Sicílske nešpory

Toto je článok o Sicílskom povstaní. O opere pozri Sicílske nešpory (opera).

Sicílske nešpory alebo Sicílske vešpery (tal.: Vespri siciliani) je názov povstania, ktoré vypuklo v Palerme 30. marca 1282 a bolo namierené proti francúzskemu kráľovi Karolovi I. z Anjou. Povstanie viedlo k vyhnaniu Francúzov zo Sicílie a k nastoleniu vlády aragónskeho kráľa Petra III. Veľkého. V dôsledku povstania došlo k rozdeleniu vtedajšieho Kráľovstva oboch Sicílií na dva samostatné štátne subjekty - na Sicílske kráľovstvo, ktoré sa nachádzalo na ostrove, a na Neapolské kráľovstvo, ktoré sa nachádzalo na pevninskej časti a po povstaní zostalo pod nadvládou Anjuovcov.

Názov povstania je odvodený od toho, že prepuklo pri zhromaždení ľudí, ktorí sa chystali na Veľkonočný pondelok na nešpory (vešpery).

Niekoľkoročné spory medzi cisárom Fridrichom II. a pápežom Inocentom IV. o vládu nad severným Talianskom pokračovali aj po cisárovej smrti v roku 1250 a pokračoval v nich jeho nástupca a syn, Konrád IV.. Následkom týchto sporov sa pápež rozhodol, že neudelí po smrti Fridricha jeho synovi Kráľovstvo oboch Sicílií do držby ako pápežské léno.

Nový cisár s tým však nesúhlasil, ale skôr ako podnikol vojenskú výpravu, tak v roku 1254 zomrel. Správu Kráľovstva oboch Sicílií prenechal grófovi Bertholdovi z Hohenburgu. Proti nemu však vystúpil Konrádov nevlastný brat Manfréd, ktorý sa za pápežovej pomoci Sicílie zmocnil a vďaka podpore Arabov z Lucery získal na svoju stranu aj juhotalianske mestá. Spojenectvo Manfréda a pápeža sa však onedlho skončilo - pápež Manfréda v roku 1255 vyobcoval z cirkvi a Kráľovstvo oboch Sicílií ponúkol anglickému kráľovi Henrichovi III. pre jeho mladšieho syna Edmunda. Manfréd však na Sicílii získal silnú pozíciu a v roku 1258 sa nechal v Palerme korunovať za Sicílskeho kráľa.

V roku 1263 uzavrel pápež Urban IV. s Karolom z Anjou, mladším bratom Ľudovíta IX. a vládcom Provence, dohodu. Pápežská kúria mu udelila kráľovstvo ako léno a nový panovník sa zase nebude snažiť získať nadvládu nad celým Talianskom. Karol mal v severnom Taliansku niekoľko spojencov (florenských a sienských bankárov) a Manfrédovi boli verné mestá v Toskánsku a ghibellini. V roku 1265 Karol vstúpil do Talianska aj s armádou a v roku 1266 v bitke pri Benevente Manfréda porazil (Manfréd počas boja zomrel). V tom istom roku pápež Klement IV. pridelil Kráľovstvo oboch Sicílií ako léno Karolovi z Anjou a korunoval ho za Sicílskeho kráľa. Hohenstaufovci vkladali svoje nádeje do neplnoletého Fridrichovho vnuka a Manfredovho synovca, Konradina. Karol z Anjou a Konradin sa v roku 1268 stretli v bitke pri Tagliacozza, kde bol iba šestnásťročný Konradin porazený a následne v Neapole sťatý.

Karol sa ako sicílsky kráľ snažil zaistiť si svoju moc novým rozdelením pôdy francúzskym šľachticom, ktorí s ním odišli z Francúzska do novozískaného kráľovstva. Kráľovské sídlo preniesol z Palerma do Neapolu. Vyšiel tak v ústrety cirkvi, pretože zrušil niektoré opatrenia Fridricha II. a v Kráľovstve oboch Sicílií tak mohla pôsobiť inkvizícia. Pápež zase podporoval Karola v jeho expanzívnych plánoch namierených proti Byzancii.

Ku Karolovým nepriateľom patrilo Aragónsko. Manželkou aragónskeho kráľa Petra III. bola Manfrédova dcéra Konstancia, a tak sa pokladal za právoplatného následníka hohenstaufovskej politiky na Sicílii. Taktiež ho podporovali ghibellini v severnom Taliansku. V Aragónsku žilo niekoľko utečencov zo Sicílie vďaka čomu mal aragónsky kráľ podporu aj medzi sicílskou šľachtou, ktorej prekážali výhody, ktoré mala francúzska šľachta. Petra III. podporovali aj sicílski mešťania, ktorým sa nepáčili stále sa zvyšujúce dane, ktoré zvyšoval Karol z Anjou.

Práve cudzia nadvláda a vysoké dane, ktoré sa používali na Karolovu expanzívnu politiku, viedli k povstaniu miestnej šľachty. Povstanie dostalo názov Sicílske nešpory. Prepuklo na Veľkonočný pondelok dňa 30. marca 1282 v Palerme neďaleko kláštora sv. Ducha a počas jedného mesiaca sa rozšírilo na celý ostrov (s výnimkou Messiny). Povstalcami boli aj šľachtici, aj mešťania a získali dokonca aj podporu cirkvi. Povstanie finančne podporoval byzantský cisár Michal VIII.

Obeťami krvavého masakru sa stalo niekoľko tisíc Francúzov. Povstalecká časť ostrova ponúkla korunu aragónskemu kráľovi Petrovi. 30. augusta 1282 sa Peter vylodil v Trapani a už 4. septembra ho v Palerme zvolil snem sicílskej šľachty za nového sicílskeho kráľa, kde nakoniec vládol ako Peter I.. Zvolili ho pod podmienkou, že obnoví zvyky z normanského obdobia. Karol z Anjou sa ešte snažil Petra III. poraziť v námornej bitke, no v sicílskej úžine bol porazený.

Po Karolovej porážke nasledovalo obdobie bojov, ktoré skončilo až po smrti kráľa Petra v roku 1285. V tomto roku sa oba súperiace rody dohodli, že Neapol a južné Taliansko zostane pod vládou Anjuovcov a Sicília pripadne Aragónsku. Sicília sa tak stala Sicílskym kráľovstvom a dynasticky, a neskôr aj pomocou personálnej únie, sa spojila s Aragónskom a neskôr so Španielskom. Následkom toho sa vývoj na Sicílii značne odlíšil od vývoja na talianskej pevnine. V južnom Taliansku vzniklo Neapolské kráľovstvo. Obe kráľovstvá sa opäť spojili až v roku 1816.

• Sicílske kráľovstvo
• Neapolské kráľovstvo
• Kráľovstvo oboch Sicílií

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sicílske nešpory

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sicilské nešpory na českej Wikipédii.