[go: up one dir, main page]

Preskočiť na obsah

Silénos

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Rímska kópia helenistickej sochy Siléna držiaceho strapec hrozna a pohár vína, Vatikánske múzeá (Pius-Clementine Museum, Izba múz), Rím

Silénos alebo Seilénos (starogr. Σιληνός, Σειληνός, lat. Silenus) je v starogréckej mytológii vychovávateľ a sprievodca boha vína Dionýza. Obvykle je zobrazovaný ako trochu pupkatý, plešatý a podgurážený starec s konskými ušami.[1]

O jeho pôvode sa nevie nič určité. Niekedy sa uvádza, že sa zrodil z krvi zmrzačeného Úrana, inokedy sa za jeho otca považuje boh Hermes alebo Pan a za matku Kybelé. Nič nie je známe ani o jeho mladosti, lebo v mýtoch ho opisujú už len ako starca.[1] Silénos bol daimón, ktorý predstavoval ducha divokej prírody. V umení bol často zobrazovaný ako napoly človek a napoly zviera, s ušami a niekedy i nohami a chvostom koňa. Často sa jeho meno uvádzalo v plurále (Siléni).[2] Neskorší siléni boli opití stúpenci Dionýza; zvyčajne holohlaví a tuční s hrubými perami, skrčenými nosmi a s nohami človeka. Neskôr sa množné číslo „siléni“ prestalo používať a asociovalo sa to len so Silénom, učiteľom a verným spoločníkom boha vína Dionýza.[3] Siléni boli starovekými autormi často zamieňaní so satyrmi a niekedy aj za boha Pana. Niekedy môže byť zložité rozlíšiť v umení zobrazenia silénov od satyrov, aj keď satyrovia mali kozie nohy a boli väčšinou mladí, kým siléni sa zobrazovali ako starí muži s konskými ušami.[2]

Silénos bol notoricky známy konzument vína, býval zvyčajne opitý a museli ho podopierať satyrovia alebo ho niesol somár. Silénos bol opísaný ako najstarší, najmúdrejší a najopitejší zo stúpencov Dionýza a hovorilo sa o ňom, že je vychovávateľom mladého boha. Vďaka tomu spadá do kategórie učiteľov či vychovávateľov bohov, ktorá zahŕňa napríklad aj Priapa, Hermafrodita, Kédalióna či Cheiróna.[4]

Keď bol Silénos opitý, tak mal jedinečné znalosti a moc proroctva. Najznámejší príbeh, ktorý sa so Silénom spája, je príbeh, kedy sa stratil a blúdil vo Frýgii, až kým ho roľníci nezachránili a nevzali k ich kráľovi Midasovi, ktorý sa k nemu správal láskavo. Na oplátku za Midasovu pohostinnosť mu Silénos porozprával niekoľko príbehov a kráľ, očarený Silénovým rozprávaním, ho zabával päť dní a nocí.[5] Dionýzos ponúkol Midasovi odmenu za jeho láskavosť voči Silénovi a Midas si vybral silu premeniť všetko, čoho sa dotkol, na zlato.

Silénos bežne figuruje v rímskych námetoch pre sarkofágy, stelesňujúcich transcendentné prísľuby dionýzovského kultu.

Papposilénos

[upraviť | upraviť zdroj]

Papposilénos „tatko Silén“ je reprezentácia Siléna, ktorá zdôrazňuje jeho starobu, často vykresľovaný v satirických hrách alebo komédiách. Na maľbách na vázach sú jeho vlasy často biele a ako aj na soškách, tak má vypuklé brucho či ochabnuté prsia. V týchto zobrazeniach je často jasné, že Papposilénos je herec, ktorý hrá rolu. [6]

Zobrazenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 19. storočia bol v Nemecku a vo Viedni symbolizmus zo starovekého Grécka reinterpretovaný prostredníctvom novej freudovskej prizmy. Približne v rovnakom čase secesný umelec Gustav Klimt používa neúctivého Silena s bacuľatou tvárou ako motív v niekoľkých dielach. [7]

Silénos s malým Dionýzom, mramorová socha, rímska kópia z polovice 2. storočia nášho letopočtu podľa gréckeho originálu od Lysippa (cca 300 pred Kr.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 427.
  2. a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 344.
  3. Kerenyi, p. 177.
  4. Kerenyi, p. 177.
  5. J. Thompson (2010). "Emotional Intelligence/Imaginal Intelligence", in: Mythopoetry Scholar Journal 1.
  6. Albin Lesky, A History of Greek Literature, translated by Cornelis de Heer and James Willis (Hackett, 1996, originally published 1957 in German), p. 226; Guy Hedreen, "Myths of Ritual in Athenian Vase-Paintings of Silens", in: The Origins of Theater in Ancient Greece and Beyond: From Ritual to Drama (Cambridge University Press, 2007), p. 151.
  7. Carl Schorske Fin-de-Siècle Vienna – Politics and Culture, 1980, page 221