Sarkel

Sarkel (po chazarsky doslova "Biely dom") bola veľká vápencová chazarská pevnosť postavená za čias Byzantskej ríše v rokoch 830-840. Nachádzala sa na ľavom brehu dolného toku rieky Don, v dnešnej Rostovskej oblasti v Rusku. V súčasnosti je archeologické nálezisko zaliate vodami Cimľjanskej priehrady.

Pevnosť Sarkel bola postavená, aby chránila severozápadnú hranicu Chazarského štátu medzi rokmi 834-837. V roku 833 Chazari požiadali svojho spojenca, byzantského cisára Teofila, aby im poskytol staviteľov na stavbu opevneného hlavného mesta. Teofilos im poslal svojho hlavného inžiniera, ktorý sa volal Petronas. Za to chazarský kagan postúpil Byzantskej ríši územia okolo mesta Chersonézos a niektoré ďalšie územia na Kryme.

V súvislosti s výstavbou takej veľkej pevnosti sa vynára otázka, prečo by Chazari stavali toto mesto práve na Done. Historici sa najčastejšie domnievajú, že išlo o obranu pred nejakou silnou regionálnou mocnosťou, ktorá pre nich mohla predstavovať hrozbu. Popredný ruský odborník na Byzantskú ríšu, Alexandr Alexandrovič Vasiljev a historik Georgij Vladimirovič Vernadskij a iní historici tvrdia, že pevnosť mala za úlohu chrániť pre Chazarov životne dôležité územie, na ktorom sa prenášali lode z zabezpečujúce dopravu medzi Donom a Volgou pred Ruským chanátom. Avšak táto mocnosť bola pravdepodobne v tom čase oveľa ďalej na sever. Ďalší historici sa domnievajú, že by toto územie mohli ohrozovať starí Maďari.

Mesto slúžilo ako rušné obchodné stredisko, ktoré kontrolovalo dopravné spojenie medzi Donom a Volgou, ktoré využívali Ruskí alebo Vikingskí obchodníci, keď sa plavili z Čierneho mora do Kaspického. Táto dopravná tepna bola známa ako Chazarská cesta. Medzi pravidelne sa striedajúcou asi 300-člennou posádkou opevnenou v Sarkeli boli aj tureckí Oguzovia a turkický Pečenehovia, najatí ako žoldnieri.

Sarkelská pevnosť aj mesto boli obsadené Kyjevskou Rusou za vlády kniežaťa Sviatoslava I. v roku 965. Mesto bolo premenované na Bielu Vežu (rusky Белая Вежа) a osídlené Slovanmi. Túto mocenskú zmenu zaznamenala aj ruská kronika^[1]. Mesto zostalo slovanské až do 12. storočia, kedy ho v roku 1117 dobyl a zničil altajský národ Kipčakov.

O meste sa zachovalo viacero písomných prameňov, no jeho poloha bola neznáma; najčastejšie ho historici kládli niekde do miest, kde sa Volga najviac približuje Donu. Až v tridsiatych rokoch 20. storočia ho odkryl sovietsky historik a archeológ Michail Illarionovč Artamonov, ktorý tu robil výskumy v rokoch 1934 až 1936 a v rokoch 1949-1951^[2]. Bola to najväčšia archeologická akcia chazarského náleziska. Pevnosť mala pôdorys štvoruholníka s rozmermi 193,5 x 133,5 metra, múry boli vysoké najmenej 10 metrov a v opevnení boli dve brány a bašta v juhovýchodnej časti. Mesto bolo rozdelené na dve časti, pričom v jednej sa nachádzal donjon. Celá pevnosť bola obkolesená priekopou, ktorá ju oddeľovala od samotného mesta^[3]. Okrem chazarských a ruských nálezov objavil Artamonov aj byzantské stĺpy. Nálezisko je od roku 1952 zaplavené Cimľjanskou priehradou. Nájdené artefakty sú vystavené v Ermitáži.