávnostná omša zvyčajne máva bohatý hudobný sprievod. Zhudobnenie omšového ordinária určené pre slávnostné omše sa často takisto označuje ako missa solemnis (pozri missa solemnis (hudba)); známa je napr. Beethovenova Missa solemnis D dur z roku 1823. Štruktúra a textový základ takejto omše sú rovnaké ako u iných zhudobneniach latinského ordinária, hudba však máva slávnostnejší charakter. Podobnou hudobnou formou je aj rekviem, ktoré je však určené na zádušné omše.^[5]

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Slavná mše na českej Wikipédii.