[go: up one dir, main page]
Preskočiť na obsah

Northrop Grumman E-2 Hawkeye

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
E-2 Hawkeye

Dvojica lietadiel E-2C Hawkeye nad horou Fudži
Typlietadlo včasnej výstrahy
VýrobcaGrumman
Northrop Grumman
Prvý let21. októbra 1960
ZavedenýJanuár 1964
CharakterV službe
Hlavný používateľUnited States Navy
(Pozri užívatelia)
Cena za kus176 miliónov amerických dolárov (FY2012 výrobné náklady)[1]
VariantyGrumman C-2 Greyhound

Northrop Grumman E-2 Hawkeye je americké lietadlo včasnej výstrahy, operujúce predovšetkým z lietadlových lodí. Toto lietadlo s dvomi turbovrtuľovými motormi bolo navrhnuté a vyvíjané počas druhej polovice 50. rokov a začiatku 60. rokov spoločnosťou Grumman pre United States Navy ako náhrada lietadiel Grumman E-1 Tracer, ktoré sa počas krátkeho času stali zastaranými. E-2 bol doplnený variantmi E-2B a E-2C, ktorých zmeny predstavovali hlavne radarovú a rádiovú komunikáciu hlavne kvôli zlepšeniam v elektronikcých integrovaných obvodoch a v ostatnej eletronike. Štvrtý variant lietadla Hawkeye je E-2D, ktorého prvý let sa uskutočnil v roku 2007.

E-2 sú spolu so svojím súrodencami Grumman C-2 Greyhound jedinými turbovrtuľovými lietadlami operujúcimi z lietadlových lodí. Okrem služby v United States Navy, sú malé počty lietadiel aj v ozbrojených silách Egyptu, Francúzska, Izraelu, Japonska, Mexika, Singapuru a Taiwanu.

Vznik a vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]
Verzia E-2A zo začiatku 60. rokov
E-2B na palube USS Coral Sea
E-2C s krídlami zloženými pozdĺž trupu

Prvým americkým lietadlo včasnej výstrahy, schopným operovať z paluby lietadlovej lode, bol Douglas AD-4W Skyraider. V roku 1955 vydal Úrad námorného letectva požiadavku na moderné palubné lietadlo včasnej výstrahy, ale jeho špecifikácie boli tak náročné, že nový stroj by nebol zavedený skôr ako niekedy v šesťdesiatych rokoch. Preto sa rozhodli pre dočasné riešenie a vybrali si lietadlo WF-2 Tracer od firmy Grumman, ktoré bolo neskôr premenované na E-1B.

E-2A

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci E-1B Tracer bol v roku 1958 úspešne zavedený do služby, námorníctvo sa s týmto riešením neuspokojilo a naďalej požadovalo pokročilejší stroj. Po zvážení predložených návrhov bol v marci 1957 vybraný "Model 123", ktorý pochádzal opäť z dielne firmy Grumman. Lietadlo dostalo označenie "W2F-1" a neskôr bolo premenované na E-2A Hawkeye. Bolo to prvé lietadlo, ktoré bolo postavené od základov ako platforma včasnej výstrahy.

Počiatočný let prvého z troch prototypov sa konal 21. októbra 1960, aj keď v tej dobe ešte s veľmi obmedzeným avionickým vybavením. V plnej konfigurácii sa prototyp vzniesol do vzduchu až 19. apríla 1961. E-2A Hawkeye bol jasnou evolúciou svojho predchodcu – lietadla E-1B Tracer. Oba stroje boli hornoplošníky s krídlami, ktoré sa dali zložiť pozdĺž lietadla. Oba boli poháňané dvomi motormi a boli vybavené záchytným hákom.

Hawkeye sa však odlišoval od Tracera viacerými podstatnými prvkami. Namiesto hviezdicových motorov WF-1 bol poháňaný turbovrtuľovými motormi Allison T56-A-8/8A (každý s ťahom 3020 kW). Mimochodom, vylepšené verzie motorov T56 sa neskôr použili aj pri protiponorkových lietadlách P-3 Orion a transportných C-130 Hercules.

E-2A Hawkeye bol vybavený pokročilým radarovým systémom General Electric (GE) AN/APS-96. Ten tvorila anténa s priemerom 7,31 metra, ktorá bola inštalovaná v rotačnom radome v tvare taniera. Radar pracoval v pásme UHF a otáčal sa rýchlosťou 6 otáčok za minútu. Z výšky 9 150 metrov mohol detegovať vzdušné a hladinové ciele na vzdialenosť 370 kilometrov. AN/APS-96 bol inovatívny v tom, že poskytoval automatické sledovanie cieľa. V predchádzajúcich lietadlách včasnej výstrahy musel radarový operátor pozorovať impulzy cieľa na obrazovke a sám vypočítať dráhu cieľa a jeho rýchlosť.

Posádka sedela v pretlakovej kabíne a pozostávala z pilota, kopilota a troch operátorov elektronických systémov.

Dodávky lietadiel E-2A začali v roku 1964, tieto stroje však nespĺňali požadované parametre, v dôsledku čoho bola ich sériová výroba začiatkom roku 1965 zastavená. Celkovo tak získalo americké námorníctvo 59 kusov vo verzii E-2A.

E-2B

[upraviť | upraviť zdroj]

Spoločnosť Grumman sa spolu s námorníctvom snažili odstrániť nedostatky, výsledkom čoho bola verzia E-2B. Tá bola vybavená modernizovaným avionickým systémom, ktorý bol postavený na digitálnom počítači Litton L-304. Lietadlo E-2B prvýkrát vzlietlo 20. februára 1969. Na túto verziu bolo do roku 1971 vylepšený celkovo 49 strojov E-2A. Štyri lietadlá boli konvertované na cvičnú verziu TE-2A zvyšné sa používali na testovanie.

E-2C

[upraviť | upraviť zdroj]

E-2B však predstavovala iba dočasné riešenie a námorníctvo spustilo v roku 1968 program „preplanned product improvement“, ktorý vyústil do vzniku verzie E-2C. Úpravou dvoch testovacích strojov E-2A vznikli prototypy E-2C, ktoré začali podstupovať letové skúšky 20. januára 1971. Prvý sériovo vyrobený E-2C vstúpil do služby v novembri 1973. Nová verzia sa od predchádzajúcich líšila nasledovnými vylepšeniami:

  • Novým radarom AN/APS-120, ktorý disponoval aj obmedzenou schopnosťou sledovať pohybujúce sa pozemné ciele.
  • Systémom AN/ALR-59, ktorý dokázal detegovať a lokalizovať radary. Inštaláciou systému došlo k zmene v prednej časti lietadla, v dôsledku čoho mal E-2C na prvý pohľad dlhší nos ako verzie E-2A/B.
  • Počítačovým systémom Litton OL-77, pozostávajúcim z dvoch počítačov Litton L-304.
  • Systémom inerciálnej navigácie AN/ASN-92.
  • Novými komunikačnými systémami, ktoré zahŕňali päť UHF a dve VHF rádia, dátové spojenie na prenos informácií medzi lietadlami Link-4, dátové spojenie na prenos informácií medzi lietadlom a pozemnou stanicou Link-11.
  • Novými motormi T56-A-422 s výkonom 3 660 kW, ktoré boli neskôr nahradené variantom T56-A-425. Ten mal rovnaký výkon, ale namiesto kovových vrtúľ mal kompozitné.
  • Väčším chladiacim systémom, ktorý sa nachádzal na vrchu lietadla za kokpitom a ktorý bol potrebný v dôsledku rozšírenia avionických systémov.

Lietadlá Hawkeye boli od roku 1976 vybavené vylepšeným dopplerovským radarom AN/APS-125, ktorý umožňoval sledovať pozemné ciele automatizovaným spôsobom. Dokázal sledovať až 300 vzdušných cieľov súčasne a na vzdialenosť 463 km.[2]

V rokoch 1980 až 1988 bolo 55 týchto strojov komplexnejšie zmodernizovaných a takto upravené Hawkeye dostali označenie "Basic Charlies" alebo "Group 0". K základným vylepšeniam patrili:

  • Nový radar AN/APS-138, s väčším dosahom a zvýšenou odolnosťou voči rušeniu.
  • Zlepšený systém detekcie nepriateľských radarov AN/ALR-73.
  • Zvýšenie počítačovej pamäte o 16 kilobajtov, čím bola rozšírená celkovo na 48 kilobajtov.

Group 0 nebola zďaleka poslednou modernizáciou lietadiel Hawkeye. Ďalšia verzia dostala označenie "Group I" a mala nasledovné vylepšenia:

  • Radarový systém AN/APS-139, ktorý v spolupráci s výkonnejším procesorovým systémom Litton dokázal sledovať viac cieľov (až 2400 súčasne). Mohol tiež sledovať pomalé alebo stacionárne ciele na pevnine a mal väčšiu odolnosť voči rušeniu.
  • Výkonnejší avionický chladiaci systém.
  • Nové motory T56-A-427 s výkonom 3 800 kW, ktoré boli spoľahlivejšie a mali ekonomickejšiu prevádzku (o 13% lepšiu spotrebu paliva).

Celkovo bolo vyrobených 18 lietadiel vo verzii Group I. Uvažovalo sa aj o modernizácii starých lietadiel na úroveň Group I, ale zistilo sa, že náklady by boli rovnaké ako výroba nových strojov a tak boli postupne všetky staršie verzie vyradené.

Group I bola len prechodným riešením na ceste k oveľa ambicióznejšej verzii Group II, ktorá bola zavedená v roku 1992. Nové lietadlá mali nasledovné vylepšenia:

  • Radar AN/APS-145, ktorý umožňoval sledovať väčší počet cieľov a mal asi o 40% väčší dosah ako AN/APS-139. Bol taktiež odolnejší voči rušeniu.
  • Zlepšený systém vlastný-cudzí.
  • Pracovné stanice získali farebné displeje s 28-centimetrovou uhlopriečkou. Tie poskytovali symboliku pre identifikáciu rôznych typov cieľov operátor mohol komunikovať s displejom pomocou ľahkého pera.
  • Zastarané dátové linky Link-4 a Link-11 boli nahradené novším Link-16. Vylepšené boli aj komunikačné VHF-UHF systémy.
  • Systém na vytvorenie plánu jednotlivých misií a záznamník misií.[3]

E-2D

[upraviť | upraviť zdroj]

Najmodernejšou verziou Hawkeye je E-2D, ktorej vývoj začal v roku 2003. Dvojica prototypov začala letové skúšky v roku 2007 od nové stroje boli zavedené do služby amerického námorníctva v októbri 2014.

Lietadlo E-2D je vybavené novým radarom AN/APY-9 od firmy Lockheed Martin, ktorý pracuje na frekvenciách od 300MHz do 1GHz. Radar dokáže okrem lietadiel veľkosti stíhačiek detegovať a sledovať aj riadené strely a lietadlá s nízkou efektívnou odrazovou plochou. Inými slovami, dokáže zachytiť aj stealth stíhačky, ako sú čínska J-20 alebo ruská Su-57.

E-2D dokáže zdieľať taktické informácie so stíhacími lietadlami F/A-18E/F a F-35C alebo krížnikmi a torpédoborcami. Vďaka tomu môže navádzať protilietadlové strely SM-6, vypálené z bojových lodí ako aj rakety AIM-120 AMRAAM, ktoré sú súčasťou výzbroje stíhacích lietadiel.

Od svojich predchodcov sa E-2D líši aj novým rádiovým vybavením, skleným kokpitom, novým misijným počítačom a systémom riadenia letu, integrovaným satelitným komunikačným systémom a vylepšenými motormi T56-A-427A. Pri nasledujúcej modernizácii by tieto stroje do roku 2020 mali získať schopnosť dopĺňania paliva počas letu.

Americké námorníctvo plánuje obstarať celkovo 75 lietadiel E-2D.[4]

Užívatelia

[upraviť | upraviť zdroj]
Egypt Egypt
Francúzsko Francúzsko
Izrael Izrael
Japonsko Japonsko
Mexiko Mexiko
Singapur Singapur
Taiwan Taiwan
An E-2C Hawkeye, attached to the Screwtops of Carrier Airborne Early Warning Squadron VAW-123, performs a fly-by.
USA USA

Špecifikácie (E-2C/D)

[upraviť | upraviť zdroj]

Dáta z US Navy Fact File[10] E-2D_Storybook (strana 25)[11]

Hlavné charakteristiky

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Posádka: Päť, Dvaja piloti, bojový dôstojník informačného centra, dôstojník vzdušnej kontroly a radarový operátor
  • Dĺžka: 17,60 m
  • Rozpätie krídel: 24,56 m
  • Výška: 5,58 m
  • Plocha krídel: 65 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 19 536 kg
  • Vzletová hmotnosť: 18 090 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 26 083 kg
  • Pohonná jednotka: 2 × turbovrtuľový motor Allison / Rolls-Royce T56-A-427A, každý s výkonom 5 100 koní (3 800 kW)

Výkony

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Maximálna rýchlosť: 648 km/h
  • Cestovná rýchlosť: 474 km/h
  • Maximálny dolet: 2 708 km
  • Služobný dostup: 10 576 m
  • Výkon/hmotnosť: 0,32 kW/kg

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Fiscal Year (FY) 2012) Budget Estimates Aircraft Procurement, Navy [online]. Department of the Navy, Február 2011. S. 167. Dostupné online. 6 E-2D are being procured in FY2012, for a total flyaway cost of $1,033.891312m and a procurement cost of 1,275.046m.
  2. ↑ AN/APS-125
  3. ↑ The Grumman E-2 Hawkeye & C-2 Greyhound
  4. ↑ Northrop awarded $3.2bn for 24 additional E-2Ds
  5. ↑ RSAF's First Gulfstream 550 Airborne Early Warning Aircraft Returns to Singapore. Ministry of Defence (Singapore), 19. február 2009. Dostupné online [cit. 2010-10-04]. Archivované 2017-03-03 z originálu.
  6. ↑ E-2 Hawkeye
  7. ↑ Taiwan Air Power E-2T page
  8. ↑ Defense Security Cooperation Agency News Release. October 3, 2008, retrieved Sept. 14, 2009 [online]. [Cit. 2012-04-19]. Dostupné online. Archivované 2011-07-21 z originálu.
  9. ↑ 'CGAW-1 and Airfac Norfolk article [online]. [Cit. 2012-04-19]. Dostupné online. Archivované 2012-02-10 z originálu.
  10. ↑ The US Navy - Fact File: E-2 Hawkeye early warning and control aircraft
  11. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2012-04-19]. Dostupné online. Archivované 2011-10-07 z originálu.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Northrop Grumman E-2 Hawkeye na anglickej Wikipédii.

Portal Letecký portál
Ruský portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Northrop_Grumman_E-2_Hawkeye&oldid=7882901“