Sojuz 19

Sojuz 19

Údaje o misii
Názov misie:	Sojuz 19
COSPAR ID:	1975-065A
Kozmická loď:	Sojuz 7K-TM (výr. č. 75)
Nosná raketa:	Sojuz-U (výr. č. F15000-017)
Volací znak:	Союз (Sojuz – Únia)
Posádka:	2
Kozmodróm (rampa):	Bajkonur, Kazachstan (LC-1)
Štart:	15. júl 1975, 12:20:00,005 UTC
Pristátie:	21. júl 1975, 10:50:51 UTC 61 km severovýchodne od Arkalyku v Kazachstane 50°47′S 67°07′V / 50,783°S 67,117°V / 50.783; 67.117
Trvanie:	5 dní, 22 hodín, 30 minút, 51 sekúnd
Počet obehov:	97
Apogeum:	220,35 km
Perigeum:	186,35 km
Doba obehu:	88,49 minút
Inklinácia:	51,78°
Vzdialenosť:	~3 980 000 km
Cieľ spojenia:	ASTP
Spojenie:	17. júl 1975, 16:12:30 UTC
Odpojenie:	19. júl 1975, 15:26:12 UTC
Hmotnosť:	6 790 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Leonov (vľavo) a Kubasov (vpravo)
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia Sojuz 18 Sojuz 20
Kozmonautický portál

Sojuz 19 (rus. Союз-19) bol sovietsky pilotovaný kozmický let v rámci spoločného sovietsko-amerického kozmického experimentu Sojuz-Apollo.

• Alexej Leonov (2), veliteľ
• Valerij Kubasov (2), palubný inžinier

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

• Anatolij Filipčenko, veliteľ
• Nikolaj Rukavišnikov, palubný inžinier

Dňa 24. mája 1973 sovietska strana zverejnila zloženie posádky kozmickej lode Sojuz v rámci spoločného letu Sojuz-Apollo. Veliteľom sa stal Alexej Leonov a palubným inžinierom Valerij Kubasov. Za ich náhradníkov boli určení Anatolij Filipčenko a Nikolaj Rukavišnikov. Ešte v máji 1973 sa kompletná sovietska a americká posádka stretla na parížskom aerosalóne. Dňa 8. júla 1973 sovietski kozmonauti prileteli na 13-dňový pobyt do USA, počas ktorého nadväzovali prvotné osobné kontakty s Američanmi a oboznámili sa s ich postupmi a procedúrami. Kozmonauti prežili kultúrny šok. Prekvapil ich ruch, ktorý panoval v uliciach miest. Bohatá ponuka najrôznejšieho tovaru, obchody otvorené dlho do noci, luxusné autá v uliciach. Pri tejto príležitosti si tiež vyskúšali svoju angličtinu. Leonov na Američanov zapôsobil svojím humorom, rozvahou, vitalitou a premýšľavosťou. Kubasova hodnotili ako tichého, ale veľmi talentovaného. V novembri 1973 zase Američania navštívili ZSSR a začala sa séria vzájomných návštev.^[1]

Leonov a Kubasov sa dôkladne venovali príprave na spoločný let. Najťažšie bolo pre nich naučiť sa anglicky. Dlhé hodiny trávili v učebniach, simulátoroch a pri rôznych nácvikoch. Ostatný výcvik ale nebol pre nich príliš zložitý, keďže kozmickú techniku už dôkladne poznali z predošlých letov a príprav. Alexej Leonov si naordinoval tvrdý režim, ktorý zahŕňal veľké dávky fyzického cvičenia, športu a takmer absolútnu abstinenciu. Počas posledného týždňa pred štartom si ale doprial pohár gruzínskeho vína. Zaujímavosťou bolo, že po prvýkrát boli mená sovietskej posádky oznámené vopred a sovietska televízia mala po prvý raz vysielať štart v priamom prenose. Vo štvrtok 3. júla 1975 kozmonauti prileteli na kozmodróm Bajkonur v Kazachstane, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Ráno 12. júla o 07:00 miestneho času sa začal prevoz nosnej rakety Sojuz-U na štartovaciu rampu. Technici mali vtedy plné ruky práce, keďže v tom čase ešte dokončovali montáž rakety so záložnou kozmickou loďou, ktorá mala byť prepravená na štartovaciu rampu nasledujúci deň. V nedeľu 13. júla si všetky časové služby ZSSR posunuli hodiny o tisícinu sekundy dopredu. Od tohto momentu boli presne zladené s americkými. Večer 14. júla kozmonauti tradične sledovali film Biele slnko púšte a potom si otvorili fľašu šampanského. Keď si každý trocha odpil, zavreli fľašu a podpísali ju s tým, že zvyšok vypijú, keď sa vrátia na Zem.^[2][3][4]

Sovieti nakoniec pozvali na štart aj amerických zástupcov – veľvyslanca Waltera Stoessela s manželkou a vedeckého atašé ambasády zástupcu riaditeľa NASA Willisa Shapleyho. Sprevádzal ich akademik Boris Petrov a veliteľ výcviku kozmonautov Vladimir Šatalov. Na Bajkonure v noci trocha pršalo, a tak sa kazašská step trocha ochladila. Cez deň ale bolo opäť sucho a 31 °C v tieni, pričom fúkal slabý vietor. Prípravy na kozmodróme riadil Valentin Gluško, ktorý bol vtedy hlavným predstaviteľom sovietskeho kozmického programu, ale formálne za ne zodpovedal jeho zástupca profesor Konstantin Bušujev.^[4]

V utorok 15. júla vstávali kozmonauti Alexej Leonov a Valerij Kubasov o 07:00 moskovského času (09:00 miestneho času). V dnes už legendárnom hoteli Kozmonaut si dali rozcvičku a potom sa naraňajkovali. Po občerstvení sa autobusom presunuli k montážnej budove MIK, kde podstúpili poslednú lekársku prehliadku pred štartom a obliekli si skafandre. Nasledoval presun autobusom na štartovaciu rampu. Podľa jednej z mnohých tradícií v deň štartu autobus cestou k rampe zastavil vedľa cesty a pri ľavom zadnom kolese kozmonauti vykonali malú potrebu. Palubný inžinier Valerij Kubasov nastúpil do kabíny Sojuzu ako prvý v čase zhruba dve a pol hodiny pred štartom. Vzápätí ho nasledoval veliteľ Alexej Leonov.^[3]

Sojuz 19 úspešne vyštartoval 15. júla 1975 o 15:20:00,005 moskovského času (17:20:00,005 miestneho času a 12:20:00,005 svetového času) pomocou nosnej rakety Sojuz-U z Bajkonuru v Kazachstane. Navedenie kozmickej lode na obežnú dráhu Zeme prebehlo bez problémov. Korekcia dráhy na 4. oblete bola signálom k pokračovaniu prípravy štartu lode Apollo. Kozmická loď Apollo v poriadku odštartovala o 19:50:00,68 UTC pomocou nosnej rakety Saturn IB zo štartovacieho komplexu 39B v Kennedyho vesmírnom stredisku. Po navedení na obežnú dráhu bol Sojuz na 6. oblete a vo vzdialenosti 6 625 km pred Apollom. Potom astronauti vykonali prestavbu lode, resp. pripojenie prechodového modulu k veliteľskej sekcii. Po oddelení celej lode od rakety začali s manévrami potrebnými na spojenie so Sojuzom. Na palube Sojuzu ale nastal problém. Nefungoval čiernobiely televízny okruh, čo znamenalo, že nebude možné sledovať prílet Apolla. Deň po štarte sa Leonov a Kubasov pustili do opravy, pričom rozpárali aj časť vnútornej obšívky orbitálneho modulu Sojuzu, aby sa dostali k súčiastkam televíznych obvodov. Ich snaha ale bola márna. Američanov táto okolnosť nepotešila, ale Leonovovi a Kubasovovi začali po lete prichádzať listy so žiadosťami na opravu televízorov po celom ZSSR. Potom kozmonauti cirkularizovali obežnú dráhu kozmickej lode vo výške 223 – 225 km a začali sa pripravovať na prílet Apolla. Nejaký čas strávili komunikáciou s kozmonautmi Piotrom Klimukom a Vitalijom Sevastianovom, ktorí vtedy pracovali na kozmickej stanici Saľut 4. Počas dňa začala posádka Sojuzu 19 aj so znižovaním tlaku v lodi na 66 kPa, aby sa čo najviac priblížil k úrovni tlaku v Apolle. Zvyšok rozdielu urovnal prechodový modul Apolla.^[2][5]

Dňa 17. júla posádky nadviazali priame rádiové spojenie. V čase 16:09:12 UTC, došlo k prvému dotyku lodí Apollo a Sojuz. Spojovací manéver vykonával veliteľ Apolla Thomas Stafford. O 16:12:30 UTC boli obe lode už pevne spojené. Leteli vtedy nad severným Francúzskom. Prielez medzi orbitálnou sekciou Sojuzu a prechodovým modulom Apolla bol otvorený o 19:19:27 UTC a posádky oboch lodí sa stretli. Stafford a Leonov si podali ruky. Posádky Sojuzu a Apolla spolu pracovali dva dni, pričom veľká časť letového programu bola venovaná formalitám. Uskutočnilo sa aj niekoľko zaujímavých experimentov, napríklad zváranie v podmienkach mikrogravitácie. Dňa 19. júla sa o 12:03:20 UTC Apollo oddelilo od Sojuzu a vmanévrovalo do takej pozície, ktorá umožnila sovietskym kozmonautom pozorovať slnečnú korónu, pričom Apollo poslúžilo ako slnečná clona. Po druhom spojení, ku ktorému došlo o 12:40:41 UTC a tentoraz ho riadil Deke Slayton, sa spoločné operácie skončili. V čase 15:26:12 UTC došlo k definitívnemu rozdeleniu oboch lodí, ktoré následne začali letieť vo formácii. Keď sa potom Apollo po separačnom manévri vzďaľovalo od Sojuzu, Leonov s Kubasovom sa pomaly ukladali k spánku. Nasledujúci deň sa kozmonauti venovali experimentom. Leonov si aj na tento let vzal svoje kresliarske potreby. Už v priebehu spoločného letu namaľoval niekoľko portrétov amerických náprotivkov a teraz, počas samostatného letu, sa venoval zachytávaniu výhľadu z okienka lode. Pomocou špeciálneho prístroja sa tiež pokúšal zachytiť presné odtiene farieb rôznych častí zemského povrchu, aby tak kartografom uľahčil kolorovanie máp.^[2][5]

V pondelok 21. júla Leonov s Kubasovom zabalili vybavenie a pripravili sa pristátie. O 10:10:35 UTC sa vo výške 214 km nad Atlantikom blízko ostrova Ascension na 194,9 sekundy zapálil brzdiaci motor. Deväť minút po skončení zážihu sa vo výške 153,8 km nad Afrikou oddelil servisný a orbitálny modul a návratový modul začal čoraz rýchlejšie klesať k Zemi. Keď kabína vyšla z oblasti rádiového ticha, Leonov ohlásil, že preťaženie bolo menšie, než očakával. V čase 10:40 UTC sa objavili sa objavili prvé zábery pátracích vrtuľníkov, ktoré ukazovali návratový modul klesajúci na padáku. Návratový modul kozmickej lode Sojuz 19 úspešne pristál 21. júla o 10:50:51 UTC (13:50:51 moskovského času) v kazašskej stepi. Miesto pristátia sa nachádzalo 61 km severovýchodne od Arkalyku. Tri minúty po pristátí Kubasov otvoril poklop a trocha neisto vyšiel von. Za ním nasledoval usmiaty Leonov. Okolo kozmonautov sa zoskupilo viacero kameramanov a novinárov. Po krátkej zastávke v Bajkonure obaja prileteli 22. júla lietadlom do Moskvy.^[2][3][5]

• 
  Simulátor kozmickej lode Sojuz v Stredisku prípravy kozmonautov v Hviezdnom mestečku
• 
  Maketa Sojuzu
• 
  Skafander pre sovietskych kozmonautov k letu Sojuz-Apollo
• 
  Spojené lode Apollo a Sojuz pri pohľade z Apolla
• 
  Kubasov (vľavo) a Leonov (vpravo) v orbitálnom module Sojuzu
• 
  Pohľad na kozmickú loď Sojuz 19 z lode Apollo
• 
  Sojuz 19 krátko po definitívnom oddelení od Apolla
• 
  Sojuz 19 letí vo formácii s Apollom

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sojuz 19

• Sojuz 19 EPAS na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Sojuz 19 EPAS v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
• Sojuz-Apollo v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)